Ukážka zo zbierky Fantastická 55 – kolektív autorov

Janko Iša

Bratislavský upír

Kvapky studeného dažďa dopadali na mramorovú dlažbu, spájali sa do malých potokov a spoločnými silami odtekali do zhrdzavených kanálových odtokov. Do temnej stoky pod ulicami Bratislavy. V kombinácii so silným vetrom a pokročilou nočnou hodinou boli dôvodom, prečo bolo Námestie Mieru pusté a mŕtve.
Skoro pusté, presne uprostred námestia stál muž. Dlhý čierny kabát, prešívané kapsáče a nadoraz uviazané ťažké kanady. Ruky mal schované vo vreckách, golier kabáta zdvihnutý a na dokonale oholenú hlavu mu agresívne bubnovali kvapky dažďa. Stál bez jediného pohybu už skoro hodinu, stál a ochutnával bratislavský vzduch. Nezaujatý pozorovateľ by došiel k záveru, že si daždivú noc užíva doslova do poslednej kvapky.
Zaklonil hlavu a pozrel sa na nebo. Hviezdy cez oblaky a veľké množstvo pouličného osvetlenia vidieť nemohol, ani keby mal oči otvorené. Jediné, čo chcel, bolo cítiť ten dážď, cítiť ako mu steká po tvári, ako očné jamky napĺňajú malé jazierka vody. Pokožku mal studenú a celý bol premočený do nitky. Presne takto to mal rád, takéto okamihy mu dávali vedieť, že žije.

V Bratislave nebol po prvýkrát. Naposledy tu bol pred dvoma rokmi v osemdesiatom siedmom, dobre si to pamätal. Hlavne tú zimu. Dvojmetrové záveje na každom kroku, mestská doprava ochromená mesiac vkuse. Mesto v pochmúrnej, zmrazenej atmosfére klasickej socialistickej zimy. Treskúcej zimy. Ten rok si pamätal aj z iného dôvodu, z dôvodu, pre ktorý tu vtedy bol. Stopoval jedného upíra až z Balkánu.
Títo upíri so slovanskou krvou mali všetci jednu spoločnú črtu. Vždy sa vracali do svojich rodných hniezd. Do štátov, miest, ulíc a bytov, kde to poznali. Miest, kde sa cítili neohrození a neporaziteľní. Tento jeden dokonca aj s nóbl pracovným maskovaním ako hlavný sekretár Alexandra Dubčeka. Pán Alojz Kotúrek. Ešte teraz ho polícia eviduje ako nezvestného. A len on, Henrich, vedel, kde mu je naozaj koniec. A ľudia z jeho bunky, s ktorými sa podelil o skúsenosti a zážitky, tak ako vždy. Henrich bol známy malebnými príbehmi zo svojich súbojov, ten proti pánovi Kotúrekovi vykreslil práve tak. Ako epický polnočný boj na Starom moste, kde Henrich len o vlások unikol smrti pred najnebezpečnejším československým upírom. A len vďaka svojím dlhoročným skúsenostiam a bojovým vlastnostiam ho nakoniec dokázal poraziť. Pravda bola síce inde, ale základné fakty ako lokalita, účinkujúci a výsledok sa zhodovali. Takéto rozhovory s členmi bunky pôsobili rovnako ako dlhé debaty rybárov na tému, kto chytil väčšiu.
Henrich sa znovu labužnícky nadýchol ako pes, čo vetrí vysokú. Vzduch bol lahodný a panenský, ešte nepoškvrnený žiadnym zlom tohto dňa. Predovšetkým preto, že bolo pár minút po polnoci a ešte toho ľudia veľa napáchať nestihli.
Vráti sa do bytu, ktorý vlastní bunka a ráno vyrazí na lov. Musí toho upíra chytiť skôr, ako sa noviny začnú zapĺňať článkami o zvláštnych úmrtiach. Už teraz má na svedomí dve malé dievčatá a jednu maturantku. Krv mladej ženy má pre upíra rovnaký efekt a chuť ako krv päťdesiatročného bezdomovca. Tento to zjavne robí pre teatrálny efekt z presvedčenia, že upírovi dlhovekosť zabezpečuje práve krv dievčat a žien, najlepšie panien.
Ťažké kožené topánky zaduneli na dlažbe a ozvena krokov postupne zanikla v neutíchajúcom daždi, až námestie konečne zamrelo úplne.
Musí tu niekde byť. Bolo o desať minút osem hodín ráno a on už skoro hodinu hľadal pachovú stopu a hlavne upíra, ku ktorému patrila. Pár sto metrov odtiaľto bola základná škola s gymnáziom, práve odtiaľto pochádzali dve z troch obetí, ktoré Henrich pripisoval bratislavskému upírovi. Toto bol upírov rajón, vedel to. Musí sa mu dostať na stopu, vycítiť ho. Amulet v tesáku, ktorý mal pod kabátom, spraví zvyšok – zistí, či ide o upíra a kde sa nachádza. Celý totiž sčervená a potom už bude len na lovcovi, aby vyhral svoj boj. Nikde však nič necítil, žeby sa zmýlil a upír si vyberal rajón náhodne? V ranných hodinách majú najväčší hlad, niekde je teraz na love za potravou, tým si bol Henrich istý. Obišiel celú školu dookola, prešiel krížom úzkou zástavbou rodinných domov – nič. Naspäť sa rozhodol vrátiť po hlavnej ceste, po trase trolejbusov.
Tu je!
Cítil ho, konečná trolejbusu 213, plná zastávka ľudí. Potraviny plné ľudí, všade boli ľudia. Mladí, starí, muži, ženy aj deti, čo šli do školy. Cítil ho, niekto z nich šíril pach, taký typický pre upíra, pach, ktorý žiadnemu lovcovi nikdy neunikne. Skontroloval rukoväť tesáka, drahokam v nej pulzoval jemne načerveno. Takže sa nemýlil. Pridal do kroku a čuchal. Obísť zastávku, nie tu nie je, z potravín to tiež nešlo. Ešte viac zrýchlil, už skoro bežal. Vybehol krátky kopec k starým kasárňam, puch silnel, drahokam žiaril ako hviezda. Henrich zabočil za polorozpadnuté nefunkčné garáže, aby si skrátil cestu k ďalšiemu hlavnému ťahu, keď v tom to prišlo. Pach upíra bol silný, ako keby stál priamo pri ňom. Rýchlo za ďalšiu zákrutu …
Tu je! …

Ukážka č.2:

Richard „Regis“ Zamec

Ešte naposledy

Silno utiahnuté kožené popruhy sa mi zarezávajú do rúk. Nohy sú na tom podobne, nemôžem sa ani hnúť. Zatuchnutý vzduch v mučiarni je cítiť krvou a utrpením. Viem, čo ma na tomto mieste čaká. Črevá v bruchu sa mi skrúcajú ako klbko podráždených zmijí.
Nútim sa pomaly a zhlboka dýchať, zažehnávam tak rastúcu paniku. Z boja samého so sebou ma vytrháva buchnutie masívnych dubových dverí. Načahujem hlavu, ako najviac mi to moja nepohodlná poloha dovoľuje. Majster kat a jeho pomocník vchádzajú do miestnosti, prvý menovaný ihneď prechádza ku svojim nástrojom. Radšej rýchlo odvraciam zrak, aby sa strach znova nevrátil. Vyziabnutý pomocník s tvárou poďobanou jazvami po kiahňach sa nado mnou skláňa. Hnilé zuby má vycerené v škodoradostnom úsmeve.
„Tak čo, vtáčik, zaspievaš nám dnes?“ pýta sa ma otázku, ktorú určite kladie každému, koho dostanú do pazúrov. Z huby mu vanie taký odporný zápach, že by ho pokojne mohol používať ako prvú fázu mučenia.
Neodpovedám. Kontroluje utiahnutie popruhov, potom odchádza pomôcť svojmu majstrovi. Radšej opäť hľadím do stropu, zvuk dúchadla a tiché syčanie rozžeravených uhlíkov ale počujem zreteľne. Viem si preto domyslieť, čo príde.
O chvíľu ku mne už obaja prichádzajú. Kat je mohutný a zarastený kus chlapa. Moju pozornosť púta skôr žeravý železný prút, ktorý zviera v kliešťoch.
„Máš poslednú šancu, špina,“ vraví hrubým hlasom. „Povedz, kde je a bude to jednoduchšie. Pre teba aj pre nás.“
Zhlboka sa nadychujem a ďalej mlčím. V nasledujúcich chvíľach musím byť silný. Nemôžu ju nájsť. Nesmú!
Dočervena rozpálený kov mi so zlovestným zasyčaním páli kožu pod rebrami. Vzduchom sa nesie hnusný pach spáleniny. Kričím. Keď však kat mučiaci nástroj odťahuje a opakuje svoju otázku, som už zasa ticho. Žeravý prút sa opäť blíži.
V ten deň na mne skúšajú tri metódy rozväzovania jazyka. Každá časť môjho tela, do ktorej sa púšťajú, ma prosí, nech to už vzdám, nech im to poviem. Vôľa mi slabne, avšak viem, že v takých chvíľach nesmiem myslieť na odpoveď. „Neviem!“ opakujem stále, s hrdlom do krvi rozodratým. To slovo sa stáva celým mojím svetom.
Nakoniec majster kat rezignuje a volá strážnikov. Ešte predtým, než ma odviažu, mi starostlivo ošetrujú rany. Kým nič neprezradím, som pre nich dôležitý. Potom ma už vlečú chodbami do mojej cely. Nešetrne ma hádžu dnu a zamykajú mreže.
Pomaly sa zviecham zo zeme a leziem na drevenú pričňu, kde mám nachystanú poživeň. Krvavými rukami bez nechtov beriem do ruky misku s trochou kaše a hltavo jem. Nie je toho veľa, no roztrasený žalúdok by aj tak viac neudržal. Voda z hrdzavého uhláka chutí priam božsky.
Dvíham sa k zamrežovanému okienku a pozerám ním von, na prázdne námestie, vydláždené kamennými kockami. Skúšam pevnosť železných prútov. Dorážam na ne čoraz naliehavejšie, nepohnú sa však ani o vlások. Nakoniec nimi divoko trasiem a hystericky vreštím.
Vchodová mreža sa po náraze môjho tela otriasa. Vrhám sa proti nej znova a znova, v zúfalom amoku nedbám na bolesť. Keď už ďalej nevládzem, ostávam v klbku ležať na podlahe. Nariekam, slzy sa mi kotúľajú po tvári ako sopľavému decku. Keby ma v tej chvíli vzal do parády kat, všetko by bolo stratené. Napokon sa moja myseľ upokojuje. Skladám sa na pričňu a zaspávam.
Krátko po rannom prebudení si spomínam na krátky sen. Bol som opäť s ňou a všetko bolo krásne a dokonalé, ako tých pár týždňov pred tým, než ma chytili. Tú spomienku si do mučiarne odnášam ako ochranný talizman, takže na ich otázku „kde je?“ zasa odpovedám zarytým mlčaním.
Kat odrazu prerušuje prácu. Do miestnosti vchádza Lamidov kňaz v typickej šedej róbe. Premeriava si ma pichľavými čiernymi očami, v prísnej tvári sa mu zračí odpor.
„Tak ako? Už prezradil, kde je schovaná?“
„Nie pane. Stále mlčí ako hrob,“ odpovedá mu pokorne kat.
Kňaz vážne prikyvuje. „Iste. Démon, čo sa zmocnil jeho duše, mu určite dodáva silu…“
Démon v mojej duši? Hlupáci! Nič o tom nevedia a nechápu… To však nie je dôležité. Jediné, na čom záleží, je odolať. Ak vôľa znesie viac ako telo, príde vyslobodenie. A ju potom nikdy nenájdu.
„Ja mu nakoniec rozviažem jazyk,“ sľubuje môj mučiteľ.
„To dúfam. Teraz musím ísť informovať baróna, že sme zatiaľ nikam nepokročili.“
Kňaz odchádza. Kat a pomocník zdvojnásobujú snaženie. Posielam ich do horúcich pekiel, preklínam ich rodiny, údy si pri divokých pohyboch rozodieram až do krvi. Nič podstatné zo mňa ani tentoraz nevykĺzne. Potom prichádza vytúžený oddych v cele. Telo mám boľavé, nakoniec sa mi však darí nájsť aspoň trochu pohodlnú polohu na tvrdej prični.
Zdá sa mi, že kopance strážnikov ma budia len chvíľu po tom, čo som zavrel oči. Pokúšam sa vstať, no silná rana do žalúdka mi to znemožňuje. Spútajú mi ruky a vlečú ma chodbou. V mučiarni ma vítajú staré známe popruhy a hnilý úsmev pomocníka. Čakám na ďalšiu porciu utrpenia, no nič sa nedeje. Zmätene sa obzerám.
„Barón bol včera večer na hrade, na dcére mu zrejme veľmi záleží. Príde sa s tebou pohrať kráľovský čarodejník. Podľa toho čo viem, máš sa na čo tešiť,“ informuje ma katov učeň. Vychádza von a necháva ma samého so svojimi myšlienkami.
Zmije v črevách sa zasa prebúdzajú. Čakanie je dlhé, panika a obavy čoraz dotieravejšie. Nakoniec prichádza známy kňaz v sprievode vysokého, zámožne odetého muža so starostlivo zastrihnutou, tmavou bradou. Čarodejník nestráca čas. Nestíham sa ani nadýchnuť, keď mi jeho prsty spočinú na spánkoch. Pred očami sa mi zablysne, jeho vôľa búši na moje vedomie ako baranidlo. Bolesť, ktorá to sprevádza, je horšia ako čokoľvek, čo som doteraz zažil pri mučení. Mám pocit, že mozog sa mi mení na riedku kašu. Nakoniec nepriateľ nachádza to, po čo prišiel. Spomienka mi proti mojej vôli zaplavuje myseľ.
Steny a strop podzemnej miestnosti sú vystužené drevenými trámami. Podsaditý muž vstáva z jednoduchého, slamou vystlaného lôžka a oblieka si plátenné nohavice. Zbité a veľakrát znásilnené dievča len leží a letargicky hľadí pred seba. Muž sa nad ňu nakláňa a jemne, snáď láskavo, ju hladí po líci. Potom prechádza k rebríku.
Vonku dôkladne maskuje poklop svojej skrýše a vychádza z hustého krovia. Popri strmom svahu z tmavého kameňa kráča smerom k mestu. Spokojne si hvízda.
Omámene vnímam čarodejníkov hlas, nesúci sa ku mne akoby z veľkej diaľky: „Úkryt má v húštine hneď pod Čiernou skalou. Hľadajte vetvami maskovaný poklop. Dievča by malo byť stále nažive, vodu jej tam nechával.“
„Okamžite sa tam s chlapmi vydáme. Piatu už neskántri,“ odpovedá niekto druhý. Moju myseľ zahaľuje tma.
***
Rukami vystrčenými zo zamrežovaného okienka zachytávam posledné lúče zapadajúceho slnka. Sledujem stavbu šibenice na námestí, ktorá pokračuje závratným tempom. Zrejme už zajtra…
Tak nakoniec vyhrali. Určite ju už našli a odviedli preč. Prežije. Nikdy nebudem vidieť, ako postupne vädne a hynie tak, ako jej štyri predchodkyne. A to mi z nich všetkých bola najmilšia.
Smutne vzdychám. Keby som tak aspoň na chvíľu mohol byť opäť s ňou. Ešte naposledy.

Ukážka č.3:

Václava Molcarová

Plány jsou pro kočku

Nikdy jsem si nepřál zemřít mladý. Stalo se.

První měsíce po své smrti jsem jen nečinně ležel, snažil se zapomenout na minulost a zvykal si na novou duchovní identitu. Pokoušel jsem se odpustit své ženě, že mi v nejvyšším provozu na dálniční křižovatce jen tak mezi řečí oznámila, že je těhotná. Neplánovali jsme děti. Jasně jsem řekl, že je nechci. Dohodli jsme se! Věřil jsem jí a ona mě podvedla. Zařval jsem na ní a ona mi sáhla do řízení a pak jsme letěli. Doslova. Ona přežila a já se probral v hranaté posteli z lakovaného dřeva. Jako tak trochu mrtvý, zato hodně zmatený duch.

Nevěděl jsem, co si s nežitím počít. Občas jsem se v noci stydlivě prošel uličkami mezi hroby. Průhledný jsem si připadal hůř než nahý. A zoufale osamělý.
Ale co dál? Chrnět poslušně v hlíně, anebo se jako ostatní duchové mátožně ploužit po hřbitově? Nuda. Jenže co se tady dá jiného dělat? Strašit živé? Kéž by. To musely být časy v minulém století, když se lidi hřbitovů báli. Ach jo. Mně by stačilo, kdyby sem aspoň nějací přišli. Nakoukli. Pohodili kytku. Já jsem tak nešťastný nebožtík.
To bylo včera.

Dneska ráno se začaly dít věci. Na mém náhrobku se rozvalila kočka. Březí. Pupek pokrytý huňatou srstí, tlapky mokré od trávy a vousy mastné od sežrané… to je jedno, nechci vědět, co jedla, musel bych se zamyslet nad svým přínosem pro místní potravní řetězec.

Hu, bafl jsem na ni. Nemělo to efekt. Místo úleku začala vrnět, že mi málem rozvibrovala kamenné kvádry na hrobě. Příjemný vtíravý pocit. Něco mi to připomnělo, ale za nic jsem si nemohl vzpomenout co. Je otrava, jak se s rozkladem těla rozpadne i paměť. Ty důležitější oblasti. Hlouposti jako typy karoserií korejských aut nebo hlavní města nejmenších států Evropy si pamatuju přesně. I když…

Co jsem to chtěl…? Jo, ta kočka.

Jak se na mně, na mé náhrobní desce pelešila! S drzostí a samozřejmostí, potvora nadržená. Skoro mi to svý vypouklý břicho strkala pod… to, co zbylo z mého nosu. Počkej v noci, těšil jsem se. Možná je to ubohá náplň posmrtného života ducha, děsit zbouchnutou kočku, ale v mém stavu si jeden zábavu nemůže vybírat.

Soumrak se začal šířit krajem. Konečně. Navečer hlína zchladne, páchne jinak, a tady, v podzemí, se začíná probouzet život. Úplně to tepe. Dokonce i podzemní voda žene rychleji než za nudného dne. Vnímal jsem vibrace, jak se někteří nedočkavci hrabali na vzduch, ale já se k nim tentokrát nepřipojil. Vyčkával jsem na hanobitelku mého hrobu.
Přišla. Ulehla a začala příst. Něco divného to se mnou dělalo.

Nakonec jsem nabral sílu a projevil se. Svíčky v nejbližším okolí zhasly. Jednomu z andělů na vedlejší hrobce upadlo křídlo. Měl ho nalomené, ale stejně jsem dobrej. Stébla trávy křečovitě trčela k obloze a v nočním vánku se ani nezachvěla. Hřbitovem se začalo ozývat skřípání a praskání, jak pracovaly síly uvězněné v podzemí. Hůůů, zahučel jsem procítěně.

Ale s číčou to ani nehlo.

Zklamaně jsem protáhl průsvitnou bradu. A vzápětí bez varování vyskočil ze svého ztrouchnivělého lože. Kočka zděšeně nadskočila. Dobrá zpráva. Ta špatná byla, že leknutím akorát vypustila plyny a labužnicky se rozvalila tam, co předtím. Vzteky jsem se nafoukl, divže se mi nehmotné tělo neroztrhlo. Vetřelkyně se lekla. Znervózněla a švihala ocasem. Už jsem zajásal, že zmizí, ale ona se nakonec jen prohnula a začala si brousit drápy o prvotřídní mramor mého náhrobku. Dokonce mi na něm poškrábala nápis!

Potvora se po chvíli zvedla, párkrát se významně prošla a nakonec zalehla v trávě vedle náhrobku. Zrovna na místě, kudy vcházím do své hrobky – to mi snad dělá schválně! Ale pak to přišlo. Záškuby. Křeče. Sténání. Dobře jí tak, neměla znectít můj hrob. Posvátné místo mého posledního odpočinku. Lože mé podze-…

Ale ne!

Co když se mi tu chystá rodit? Zadělá mi lesklý mramor, zakrvácí přilehlou hlínu, a upatlaní olysalý parchantíci tady budou kníkat celou noc. A já budu všem ostatním na hřbitově pro smích! Vzor neschopnosti – duch, co nezvládl vyděsit ani kočku.

Hlasité naříkání se změnilo v úpění, a to přešlo v nehlučné hekání. Svitla mi naděje – kočka při porodu umře a budu mít klid. Naráz se kolem rozhostilo ticho. Vykoukl jsem zpoza náhrobku. Nehýbala se. Za jejím tělem se rozlévala páchnoucí kaluž. Plavala v ní tři nehybná těla, každé ve své nafouklé bublině. Koťata, co zemřela dřív, než se narodila. Mrtvolky v blánách pomalu klouzaly po mokré trávě na pěšinu. Morbidní, ale zatraceně fascinující.

Táhlé zamňoukání kočky mě nemile překvapilo. Žije. No nic, doufám, že si po sobě uklidí ten porodní svinčík. Jenže madam se zvedla a lhostejným krokem opustila pozici u mého hrobu. Ale co, ať si jde. Zaradoval jsem se a vítězoslavně se rozhlédl, jestli ostatní sledují, jak jsem se vypořádal s vetřelcem. Pár duchů na mě spočinulo prázdnýma očima.

Spatřil jsem v nich nesouhlas. Nebo pobavení?

Co se jim nezdá? Zase tak nic hrozného jsem neudělal, nerozumím, proč by…

A kruci.

U mých nohou seděla na patách tři prťavá průhledná stvoření. Jedno vrnělo, druhé si mylo imaginární kožíšek a třetí se pokoušelo drbat za uchem. A všechna tři na mě zírala jako bych s nimi měl něco společného. Mňau? Začali si hrát s ovadlými kytkami ve váze. Pak ji silou své nerozvážné energie převrhli. Začali se honit kolem náhrobku. Zhasli svíčku v plastovém válci. Udělali si pelech v obstarožním věnci. A v jednom kuse na mě bafali zpoza náhrobního kamene.

To jsem dopadl. Sám jsem se tajně plížil do svého podzemního hájemství. Těšil jsem se na bezesný spánek, trvající tak pět, deset let. Než naberu sílu a zapomenu na drzost jedné troufalé kočky. Zavřel jsem za sebou víko, pak víčka a…

Tady je nuda. Přece nebudeme chrnět poslušně v hlíně, anebo se jako ostatní duchové mátožně ploužit po hřbitově?
Jenže co se tady dá jiného dělat? Strašit živé?
Mám nápad. Budeme si hrát s tatínkem!

Neplánoval jsem zemřít mladý. Neplánoval jsem rodinu. Já blbec.

… pokračovanie v zbierke.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *