Dračia cárovná – Juraj Červenák
V prvom dieli nazvanom Oceľové žezlo sme sa zoznámili s bojarmi, udatnými bojovníkmi, s ich nepriateľmi a ideme ďalej. Prečo je Dračia cárovná lepšia než jej predchádzajúca časť? Z jednoduchého dôvodu. Karty sú rozdané, scény uvedené, prostredie a charaktery zažité, teraz sa s nimi dá už len pekne pracovať. A ešte jeden veľmi dôležitý dôvod tu je. Druhý diel obsahuje viac fantastických prvkov, pre ktoré takéto knihy čítame (argument môžu ignorovať všetci čitatelia bežnej beletrie).
Kým v prvej časti som ja osobne mala dosť problém prijať náhlu premenu mrzáka Ilju Muromca na svalnatého a hnedky aj skúseného bojara, jeho nepochopiteľnú predstavu, že jeho láska Dimana ho spozná – Veď som to ja, čo nevidíš?! Krásny som a teraz ma môžeš milovať! -, v druhej časti som sa viac nad jeho schopnosťami nezamýšľala. Poetika bojových scén a uveriteľné dialógy, to je len štipka z obrovskej hory Červenákových literárnych schopností, ktoré by som chcela vyzdvihnúť. Samozrejme, aj on, rovnako ako iní autori, ráta s vôľou (a so schopnosťou) čitateľa pristúpiť na hru, prijať jej okolnosti a tváriť sa, že existenciu bytostí pripúšťa alebo sa na nej aspoň dobre zabáva.
A poďme k veci. Áno, neželám si, aby sa Koščej od svojich druhov celkom odvrátil, ak to takto skončí, tretiu časť nebudem čítať alebo ju po prečítaní zavrhnem! Alebo nie, ja také hlúposti nerobím. Len ma to jednoducho nas… srdí.
Kým Baba Jaga mi pripadala taká nemastná neslaná, vcelku neženská a nie veľmi pochopiteľná – hlavne jej vzťah k mužovi jej života, k tomu, pre ktorého bola premenená na ohavu a zvrhnutá z božského sveta do ľudského. Ani jej motivácie a pohnútky mi nedávali zmysel. Žena matka – aké boli jej priority? Pochopila som, keď chcela pomstiť smrť svojich dcér, ale neprecítila som jej bôľ (žeby v knihe žiadny nebol?). A počet dcér – sedem – bol len taký symbolický, matka možno ani sama netušila, ako sa všetky volajú. Ale aby nevznikol mylný dojem, že táto časť knihu špatí alebo čo. Veru nie, pravdepodobne sa čitateľ pri takých detailoch ani nepozastaví, lebo nestihne. Dej cvála vražedným tempom, hrdinovia umierajú, našťastie dostatočne dôstojne a hrdinsky, a víťazom držíme palce v pevnej viere, že dosiahnu svoj cieľ – veď o nich kolujú legendy.
A je tu jedna žena. Obyčajná „princezná“ – nuž nie ozaj princezná, iba dcéra náčelníka -, ktorá presne tak, ako sa to kedysi robievalo, mala garantovať dohovor so silnejším kmeňom, ako ináč, sobášom. Vydala sa teda za nemilovaného muža a plnila si povinnosti, dokiaľ jej pohár trpezlivosti nepretiekol. Vtedy sa vzbúrila, pokúsila sa o útek, aby nakoniec krásne, hrdinsky, prestúpila posmrtnú rieku a stretla sa so svojou bohyňou. Áno. Táto časť ma najviac zasiahla, v tejto časti som prevracala stranu za stranou a prežívala posvätné napätie. Prijímam osud nešťastnej hrdinky a ďakujem autorovi, že jej dokázal vdýchnuť život aj smrť.
O ostatnom písať nebudem, napíšu iní. Akčné scény, dokonalé opisy, napínavé tempo. Červenák je majster slovenskej fantastiky. Lenže to už viete.
Soyka
