Fantázia 2015 – po druhé
Zbierky víťazných poviedok čítam už nejaký ten rôčik, ale doteraz som necítila potrebu sa k nim vyjadrovať, presne ako to robí väčšina bežných čitateľov. (Alebo teda skôr nerobí.) Lenže odkedy sa písaniu a publikovaniu venujem tak akosi vážnejšie, uvedomujem si, aké dôležité je diskutovať, vymieňať si názory a hlavne pochváliť. Chválim teda hneď od začiatku, aby kvôli niektorým kritickým názorom nevznikol dojem, že sa mi obsah nepáčil. No, dobre, obálka sa mi vážne nepáčila, lenže nemožno poprieť, že zaujme a doslova udrie do očí, takže nadmieru plní svoj účel a dostáva sa do kategórie- výborná.
Fantázia nám oproti predošlým ročníkom pribrala, krivky jej pristanú, je doslova na zahryznutie. Nech už bolo kľúčom k výberu čokoľvek, o žiadnej z poviedok sa nedá povedať, žeby nudila alebo nebola zaujímavá. Svedčí to o často proklamovanom silnom ročníku a schopnosti slovenských autorov písať fantastiku (alebo len o schopnosti slovenských autorov písať, ak bol ročník rovnako silný ako predošlé).
Do výberu sa dostali poviedky od 1. až po 94. miesto a podľa mojich osobných preferencií patrí práve jedna nižšie hodnotená poviedka k tomu najlepšiemu, čím sa potvrdzuje staré dobré – proti gustu žiadny dišputát. Porotcovia nemuseli ísť na jednej vlne s mojimi úvahami, mohli hodnotiť dokonca presne naopak. Tiež prejavili svoje osobné sympatie a názory, veď sme ľudia. Hádam by som mohla spochybniť len hodnotenie porotkyne, ktorá vedome podhodnocovala poviedky (a ešte sa k tomu verejne priznala), aby vraj vynikli ňou preferované. Čudná to logika, kam by sme sa dostali, keby takto postupovali všetci porotcovia. Ja našťastie nemusím prejavovať snahu o objektivitu, veď sa mi väčšina poviedok páčila, tak poďme do nich rýpať, niečo nájdeme na každej.
Janko Iša – Kladivák (1.)
Zbierka začína zaslúženým víťazom súťaže Martinus Cena Fantázie, áno, dala som mu svoj hlas. Latk
u očakávaní nastavuje veľmi vysoko, ostatné poviedky úvodnej časti mu dôstojne sekundujú. V temnom Pressburgu a splatterovom tempe vybíja Kladivák svojich nepriateľov s dôverou v priazeň fatálnej ženy. Nikto nedokáže akciu rozvinúť tak ako Iša, nikto nedokáže atmosfére vdýchnuť rovnakú osudovosť. Napriek tomu budete hrdinovi držať palce a zosúvať sa s ním do bahna beznádeje.
Milan Tichý – Na palube vesmírnej lode Batavia (29.)
Nemám rada politikárčenie. S týmto vedomím a dá sa povedať mantrou som prešla na čítanie poviedky.
„Nemám rada, nemám rada… “ opakovala som si dokola neustále sa hlbšie a hlbšie začítavajúc do vynikajúco zvládnutej akčnej stránky deja, až som zabudla na svoj dopredu naprogramovaný nezáujem, lebo vesmírna loď čelila teroristickému útoku a na oboch stranách záujmových skupín boli použité najnovšie technológie. Takže… Čo som to? Jáj! Nemám rada politikárčenie, ktoré aj tu bolo najslabším článkom zručne napísanej space opery. Federáli, povstalci… Kto? Kedy? Proti komu? Ale páčilo sa mi to.
Ivana Molnárová Dubcová – Agentúra pod Devínom (11.)
U mňa číslo dva spolu s poviedkou Plechový Uroboros. Agentúra pod Devínom – tomuto hovorím slintavé čítanie, človek otáča stranu za stranou a šteklivo sa nemôže dočkať, čo bude ďalej. Všetko sa pritom deje u nás, na známych miestach často sa plahočiacich v špine každodenného nezáujmu – podchod na Zochovej. Spisovateľka im dodáva tajomný význam. A pritom všetky tie nadprirodzené zázraky sú popísané, akoby boli zo života, nezaškodí im ani pár korenistých vtipných hlášok:
„Mám zatlačiť konkrétnu knihu, polica sa odsunie a odhalí tajomnú miestnosť, že?“
„Nie. Skrátka otvor tie dvere vedľa.“
Výhrada? Jediná. Agent počúvol návrh prišelca. Tu by som to ešte trochu zamotala. Ale to len, aby chválenie nebolo bez výhrad.
Jozef Harendarčík – Jeseň padá na hroby (54.)
Povedzme si úprimne, horory neboli mojou šálkou kávy až donedávna, kým som ich sama nezačala písať. A potom čítať. Vráťme sa však k príbehu. Po prvých vetách si hovorím, kto to napísal. Výborne zvládnutá atmosféra dáva tušiť, že sa stane niečo zlé. Ale!!! Ale scénka s repkou mi pripadala nevhodne komická:
S lesom sa niečo deje.
V poriadku.
Aj s úrodou.
V poriadku.
Nejde o následky atómového výbuchu.
No, dobre. Ibaže tu sa celá rodina vážne postaví za seba a vyťahuje repku tak, že sa každá ďalšia osoba postaví za chrbát predošlej, chytí ju za boky a ťahááá. Haha! Inak sú všetci úplne normálni.
No a niekde tu končí časť dobrá a začína niečo, čo vo mne vyvoláva výbuchy smiechu. Politika! Konšpiračné teórie v praxi, ktoré vyzneli doslova komicky a strážnik –chcelo by akčný, sa chová ako dement. Takto sa presmejem ku koncu, ktorý je naopak zasa BRILANTNÝ a mrazivý. Tuším sa mi, dokonca slza vtisla do oka.
Konštatovanie na záver? V podstate nie zlé.
Inak tu mi vždy napadá, že práve snaha vtlačiť do príbehov politické presvedčenie takto okato a nasilu vychádza kontraproduktívne. Niečo také zvládnu len praví majstri.
Ján Švihra – Zbierka (6.)
Svižné tempo, nenásilné vtípky, malé zlomyseľnosti a hravý dej. Generál vo výslužbe, toho času duch uväznený vo veži, by mohol byť priateľom starej dievky, bosorky. Sú okolnosti, za ktorých si priateľov nevyberáme, skôr sa snažíme tolerovať tých, ktorých nám osud nadelil. Nehovoriac o tom, že duchovia si robia stretávky a zabávajú sa – obyčajne na ľuďoch, aby od nudy nepomreli. Alebo teda niečo také… No a ešte je to o tom, že každý zbierame niečo iné, ja som kedysi zbierala servítky, dnes mám kolekciu slovenskej fantastiky.
Veľmi dobre napísaná jednohubka.
Pavel Švantner – Ohňom nič nekončí (65.)
Výborný príbeh, výborná poviedka – od nevypísaného autora. Skoro ju utopil v neustále sa opakujúcom bol, bola, bolo. Škoda. Inak sa mi riešenie vyšetrovateľa pre rasové záležitosti pozdávalo a poviedku si pamätám aj dlho po jej prečítaní. Dalo by sa vyčítať aj viac, ale v zborníku je zaslúžene, lebo jednoducho zaujala.
Ladislav Dúbravský – Búrka (5.)
Tomuto príbehu na chuť prísť neviem. Asi som nato pristará. Už som kdesi čítala, že ide o strašenie pre mladistvých, tak dobre, nepatrím do kategórie. Učiteľov som sa nikdy nebála, len vlastnej nepripravenosti a v čítaní uprednostňujem fantastický prvok, ktorý tu nijako nájsť neviem.
Ján Gálik – Marka a muž s mŕtvymi očami (94.)
Janko sa opäť púšťa do boja o študentovu dušu. Vo vykreslení Marky – beznádejného prípadu sprostej drzosti, voči ktorej sú učitelia bezmocní, to bolo veľmi silné. Poviedku by som skrátila, lebo mi časť s útekom samého pred sebou pripadala pridlhá. Víťazný koniec určite potešil.
Andrej Földi – Diktátor (54.)
54-tá priečka tuším patrila hororom, aj tomu môjmu. A teda ak nie rovno hororom, tak temným príbehom. Tento šiel úplne mimo mňa. Mám doma kocúra, možno preto. Mačka je diktátor a dokáže poškriabať. Lenže zároveň je veľmi krehká. Poviedku som neprijala. Časté opakovanie slova SOM by som aj autorovi odpustila, neuveriteľný príbeh nie.
Mína Pávová – Plechový Uroboros (7.)
Hovorím si, čo za PUNK je toto. Jednoznačne konštatovať možno len, že … is not dead. Ľudia už neexistujú len akési hybridy, ktoré prevzali alebo, ak chceš, skopírovali správanie tvorcu a tak nie sú v ničom lepší ani horší, ako on. VYNIKAJÚCE! U mňa druhá priečka, medaila strieborná a v inej nálade by bola hádam aj zlatá.
Ján Stopjak – V ruinách (2.)
Toto je u mňa sklamanie. Zrejme som mala priveľké očakávania, potom sa ľahko môže stať, že ostanú nenaplnené. Ani na tretí pokus ma poviedka nenadchla, naopak, ostáva rozčarovanie. Obyčajne sa vyhýbam príbehom o týraní detí, pripadá mi to ako žmýkanie citrónu, z ktorého chcem za každú cenu získať šťavu a kyslú tvár. Navyše sa v príbehu deti ako deti vôbec nechovajú. Predstavovala som si drobné slabé telíčka a autor na ne nahádzal pranie, žehlenie, varenie, umývanie okien a ešte večerné obťažovanie, čo je absolútne nereálne, fyzicky nezvládnuteľné, ak deti navštevujú školské zariadenie – čo navštevujú. Určite by sa potom neflákali po Kamencoch, sily by im neostali. Nehovoriac o tom, že mnohé detičky ani nedočiahnu na kredenc, či žehliacu dosku. Ak teda, potom mali byť staršie, lenže to by sa nehrali také infantilné hry. A nepáčilo sa mi ani zneuctenie muža zákona, opäť ide len o moju osobnú predpojatosť alebo v tomto prípade aspoň snahu v niečo veriť. Jankova Biela tma ostáva u mňa zatiaľ neprekonaná a verím, že napíše ešte veľa rovnako silných poviedok, za ktoré mu aj ja pridelím svoj hlas. Našťastie sa zaobíde bez neho, veď svojich fanúšikov si získal aj týmto zručne napísaným kúskom.
Patrícia Grachová – Díler (29.)
Sny sa dajú vyformovať, lapiť a predať v lapači ako svetielko v lampióne – chvíľková krása dohorí a zmizne, ak sa dodržia pravidlá a neprekročí hranica, lebo nie každému je rovnako dovolené vstupovať na zakázané územia.
Trochu priveľmi komplikované domotkávanie sa k pointe po dlaždiciach brilantnej štylistiky. Lenže ono to nestačí, lebo čitateľovi sa veľmi nechce lúštiť hlavolamy. Poviedka u mňa zabodovala tak pol na pol, do vyššieho hodnotenia by som ju nezaradila, ale nedovolila by som si ani strhnúť jej body. Lovec, brat a Agnes:
„Sestra sa stala pre nás oboch posledným spojením s príčetnosťou.“
Nerozumiete? Tak si prečítajte znova. Alebo, ak nechcete, nechajte tak.
Marek Slabej – Tí, čo sa vrátili hore (19.)
Egoistický súboj s chlapáckou výdržou typu – ja to dám! A vy doma pozostavší sa snažte normálne prežiť. Kde to končí? Vo vesmíre? S guľkou do hlavy? Pre nás doma to nekončí. Sú to výzvy a súboje, ktoré zdolávate vy, chlapci, kvôli sebe, nie kvôli nám. Tak nás nechajte snívať o mužoch, pre ktorých sme stredobodom vesmíru, aby sme to s vami vydržali a keď dočítame, aby sme sa vrátili k zasraným plienkam a ogrcaným podbradníkom a bez pátosu nechali realitu, nech z nás odhrýza kúsok po kúsku, lebo my to musíme vydržať. Všednodenné úsilie o obyčajné prežívanie nevojde do dejín a nevzniknú o ňom hrdinské eposy, iba posúva hodinu za hodinou k novým dneškom.
Starec a more, viac dodávať netreba.
S týmto dielom akokoľvek dokonalým sa nestotožním, ale za spracovanie by aj odo mňa dostalo body vysoké.
Monika Herda Belicová – Predovšetkým neškodiť duši (94.)
Skôr ako sa pustím do kritiky, musím tu vyznať jeden úžasný fakt. Monika je ohromný umelecký talent. Jej čarokrásne vovedenie do príbehu som sledovala s neskrývaným úžasom. Víla, ktorá sa snaží spáchať samovraždu, čo príroda odmieta u stvory nesmrteľnej pripustiť a psychológovia, každý so svojou vlastnou úchylkou či skôr diagnózou – dokonalé. U mňa sa uchádza o medailu bronzovú a krásne tretie miesto toto hravé, vtipné, ale v pointe nevyvážené rozprávanie – ukončené nesprávne, alebo ak chcete, neukončené správne. Koniec totiž nekorešponduje s vyznením ostatných častí diela. Napriek tomu by som túto poviedku zaradila do akejkoľvek zbierky, lebo stojí za publikovanie.
Mark E. Pocha- Diablova diera (19.)
Spustnutý zámok niekde na strednom Slovensku skrýva svoje tajomstvá. Alebo skôr ich skrývať prestáva, takže sa dostávajú medzi ľudí a tu končí zábava. Pre tých ľudí, samozrejme, nie pre nás. Pre nás zábava práve začína. Mark E. Pocha s nadhľadom a humorom jemu vlastným rieši záhady spôsobom povedomým z Aktov X. Ak vlastníte vodičák AB, nesadajte do kamióna, aby vás nezožral Moriak – rozumej nočná mora najvyššieho stupňa! Tu už iné nepomôže, len dovolávať sa pomoci od známych mien, akým je napríklad meno – Andrej HYDRA! (Nevadí, že Vydra.) Od začiatku do konca tušíte, že všetko dobre dopadne, ide len o zábavu. Príbeh sa na iné nehrá, splní, čo prisľúbil a určite nesklame.
Lucia Zimanová – Chabé transcendentno nad Parížom (78.)
Ľahké až rozmarné čítanie o dvoch nezbedných čarodejniciach, ktoré svojím neuváženým správaním zasahujú do ľudských dejín chvíľami pobaví, chvíľami menej. Občas odrádza nie úplne zrelá štylistika a časté opakovanie: jej, ten, tí… atď., čo by samozrejme vyškrtal šikovný korektor. Viac mi však prekážalo určité myšlienkové nejasno. Ak je ich pán na strane zla, mal za škodenie ľudstvu pochváliť, veď kade chodia, tade šíria skazu. No a ak nie, potom sa ako dobrý nechová, takže jeho postoj mi nie je jasný. Začo sa vlastne hnevá?
Lenže poviedka bola miestami hravo zábavná a určite sa zaradí medzi oddychové chuťovky.
Naďa Langová – Podivná kniha spod stola (85.)
Priznávam, poviedka sa ma nedotkla vôbec. Preplávala som po povrchu neuveriteľných dialógov a vzťahov a očakávaná hrôza z knihy, ktorá z ľudí vyťahuje strach a potom ich najväčšími obavami týra, mi pripadal dokonca smiešny, čo by asi nemal.
Mária Sokolová – Ako detektív Mozoček záhadu Infúzie vyriešil (11.)
Poviedka, ktorá má končiť akože vtipnou pointou o ľuďoch bez mozgu, mozgoch kradnutých, s priehrštím politických vtipov je doslova štylistickou katastrofou. Chýbajú nielen čiarky, ale aj ukončenia viet pri zmene podmetu či celých odsekov. Autorka používa nesprávne väzby a slovné spojenia:
Keďže vedia plynulo šiestimi jazykmi. (Čo? Hádzať?)
….zvyčajne však fungovala na opačný smer a väčšinou len na došlé mozgy…
Text sa zle číta, uháňa ako na rýchliku bez súvislostí. Ide o frašku, ale viac ako bol pôvodný zámer príbehu. Ešte by ma zaujímalo, ako odišla druhá časť siamky, keď nohy mali dievčatá spoločné? Autorka nerieši. Ale, veď je to jedno.
Adam Máčaj – Ľudskosť v monštre (3.)
Ak si odmyslím, že netúžim čítať o dejinných zverstvách a k fantastike som prešla preto, aby som sa od reality odpútala (a odmyslím si niektoré nezdatnosti ako: …za zlomok tej doby, …ich zverstvá naberajú na obrátkach, …plne funkčný, …v čele ide škľabiaci sa…, čiarky samoletky, časté používanie slova však), potom musím uznať, že dielo dokáže veľmi emotívne strhnúť obzvlášť v časti, keď v plynovej komore končia životy nevinných ľudí. Autorovi nemožno uprieť zručnosť, hoci ani mne nie je jasné, aká je motivácia upíra, aby sa choval ako hrdina. Pre plynutie krátkeho príbehu však ani motivácia nie je najdôležitejšia a práve v zdanlivom nesúlade: upír – ľudskosť, človek – monštrum spočíva krása a sila pointy. Len to záverečné politizovanie je priveľmi patetické a autor si ho mohol odpustiť.
Michal Brat – Oceľové oči (4.)
Na záver poviedka, ktorú som časom rehabilitovala. Spomínam si na ňu aj po dlhšom čase a po opätovnom prečítaní si ma získala ešte viac. Pritom ide o, u mňa obľúbené, slovné hračky, a nielen to, ide doslova o silu slova. Posolstvo z vesmíru, ktoré si každý dokáže vysvetliť po svojom. Príbeh sa mi páčil, dokonca som sa na niektorých miestach pousmiala. A výčitka? Autor by nemusel v jednej vete po sebe opakovať pomocné sloveso som – šlo by to aj bez neho.
Zbierka sa číta výborne a ako celok pôsobí harmonicky, lebo výhrady sú veľmi subjektívnou záležitosťou – tu sa nikdy nedá vyhovieť všetkým.
Na záver ju môžem odporúčať každému skutočnému fanúšikovi fantastiky – či už hovoríme o scifi, fantasy alebo žánrovom horore. Nuda to určite nebude.
Pripájam poradie po víťaznej pätici tak, ako mi pripadalo prehľadnejšie. Mne sa v tabuľke dosť ťažko orientovalo:
6. Ján Švihra – Zbierka, 35 bodov
7. Mína Pávová – Plechový Uroboros, 34 bodov
8. Stanislav Repaský – Obchodník, 33 bodov
Simon Crabak – Skoro obyčajný deň
Michael Pech – Vyšší rád
9. –
10. –
11. Lenona Štiblaríková – Pracovná zmluva na dobu nekonečnú, 31 bodov
Ivana Molnárová Dubcová – Agentúra pod Devínom
Richard Brenkuš – Požičovňa démonov
Michal Porada – Kde?
Branislav Rajnič – Posledná víla
Mária Sokolová – Ako detektív Mozoček záhadu Infúzie vyriešil
Róbert Hric – „Mŕtvi prichádzajú z Jeruzalema, kde nenašli, čo hľadali,“ riekla SynchronicitaZ
Erik Kotlárik – Lege artis
12.
13.
14.
15.
16.
18.
19. Mark E. Pocha – Diablova diera, 30 bodov
Stanislav Banházi – Radšej nechaj zhasnuté
Marek Kramara – Mňau
Michal Hruškovic – Čierne duše
Karol Hajdu – Koitus
Daniel Barták – Hodina u bývalej
Marek Slabej – Tí čo sa vrátili hore
Zuzana Javorová – Na skok od prúseru
Veronika Pauková – Vyvolený
Anna Olejárová – Krakeniáda
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29. Barbora Vinczeová – Morfia, 29 bodov
Viktória Laurent-Škrabalová – Pani Manerová
Ingrid Rudavská – Biznis na polianke
Milan Smolka – Klimatizácia
Peter Holý – Bezmocnosť
Patrícia Grachová – Díler
Flávia L. Csíky – Množina všetkého
Zuzana Droppová – Fešáčik Tim
Milan Tichý – Na palube vesmírnej lode Batavia
Andrej Jáchim – Nikomu nevyhovieš
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39. Milan Kožúrik – More, 28 bodov
Tatiana Lajšová – Happy hour
Martin Kochlica – Koniec sveta
Marek Puškáš – Obchádzka
Džany von Trouser – Prekliate parkovanie
Lukáš Raček – Malé nekonečno
40.
41.
42.
43.
44.
45.
46. Henrich H. Hujbert – Diablov karneval, 27 bodov
Miroslav Macko – Hlas
Ladislav Kravčík – CCP
Ľubica Křenková – Kult Havrana
Daniel Klimek – Susedia
Janka Kašová – Výťah
Paul Rasputin – Mimoriadne vysielanie
Ivan Zich – Úplná správa o využití mytologických bytostí v rámci operácie na získanie toho predmetu … viac menej
47.
48.
49.
50.
51.
52.
53.
54. Katarína Soyka – Slučka, 26 bodov
Lukáš Makovník – Paranoja
Andrej Földi – Diktátor
Iveta Štětinová – Krvavá signatúra
Jozef Harendarčík – Jeseň padá na hroby
Radoslav Matejov – Príbeh o tom, čo vidieť
Peter Ankou – Ako ide život?
Veronika Wan – Vstúpte do Imaginária
Jozef Ivanič – Július a Honda
Matej Gruľa- Balada o moduloch
Tomáš Bozó – U Starého Klamára
55.
56.
57.
58.
59.
60.
61.
32.
63.
64.
65. Maroš Zemenčík – Volal sa Max, 25 bodov
Igor Zemko – M.D.A. (Martem dies after)
Adam „Daniel“ Šimunek – Pyramída času
Martin Kuba – Komplot
Michaela Valentová – Pri pohári dobre vychladeného šampanského
Miroslav Repaský – Štvrtý rozmer
Lenka Sameková – Nemocnica na okraji spoločnosti
Michaela Majtánová – Ty ma nepoznáš!
Pavel Švantner – Ohňom nič nekončí
Erik Kováč – Syn odvahy
Jakub Nedoba – La Guadensia
Diana Kováčová – Až kým príde úsvit
66.
67.
68.
69.
70.
71.
72.
73.
74.
75.
76.
77.
78. Michaela Obročníková – Prísaha krvi, 24 bodov
Martina Urbanová – Život na druhé zavytie
Rastislav Kahún – Kráľ ničoho
Eva Bombová – Antarktické blues
Marcela Doliňáková – Stopy minulosti
Lucia Zimanová – Chabé transcendentno nad Parížom
Martin Pitorák – Koho máš radšej?
79.
80.
81.
82.
83.
84.
85. Tatiana Macková – Zamlčané, 23 bodov
Naďa Langová – Podivná kniha spod stola
Zuzana Brťková – Aj ja si ju zaslúžim
Samuel Prílepok – Grool a večná diera
Lucia Lenická – Rovnováhy
Lukáš Jurík – Muky Dryády
Ľuboš Bebčák – Pramene mágie
Peter Kmeč – Skutočný život
Michaela Hirtlová – Komorník, záhradník, údržbár
86.
87.
88.
89.
90.
91.
92.
93.
94. Jan A. Braun – O dvoch dušiach alebo rozprávka pre plnoleté deti, 22 bodov
Pavel Hlubík – Sonáta zo záhrobia
Danica Čechvalová – Zlatá obrúčka
Ján Gálik – Marka a muž s mŕtvymi očami
Roman Kleman – Priateľ na Gravite
Jaroslav Pavličko – Okraj
Pavlína Prašilová – Suché pole
Zuzana Komendová – Prekliatie vôňou
Norbert Novosád – V častice sa obrátiš
Radovan Čižmár – Cesta do čiernej diery
Monika Herda Belicová – Predovšetkým neškodiť duši
Vlastimil Mandzák – „Ďalší deň na bojisku“
Kamila Entrichel – Odraz samého seba
Tatiana Kadlecová – Zápisky po čaji
95.
96.
97.
98.
99.
100.
101.
102.
103.
104.
105.
106.
107.
108. Peter Adamčík – Dvetisícsiedma, 21 bodov
Kamil Švaňa – Za bránami snov
Valentín Korínek – Dejavú
Matúš Pokorný – Uni Geo
Zoran Boškovič – Návrat
Roman Hríbik – Nekonečný oblak
Emma Koprena – 11
Katarína Porubčanová – Ona
109.
110.
111.
112.
113.
114.
115.
116.
117. Janči Ďuriník – Pravda o synergetikoch, 20 bodov
Katarína Orviská – Potopa
Silvia Huláková – Možno raz…
Patrik Pupík – Záblesk pred svitaním
Zuzana Uríčková – Až nato príde čas
Ivana Piačková – Arae
Diana Pušová – Dosť pre ich radosť
Michal Vydarený – Hera
Patrik Šimkovič – Džinovo zrkadlo
Marek Surovec – Pán Ničoty
118.
119.
120.
121.
122.
123.
124.
125.
126.
127.
128. Matúš Bella – Zvrátená láska, 19 bodov
Don Baštiko – Oslava
Rastislav Konkuš – S trochou krvi a vôle
Mário Oláh – Titán
František Sileš – Povedz jej ešte niečo a uškrtím ťa plášťom kolesa od invalidného vozíka tvojho tatka
Lucia Kakošová – Veles
129.
130.
131.
132.
133.
134. Jakub Deák – Izba číslo 27, 18 bodov
Peter Genzor – Kauza Avokko
Karolína Fritzová – Anna
135.
136.
137. Denisa Michalčíková – Rieka života, 17 bodov
Adriána Kondlová – Anjel na mojom pleci
Matej Bartoš – Balada o Fellenovi
138.
139.
140. Beáta Plučinská – Stratení, 16 bodov
Gabriela Lenická – Verná diablovi
141.
142. Miloš Ferko – Osudy kačíc, 15 bodov
Radka „Maddie“ Horniaková – Vábnička
143.
144. Jana Danihelová – Posledná bosorka, 14 bodov
145. Marianna Bachledová – Nočné stvorenia, 13 bodov
Hana Urbanová – Deň N
146.
147. Miroslav Koukal – Centrálny mozog planéty, 9 bodov
autorka článku: Katarína Soyka
