Ukážka z románu Lokaj – Katarína Soyka

NEVINNE PROTI

Tália so mnou vybabrala. Nie úmyselne, ale predsa. Z mne nepochopiteľných dôvodov považuje aj Jacqueline a Stellu za svoje priateľky, takže keď v mojej prítomnosti dostala pozvanie na oslavu Jacquelininej promócie, zviezla som sa s ňou a pozvanie zo zdvorilosti som bola nútená zdvorilo prijať.
Jacqueline prišlo blbé nepozvať ma, keď už som s nimi vo Hviezde popíjala kávu. A mne na oplátku zas nešlo povedať, prepáč, ale s vami ja veľmi nemusím.
Nemám obzvlášť v láske tieto extravagantné baby a ich snahy upútavať na seba pozornosť doslova za každú cenu. Stella je na môj vkus priveľmi vyzývavá a sebavedomá, čo by nevadilo, keby pričasto svoju „dokonalosť“ nekomentovala. Na čo ja skutočne nemám slov. Jacqueline síce o sebe občas zapochybuje, ale príliš si zvykla, že po čom zatúži, to dostane, lebo jej to rodičia zariadia.
Mala to byť babská jazda, ktorú by som v Táliinej duchaplnej spoločnosti hravo zniesla. Ale dostala zápal pľúc, a nie hocijaký. Leží v nemocnici a ja som nenašla vierohodnú výhovorku, ako sa z účasti na tejto „veľkolepej“ udalosti vykrútiť.
Takže teraz sedím v novom aute Jacqueline, ktoré dostala za ukončenie univerzitného štúdia od rodičov. Ja som svojho času dostala zlatú retiazku. Viem si predstaviť, ako by sa zatvárila Jacqueline, keby dostala retiazku. Dúfam, že nepôjde na postgraduál. To by jej rodičia museli darovať dom alebo vilovú štvrť. Byt už má. To nepovažovali za dar, ale za nevyhnutnosť.
Tvárim sa nadšene, aby som to tým babám nepokazila. Vždy mali pocit, že aj ja som spoločenský typ, takže k nim skrátka patrím.
Trochu som ich zaskočila svojím odevom. Je predsa zima, nebudem nasilu trpieť v sexy šatách, keď vonku mrzne! No Jacqueline si myslí, že tých pár krokov od auta to aj bez kožuchu vydrží. Ja nie. Dala som si rifle, ako vždy, a normálne čižmy. Nechcite odo mňa lodičky, keď ideme do baru! A malý kompromis s tričkom, má golierik ako blúzka. Mala som si pri nich, navlečených do šiat s výstrihmi, pripadať nepatrične, ale nepatrične pripadali ony mne. No uvidíme, možno prekvapia a namiesto do baru nás odvezú na ples. Ak je podmienkou spoločenský odev, budem doma skôr. Už by som si mala kúpiť vlastné auto pre takéto prípady. Snažila som sa pôsobiť spoločensky a vypĺňať cestu nasilu zábavným rozhovorom o všetkom a o ničom.
„Mám pocit, že šoférovanie v rukavičkách je sexy,“ začala Jacqueline, lebo dnes o to, byť sexy, pôjde asi najviac.
„Pozri,“ strčila jej Stella ruku pred oči. Mala kožené rukavičky a na nich ešte prstene.
„Ako popoluška v Troch orieškoch,“ nasilu som sa uchechtla.
Ja som si rukavice zabudla. Strčím si ruky do vreciek, aj tak som tu za outsidera.
„Myslíš, že bude na parkovisku odhrnutý sneh?“ strachovala sa Jacqueline o lodičky.
„Určite. Ak nie, ľudia už ho rozdupali. Prejdeme ako dámy,“ vždy sebavedomá Stella.
Ona o sebe nikdy nepochybovala, aspoň navonok určite nie. Jedno jej treba uznať. Všetko čo dosiahla, dosiahla neskutočne ostrými lakťami. Niet pochýb, že je schopná ísť aj cez mŕtvoly. Vždy má po ruke pohotovú odpoveď a každý útok odrazí protiútokom.
„Možno by ste mohli požiadať o červený koberec,“ vyšplechla som a baby sa rozosmiali. Myslela som to sarkasticky, ale im sa ten nápad páčil.
Pozerala som von oknom. Úzka cesta bez krajnice len presne pre dve míňajúce sa autá. Po stranách ihličnaté stromy. Veľké upokojujúce vločky sa šuchotavo znášali z oblohy. S niekým iným by som sa zasnívala a užívala si romantické ticho.
Táli, tak toto mi draho zaplatíš!
Baby sa ešte smiali a rozvíjali príbeh s červeným kobercom ad absurdum. Predstavovali si, ako kráčajú štíhle a krásne a prizerajúci sa nedokážu od nich odtrhnúť zrak. Sú atraktívne a dokonalé, jednoducho neodolateľné.
Zišli sme z cesty do nenápadnej ľavotočivej zákruty s označením Slepá ulica a po asi sto metroch sme sa ocitli na preplnenom parkovisku. Priveľa ľudí na taký obyčajný bar, musí byť nejaká akcia.
Bola už tma, takže svietili štýlové pouličné lampy. Vyzerali ako starodávne lampáše. Pekné. Hodili sa k budove obloženej drevom. Presklený bol len vchod s množstvom reklamných nálepiek, čo kazilo dojem domčeka z dávnej minulosti.
Vystúpili sme a ja som sa nenápadne poobzerala. Pred vstupom sa tvoril rad. Hádam sa nebudeme dobýjať kvôli posedeniu do baru?! Mohla som si myslieť, že tieto dve sa s niečím úplne obyčajným neuspokoja. Najradšej chodia tam, kde je nával, aby dali najavo, ako sa dokážu pretlačiť. Nie nadarmo sa navliekli do nápadných vzorov, chceli byť na očiach. My s Táliou by sme zaliezli niekam, kam možno nikto nezablúdi, aby nás nerušil, a tieto sa budú pretŕčať. Rozruch! Volali po ňom celým telom.
Musím sa skonsolidovať! Už som raz tu, tak nebudem kaziť náladu. V podstate ma sem nikto neťahal.
„Máme vstupenky, baby, pôjdeme bočným vchodom!“ vykríkla natešene a pyšne Jacqueline.
Ako som len mohla zapochybovať?! Jacqueline sa vždy dostane, kam chce. Prečo mi tým ešte väčšmi lezie na nervy?
Ľudia okolo nás boli doobliekaní zväčša v čierno-červenom. Asi je to nejaká post-halloweenská akcia alebo veľmi undergroundový Mikuláš. Baby sa do farieb, samozrejme, trafili. Ja tu v bielej blúzke budem svietiť ako Snehulienka. Skúsim to vydržať aspoň do desiatej, potom sa ospravedlním, že som unavená. Taxíkov je tu dosť. Buď tu majú stanovište alebo sa im jednoducho oplatí čakať. Jedinou výhodou hlučného baru môže byť, že sa v tom hluku nebudeme počuť. Asi by ma čokoľvek, čo tieto dve vypotia, iritovalo.
Šli sme teda bokom. Moje spoločníčky síce museli dlhšie mrznúť v lodičkách, kožuchy si nechali v aute, ale za tú dôležitosť to stálo. Zboku bolo k budove pristavané drevené schodisko so zábradlím, ktoré ústilo na terasku. V lete sa tam asi vysedáva.
Úzkymi dverami, zvonku obloženými drevom, zvnútra nekompromisne železnými, sme sa cez holohlavú a nebezpečne vyzerajúcu ochranku prepracovali dnu. Máme predsa V.I.P. vstupenky, nás nikto nezastaví!
Naše ďalšie kroky viedla červená šípka a zrozumiteľné „Bar“ nastriekané po stenách. Minuli sme pár nič nehovoriacich dverí a jedny výstižné s nápisom „Nevyrušovať!“, ktorý stačil na to, aby sme netúžili preverovať ani tie ostatné. Na konci chodby visel ťažký červený zamatový záves, ktorý zastieral preplnený bar. Tam nás čakal okrúhly stolík s nápisom Reservé 73, čo bolo číslo našej vstupenky.
Našťastie sme sedeli v rohu vzdialenejšom od pódia, na ktorom sa zvŕtala zakúpená tanečnica v sporom odeve. Doteraz som si myslela, že čierne silonky sa nosia len na nohách. Ešte tak cez tvár pri prepade banky. Tejto slečne zahaľovali celé telo, naopak tvár mala odhalenú. Asi jej neprekážalo, že ju spoznajú.
Len čo sme sa usadili, podišla obsluha. Čašník v čiernom plášti s ústami primaľovanými na krvavo červeno, akože upír. To je teraz veľká móda. Najskôr svet ovládli filmy s upírskou tematikou, ktoré vraj sami upíri produkovali, aby si pripravili pôdu na veľké odhalenie. Teraz sa dostávajú na verejnosť informácie o kontaktoch s nimi. Nič oficiálne zatiaľ nevydali, všetko ostáva v rovine „vraj“. V telke ešte nič nebolo, a čo nie je v telke, to neexistuje.
Čašník skontroloval vstupenku a hneď nás nechal objednávať. Jacqueline zvolila červené víno Býčia krv. Bolo to akože vtipné a tematické. Koketne sme sa usmievali a flirtovali s čašníkom. Áno, zasmiala som sa aj ja, aby som nikoho neurazila. Doobjednala som arašidy, nech ma tu aspoň niečo poteší. Milujem nesolené arašidy!
Krásavice začali hádzať očkom po okolí, nápadne ho skenovali. Vyzývavo sa narovnávali a pohadzovali hlavou. Toto teda nie je moja parketa! Ja by som nechcela, aby si niekto myslel, že ho vyzývam.
Stella naťahovala krk ako volavka. „Pozrite tam do rohu,“ schúlila sa nad stôl a tvárila sa sprisahanecky, nenápadne. „To je majiteľ. Keď sú väčšie akcie, vždy tam sedáva a kontroluje personál, aby sa neutrhli z reťaze. Je úchvatný, neskutočne sexy. Vyzerá nebezpečne,“ uchichtla sa a celkom nápadne pozrela pod pódium s tanečnicou, kde za stolčekom sedel objekt jej záujmu.
Vtedy mi to konečne došlo. Všetci títo bledí, atraktívni… Fešandy ma vzali do upírskeho baru! Nech už je pravda akákoľvek, títo sa vydávajú za ozajstných upírov a správajú sa rozhodne výstredne, čo priťahuje pozornosť a zrejme plní funkciu. Bar má najlepší biznis v meste. Veď každý chce vidieť, ako tí, akože upíri, vyzerajú.
Mestom putujú príhody, ťažko alebo vôbec uveriteľné, ako sa ten či onen naozaj dostal do kontaktu s nimi. Bar niekoľkokrát preverovala polícia. Nič podozrivé ani protizákonné nenašli, ale povesť nemal dobrú. Už som o ňom počula. Len som nevedela presne, kde je a či vôbec. Schádzali sa v ňom rôzni úchyláci, túžiaci po dobrodružstve na hranici zákona, či tesne za ňou.
Vraj upíri sa nechcú ďalej schovávať! Tvrdili návštevníci barov ako tento po nejednej ťažkej noci. Z ktorej si zasa až tak veľa nepamätali, takže neboli dôveryhodní.
A svoje príbehy rozprávali aj zamilované dievčatá, ktoré sa rady predvádzali znamenia na krku, aby svetu dokázali, čo zažili.
Upíri si údajne založili stranu alebo organizáciu, pomocou ktorej chcú zlegalizovať svoju existenciu. Dať najavo, že žijú medzi nami. Nikto ich oficiálne neuznal. Všetky informácie sú pochybné.
Otec hovorí, že je to dôsledok blahobytu a nudy. To, čo začalo ako vtip alebo recesia, prerástlo do spoločnosti a stále väčšie skupiny sa dušujú, že existencia upírov je reálna. Žijú dlhšie, nestarnú. O krvi sa toho tak veľa nehovorí.
Spoločnosť, tá normálna, všednodenná, sa s tým nemieni zmieriť. Ba ani venovať tomu pozornosť, veď na hlúposti niet času.
Takže sú tí, ktorí sa s upírmi chcú zblížiť, nájsť ich, rešpektovať a presviedčať ostatných, aby si nezatvárali oči pred už takou jasnou skutočnosťou, a tí, ktorí sa hlúposťami nezaoberajú a výstredným bytostiam a ich fanúšikom sa snažia vyhýbať.
Ja patrím k tej druhej skupine a netajím sa tým.
Jacqueline a Stella sa dušujú, že boli v kontakte. Často navštevujú miesta, kde vraj stretávajú upírov. A ten slávny „kontakt“ bol zatiaľ len zrakový. Stella je presvedčená, že ju už niekto zhypnotizoval, lebo sa jej v mysli zjavoval ešte dva týždne, a nemohla sa toho zbaviť.
Ani mi nenapadlo, že by ma dotiahli na takéto miesto. Dobre vedia, čo si o ich akože upíroch myslím. Buď sú to nejakí neliečení schizofrenici alebo… Nech sa radšej držia bokom. Predstava, že by také kreatúry mohli byť skutočné, uf, to ma desí. Človek si v strachu z noci navymýšľal bytosti, ktoré by reálne nechcel stretnúť. Ľudská fantázia nemá medze.
I keď sú teórie, že ľudia sú veľmi obmedzení. Nedokážu nič vymyslieť, len popisujú, čo vidia.
Isté pochybnosti som nadobudla na hodine histórie Číny, keď nám profesor vysvetľoval, že základy dračích legiend pravdepodobne pochádzajú z reálneho kontaktu Číňanov s veľjaštermi, ktorí boli zrejme bylinožravci, lebo čínske dračie legendy uvádzajú drakov ako dobrých. Žiadne krvilačné šelmy.
Ak sa reálne stretol praveký čínsky človek s poslednými exemplármi veľjašterov dožívajúcimi na planéte Zem, možno sa dá podobne vysvetliť aj legenda o upíroch. Ale očakávam nejaký rozumný výklad.
Pohľad mi padol na blond muža v čiernom, sediaceho za malým stolčekom neďaleko tanečnice. Kontroloval okolie ako kohút na smetisku. Na malý okamih sa naše pohľady stretli. Uhrančivé modré oči akoby mi pozerali do duše, až to pichlo. Radšej som rýchlo pozrela inam, aby nepochopil moje myšlienky a nevycítil, že nerešpektujem existenciu upírov, na ktorých sa hrajú. Možno svojim predstavám aj veria. Želám si, aby sa všetci správali normálne. Výstrednostiam sa vyhýbam.
A predsa som musela pripustiť, že tento človek je iný. Myslím, nie úplne bežný. Vyžarovala z neho sebavedomá sila. „Som neodolateľný!“ kričalo z neho. Mal nádherné oči, to už samo o sebe svedčí, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Jeho pohľad priveľmi priťahoval.
Šepkalo sa, že je to banda satanistov alebo úchylákov, ktorí veria, že slúžia diablovi. Samozrejme, na blbosti neverím. Ale ak niekto sám seba presvedčí, že stojí na druhej strane, je schopný všetkého. Mnohí sú vraj na drogách.
Musím odtiaľto okamžite preč. Tu sa propagovalo to, čomu otec hovorí oplzlá zábava. Prílišné pretŕčanie neviazaného sexu. Sporo odeté tanečnice, čašníčky. Čašník, ktorý pod plášťom nosí len sieťované tričko a prehnane obtiahnuté nohavice s veľmi nízkym bedrovým pásom, to ma uráža. Považujem sex za intímnu záležitosť a netúžim informovať okolie. Postavila som sa. „Prepáč, ale tu ja ostať nemôžem. Otec by ma zabil, keby vedel, kde som bola. Radšej pôjdem,“ povedala som Jacqueline trochu nahnevane, ale rozhodne.
„Neblázni,“ namietala nepresvedčivo.
V skutočnosti jej bolo jedno, či ostanem. Už nadviazala očný kontakt s niekým pri bare a moja prítomnosť jej mohla byť ukradnutá.
„Fakt ideš?“ držala formu Stella, ale ani mi pritom nepozrela do očí.
Zobrala som si bundu prevesenú cez stoličku. Ešteže som ju nenechala v aute! „Fakt. Odveziem sa taxíkom. Je mi ľúto,“ aj ja som hrala, akože ma to mrzí.
Pred pódiom som pohľad vytrvalo držala na závese vedúcom do chodby, aby som nepozerala na blondiaka a jeho modré oči. Bočným východom som vybehla na vzduch. Pri dverách nikto nestál. Všetci V.I.P. už asi prišli. Bála som sa, či nebude zamknuté, ale zbytočne. Ono by im asi aj tak nikto neunikol, majú vraj výnimočný sluch.
Ha, zasmiala som sa na sebe. Stačil jeden pohľad a skoro som uverila, že som uvidela upíra. Takto vznikajú legendy.
Vyšla som na drevenú terasku a oprela sa o zábradlie. Sloboda! Hneď sa mi lepšie dýchalo. Počula som, ako sa z parkoviska vytrácajú autá nešťastníkov, ktorí sa do baru nedostali. Na chvíľu som zapremýšľala, či niekomu nedám lístok.
To by mi baby asi neodpustili. Leda ak by to bol ozaj fešák. Presne ten upírsky typ. Zasmiala som sa pre seba.
„Nepáči sa ti u nás?“ ozvalo sa mi pri lakti, až som sa strhla.
Oprel sa vedľa mňa o zábradlie a pozeral mi do očí. Bol taký vysoký, že sa hlavou dotýkal striešky nad teraskou. Jeho pohľadu bude lepšie sa vyhýbať, lebo ak je to o upíroch pravda… Vždy je bezpečnejšie nepríjemnostiam predchádzať. O poverčivosti budem rozmýšľať neskôr. Mal predsa sedieť a strážiť zamestnancov! Je zločinom odísť priskoro?
„Vlastne som sem ani nechcela ísť, som tu omylom. Ja takéto miesta nevyhľadávam,“ nebudem klamať.
Hovorila som hľadiac do snehu pod terasou. Ak existujú, zatiaľ som v bezpečí.
„Čo je na mojom podniku také zlé?“ pýtal sa bez emócií, takže som netušila, či ho hnevám alebo sa pýta zo zdvorilosti.
To by tu asi nebol.
„Tento podnik navštevujú úchyláci. Priťahuje presne ten typ ľudí, ktorým sa vyhýbam.“
„Upírom alebo ľuďom?“ skočil mi do reči
Chcela som povedať, že na upírov neverím, ale on bol akýsi iný. Toľko odvahy zasa nemám. A ani drzosti.
„Veď je to jedno. Neschvaľujem ani popíjanie, ani pretŕčanie sa alebo lacné známosti,“ ťažko sa zhovára, keď pohľad držíte sklopený do zeme. Ako to má pôsobiť vyrovnane?!
„Nikoho nenútime. Ľudia sa správajú, ako sami usúdia,“ oponoval.
„A vypomáhate im pritom uhrančivým pohľadom!“ chrstla som mu do tváre a zabudla držať pohľad na zemi. Rýchlo som si to uvedomila a zamerala sa na stĺp. Čo to trepem?!
Usmial sa. „To vážne nie je potrebné. Nemusíme sa doprosovať. Môžem ťa odviezť?“ Zaskočil ma. Upír, neupír, je to neznámy muž.
„Nie. Ďakujem. Vezmem si taxík, je ich tu dosť.“ Nebudem sa voziť s upírskym bossom, akokoľvek je sympatický.
Ani ich krása vraj nie je prirodzená. Na jednej strane sa hovorí o dôsledkoch premeny a výživy, na druhej strane je to vraj následok paktovania s diablom. Je jedno, ako je to naozaj. Nebudem po tom pátrať.
Takmer som ľutovala, že nemám so sebou aspoň strieborný kríž alebo cesnak, či čo sa to odporúča.
„Ako myslíš,“ odlepil sa od stĺpa podopierajúceho striešku a zmizol. Bolo by dobré povedať, že odišiel tam alebo onam, ale netuším, kam odišiel. Zmizol. Keby v snehu na zábradlí neostali stopy po lakti, skoro by som pochybovala, že tu bol. Striaslo ma. Aj keď by bol upír, nech dodržuje spoločenský úzus!
Skoro by som v nich uverila! Ono na každom neznámom chlapovi je potme niečo démonické. A niekedy aj na známom.
Pôjdem si radšej vziať taxík a už nikdy sem neprídem. Nepotrebujem pokúšať šťastenu. Chcem naďalej popierať existenciu nadprirodzených bytostí. Hoci, keď som ho videla takto blízko, ťažko tvrdiť, že je to obyčajný človek.
Ako rýchlo mi strach poplietol hlavu! Strach, v tom je to. Ten má vždy veľké oči.
Zišla som po schodoch za roh na parkovisko, z ktorého rýchlo mizli taxíky jeden za druhým. Čo sa mohlo stať? Skočila som do cesty poslednému. Zastal a stiahol okienko, tak som sa opýtala, či ma nevezme.
„Mám objednávku. Je mi ľúto,“ stiahol okienko a odišiel prázdny.
Kde by asi tak mohol mať objednávku? Len v meste! Tam ma predsa zobrať mohol, vyplatila by sa mu cesta tam aj onam.
Na parkovisku som osamela. Ešte tam postávalo zopár ľudí poopieraných o autá v družnom rozhovore, často v objatí. A skupinka zvláštnych bytostí. Extravagantná. Tých žiadať nebudem, nezdalo sa, že odchádzajú. To už tu naozaj všetci mienia ostať?
„Noro? Baby ma zaviezli do Lokaja. Viem, prišla som na to neskoro, bohužiaľ až na mieste. Chcem odtiaľto okamžite vypadnúť, ale nie je tu žiadny taxík. Volala som taxi služby, ale nemajú voľné vozy. Dobre. Počkám. Len si pohni, je zima. Dnu už nepôjdem. Ostanem na parkovisku,“ volala som bratovi. Smial sa, ako sa večne proti svojej vôli dostanem do najmenej želanej situácie. Ja a v „upírskom“ bare? Osobne!
Našťastie, brat nemal nič v pláne, užíval si samotu pred televízorom. Tipujem tak polhodinu, kým sa vyhrabe. No nič. Budem tu poskakovať, aby som nezamrzla.
Polhodina uplynula, ľudia sa z parkoviska vytratili. Buď vošli dnu, alebo v autách preplnených po strechu odišli bozkávať sa niekam inam.
Aj hodina už uplynula. Ozval sa brácho.
„Sedím v aute milého pána, ktorý ma zobral, keď som opravoval defekt. Dostal som šmyk. Do cesty mi vbehlo akési zviera, druhé koleso odtrhlo. Zoberie ma do mesta a pomôže zohnať odťahovku. Skús ešte zavolať taxík alebo jednoducho vytiahni tú kozu Jacqueline.“
Tak dík! Nemienila som žiadať Jacqueline o pomoc. Aj tak už zabudli, že prišli so mnou. Napodiv za celý čas sa na parkovisku neobjavil ani jeden taxík. Taxi na telefón hlásili, že nemajú voľný voz. Prosíkať sa nebudem!

… pokračovanie v knihe

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *