Sám autor uvádza vo svojej knihe: Fantastická hrdinská báseň. Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo. Cena nijaká.
Upravil a doslov napísal: Dobroslav Chrobák
Vytlačil a vydal: v máji 1934 Melantrich účastinársky spolok Praha
Hoci, ako autor píše, ide o hrdinskú báseň, nie je to poézia. Dobrodružstvo v Kocúrkove je prozaické dielo rozdelené do dvadsiatich „Oddychov“ – čo sú kapitoly so zhrnutým stručným obsahom na začiatku každej kapitoly.
Za pozornosť stojí a určite vás pobaví aj samotná autorova „Predmluva“ k dielu, v ktorej so silným ironickým nádychom kritizuje spisovateľov, kritikov, ich postoj k sebe ako k autorovi, a celkovo sa vysmieva záujmu Slovákov o literatúru:
Lebo to je istá vec, že Slovák nič nemôže sám zo seba ako sám zo seba, ale že všetka naša spôsobnosť z Nemcov je. Ale už som i ja za celý rok študoval v Halle nemeckú Vielsalfiu. To ma uspôsobilo ku spisovateľstvu tak, že moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa. Ba dosiahol som najvyššej spisovateľskej dokonalosti – píšem prirodzene /strana 12/
Diela moje večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov budú. Chlúbou, že takého výtečného spisovateľa mali; potupou, že ho nevedeli oceniť. /strana 12/
Ale nech sa poponáhľa každý zaopatriť si dielo tak nesmierne dôležité, aby neprišiel pozde. Lebo naše slovenské knižky vychádzajú už z tlačiarne ako antikvárska zriedkavosť, majúc v tom veľkú podobnosť s oslom, ktorý sa rodí šedivý./strana 13/
Pomyslel som si teda: Keď neoslávi bydlište moje mňa, oslávim ho ja. A pousiloval som sa, aby Župčany /túto zapadnutú faru dostal Záborský na starosť za trest/ stali sa povestnými od Švine až po Prešov. Potom chcel som sa dodriapať na profesorskú katedru. Nešlo ani to. Pomyslel som si teda zase: Ej, no! Budem teda profesorom profesorov. A zahanbil som šťastne všetkých neprajníkov. Ako profesor bol by som vysvetľoval chlapcom diela cudzie; teraz budú profesori vysvetľovať moje. /strana 13/
Hovorí sa, že keď bolesť dosahuje najvyššieho stupňa, rev a stony prechádzajú v smiech. Či je to pravda z ohľadu na telo, neviem; ale z ohľadu duše potvrdilo sa to i na mne. Keď srdečné vzdychy moje stretli sa s úškľabkom, nadišla mi, v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom. Čo keď niekomu nie, osoží aspoň mne samému. Lebo vtipkujúc sám so sebou, nemám času myslieť na stratený život a zmarené obete. /strana 14/
Toľko našej predmluvy. Kladiem ju preto sem na predok, aby na konci mohli stáť pomluvy pánov recenzentov. Týchto však prosíme, aby ráčili nakuknúť aj do diela, keď už recenzie budú mať hotové; leda, že by i teraz uznali za dobré uverejniť ich predo dielom samým, ako sa to stalo pri Múdrosti života./strana 15/.
Po Predmluve už nasleduje prvé dobrodružstvo Faustiády. Zoznamujeme sa s hlavným hrdinom – černokňažníkom Faustom, ktorý sa dozvedá o zločinoch obra Puchora, sídliaceho na hore Rvačár, rozhodne sa ho nájsť a poraziť. Avšak ešte predtým, podľa vzoru slávnych hrdinov, musí „vzývať Umku“ – básnickú múzu. Aj tu sa autor vysmieva týmto „prevzatým spôsobom“, ktoré v skutočnosti nikto nepotrebuje a nechce čítať, ale napriek tomu ich spisovatelia stále používajú:
Každý opravdový lyrik musí omdlievať od nepocítenej nikdy lásky, ako vysoké panie v Čechách od zvukov drsnej češtiny; musí lkať a upeť za krásavicou nikdy nevidenou v lone krásavice skutočnej, ako Don Quijote; žalovať sa nebu, zemi, horám, riekam, i vrabcom na streche, a napokon i zastreliť sa nad stratou toho, čím nikdy nevládol. Každý zas opravdivý epikus musí vzývať Umku, keď to raz učinil Homér, a potom len rozprávať o nebylinách. Ak je klasik, musí v časomerných veršoch vylíčiť dopodrobna turnaje a bitky, udať akurátne kto tam bol, kto ako rúbal hlavy, kto prišiel o oko, ucho, nohu, aby sa vedelo, kto má byť prijatý do lazaretu. /:D/ A ak je romantik, musí maľovať potom obrazy v povetrí, aby ich nikto nevidel. To sú zákony neodbytné… / strana 19/
Teba teda, prvej než zasievam,
Umko milá, vzývam
Ku pomoci
/aký k tomu rým? nuž/ vo dne v noci.
Ráč mi dáti
dielo vhodné študentskej literatúry napsati,
aby sa mi skladaly samy
neurčité časy s infinitívami,
präterita s minulými,
adjektíva s meny prídavnými,
a aby som vládal zo mluvy vyobcovati
i prednosti poetiky
i okrasy prozaiky,
a prešiel šťastne kritiky exámen
Amen!
/strana 20/
.
Faust sa spolu s poľským prorokom Towiańskym vyberá do Kocúrkova. Kde však tá divná zem leží? Radia mu:
„Kdekoľvek bodnete na mape medzi Tisou a Moravou, všade trafíte na Kocúrkovo, smiešnu túto stránku Slovenska.“ /strana 23/
Keď už vedeli, kde to je, po vzore slávnych hrdinov vyrazili inam. Lebo hrdinovia básnikov sa musia najprv poriadne po svete potúlať a veľa skúsiť, kým sa k cieľu dostavia. Preto vyrazili do neba, obzreli si očistec a nakukli aj do pekla. Rozprávali sa s Pánom Kristom, Bohom aj svätými, sledovali, aké tresty vynáša Kristus nad hriešnikmi:
Zaznelo meno Voltaire. Predstúpi uškľabená opičia tvár. Prokurátor boží prehovoril obšírnu oráciu o tom, že materialista tento zapieral dušu, majúc ju za pustý výkvet organizmu telesného, a chcel všetky chrámy premeniť na školy. Advokát predniesol na jeho obranu, že tak robil len preto, lebo je zlý znateľ ducha ľudského a jeho potrieb. Kristus vyniesol výrok, že sa musí do tých čias učiť v očistci slovenský katechizmus biskupstva košického, kým sa ho len nenaučí nazpamäť celý, so všetkými pravopisnými chybami v ňom. Posedí si teda, keďže tu temer toľko chýb, koľko písmen. / strana28/
V mnohých trestoch, výrokoch či úžasných prirovnaniach sa autor vysmieva svojim súčasníkom, nešetrí podvodných historikov, spisovateľov, politikov, Slovákov, Maďarov, Poliakov ani Čechov či ostatné európske národy, ktoré deklarovali jedno, ale v skutočnosti robili iné.
„… Budeš do tých čias vymetať peklo jazykom, kým len výmysly tvoje budú platiť za prameň uhorskej histórie.“ /strana 29/
Pri opisoch, ako to vyzerá v nebi, sa autor dosť nepokryte vysmieva svojim súčasníkom – ich predstavám nebeských slastí – pečené holuby lietajú rovno do úst, pečené prasce sa už liahnu do chrumkava prepečené, buchty rastú na stromoch, pudingy ako huby po daždi rastú zo zeme… Každý je to, k čomu privykol na Zemi: Angličania pudingy, Taliani makaróny, Maďari guláš a Slováci kôrku z ovseného chleba a škvarky z mravcov – mnoho irónie a sarkazmu je v prirovnaniach, rozprávaní a opisoch pomerov.
„Ako to bude, keď pri súdnom dni zatmia sa nebesá?“
„Celkom prirodzene. Pomaže sa černidlom, ktorým v Rusku zatierajú to, čo inde bolo tlačené a ktorým cenzori podpisujú svoje veto. Keď ku tomu ešte rozostre sa uhorský tlačový zákon, nastane úplná tma, ako v rohu.“ /strana 38/
Opisy obrazov, ktoré visia na stenách nebeského paláca sú politickými vtipmi:
Na druhom stoja Maďar a Nemec, obaja s nožami, pred Slovákom, a ukazujú jeden na druhého. Maďar hovorí: „Mňa sa drž, tento ti chce vyrezať vrecko.“ /naráža na ožobračovanie Slovákov/ Nemec hovorí: „Tohto sa boj, ide ti vyrezať jazyk.“ /naráža na maďarizáciu Slovákov/
Slovák úbohý, čo má robiť? Vyvalí i jazyk i vrecko /strana 43/
Cestou z neba stráca Faust svojho spoločníka a ocitá sa v Carihrade, kde v prestrojení za ženu slúži v háreme krásnej sultánovej favoritke – Fatime. Po odhalení uteká a tentoraz sa už konečne dostáva do Kocúrkova, kde sa zoznamuje s pomermi, spoločnosťou, poprednými mešťanostami a ich paničkami. Absolvuje občerstvenie, pohostenie a popritom počúva o panslávoch, hlúpych Slovákoch, či pravých Maďaroch:
Hej toľko predností vylialo na Maďara, že pre synov a dcéry iných národov nezvýšilo sa ničoho. Len prilhaním sa k Maďarom môže sa človek stať účastným ich predností, ako mešťanosta kocúrkovský. /strana 68/
Počúva diskusie o práve, o hospodárení, o školstve, o pôžičkách, ktoré si pýta cisár od svojich poddaných:
„Nuž, či to musí byť?“ ozval sa jeden.
„Musí veru. Pôžička je síce dobrovoľná, ale vyberá sa nasilu.“ /strana 79/
Príbeh pokračuje nádhernou ukážkou toho, ako boháč z chudákov aj kožu zoderie, predá ju židom a tí bedač donútia za túto činnosť platiť aj s úrokmi.
Záborský vôbec nešetrí slovenských národovcov, ich zbabelosť a dvojtvárnosť – mnohí si aj priezvyská zmenili a svoj pôvod zapredali, svojich vlastných udávali za podnecovanie k vzbure, len aby si získali nejaký úrad či vyššiu funkciu. Veľmi kritický pohľad má autor na židov /lakomí vydriduchovia/, a Čechov /udavači, donášači, špicli, pochlebujú Nemcom/. A neušetril ani proroka Mohameda a korán.
Po kritike a výsmechu kocúrkovských „predností“, pristupuje Faust k splneniu svojho hrdinského poslania – zabitiu obra Puchora:
„Nepohŕdaj,“ riekol Faust, „našou maličkosťou. Z postavy klamné je súdiť, čo kto môže. To vedz, že my dvaja, ja a Boh, môžeme všetko…“ /strana 116/
Faust podrobuje obra niekoľkým skúškam – súbojom a vďaka svojej šikovnosti vždy vyhráva. Napokon obra oslepí a prikrytý kožou z obrových kôz spolu so svojimi spoločníkmi uniká z obrovho príbytku – čo je opäť podobenstvo na klasickú grécku mytológiu.
Nasledujú oslavy Kocúrkovčanov, chvály, žarty a hostina, v ktorých sa opäť predvedie ich povaha a „rozum“.
Po Faustiáde nasleduje ironická povesť „O Siedmich vojvodoch maďarských“ – veľmi uštipačná legenda o príchode Maďarov na „malých koníkoch“ do Európy, o ich „slávnych“ panovníkoch a spôsoboch, akými dobývali národy a zeme na svojej púti.
Na konci knihy, v štylizovanej poviedke „Básnici“, sa autor pomocou rozhovoru štyroch duchovných – ruského popa, luteránskeho, kladzanského a katolíckeho farára, vyjadruje k literatúre, k poetike, k poézii a próze. Vysvetľuje svoje názory na tvorbu rôznych autorov, chváli a kritizuje jednotlivé diela Homéra, Vergília, Hollého či Puškina. Radí, ako veršovať, pojednáva o rozdieloch v jazykoch rôznych národov, z čoho vyplývajú aj rôzne spôsoby písania lyriky.
„To nezahynie,“ poznamenal Adam. „Súkromný učenec býva často učiteľom učiteľov.“
„Ale nie u nás,“ pokrútil Bratoševič hlavou, „kde vydanie knižky je temer nemožné, a čo sa vydá, je ako by nebolo. Všetky vzdelanejšie triedy sú nám úplne odcudzené, a sprostač knihu ani nekúpi, ani čítať nebude. Jest nás len hŕstka, ktorí obeťmi peňazí i dobrej povesti za spisbu slovenskú sa zaujímame. A zunuli sme to už, znechutení nezrelými, ničomnými dielcami. Knižníctvo naše je eldorádo chlapcov a nedoukov. So slovenskou knižkou opováži sa vytasiť každý chlapec, každý nedouk. Preto potom zostáva len pri takýchto, ku ničomu sa nehodiacich hrdziakoch. Pre ne nemôžu sa objavovať diela zrelšie. Kúpi človek raz, kúpi druhý raz slovenskú knižku, keď však vidí, že je to samé chlapectvo, nekúpi viac nijakú. Tak viazne všetko. Spisovatelia chlapci a nedouci čitatelia rozdávači almužny chudobným duchom, kritika kamarátska, pri ktorej ani dobré nenájde slušného ocenenia, ani zlé zaslúženej potupy. /strana 170/
Nemyslite si, že sú milostné zápletky a láska obľúbenou témou špeciálne dnešných autorov – postoj Jonáša Záborského k romantizmu a k milostným vzťahom bol naozaj veľmi odmietavý:
Potom nadhodil Pavlovič otázku, či sa každá divadelná hra musí točiť okolo ľúbostných pletiek. „Mne sa to veru už,“ vetil, „dokonale zhnusilo. Čokoľvek vezmeš do ruky, či divadelnú hru, či rozprávku, všade len to zamilované lkanie, vzdychanie, zbožňovanie dákej Dulcineje del Toboso /milá Dona Quijota/. Bez lásky nikde nič, ani na poli bitky, medzi krvipreliatim. Celý tábor trpí muky lásky, všetci hrdinovia vzdychajú ako hrdličky, myslia i v hluku zbroje, keď porazení s múru do priekopy letia, len na svoje Dulcineje del Toboso. Nevidím, ako to môže dakomu chutiť, vyjmúc azda dáku trafikárku v búdke alebo švadlenu. V divadlách tiež len to večné holúbkovanie. Kráľ Fridrich slušne nazval divadlo „miestom nudných klebiet, kde sa obecenstvo môže naučiť na storaký spôsob to jedno: Milujem ťa“. /strana 180/
Častokrát a rôznym spôsobom autor kritizuje aj postoj Slovákov k dielam slovenských autorov.
„výchova našej mládeže spočíva na cudzom základe, a knihy slovanské nedávajú chleba. Ešte aj my, ochotníci, radi krivdíme sebe. Máme zlý predsudok oproti sebe. Ťažko nám veriť, že by zo slovenského pera dačo dobrého vyplynúť mohlo. Odsudzujeme našské diela slepo, a slepo cudzie obdivujeme. Nikto sa však nepreslávi v cudzine, kto sa nepreslávil napred doma. Svetovú slávu udeľuje vždy národ vlastný. Keď sami nevieme oceniť svojich ľudí, kto nám ich ocení? My študujeme všetky diela iných národov, naše nikto, ako by ich ani nebolo, pretože sme biedni a nevieme udrieť smelo na bubon…“ /strana 188/
V závere knihy Dobroslav Chrobák rekapituluje život Jonáša Záborského, jeho snahy, vzlety aj pády, zamýšľa sa nad príčinami toho, prečo bol autor svojimi súčasníkmi odmietaný a prečo sa s nimi dostával do konfliktov. Odkrývajú sa zaujímavé, takmer konšpiračné skutočnosti toho, čo sa v živote Záborského odohralo a aký to naňho malo vplyv. Náhoda je niekedy fakt sviňa!
Hoci gramatika a jazyk knihy už nie sú aktuálne, jej irónia a satyra zostávajú nadčasové. Faustiáda oplýva neuveriteľným množstvom vtipných kritických narážok, podobenstiev a ostrých prirovnaní, ktoré zachádzajú až k paródii. S poriadnou dávkou štipľavosti sa autor vysmieva sám sebe, spoločnosti a pomerom, v ktorých žil. Dnes si len ťažko môžeme predstaviť, ako veľmi trpeli naši predkovia maďarizáciou, ožobračovaním, zaznávaním, pohŕdaním zo strany Maďarov, židov, vlastnej šľachty – mnohé tieto krivdy na vás z knižky Jonáša Záborského dýchnu a vytvoria vo vás aspoň prchavý dojem toho, čo mali naši predkovia denne pred očami. Pocítite veľkú úctu k človeku, ktorý, hoc nepochopený súčasníkmi, ale predsa, dokázal vykričať písaným slovom to, čo si iní len po kútoch šuškali.
Autorka článku: Lenona
