Rozhovor s autorom
Daniel Šmihula, právnik a diplomat, je autorom takmer dvoch desiatok odborných a vedeckých publikácii z oblasti práva, dejín a medzinárodných vzťahov. V roku 2021 však vydal svoj prvý román v žánre fantasy Obrancovia Liptova. Súhlasil s tým, že nám odpovie na pár otázok.
Prvá otázka, ktorá v súvislosti s tvojím románom zíde na um, je, ako je možné, že sa autor veľmi serióznych kníh a učebníc o právnej teórii, vojenstve a politike, rozhodol napísať fantasy? A nie hocijakú, skoro osemstostranovú… !
Ono to je skôr naopak. Fantasy a fantastickou literatúrou som sa zaoberal od siedmych rokov. Do istej miery ma práve ona inšpirovala k hlbšiemu záujmu o dejiny, vojenstvo, zemepis, mytológiu, medzinárodné vzťahy. Už ako študent som písal fantasy a sci-fi poviedky. Potom som prestal a venoval sa serióznym vedám. No túžba napísať fantasy román vo mne ostala. Najmä teda taký, kde by som mohol prezentovať svoje predstavy, podmienené práve štúdiom štátovedy, ekonomiky, medzinárodných vzťahov, práva a podobne, o tom, ako by mali fantastický príbeh a alternatívna fantastická spoločnosť fungovať, aby bol príbeh realistický. Aby kreativita zapracovala pri nastavení pravidiel sveta, napríklad pri začlenení mágie a rôznych nezvyčajných bytostí doň. Potom by tieto zákonitosti boli dodržiavané a spoločnosť by podľa nich fungovala, vrátane ekonomiky a politiky. Dejiny by sa vyvíjal v súlade s nimi. Nemali by sa v ňom vyskytovať nejaké náhodné alebo zázračné zvraty či vyústenia podľa momentálnej potreby autora v štýle: Neviem, čo ďalej, tak teraz si vymyslím a použijem kúzlo!
A ten počet strán? No, nebol to zámer. Najprv som chcel napísať takú malú, možno päťdesiatstranovú experimentálnu novelu, v ktorej by som svoje predstavy uplatnil, potom sa mi text rozrástol na tristo strán, veď dejová línia sa zdala spočiatku jednoduchá. Ale z dôvodu väčšej pestrosti som sa nakoniec rozhodol pre šesť hrdinov, každého z iného sociálneho prostredia. Zároveň som ostal verný svojej pôvodnej predstave zachytiť aj rutinu, bežný život, spojený napríklad s prípravou rôznych rokovaní, so zhromažďovaním zásob, vojska a s vojenskými cvičeniami. Takto mi to akosi nabobtnalo na takmer tisíc normostrán.
V množstve charakterov si zrejme každý nájde svojho hrdinu. Obľúbil si si niekoho konkrétneho?
Zámerom výberu hlavnej šestice hrdinov bolo pokryť čo najširšie spektrum rôznych ľudských typov z odlišného sociálneho prostredia, pričom každá postava mala vnášať do príbehu svoj osobitný pohľad. Avšak cielene som ich neopisoval ako osamotených vlkov či dobrodruhov na okraji spoločnosti, ale ako spoločensky naplno integrovaných jednotlivcov. Každý je teda nielen členom partičky, ktorú dočasne spojili ciele a konkrétne úlohy, ale aj súčasťou v sieti vzťahov v rodine, v obci, na pracovisku, v lokálnej politike či vo vojenských útvaroch. Nevraviac o širšom politickom kontexte ich spoločného dobrodružstva, ktorý pozorne sledujú a neustále vyhodnocujú. Išlo mi o komplexný spoločenský život vo fiktívnom fantastickom svete…
Román je zasadený do geograficky verných reálií Liptova a Tatier. Čitateľ má preto tendenciu príbeh si spájať s nejakým konkrétnym historickým obdobím v našich dejinách. Nebolo by lepšie úplne si zgruntu vymyslieť nejaký alternatívny svet?
Práve zasadenie deja do konkrétnej zemepisnej mapy prispievalo k nárastu počtu strán. Nemohol som napríklad ukončiť nejakú cestu, len preto, že mi to literárne sedelo. Reálnu mapu som si upravovať nemohol, naopak, musel som si vymyslieť dej pre každý kilometer územia, najmä ak hrdinovia prechádzali vlastne veľmi zaujímavým terénom. Nebolo možné ho ignorovať a tvrdiť, že si aktéri napr. nevšimli jazero alebo jaskyňu.
A prečo Liptov? Mám tam korene, poznám Liptov relatívne dobre, ten kraj milujem. Takže sa mi ľahko písalo. Vzal som to ako výzvu. Z reálnej mapy som použil terén a sieť sídel, spoločenské štruktúry som si k nim vymyslel. Žiadne prepojenie na skutočné dejiny neexistuje. Použil som len niektoré vybrané momenty či epizódy, aj tos kôr ako paródiu a skúšku, či je čitateľ natoľko rozhľadený, že ich odhalí. Použitie reálnej mapy možno čitateľa podnieti k rozpamätaniu sa na hodiny vlastivedy a zemepisu, možno dokonca uvedené miesta navštívi. Každá udalosť z románu sa dá presne lokalizovať, dané miesto je možné vyhľadať si priamo v teréne.
Pomerne veľa priestoru venuješ úvahám o politike, práve, spoločenskej organizácii. Postavy medzi sebou diskutujú o ústavno-právnych otázkach. Navštevujú komunity s rôznymi formami spoločenskej organizácie, ktoré zápalisto komentujú a porovnávajú. Skôr ako fantasy mi to pripomína fantastické či utopické cestopisy z 18. storočia, ako boli napríklad Gulliverove cesty od Jonatha Swifta alebo Voltairovho Candide.
A vieš, že máš pravdu? Skutočne som sa inšpiroval aj utopickou literatúrou, kde epická zložka poslúžila na zarámcovanie istého politického alebo sociálneho posolstva. Nepopieram, že to bol čiastočne zámer. Navyše, je zrejmé, že osobnosť a záujmy autora sa musia v jeho fantastickom diele prejaviť. Profesor jazykovedy v beletristicko-fantastickom diele konštruuje vlastné umelé jazyky, sociálna antropologička sa zaoberá rodinným životom postáv a ich vzťahmi v spoločnosti, doktorka medicíny opisuje ich choroby… No, a ja som sa ako odborník na právnu teóriu, bezpečnostné otázky a medzinárodné vzťahy sústredil na tieto aspekty fantastického alternatívneho sveta. Využil som príbeh na opisy viacerých modelov organizácie spoločnosti, v beletristickej forme.
Niekedy som mala dokonca dojem, že ti ani tak nejde o príbeh, ale skôr práve o prezentáciu pohľadov na predmoderné spoločnosti…
Takto by som to netvrdil. Pravda je, že moji hrdinovia okrem republiky, v ktorej žijú, navštívia aj mníšske komunity rytierov a čarodejníkov, absolutistickú monarchiu Krakovského draka, rodinné spoločenstvo víl, dostávajú sa dokonca do kontaktu s magickou diktatúrou Veľkého kagana, natrafia na rodiaci sa parlamentarizmus v Nitrianskom kniežatstve, na kočovnícke spoločnosti a pod.
Keď sme pri tom, dovolím si zdôrazniť, že na rozdiel od väčšiny fantasy je základná spoločnosť, v ktorej moji hrdinovia žijú, viac-menej demokratická. Ide o samostatnú Liptovskú župu s voleným županom a slúžnymi a s vlastným voleným snemom, čo som poňal ako literárny experiment. Vo fantasy-príbehoch sa to priam hemží kniežatami, princmi, urodzenými bojovníkmi a krásnymi princeznami, výnimočnými rodom, vlastnosťami a nakoniec aj akýmsi predurčením. V mojom románe sú hlavnými hrdinami v zásade ľudia z nižšej strednej vrstvy, ktorí normálne pracujú a platia dane. Politické zriadenie je vo viac ako deväťdesiatich percentách fantasy diel monarchistické a aristokratické. Začal s tým už Howard, Lewis a Tolkien. Ide o akúsi verziu európskeho feudalizmu 12. storočia. Na čele vlády stojí udatný bojovnícky kráľ, ktorého moc je prípadne obmedzovaná jeho šľachticmi či gildou bohatých obchodníkov.
Bežný ľud sa väčšinou úplne stráca, rozhodne nie je vnímaný ako niekto, kto do rozhodovania zasahuje. Diskusia o tom, čo ďalej, sa tak väčšinou obmedzuje na rozhovory medzi týmto bojovníckym kráľom a jeho radcom, obyčajne múdrym starým čarodejníkom. Prípadne v textoch vystupuje ešte nejaká najužšia kráľovská rada. Moja Liptovská župa je strednostavovská spoločnosť s volenými orgánmi a úradníkmi. Závažné rozhodnutia prijímajú hlasovaním na zasadnutiach župnej kongregácie, čo predlžuje rozhodovaciu procedúru.
V opisoch záverečnej bitky si sa skôr vyhýbal krvavým súbojom a zaoberal si sa predovšetkým vojenským plánovaním a stratégiou…
Jasné, hrdinovia bez bázne a hany sa neohrozene so sekerami vrhajú do bitky, krv strieka na všetky strany a odťaté hlavy poletujú napravo-naľavo. Na desiatich stranách sa opisuje ako neúnavný a nezraniteľný hrdina likviduje jedného nepriateľa za druhým. Lenže takto bitky nevyzerali a rozhodne sa tak nevyhrávali. Na to som chcel poukázať. Je totiž potrebná práve tá organizácia, výcvik, stratégia a plánovanie. V rozhodujúcej bitke som zámerne hlavných hrdinov strategicky rozostavil do rôznych pozícií, aby mohli pre čitateľa sledovať a komentovať bitku z rozličných perspektív. Priamy kontaktný boj s mečmi býva známkou istého zlyhania vojenského plánovania a vlastne vysoko riskantnou činnosťou s nepredvídateľným výsledkom. Väčšina času bitky bola vždy spojená so statickým udržiavaním šíkov, so vzájomným ostreľovaním šípmi, s metaním kopijí, pretláčaním sa pikami a podobne. Ani fyzicky zdatný muž by v skutočnosti intenzívny priamy stret nevydržal dlhšie ako nejakých pätnásť minút. Potom sa musel stiahnuť, musel byť vystriedaný… alebo od únavy poklesla jeho pozornosť natoľko, že začal robiť chyby a bol zabitý.
Ale stále ostávame vo fantasy románe, takže sa použijú aj zázraky. Čo Ty a mágia?
Mágia v mojom diele nie je všemocná, nemožno sa na ňu spoliehať ako na zázračnú možnosť vykorčuľovať zo situácie. Je to akoby dodatočná technológia, ktorá má však svoje odhadnuteľné možnosti, vnútorné zákonitosti a pravidlá. Veľká časť úsilia čarodejníkov spočíva predovšetkým v odrážaní magických útokov zo strany nepriateľa. Mágia je fajn. Ale môže byť úspešná len ako súčasť širšieho úsilia. Čarodejníci nemajú len niektoré výhody, ale aj isté obmedzenia.
Tvoji Liptáci nemajú nejakú mytológiu, na ktorej by im záležalo, ale sa usilujú o ekonomický rozvoj, technický pokrok, rozvoj vedy a osvety, zavádzanie nových vynálezov a zbraní. Plánujú a uskutočňujú rôzne vojenské a politické reformy, zakladajú továrne, školy a univerzity. Svojimi hospodárskymi a obchodnými úspechmi sa chvália a vystatujú.
Veru, rozhodol som sa úplne prevrátiť základný princíp fantasy. Zlatý vek nevidia Liptáci v minulosti, ale v budúcnosti. Majú vlastnú koncepciu pokroku. Rozvoj a reformy chápu ako odpoveď na hrozby a výzvy. Rozhodol som sa, že prevrátim morálny étos väčšiny fantasy diel, ktorý býva antipodnikateľský. Ako ideál prezentuje hodnoty akýchsi kást, bojovnícko-rytiersko-samurajskej: vernosť, odvahu, bojovnosť, pohŕdanie majetkom a fyzickou prácou, intelektuálsko-čarodejníckej society, ktorá tiež preferuje príklon k nemateriálnemu svetu. Ekonomicky činní ľudia: obchodníci, remeselníci, roľníci bývajú až na výnimky na okraji záujmu alebo opisovaní ako ľudia prízemní, chamtiví, hrubí a dokonca nečestní. Ja som preto špeciálne začlenil do šestice hlavných hrdinov aj manuálne pracujúceho kováča. Má rád svoju prácu a na dobrodružstvo sa nechal nahovoriť len preto, že ho vnímal ako svoju občiansku povinnosť.
A keď sme pri hrdinoch, vybral si zvláštne ženské postavy: starnúcu, mierne hysterickú profesorku Katarínu a mladú, dosť krutú, negramotnú zabijačku Niku. A vôbec, prvá ženská postava, ktorá sa v románe vyskytne, je mentálne postihnutá Ada…
A prečo by fantasy hrdinky museli byť len mladé, krásne, príťažlivé? Áno, Katarína z Dúbravky je zrelá sebavedomá žena. Nie je prvoplánovo sympatická. Je intelektuálnym jadrom skupiny, energická a v kritických momentoch preberá vedenie. Nika je akoby jej protikladom, no očividne sa vyvíja. Spolu vytvoria tím a perfektne sa dopĺňajú. A Ada? Prečo by nemohla byť hrdinkou aj duševne postihnutá? Keď jej faktické handicapy a sociálna odlúčenosť paradoxným spôsobom prispejú k posúvaniu deja? Aj takíto ľudia majú svoju hodnotu.
Na druhej strane na začiatku príbehu každý zo šestice hrdinov pôsobil ako zatrpknutý voči druhému pohlaviu. No nakoniec si všetci nejaké vzťahy vytvoria…
Pôvodne mali byť vodcovia družiny normálne ženatí a s rodinou. No potom som si uvedomil, že by bolo veľmi neprirodzené, keby sa otcovia rodín len tak nechali nahovoriť na také šialené dobrodružstvo. Spraviť z nich slobodných mužov bolo nevyhnutné. Keďže neboli opisovaní ako zelenáči, ale ako muži v mladšom strednom veku s istými životnými skúsenosťami a rozhľadom, zákonite museli byť starí mládenci. A bolo treba vysvetliť aj prečo. Takže mierna mizogýnia bola primeraná. Ale oni z toho postupne vyrástli.
Všetky postavy si vykreslil s určitým ironizujúcim humorným nadhľadom a viaceré situácie ako paródiu, dokonca možno politickú paródiu: zlý drak s hrubými okuliarmi prednášajúci politické prejavy, starnúca profesorka ľúbiaca zlého draka, bojovná kočovníčka učiaca sa čítať a písať…
Je to fantastický román. Musí tam ostať istý nadhľad a irónia. Takýto príbeh nesmie byť braný príliš vážne.
Prečo si viac neopísal Veľkého kagana? Stále som očakávala, že sa tam niekde zjaví.
Chcel som, aby v pozícii mocného a neuchopiteľného čarodejníka ostal kdesi na východe vo svojom vzdialenom sídle, kdesi mimo geografického horizontu a predstavivosti Liptákov. Tajomná záhadná a smrteľne nebezpečná bytosť, niečo pre vlastnú fantáziu čitateľov.
Tvoje zlo, až na Veľkého kagana, nie je zlé absolútne. Nijako nikoho nedémonizuješ ani neopisuješ odpudivým spôsobom.
Zlo môže byť vo svojich vonkajších prejavoch banálne. Služobníci zla sa nimi nestávajú preto, že sú napríklad škaredí alebo viditeľne odporní. Stali sa nimi na základe voľby, napríklad zo zištných a kariérnych dôvodov, alebo pre súhrn istých okolností, často postačí len miesto narodenia. A už starý dobrý Machiavelli napísal, že ľudia nie sú ani úplne zlí, ani úplne dobrí.
Čo by si chcel odkázať svojim priaznivcom a čitateľom na záver?
Nech viac čítajú a propagujú slovenskú fantastickú literatúru! Vrátane mojich Obrancov Liptova.