Alta Vášová – Po – recenzia od: Lenona Štiblaríková

Vynikajúci postapokalyptický román je výpoveďou stroja, v ktorom sa prebudilo vedomie. Spočiatku objavuje len najbližšie okolie, snaží sa pochopiť veci a ich fungovanie, skúma seba a iné stroje, cíti pud sebazáchovy, ale aj zvedavosť, a tá mu káže oživovať iné stroje a pomocou nich skúmať svet. Hrdina označuje sám seba za „konštruktéra“, stáva sa riadiacou silou, ktorá ovláda ostatné stroje, mnohé ho uctievajú a snažia sa mu zavďačiť či pripodobniť. Neskôr konštruktér nachádza posledného žijúceho človeka – Annu – chorú a pripútanú k prístrojom, ktorej reč a správanie sa mu zdajú zmätené a chaotické, no fascinujúce. Konštruktér izoluje človeka a pomocou rovnakého stroja, ako je on sám – svojho „brata“ skúma Annu a všetko, čo súvisí s ľudstvom. Trvá dlho, kým ako-tak pochopí, že ľudstvo zničilo seba a všetok život na zemi úmyselne.

Spočiatku majú stroje dostatok energetických zdrojov, neskôr vzniká kríza a boje o energiu. Čím viac sa stroje zaujímajú o svoju minulosť, o svojich tvorcov a zmysel ich existencie, tým rýchlejšie sa z jediného človeka stáva ikona, ale aj netvor. Anna (po niekdajších chorobách takmer vypitvaná, stroje jej nahrádzajú vnútorné orgány), prijíma stravu intravenózne a len málo sa podobá na skutočného zdravého človeka. Drží sa života zubami nechtami, nesnaží sa však o obnovu života na zemi, strojmi pohŕda a vníma ich ako služobníkov a hlúpy šrot. Netúži učiť ich, vysvetliť svoju minulosť a nehľadá východiská, chce len vládnuť. Stáva sa z nej tragikomická deformovaná postava, hystericky vykrikujúca nezmyselné príkazy, trestajúca kyselinou za najmenšiu neposlušnosť. Nenávidí konštruktéra a tvrdo proti nemu bojuje. Na svoju stranu strhne mnoho strojov, tí podliehajú kultu človeka a slepo plnia jej rozkazy, hoci sú namierené proti ich vlastným súkmeňovcom.

Jeden zo strojov – vedec 111-9-B z jej buniek vytvorí tri identické klony – ženy, avšak tie sú mladé, pekné a okamžite sa svojmu predobrazu – Anne – odcudzujú. Anna na ne žiarli, nenávidí ich a po prvom stretnutí ich zavrhne. Stará sa o ne konštruktér, neskôr ich pred Annou musí ukryť, inak by ich dala zabiť. Domov nachádzajú pri mori, kde sa dozvedajú o existencii zmrazeného človeka – muža. Tesne pred koncom civilizácie strojov, kedy už prebiehajú ťažké boje o energiu, nechá konštruktér muža rozmraziť, lebo dúfa, že svoj svet odovzdá svojmu nástupcovi – ľudstvu, ktoré možno jedného dňa stroje opäť oživí.

Príbeh je retrospektívny, konštruktér ho rozpráva trom ženám – klonom. Občas spomienky na minulosť prerušuje komentárom či dialógmi prebiehajúcimi v prítomnosti a hodnotí svoje vtedajšie konanie už zo súčasnej perspektívy. Mnohé, čomu vtedy nerozumel, dnes chápe, stal sa z neho vnímavý stroj schopný obetovať svoju existenciu v prospech pokračovania života.

Po narodení prvého dieťaťa sa sám vypína.

Hrdinom a rozprávačom príbehu je stroj, čomu je prispôsobená štylistika a spôsob rozprávania, ale rozhodne to nie je suchopárne vymenúvanie faktov, úspechov či zámerov oceľových konštruktov. Z rozprávania vyžaruje logika a opatrné emócie postupne sa vyvíjajúceho, učiaceho sa tvora. Dialógov je málo, dej stojí na presnom popisnom rozprávaní. Čitateľ netuší kde a v akom čase sa dej odohráva. Prebudenie, sebapoznanie, sebazdokonaľovanie a zánik civilizácie strojov je odzbrojujúci a dojímavý. Stroje túžia pracovať, budovať a zveľaďovať, hľadajú si osobné aj kolektívne ciele a vážia si existenciu viac než Anna, ktorá len vegetuje a ničí všetko, čo ešte môže.

Táto kniha v pohode obstojí aj u dnešného čitateľa. Hoci vyšla v roku 1979, jej posolstvo ani čitateľnosť rokmi nijako neutrpeli. Vadila mi jediná vec, a to fakt, že stroje napriek všetkým snahám nedokázali objaviť zdroj energie, ktorý by im umožnil ďalšiu existenciu a rozvoj – hoci na zemi neboli rastliny ani zvieratá, slnečná, veterná či vodná energia predsa existuje v prírode bežne, jadrovou vojnou nezmizne. Autorka nechala stroje zaniknúť v dôsledku spotrebovania všetkých energetických zdrojov, ktoré tu zostali po človeku, stroje samé nijakú batériu nevyrobili. Stroje sa rýchlo učili, boli šikovné a všeličo zdokonalili, baterky si však dobiť nedokázali? Ale inak je príbeh atraktívny, pútavý a číta sa rýchlo.

autorka článku: Lenona

 

vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ, 1979

počet strán: 200

náklad: 3000 výtlačkov

rok vydania: 1979

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *