MORHEN : Posledná kliatba – Henrich H. Hujbert
Knihu Morhen Posledná kliatba som si kúpila na Slavcone 2013 spolu s druhým dielom Zlata Arkony a kým od Juraja Červenáka som vedela, čo očakávať, Henrich H. Hujbert bol pre mňa celkom neznámy autor.
Obálka /inak vcelku vydarená, až na… veď sa dozviete/ vo mne vyvolala dojem, že pôjde o historickú fantasy zo slovenského prostredia, čo ma vcelku lákalo – prečo neporovnať rôzne prístupy k podobnej téme?
Lenže, snáď žánrovo podobnou a peknou obálkou, akékoľvek porovnávanie končí.
Úvod začína svižne a hoci nemám v láske opisy, spočiatku mi nevadili, istá poetická ľubozvučnosť a originalita sa im uprieť nedá a pôsobili ako protiklad k scénam násilia, ktoré sa začali takmer okamžite / už na 10. strane/. „Fajn“ – povedala som si, už navyknutá na litre krvi a lietajúce kúsky šedých závitov – „to sa mi bude páčiť.“ A čítala som ďalej.
Objavil sa hrdina – Zoran. Najprv, ako malé dieťa – poetické opisy a nadnesený štýl rozprávania pribúdali a dej pomaly akoby ustupoval do úzadia – či skôr prešľapoval na opisoch každodenných činností života na dedine, ozvláštnených náznakmi chlapcovej neobyčajnosti. Nemienim vás nudiť – čítala som a čítala a čakala a čakala, stále dúfala, kedy sa dozviem, aký má hrdina cieľ, kto bude jeho nepriateľ? A kedy s ním začne bojovať, aby slávne zvíťazil?
Odpoveď znie: nikdy!
Cieľ neexistuje, ani boj, hoci násilných scén je v knihe viac než dosť a to až v prehnane naturalistickom balení. Z chlapca vyrastie 16 ročný mladík, ktorý je donútený zutekať od svojej mamky /áno, celý čas jej hovorí mamka!/ a skôr so šťastím, než s pomocou svojho kúzla, sa so smrťou na jazyku dopotáca k hradbám Bystriny, za ktorými žijú ľudia ako on – čarodejnícky učni a ich vedomci. Lenže, získať moc a ovládnuť čary nebude pre hrdinu jednoduché ani bezbolestné. Mám pocit, že mottom knihy by malo byť: „Jedine cez bolesť a utrpenie môžeš získať silu.“ – hrdina trpí, vedomci trpia, všetci trpia! „Kurňa, kedy príde akcia?!“
Hrdina odhŕňa sneh, vynáša konský hnoj, nosí vodu – všetko v mraze a občas aj bosý či nahý – to, aby si posilnil svaly a otužil sa. Potom prídu dlhé hodiny /stránky/ učenia boja s palicou a mečom, ktoré strieda výučba kúziel a liečivých rastlín /opisované často, s pátosom a do detailov/ … a vedomci nad ním spokojne a súhlasne prikyvujú. Na otázky mu neodpovedajú – veď na všetko príde časom aj sám /asi ponorením do svojho vnútra/ – preto sa niet čo diviť, že ostane zdesený a zaskočený prvou akčnou úlohou – zistí, že namiesto záchrany čarodejnice, ju má zabiť, aby oslobodil jej dušu! Ha!
Protipólom k „dobrým“ kúzelníkom /zabíjanie nevinných sa im protiví, no keď sú donútení, rozpútajú až zvrátene nechutné jatky/, sú prisluhovači Kríža a jediného Boha /takže kresťania/ – v čom vidím jeden z hlavných prešľapov knihy. Keby autor vytvoril konkrétneho zloducha, nevadilo by mi, že je kresťan, ale tu je symbolom zla všetko kresťanské – každý dedinčan, čo sa podriadil, všetci, čo uverili a padli na kolená, čo sa boja kúziel, odsudzujú čarodejníkov, upaľujú a udávajú ich inkvizícii. A všetci sú bez milosti zabíjaní /kúzelníci sa len bránia/.
Lenže, zabíjaní nie sú len poverčiví a zaslepení roľníci, ale aj čarodejnice /bez výnimky samé ženy/, ktorých duša by po upálení na hranici nevošla do Návy, takže ich kúzelníci musia zabíjať vlastnými rukami – nožom, aby ich oslobodili. Ani vtedy nie sú vrahovia, lež spasitelia! Naozaj im nemôžu pomôcť inak?! Napríklad, priviesť ich do svojej pevnosti? Nie! Lebo tam noha ženy vkročiť nemôže /a iné miesta už zrejme neexistujú/.
Kúzelníci bojujú nikam nevedúce a nič neriešiace boje, sú stále slabší a sklamanejší – bodaj by aj nie, keď svet sa vyvíja a všetci v ňom sa prispôsobujú, len oni to odmietajú. Držia sa starých zvykov a prežitkov, ktoré ich stále viac a viac vyčleňujú a oddeľujú od spoločnosti, ktorej kedysi pomáhali. Neprispôsobili sa, a tak aj záver – ON vyslobodil z horiacej hranice JU /podľa zvyku jej mal vraziť do srdca nôž, ale mohol by to urobiť, keď táto bosorka je konečne mladá a pekná a on je zamilovaný???/
Záverečný masaker zúrivého davu snáď vyváži opätovné rozkvitnutie prastarej lipy.
Koniec!
Ozaj – ešte k obálke – pri čítaní mám taký zvyk, občas, hlavne pri akčných scénach, zvyknem knihu zavrieť a pokochať sa pohľadom na hrdinu /ak je na obálke vyobrazený – pri Čiernom Roganovi to funguje perfektne/, aby som si „spravila chuť. Aby ste vedeli, hrdina tejto knihy chodí oblečený v ľudovom kroji, ktorý si sám vyšil ornamentmi, ktoré si sám vymyslel, nosí trojprackový opasok / asi ako mal Jánošík/ a vlasy si zapletá do vrkôčikov – celkom pekná predstava, no bohužiaľ, na obálke je zrejme ktosi iný. Škoda, lebo keby som si predstavila… hehe!
Zhrnutie:
Zápory: patetické opisy, nadnesený štýl rozprávania, čierno-biele vykreslenie hrdinov, zbytočne drastické akčné scény, chýbajúci cieľ a potkýnajúci sa dej.
Klady: prostredie Tatier, pre milovníkov poetiky a lyriky spôsob rozprávania – lyrizovaná próza.
Zamyslenie: Naozaj som chcela fandiť Rodanovi /to meno si vybral už ako zrelý muž/, ale jeho večné mamkovanie, bezcieľnosť, sebaľútosť a neschopnosť postaviť sa jasne a nekompromisne na odpor a nájsť pre vymierajúcich kúzelníkov cestu, ktorá by ich vyviedla z ulity, ma sklamali.
Podľa mňa , mladícky vzdor, iný pohľad na ustálenú spoločnosť kúzelníkov a akýsi nový vietor, mohol byť spôsob, ako dať hrdinovi cieľ – oslobodiť kúzelníkov z ich úzkoprsého myslenia a dať im budúcnosť.
Želala by som si, aby si kniha našla čitateľov, ktorým sa bude páčiť a ktorí nebudú váhať a svoje postrehy aj napíšu. Preto – čítajte a píšte, možno si názor poopravím ja.
autorka článku: Lenona Štiblaríková, 2013
