Kladivák svojou nekompromisnou päsťou zaklincoval ostatných konkurentov v minuloročnej súťaži Martinus Cena Fantázie 2015 a siahol po vavrínovom venci. Zaslúžene. Nebolo ťažké obľúbiť si čudného drsoňa. Naopak, každý napäto očakával, kam ho osud ďalej zavedie. A zaviedol ho úplne inam, než sa predpokladalo. Človek si chvíľu čítal prvú kapitolu a premýšľal, či je to ten istý príbeh, ba po chvíli aj či je to ten istý muž. Ocitol sa totiž kdesi… v Pressburgu.
„Betónová štvrť v Pressburgu, plná panelových domov. Štvrť, kde nikto cudzí nebol vítaný, ani cez deň, ani v noci.“
Autor sa umiestnením deja do fiktívneho sveta s povedomým názvom aj kulisami umne vyhol kritike typu – toto v Bratislave neexistuje, tamto by sa nikdy nemohlo odohrať, toľko ľudí, čo Kladivák alebo jeho kumpáni či nepriatelia povraždili, v Bratislave ani nežije. Prečo zvolil nemecké varianty názvov alebo aspoň nemecky sa tváriace? Zrejme ide o snahu „darwinovsky“ nadviazať na vývoj mesta, ktoré kedysi patrilo do Rakúsko – Uhorska alebo o snahu vypracovať jeho novú alternatívnu líniu.
„Do Račišdorfu som dorazil po pár minútach jazdy. Zaparkoval som o dve ulice ďalej, pred mladou vinicou.“
Ale späť k hlavnému hrdinovi. Prežil ťažkú prvú kapitolu a vrátil sa domov, do svojho mesta, do prostredia, ktoré ho formovalo, ktoré miloval aj nenávidel a ktoré ho zrádzalo, aby ho opäť prijalo vo svojom ufúľanom náručí. Iša je dôkladným pozorovateľom, zručným remeselníkom, ale, a predovšetkým, majstrom akčných scén. Detailné, popisné, presné zásahy spôsobujú, že priam cítite, akoby ste stáli uprostred bojiska a spolu s hrdinom dúfate, nie veríte, že prežijete aj to najhoršie, hoci viete, že bez strát sa to nezaobíde. V extatickom napätí prevraciate stranu za stranou, a keď ste na konci nadávate, že je tých strán málo.
„Pred pádom ma zachránila len rukoväť noža zapichnutá v jeho tele a Ruka objímajúca jeho hrdlo. On útočil ďalej, a keď mi rozdriapal celú vestu na bokoch, zaúpel som. Teraz totiž jeho prsty prenikali bez jediného odporu priamo do mňa. Povolil som stisk a privinul si ho bližšie ako milenku. Kizľarom som sa mu pokúsil prebodnúť miechu. Trafil som presne, nôž sa do nej čiastočne zaboril, ale to bolo všetko.“
Prečo si čitateľ dokáže obľúbiť drsného osamelého bojovníka? Lebo je zásadový. Dodrží slovo, takže sa na neho spoľahnete, že vás nesklame.
A ešte niečo. Kladivák je citlivý rovnako ako jeho autor. Tu by ma asi mnohí vysmiali, že Iša a citlivý. Ale áno. Ženy a vzťahy k nim, to je niečo, čo robí z Kladiváka živú bytosť, krehkú a skutočnú. Nechal sa dopáliť svojou láskou, hľadal chvíľkové potešenie, pre ktoré citovo nezaplanul, ochraňoval slabších a nechtiac cítil voči nim záväzok. Toto všetko sú dôvody, prečo aj fanúšikovia paranormálnej romantiky dokážu na jeden dych prečítať Kladiváka. Alebo možno preto, že dokážu pristúpiť na hru, ktorú s nimi autor rozohral.
„A vtedy sa na mňa pozrela pohľadom plným strachu. Nikdy som nič podobné nevidel. Ona sa nebála o seba, bála sa o mňa. Nikto sa o mňa doteraz nebál.“
Iša je kráľ. Kráľ slovenskej akčnej fantastiky.
konštatuje: Katarína Soyka
