Volám sa Ján Kolesár a zhodou okolností ma osud vybral za korunného svedka možno najvýznamnejšieho súdneho prípadu v dejinách ľudskej civilizácie.
Celé sa to začalo veľmi nenápadne. V pondelok ráno, ako v každý iný pracovný deň, som sa slimačím tempom vliekol autom, ktoré mohlo ísť až tristodvadsať kilometrov za hodinu, prepchatými ulicami Bratislavy do Ústavu pre revíziu dejín (ÚPRD).
Uvedený ústav bol desať rokov tak mojím chlebodarcom, ako aj niečím, čo napĺňalo môj život pocitom dobre vykonanej práce. Z tohto dôvodu mi bolo potešením vŕtať sa takmer každý deň v dávnych, ale aj v nie veľmi vzdialených historických udalostiach a strážiť ich, aby nik nepovolaný ilegálne nemenil minulosť a následne tým aj prítomnosť spolu so žiarivou budúcnosťou ľudskej rasy.
Moja nervozita z neskorého príchodu na pracovisko poľavila za najbližšou križovatkou, kde sa dopravná kalamita zmenila „iba“ na silne zhustenú premávku. Konečne mi bolo umožnené pokračovať v ceste rýchlosťou priemerného cyklistu na rozdiel od predchádzajúceho tempa skapínajúceho koňa.
Musím priznať, že potešenie z jazdy netrvalo dlho. Bez varovania sa spod kapoty ozvala ohlušujúca rana nasledovaná zvukom na prášok rozomieľaných balvanov. Nebyť bezpečnostných pásov, asi by utrpela moja tvár, ktorá sa zatúžila bližšie zoznámiť s čelným sklom. Zánovný automobil, pýcha celej rodiny, dopadol podvozkom na cestu a za uši trhajúceho škripotu zastal.
Podobná hrôza sa udiala aj s ostatnými dopravnými prostriedkami naokolo. Isto si dokážete predstaviť moje zdesenie, keď som zbadal, že všetkým zmizli kolesá a veľkej väčšine sa, podobne ako môjmu autu, dymilo z motora.
Neuveríte, ale v tom šokujúcom okamihu som si nebol schopný spomenúť ani na vlastné meno. Prečo? No veď už bolo povedané, že sa volám Kolesár. Po chvíľke hľadania a pohľade na ID kartu sa mi pamäť rozhodla opäť slúžiť napriek tomu, že slovo napísané v kolónke „priezvisko“ sa mi zdalo byť nezmyselným zhlukom hlások. Keby v ňom boli pomlčky, lomky a zavináč, mohlo by slúžiť ako nerozlúštiteľné heslo k vstupu do počítačového systému.
Práve v tom čase moje profesiou vytrénované podvedomie začalo čosi tušiť a o tri sekundy už bolo jasné aj ostatným častiam mozgu, že sa niekto musel pohrávať s minulosťou. Preto druhá signálna sústava vyhlásila poplach a telo bolo prinútené k činu.
Pokus o bežné otvorenie dverí sa skončil neúspechom. Zrejme niekde vo vnútri mechanizmu bolo ešte prednedávnom nikým neoslavované a všetkými zabudnuté koliesko. Našťastie, sa na mňa cez otvorené strešné okno usmievalo slnkom ožiarené nebo. Na počudovanie, slnečný disk ostal zaoblený. Keby na mňa svietil štvorec, zrejme by ma obostreli mrákoty.
Fyzická kondícia nebola už najmenej osem rokov silnou stránkou mojej osoby, ale napriek tomu ma čiastočne atrofované svalstvo vymrštilo, presnejšie povedané, za môjho hlasného funenia vytlačilo na strechu auta.
ÚPRD sa našťastie nenachádzal ďaleko. Doprava evidentne skolabovala v celom meste, okrem jedného starčeka, ktorý sa stále usilovne odrážal nohami od zeme snažiac sa na osemuholníkovom bicykli dostať na čelo ochrnutého pelotónu kedysi hrdých dopravných prostriedkov.
Tvrdenie „po vlastných ďalej zájdeš“ nadobudlo obludný význam a možno by mohlo poskytovať celkom slušný základ pre ďalšiu budúcnosť ľudstva, no mne bolo jednoznačne proti mysli.
O desať minút ma vystresovaný vrátnik vítal pod nápisom: „Svoje dejiny si vytvoríme sami“ vo dverách ústavu. Prišiel o takmer celý svoj profesijný svet. Spoliehal sa totiž na staré, kryštálom riadené analógové hodiny, ktoré v sebe kedysi mali minimálne desať koliesok a mobil si dnes, ako na potvoru, zabudol doma. Keďže nevedel, koľko je hodín, nemohol zapisovať príchody a odchody návštev, ani to, koľko minút strávili zamestnanci pred ústavom na fajčiarskej prestávke, čo bol jeho súkromný džob v rámci vrodenej túžby špehovať a byť najdôležitejšou osobou hneď po riaditeľovi.
Kývnutie ruky vybavilo pozdrav a moje nohy ešte nikdy tak rýchlo nebežali hore schodmi. Výťahy určite nefungovali, lebo obsahovali minimálne dve kolesá, a skúšať, či sa laná budú pohybovať podobne ako starček po n-uholníkoch, sa mi javilo ako nebezpečný hazard.
Celý spotený a zadychčaný som na treťom poschodí vrazil do centrálneho laboratória TRT-a (Transformátora relativistických trajektórií), ktorý umožňoval špeciálne prevereným zamestnancom ústavu, v prípade nutnosti osobne revidovať historické udalosti. Rozľahlá miestnosť zívala prázdnotou. Zrejme všetci skončili uväznení vo svojich, kedysi štvorkolesových, tátošoch.
Kde sa tam zobrala čierna mačka, mi bolo záhadou. Možno dostala chuť na laboratórne myši, ktoré nám slúžili na testovanie bezpečnosti ciest do vzdialených a ešte neprebádaných minulostí. Klietky boli zdeformované a prázdne. Či zožrala všetkých ich obyvateľov, neviem, ale rotujúce valce, v ktorých behávali, sa tiež stratili. Zrejme priveľmi pripomínali koleso.
Na tomto mieste musím trocha odbočiť od sledu udalostí, aby ste správne pochopili situáciu v celej jej tragickej beznádejnosti.
Vo svojom rozprávaní hovorím o tom, že sa stratili kolesá, ale vtedy mi také slovo z pochopiteľných dôvodov ani nemohlo prísť na um. Zmocnilo sa ma iba tušenie, že čosi nie je v poriadku, veď autá boli predsa vyrobené na prepravu z bodu A do bodu B a nie na to, aby stáli v uliciach, kde mohli v momentálnej situácii slúžiť len ako ochrana pred dažďom.
Pár okamihov zízala mačka na mňa a rovnaké množstvo času ja na ňu, snažiac sa urovnať si v hlave myšlienky. Jej hlasné mňáááu a otvorenie dverí za chrbtom ma vytrhlo z tranzu. Obzrel som sa. Dovnútra sa vpotácal riaditeľ ústavu, profesor doktor Juraj Kolohnát DrSc., MPH (ani na jeho priezvisko som si vtedy nevedel spomenúť). Vyzeral veľmi zúbožene. V očiach mu tleli zvyšky desu. Inokedy za každých okolností perfektný oblek vyzeral ako po útoku svorky vlkov a v prešedivených vlasoch mu striebro podporovali zvyšky akéhosi bieleho prachu.
„Išiel som výťahom,“ s ťažkosťami zamumlal svoju prvú vetu.
„Rád vás vidím,“ zaznelo moje privítanie a vyhlo sa komentovaniu jeho stupídneho nápadu.
„Niečo sa stalo s minulosťou?“ Jeho otázka nasvedčovala, že prekonal šok, inakšie by sa tak hlúpo nepýtal.
„Vyzerá to tak, pán profesor.“ Pritakanie sa riadilo heslom, že bláznov a nadriadených netreba za žiadnych okolností dráždiť dlhými rečami či, v horšom prípade, vyjadrením pochybností o ich zdravom rozume.
Mačka sa medzičasom kamsi vytratila, a tak sme sa mohli venovať podstatnejším otázkam.
„Myslím, že by sme mali lokalizovať bod zmeny.“ Aktivita bola na mojej strane. Bez čakania na súhlas šéfa som si sadol za ovládací panel TRT-a, čo bol evidentne dobrý nápad, pretože profesorova schopnosť niečo urobiť sa blížila k nule, o zmysluplnom úsudku ani nehovoriac.
Keďže sa v celom zložitom zariadení nenachádzalo žiadne koleso, malo by pracovať bez problémov. Iba ovládacie prvky, ktoré boli kedysi okrúhle, nadobudli tvar šesťuholníkov.
Prioritná úloha – získať energiu pre TRT. Našťastie bol v podzemí ústavu nainštalovaný FUJ. Tak sme v skratke hovorili fúznej univerzálnej jednotke, ktorá sa mala postarať o nezávislé napájanie elektrickým prúdom. Štartér som manuálne prepol na náhradný zdroj prúdu a stlačil štvorcové tlačidlo. Ani jedna rúčka meracích prístrojov sa nepohla. Očividne ten BLB nefungoval. Prepáčte, nemyslel som riaditeľa, ale berýliový laserový booster, slúžiaci na zapálenie jadrovej fúzie. Možno bola chyba v PLŽ-ovi (pulznom laserovom žiariči) alebo v MLŽ-ovi (modulátore laserového žiarenia), neviem. V každom prípade sa počas mojej snahy o oživenie mŕtvoly TRT-a prebral riaditeľ z letargie a teraz už celkom pevným hlasom vyhlásil: „Musíme požiadať o pomoc ÚTEK! Sami situáciu nezvládneme.“
Pre vašu informáciu, ÚTEK je Ústav terestriálnej koordinácie priamo podriadený ÚPRK-u, teda Úradu pre riadenie koordinácie, ako najvyššiemu orgánu globálnej vlády.
Začínal som tušiť počiatok pomalého pohybu byrokratickej mašinérie, ktorá nás mohla aj bez stroja času doviesť naspäť do doby kamennej. Bolo treba rýchlo konať.
Ani teraz ma nezaujali riaditeľove návrhy. Vo vypätej situácii boli celkom nanič. Otvorenie šachty reaktora mi nezabralo viac než dve minúty páčenia a šťavnatých nadávok. Musel som opraviť zdroj prúdu, inakšie sme boli všetci v ri… veď viete kde.
Ak nezistíme bod zmeny a nepostaráme sa o jeho revíziu, civilizácii hrozí zánik. Bez toho, čo sa stratilo, to očividne nepôjde ďalej.
Oceľové stupne vedúce k reaktoru, zaliate do betónu, boli hrdzavé a od vlhkosti sa šmýkali. K strojovni mi chýbalo päť poschodí, „iba“ päťdesiat zradných úchytov. Keby fungovali výťahy, preklínal by som architektov budovy, teraz však bolo na mieste ich blahorečenie.
Viem, že v celom vesmíre platia rovnako fyzikálne zákony, ako aj zákon schválnosti. Posledný úchyt ma o tom opäť presvedčil. Bol podozrivo slizký. Šmykla sa mi noha a ja som tvrdo dopadol na veko reaktora.
Ležiac na zemi, teda skôr na vysoko hustom betóne, mi vošla do zorného poľa čierna mačka. Preboha, čo tu to zviera robí? A ako sa mohlo tak rýchlo dostať zo sály TRT-a až sem? Veď k reaktoru viedla iba jedna cesta, lebo výťah nefungoval, a po tej zostupovala moja maličkosť! Možno mi už šibe… Rad nezodpovedaných otázok bol zakončený nejednoznačným úsudkom. Syčiac bolesťou som uviedol telo do vertikálnej polohy.
„Heš! Choď preč!“ Moje ruky vírili vzduchom sťaby lopatky veterného mlyna, snažiace sa ju odohnať od rozvodnej skrine. Naveľa ma počúvla, no neodišla. Zaprskala od zlosti a jednoducho zmizla. Mal som pravdu. Šibalo mi.
Okamžite mi bola jasná príčina nefunkčnosti BLB-a. Tri káble boli prehryzené a až vtedy, keď som sa ich takmer dotýkal, mi došlo, že na pulte ostal zapnutý spínač štartéra. Smrť v podobe desiatok tisícov voltov stála tesne vedľa mňa a usmievala sa takým čudným mačacím spôsobom.
„Halóóó! Pán riaditeľ, ešte ste hore?!“ zvuk môjho hlasu zadunel šachtou. Na samom vrchu sa ukázala sivá hlava.
„Áno!“ odpovedala mi.
„Vypnite, prosím, štartér!“ týmto želaním bol môj život zverený do rúk sedemdesiatročného bývalého výskumníka, ktorý sa dnes viac než vede venoval byrokracii, organizácii charitatívnych večierkov a pestovaniu zemiakov vo svojej záhradke.
„Vypnuté!“ ozvalo sa po chvíľke zhora. Nasledujúci okamih bol najhorším v mojom doterajšom živote. Keby sa mu štartér nepodarilo vypnúť, neostal by zo mňa ani mastný fľak. Bojazlivá ruka váhavo uchopila koniec kábla a šťastne ho spojila s druhým, rovnakej farby. Teraz to už išlo rýchlo. Behom pár minút bolo vedenie opravené.
Iný na mojom mieste by sa s radosťou vydal na spiatočnú cestu. Ja nie. Kdesi hlboko vo mne hlodal červík neistoty. Čo ak sa zasa objaví mačka a zničí moju, v pote tváre, a to doslova, vykonanú prácu.
„Halóóó!“ ujúkal som ako na tatranských lúkach. „Môžete zapnúť štartér!“ Pohasnutie havarijného osvetlenia mi napovedalo, že si BLB zobral z akumulátorov to, čo mu po práve patrilo. Nikdy sa ma nezmocnila taká radosť a v živote som neliezol do piateho poschodia s takou chuťou a ľahkosťou. Možno iba vtedy, keď cieľom bola moja nastávajúca na ženskom internáte, ale tam šlo o celkom inú motiváciu.
Keď sa mi hlava ocitla na úrovni podlahy laboratória TRT-a, riaditeľ sedel za susedným stolom a snažil sa telefonovať. Veľmi sa mu nedarilo, lebo všade vonku vypadol prúd a vďaka tomu aj mobilné siete. Zrejme mal v úmysle naštartovať úradnícku mašinériu ÚPRK-u.
Stačilo zopár dobre mierených úderov po klávesnici a už som poznal bod zmeny. Počítač porovnal súčasné údaje z histórie so špeciálne, pred zmenami minulosti odtieneným blokom HOSIP (rozumej: holografickou systémovo integrovateľnou pamäťou) a odhalil nezhody.
Prvá bola v Indii roku 4012 pred naším letopočtom a druhá v Mezopotámii 3964 taktiež pred Kristom. Odtiaľ sa, samozrejme, všetky zmeny so zväčšujúcou sa početnosťou ťahali až do našej súčasnosti. Boli to však iba dôsledky prvotných úprav.
„Pán profesor, budem opäť potrebovať vašu pomoc,“ zaznela moja nesmelá prosba. Nevšímal si ma a so stareckou zanovitosťou búšil do dotykového displeja telefónu, napriek tomu, že bol hluchý ako tetrov v období párenia. Teraz myslím pána profesora aj telefón. Neostávalo mi nič iné, než mu ho jemne, no bez škrupúľ vykrútiť z ruky. Až potom mi venoval pozornosť.
„Budem potrebovať vašu pomoc,“ chvíľu na mňa zízal. Možno stratil reč nad mojou drzosťou, kvôli ktorej prišiel o svoj telefón, alebo si nie celkom jasne uvedomoval, kde sa nachádza a čo sa stalo pred necelou hodinou. „Potrebujem, aby ste ma poslali do Indie v roku 4012 a potom, keď vám dám signál, do Mezopotámie v tritisíc deväťsto šesťdesiatom štvrtom. Myslím, samozrejme, pred Kristom. Nemusíte nič robiť, TRT vám naprogramujem, len stlačíte henten zelený gombík. Presná zemepisná poloha sa vyberie z počítača. Našiel som body zmeny. Rozumeli ste?“
„Pochopiteľne,“ takmer sa urazil. „Cesty do minulosti boli mojím chlebom vtedy, keď vy ste ešte chodili na nočník.“ Veď práve, napadlo mi.
Tak sa môj život druhý raz ocitol v rukách presluhujúceho nadriadeného dúfajúc, že nezaspí a bude počuť signál, ktorý mu pošlem.
Naprogramovanie TRT-a zabralo len okamih, takisto aj predcestovná kontrola. Keď sa PRT (prijímač relativistických trajektórií) ocitol na mojom opasku a kontajner s ďalšími potrebnými vecami na chrbte, bol som pripravený vyraziť.
„Môžete, pán profesor,“ zaznel pokyn k štartu. Aspoň si osvieži to, čo už dlho nerobil – pošle niekoho do… minulosti.
Hmla predo mnou – hmla za mnou potvrdila úspešný štart do vzdialenej krajiny a ešte vzdialenejšieho času. Vypľula ma pred bambusovou chyžou. Vo vnútri, ako som videl vchodom bez dverí, sedel na zemi akýsi dohneda opálený človek a čosi babral z hliny na drevenej doštičke. Stiahol som sa do neďalekého krovia a nerušene pozoroval zdanlivo banálny výsek z našej histórie.
Začala sa ma zmocňovať nuda, a preto nastal čas na prípravu na akciu. Prvým krokom bola aktivácia HUPS (hyperlingválneho univerzálneho prekladacieho stroja), po ňom nasledovalo nenápadné rozmiestnenie CHAOS-u (celulárneho hyperfunkčného autonómneho ochranného systému), aby ma nik neprekvapil odzadu, zo zelenej džungle. Po zapnutí ma CHAOS okamžite varoval. Vyšliapaným chodníkom sa blížila čierna mačka. A je to tu zasa! napadlo mi. Bude ma dnes prenasledovať celý deň?
Nevdojak mi v hlave skrsla spomienka na starý westernový film. V ňom sa ukrývala cenná rada: Ak niekoho vidíš tretí raz, nie je to náhoda, dotyčný ťa špehuje. Strieľaj!
V mojej výbave sa z bezpečnostných dôvodov nenachádzala žiadna strelná zbraň, ale o to viac tu bolo predmetov, ktoré mohli poslúžiť sťaby zbrane chladné.
Človek vo vnútri chyže zamyslene otáčal doštičkou s hrudkou hliny. Celkom zreteľne sa pokúšal vynájsť hrnčiarsky kruh. Presne tento bod identifikoval počítač TRT-a. Nachádzam sa teda na správnom mieste a v správnom čase! (Až do tejto chvíle sa ma zmocňovali pochybnosti.)
Môj zrak zachytil bleskový pohyb čierneho tieňa, ako trieli vzduchom a dopadá na hlavu nešťastníka v chyži. Teraz prišiel môj čas!
„Mám ťa, ty ničiteľ civilizácie!“ moje telo sa zmenilo na letiacu delovú guľu, teraz trocha preháňam, no priblížilo sa celkom svižne.
… pokračovanie v knihe
