„AKO SOM OBJAVOVAL HRANICE PUTOVANIA.“
Vždy, keď som sa zadíval na oblohu, cítil som, že ma tam niečo čaká. Trpezlivo, nedočkavo, túžobne – iba mňa. Môj súkromný ostrov pokladov. Bol som prvý a jediný, kto ho mohol skúmať, a popritom som zároveň skúmal sám seba.
Nepamätám sa, kedy som začal putovať, viem len, že kým spím, moja myseľ si lieta svetom. V tomto stave pre mňa neexistujú prekážky. Prejdem cez akýkoľvek materiál, ponorím sa do najtemnejších hlbín oceánu, poobzerám si pyramídy zvonka i zvnútra, pokochám sa výhľadom z Mount Everestu a to všetko za pár sekúnd. Ak som už na určitom mieste bol, stačí mi len predstaviť si ho a v okamihu som tam. Cestu si ani neuvedomím.
Spočiatku som mal len jednoduché nároky – výlety do okolia, plávanie s delfínmi, sledovanie neprístupných filmov, na ktoré ma mama nepustila. Nezlepšilo sa to ani s príchodom puberty. No čo už, zabite ma! Ale kto by odolal takému pokušeniu? Aj mních by zízal, keby mal istotu, že ho nik nevidí.
Ako som dospieval a získaval skúsenosti, začala rásť aj moja zvedavosť. Kde sú hranice môjho putovania? Na čo môžem svoje schopnosti využiť? Čo sa deje s telom, kým som preč? Čo sa s ním stane, ak sa ho niekto pokúsi prebudiť, zatiaľ čo JA budem poletovať medzi hviezdami?
Zistil som, že duši počas putovania nevadí prakticky nič, čo by inak moje telo zabilo. Nabral som odvahu a začal putovať každú noc, nie iba občas ako kedysi, keď som sa po predchádzajúcej úvahe a starostlivom plánovaní rozhodoval, kam pôjdem.
Vesmír sa mi stal druhým domovom, súkromným ihriskom, posadnutosťou, nutkaním. A drogou. Kvôli nemu som si komplikoval spoločenský život, zabúdal na dohodnuté stretnutia, rušil schôdzky, odchádzal z večierkov. Ani Superman by nestíhal všetko, čo sa na mňa občas navalilo, a pritom som túžil len po troche súkromia.
Začal som sa vzďaľovať realite a vôbec som si to neuvedomoval – čo sa dalo čakať.
Na strednej som sa držal viac-menej našej sústavy. Okrem pozemských krás som prebádal Mesiac, ostatné planéty, pár meteoritov, iných mesiacov, kométy a nakoniec, po dlhom váhaní a odhodlávaní, som sa rozhodol pre Slnko. Prelet Slnkom sa nedá opísať. Všetky slová, ktoré mi napadajú, sú len slabým odvarom skutočnosti. Sú mdlé a nevýrazné a dookola opakovať superlatívy tiež nie je ono. Prelet treba jednoducho zažiť – čistá extáza. Takmer som sa od slasti rozložil. Nie, ani to nie je výstižné, ale aspoň sa to blíži k pocitom, ktoré som prežíval. Jednoducho som zabúdal na čas a vracal sa domov neskoro. Väčšinu svojho voľného času som trávil mimo Zeme.
***
Ale po rozchode s Miriam som sa nedokázal od Zeme vôbec odtrhnúť. Dlho som sa pokúšal nájsť ju. Lietal som po meste, pátral na známych miestach… hľadal som ju. Ale dala mi falošnú adresu a v škole o nej nič nevedeli. Ničomu som nerozumel. Prečo by mi klamala? O čo jej išlo? Čo by z toho mala?Nedokázal som si to vysvetliť.
Nick mi s hľadaním pomáhal, ale keďže nikam neviedlo, rýchlo sa vzdal. „Počúvaj, Constantin, vraví sa, že klin sa klinom vybíja. Keď ju nemôžeme nájsť, tak asi nechce byť nájdená. Nie je to tvoja vina, sama sa tak rozhodla. Nájdi si iné dievča a nabudúce si o ňom zisti viac. Si dôverčivý až hrôza. Taká pipka ťa využije, ani okom nemihne, a zajtra si nájde iného.“
„Bola iná. V tom telefóne akoby to nebola ani ona. Hlas bol jej, ale… je mi nanič. Ani ma nepustila k slovu, len vravela a vravela… Pochopil som, čo chce povedať, ale…“
„Pozri, nie si prvý ani posledný, kto dostal kopačky. Vitaj v klube! Prvá je dôležitá, nepopieram. Už nikdy na ňu nezabudneš, ale v mori pláva veľa rýb. Poď, dáke si ulovíme!“
Hoci mal pravdu, ešte niekoľko nocí som bezútešne putoval mestom. Musel som si priznať, že tentoraz mi nepomôžu ani moje schopnosti.
Vyrážal som s Nickom von, lebo jedine tak som mal istú šancu, že ju niekde stretnem. Možno s iným mužom, ale aj tak. Aj Nick bol spokojný, lebo si myslel, že som hľadanie zavesil na klinec.
Keďže som menej putoval, dostával som sa do spoločnosti častejšie. Bolo jednoduché podľahnúť Nickovým radám a niekoho si nájsť, ale Miriam, ktorú som hľadal v iných dievčatách, v žiadnej nebola. Preto mi ani neprišlo zaťažko dať im po istom čase zbohom.
A potom prišiel šok, ktorý obrátil moje cesty o stoosemdesiat stupňov. Zmenil všetko, úplne všetko, čo som dovtedy robil, a vystrelil ma ďalej, než som kedy chcel zájsť. Mamina smrť pri tragickej autonehode ma zasiahla natoľko, že som sa o dianie na Zemi prestal zaujímať. Vracala sa domov neskoro v noci, už bola takmer na dohľad… a vtedy to do nej v plnej rýchlosti napálil akýsi neskúsený debil.
„Nedal jej prednosť,“ povedali policajti, keď mi to prišli oznámiť. Bol som úplne mimo. Ako málo stačí, aby sa človeku otočil život naruby – jedna jediná sekunda, dva metre asfaltu, mihnutie viečkom – a je koniec. Šlus!
Vykašľal som sa na dievčatá, na kamarátov, školu, aj Nicka a ďaleko som prekročil hranice dosahu nášho Slnka.
Možno ma pochytili samovražedné tendencie – kto by sa mi aj čudoval? Alebo som zatúžil zmiznúť? Bolo by príjemné môcť zutekať od problémov, od smrti. Aj od života. Pohľad na ľudí mi pripomínal, čo som stratil. Nechcel som nikoho vidieť, nechcel som sa s nikým rozprávať, nechcel som sa tváriť, že to zvládam, a žiť, akoby sa nič nestalo. Ale stalo sa. Stalo!
Je ironické, že práve v tomto období som objavil asi najviac možností, ktoré mi cestovanie vesmírom umožňovalo.
Naučil som sa skákať. Stačilo, aby som sa v diaľke zahľadel na určitý bod a v priebehu stotiny sekundy som sa tam ocitol. Veľmi mi to uľahčovalo cestu a mohol som sa dostať na miesta, kam by som inak nestihol dôjsť.
Zistil som, že mám akýsi radar, a hoci Zem nevidím, viem, ktorým smerom sa nachádza, takže sa nestratím. Práve tohto som sa bál najviac, preto som dlho nedokázal putovať príliš ďaleko. Mal som strach, že zablúdim a nevrátim sa do tela. Našťastie, mám aj cit pre čas, vnútorné hodiny, ktoré ma upozorňujú, kedy je čas na návrat. Inak by som vo vesmíre trávil nielen noci, ale aj celé dni, a to by nezostalo bez následkov.
Objavil som, že čiernou dierou nikdy žiadna hmota neprejde bez deformácií, a teda aj ujmy na životoch vesmírnych cestovateľov. Ale duši, tej sa nestane nič. Len sa dostane niekam úplne inam, do iného vesmíru – príliš ďaleko. Možno nie ďaleko, ale skôr na iné poschodie.
V astrálnej forme rozumiem všetkým jazykom bez rozdielu. Viem, že ľudia, ktorých počúvam v rôznych častiach sveta, rozprávajú svojimi rodnými jazykmi, vnímam rozdielnosť cudzích zvukov, no zároveň chápem význam slov, ktoré hovoria.
Ako som sa stále viac a viac otáčal k vesmíru len preto, aby som ignoroval realitu a zabúdal na svoj smútok, cítil som, že sa začínam strácať. V kútiku duše som vedel, že to takto nepôjde. Ak chcem ísť ďalej, musím nájsť rovnováhu medzi dvoma svetmi, v ktorých sa pohybujem. Inak to nejde, oba sú rovnako dôležité.
***
Niekedy v tomto období som nechtiac pocítil, čo sa deje s telom pri násilnom prebudení. Keď som preč, normálne odpočíva v hlbokom spánku. No ak ma ktosi budí trasením, fackami a štípancami, duša sa vytrhne odtiaľ, kde je, zrúti sa do tela a ja sa zobudím v poriadnom šoku. Je to „príjemné“ ako zásah elektrickým prúdom. Hnus!
Keď ma v mojom spánku objavil Nick prvýkrát, zľakol sa. Zdalo sa mu, že som mŕtvy. Stalo sa to vtedy, keď som sa mu istý čas vyhýbal a vôbec sa neozýval. Prestal som chodiť aj do školy. Rozhodol sa zistiť, čo je vo veci, a potajomky mi oknom vliezol do izby. Chcel ma zobudiť a porozprávať sa, ale na jeho pokusy o prebudenie som nereagoval, tak to skúsil inak a neprestal, kým nevidel zmenu.
Po surovom precitnutí som bol taký dezorientovaný, že som ani nevedel, kde som a ako sa volám. Bolo mi na zvracanie, triasol som sa a pred očami som mal ohnivé záblesky a kruhy. Drahý Nicky sedel na stoličke a vyvaľoval oči.
„Teda, ty máš ale tvrdý spánok! To nie je normálne. Musíš ísť k lekárovi! Možno je to záchvat alebo dáka porucha. Nemáš nočné mory, z ktorých sa nedá prebudiť?“
„Pozeráš priveľa hororov. Nič mi nie je,“ odvrkol som. Nebyť jeho zvedavosti, nemusel som sa cítiť tak mizerne. Ako po opici. Vstal som, ale po pár krokoch som si musel opäť ľahnúť. Točila sa mi hlava. Žeby nízky tlak, alebo čo? Musím sa rýchlo spamätať, inak sa ho nezbavím.
Dovtedy ma nikto zo spánku týmto spôsobom nevytrhol. Mama vedela, ako rád si pospím, preto ma nasilu nebudila. A teraz som nemal potuchy, čo sa so mnou deje a ako sa dať dohromady. Keby Nick odišiel, mohol som sa preskúmať, ale on nevyzeral na to, že by sa chystal na odchod.
„Prečo nedvíhaš telefón? Volal som ti snáď tisíckrát,“ nečakal, kým sa mi uľaví, a prešiel rovno do útoku.
„Nepočul som ho.“
„Už je vybitý, somár! A nechodíš do školy.“
„Nechce sa mi, ‚herr oberst‘!“
„Myslím to vážne. Nemôžeš nechať školu. Čo budeš potom robiť?“
„Žeby to, čo ty? Teda nič?“ narážal som na fakt, že po strednej sa len ponevieral, nič poriadne nerobil, o nič sa nezaujímal. Prežíval zo dňa na deň. Síce tvrdil, že si užíva, ale mne sa videlo, že sa skôr nudí a zabíja čas, ktorý musí nejako stráviť, kým prirodzene zostarne a zomrie.
„Ó, to je teda niečo! Náš poslušný a snaživý Constantin sa zmení na darmožráča a povaľača prvej triedy. Vykašle sa na školu a dá sa na kariéru bankového lupiča, aby mal z čoho financovať svoje perverzné koníčky. Koniec sveta sa fakt blíži!“ ironizoval Nick.
Rozosmial ma. A som v riti! Ako mu mám teraz vynadať, že sa stará do mojej depky?
„Potrebujem trochu času, aby som sa spamätal. Všetko ide dolu vodou. Už nemám nikoho. Neviem, čo robiť, najradšej by som niekam vypadol.“ Vystrelil ku hviezdam a viac sa nevrátil.
„Akože nemáš nikoho? Ako to môžeš povedať?! Máš predsa mňa, Alana a ďalších kamarátov! Si hlupák. Ani nevieš, aké máš šťastie. Vždy máš vedľa seba niekoho, komu na tebe záleží. Čo mám povedať ja? Vymenil by som oboch svojich sploditeľov za jednu tvoju mamu. Myslíš, že by si Marisa predstavovala tvoj život takto? Že by chcela, aby si všetko zahodil? Veď tak príde navnivoč aj jej život.“
Kde sa to v ňom berie? Toľká výrečnosť! Doposiaľ som ho počul excelovať len pri balení dievčat, inak nie. Svojím výlevom ma vyviedol z miery. Žeby mal pravdu?
„Daj mi ešte chvíľu. Zájdem za mamou na cintorín, popremýšľam. Budem okej.“
„Dúfam. Inak si ma neželaj! Pako!“
***
Neviem, o čo Nickovi išlo. Odrazu sa rozhodol, ukázať mi správny smer alebo chcel rodičom dokázať, že ich syn to v živote niekam dotiahne? Možno to urobil zo zvedavosti, či z nudy, ktovie? V každom prípade, keď mi oznámil, že ho prijali na medicínu, skoro som spadol z nôh.
„Čo? Medina? To ako vážne? Veď tam sa treba učiť!“ krútil som hlavou nad jeho rozhodnutím. „Odkiaľ si to vzal? Nikdy si medicínu nespomínal.“
„Pochybuješ o mne?“
„Ale nie, kdeže! Dokonca si myslím, že by si bol dobrý. Rozumu máš dosť, ale neviem, či aj vôľu. Nebude to jednoduché. Tam ti už rodičia nepomôžu. A ak náhodou áno, potom choď, prosím ťa, radšej za patológa.“
„Čo sa bojíš?! Teba liečiť nebudem. Si až nechutne zdravý.“
„Ale mám ešte nejakých kamarátov a nerád by som o nich prišiel.“
Dlho som si pre tú medicínu z neho uťahoval. Nevedel som si predstaviť, ako sa pozerá deťom do zapáleného hrdla s fonendoskopom na krku. Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa nevzdal. Z Nicka sa stal MUDr. Nicolas Lindros – chirurg.
Samozrejme, že na bohémsky život nezanevrel, veď na medicíne neštudujú len šprti a suchári. Aj tam si našiel spriaznené duše, s ktorými po nociach študoval „praktickú anatómiu“.
Neúnavne ma presviedčal, aby som sa stal jeho spolubývajúcim, a keďže mi samému bolo doma smutno, povedal som si, že to s ním predsa len skúsim.
Bolo to bláznivé a hektické obdobie. Študoval som cestovný ruch, presťahoval sa k Nickovi, našiel som si priateľku a niekedy uprostred toho všetkého som zistil, že vo vesmíre nie sme sami.
BYTOSTI
Ešte počas štúdií dostal Constantin nápad, založiť si menšiu cestovnú agentúru so zameraním na poznávacie zájazdy okorenené trochou dobrodružstva a športu. Vďaka putovaniu objavil zaujímavé a málo navštevované miesta, našiel vhodné ubytovanie aj služby. Všetko ostatné vybavoval mailami a telefonicky spolu so svojimi spoločníkmi – Nickom (zdravotné poradenstvo), Alanom (tlmočníctvo – vyštudoval španielčinu a ruštinu) a Kevinom (spravovanie internetovej stránky a ekonomika). Kanceláriu financoval z poistky vyplatenej po maminej smrti, ale ani spoločníci neprišli s prázdnymi rukami.
Spočiatku sídlili v Nickovom byte, mali len jeden počítač a telefón, neskôr si prenajali kanceláriu na rušnejšej ulici. Postupne vypracovali stálu ponuku, ktorú Constantin obohacoval o rôzne výstrelky podľa toho, čo prišlo do módy – plávanie so žralokmi, jazda tankom v Rusku, vykopávky mamutích pozostatkov na Kamčatke, horská turistika v Rumunsku… Ich ponuka prilákala klientov s túžbou po dobrodružnej turistike. Práca Constantina bavila, a kým nenarazil na Bytosti, mal aj dostatok času na svoj vesmírny koníček.
Keď sa rozhodli prijať Kláru, vošiel do ich čisto mužského spolku nežný ženský element, ktorý príval testosterónu dokonale vyvážil. Jej úlohou bolo sedieť v kancelárii, usmievať sa, prijímať objednávky a variť kávu. Avšak v skutočnosti už po pár dňoch ovládla ich kanceláriu tak, že si ani nevedeli spomenúť, ako to zvládali predtým bez nej. Kevina obdivovala, s Alanom si rozumela, Nicka dokonale zotierala a Constantina, ktorého brala ako svojho šéfa, zbožňovala. Často jej pripadal stratený či duchom neprítomný, a tak považovala za svoju povinnosť sestersky sa o neho postarať. Pripomínala mu dôležité schôdzky, organizovala stretnutia, zabezpečovala nákupy a snažila sa mu poradiť, kedykoľvek to potreboval – čo bolo dosť často. Hoci bola mladá a pekná, vedela si vydobyť rešpekt. To ona určovala hranice a udávala tón.
Klára bola atraktívna blondínka s veľkými modrými očami, hlbokým hlasom a IQ stotridsať, čo nikomu na prvý pohľad nenapadlo, a tak svojou hranou naivitou a slabosťou už podviedla nejedného egocentrického samca. Pre nespútanú povahu nedokončila žiadnu z ôsmich vysokých škôl, na ktoré ju prijali. Ostatné blondínky mala vo zvyku oslovovať Barbie, milovala varenú čokoládu a tanec.
Alan bol gay, Kevin zasa ženatý, Constantin si s podriadenou začínať nechcel – Nick si povedal, že to ostáva na ňom a pokúsil sa ju zviesť. Ibaže zistil, že jeho šarm zrazu nie je dostačujúci, peniaze dámu nezaujímajú a ponuky na „najúžasnejší sex v živote“ hádže do koša. Klára bola v mnohých ohľadoch Nickovi podobná. Obaja získali, koho chceli, a len čo ich záujem ochabol, pustili zamilovaného nešťastníka k vode. Keďže Klára dobre poznala začiatok, vyvrcholenie aj koniec takýchto instantných vzťahov, uvedomovala si, že len čo by sa s Nickom vyspala, získal by nad ňou pocit nadradenosti, z ktorého by ho musela vyviesť. A to by medzi nimi rozpútalo nikdy nekončiacu vojnu, pretože by sa navzájom radšej pozabíjali, než by jeden druhému ustúpili.
„Klárika, zdá sa mi, že na teba niečo lezie. Bola si už u lekára? Lebo ak nie, dnes večer by som si na teba mohol urobiť trochu času a spraviť ti súkromnú prehliadku. U mňa doma,“ začal Nick.
„To bude len alergická reakcia na dotieravosť. Nič vážne. Do pol hodiny po tvojom odchode príznaky pominú,“ odpovedala mu bez mihnutia oka od počítača.
„A ja som si myslel, že mi takto nenápadne prejavuješ záujem. Kýchaš a kašleš – potrebuješ profíka. Som tu len pre teba.“
„Občas mám pocit, že by v tvojom prípade bolo lepšie nemyslieť.“
„Tvoj ostrý jazyk mi podkopáva krehké sebavedomie. Pritom by sa dal príjemne využiť aj na niečo iné. Len keby si ku mne nebola taká krutá.“
„Ak si chceš zachovať údy vcelku, prestaň myslieť na môj jazyk či iné časti tela a rozbehaj to. Inak v praxi zistíš, čo znamená výraz krutá bolesť.“ Prestala písať a s vážnou tvárou sa na neho zahľadela. Vytiahla zo zásuvky banán, pomaly a dôkladne ho ošúpala a s chuťou sa do neho zahryzla.
„Klárika, Klárika! Veď ja to myslím dobre. Z medicínskeho hľadiska môžem zodpovedne prehlásiť, že sexuálna zdržanlivosť škodí telesnému zdraviu.“
„Zatiaľ čo nadmerná sexuálna aktivita evidentne škodí duševnému zdraviu.“ Elegantným oblúčikom trafila banánovou šupkou do koša. „Strácaš čas. Nemal by si sa venovať nejakej pacientke? Či aspoň nádejnej klientke? Bol by si úspešný, užitočný a nezavadzal by si mi tu. Takže, šup, šup a maj sa!“ uzavrela rozhovor a zamávala mu. Vedela, že má dohodnuté stretnutie a že si v kancelárii len krátil čas svojím obľúbeným spôsobom. Väčšinou ju slovný pingpong s Nicolasom bavil, ale dnes nemala náladu. Robila si starosti o Constantina.
V poslednom období sa čoraz častejšie stávalo, že sa Constantin z ničoho nič vyparil aj na niekoľko dní. Vedela, že kamsi chodí, ale netušila prečo. Požiadal ju, aby ho kryla v prípade, že by ho spoločníci hľadali. O všetkom dôležitom ho informovala elektronickou poštou, a tak vždy zareagoval včas a ozval sa jej. Nikto okrem nej netušil, že na svojich výletoch nepracuje pre firmu. Ale už štyri dni nereagoval na jej správy. Nemala potuchy, kde ho hľadať. Ak by požiadala o pomoc Alana alebo Nicka, prezradila by Constantinovo tajomstvo. Ale čo ak potrebuje pomoc? Začínala si zúfať. Všetci si myslia, že je v Mexiku. Ako dlho mám ešte čakať? Zajtra ohlásim zmiznutie! Ale čo ak už bude neskoro? Čo ak je neskoro už teraz? Neistota ju ničila, nemohla sa na nič sústrediť.
Rozhodla sa, že ak sa jej do zajtra neozve, zverí sa Nickovi. Pozná ho najdlhšie a má svoje metódy… Snáď bude vedieť, kde ho hľadať. A ak sa Constantin do niečoho namočil, pomôže mu. Klára vedela, že Nick dokáže utajiť a vyriešiť aj citlivé záležitosti. Sama ho raz požiadala o službičku a dosť jej vtedy pomohol. Bola mu vďačná. Nikdy jej to nepripomenul, ale obaja vedeli, že má u neho veľký dlh. Obrovský. A dlhy Klára vždy poctivo platila.
***
Čierne diery sú srdcia vesmíru. Priťahujú a pohlcujú hmotu a energiu, pumpujú ich ďalej, aby všetko vyvrhli na opačnom konci sveta. Nevedel som, čo sa deje so všetkou tou miznúcou masou. Bol som len malou odhodlanou dušičkou, keď som sa do jedného z tých temných kútov odhodlal nazrieť. Som len vedomie – čiastočka súcna, možno natoľko nepatrná, že si ju nevšimne ani čierna hviezda, dúfal, ale nemohol vedieť, čo naňho v takej obrovskej diaľke čaká.
Keď sa vrhal do neznáma, nezáležalo mu na následkoch. Po smrti svojej matky sa cítil bezradný, stratený a prázdny. Jeho život nemal cieľ, putovanie ho prestalo napĺňať úžasom a stratilo svoje čaro.
Mám moc dosiahnuť na hviezdy, ale čo z toho, keď nedokážem ochrániť najbližších? Načo mi to je?
Chcel ujsť, dostať sa za hranice svojich putovných schopností. Možno preto, aby objavil niečo nové. Alebo preto, aby pokúšal osud. Zamieril k čierňave.
Vrátim sa späť alebo ma pohltí? Rozhodni sa! Je to na tebe, vyzýval samého seba.
Šiel. Hladko prekĺzol na druhú stranu a ocitol sa v cudzom svete, na ďalšom poschodí vesmírneho sídla. Diera ho nevtiahla, nevyvrhla ani nezomlela, do ničoho ho nenútila. Dúfal, že kedykoľvek môže prejsť naspäť, ale netušil, či ho tá neznáma sila vráti na rovnaké miesto, alebo ho pošle do neznáma. Nová hračka v ňom prebudila záujem. O dierach nevedel nič. Postupne prišiel na princíp ich fungovania a začal ho využívať naplno. Ale spočiatku bol ako šialený králik na trampolíne. Skákal bezhlavo, chaoticky a podľa momentálnej nálady.
Časom si uvedomil, že čierne diery sú spojnicou dvoch svetov. Môže prejsť ktoroukoľvek z nich a vždy sa ocitne buď na jednej, alebo na druhej strane.
Neuveriteľné! Vesmír sa naozaj podobá na plochú dosku, ako si ho predstavovali za dávnych čias. A na opačnú stranu tej dosky sa dá prekĺznuť malou myšacou dierou. Koľká irónia!
Nenarazil na nich hneď. Vesmír je obrovský, a hoci Bytosti obývali mnoho planét, boli len smietkou v jeho nekonečnom priestore.
Ľutoval, že prvý kontakt prezízal. Nevrhol sa na ich vesmírnu loď, nepreskúmal ju a nezistil, kam mieri. Stuhol. Dostal priam panický strach, že ho zbadajú. V prvom momente takmer zutekal, ale potom sa mu vrátil zdravý rozum a s ním aj rozvaha. Loď však medzitým zmizla v diaľke a nič nenasvedčovalo o jej existencii.
Bola tu? Alebo ma klamal zrak? Čo ak ma prechod dierou voľajako zmenil? Čo ak mám len halucinácie? Vidiny by mohli byť len prvým príznakom niečoho horšieho. Musím ich nájsť!
Vyrazil vpred, skúmal rôzne trasy a nekompromisne postupoval ďalej. Poznal len približný smer, ktorým odišli. Vetril ako pes, pátral po akýchkoľvek stopách ľudskej činnosti, mihal sa planétami a ich mesiacmi, skúmal dôkazy, že všetko, čo odhalil, nevzniklo len pôsobením prírody. Hľadal civilizáciu a našiel Bytosti.
Bol to šok, aký nečakal. Putoval dlhé roky a nikde nezahliadol ani len kvietok či drobný hmyz. A odrazu ho privítal svet až šiestich rozumných rás. Začal ich pozorovať. Dychtivo hltal nové informácie a tešil sa z každého objavu. Nutnosť návratu do tela ho začala otravovať. Pozemské záležitosti, práca, zábava či kamaráti ho len zdržiavali a odvádzali od toho, čomu sa chcel naozaj venovať. Kým sa vznášal na vlnách eufórie z objavovania, sledoval Bytosti a snažil sa porozumieť ich spoločnosti, nemyslel na následky.
V astrálnom stave mu cudzie jazyky nerobili problém, ale až keď rozumel cudzincom, uvedomil si, ako veľmi je duša obmedzovaná telom. Koľko úžasných schopností stráca uväznením v slabej telesnej schránke. Dlho sa zadúšal nadšením, keď prvý raz počul ich podivnú reč. Ibaže nerozumel všetkému. Mnoho pojmov nepoznal, netušil, čo znamenajú, o čom sa cudzinci rozprávajú, a nemal ako požiadať ich o vysvetlenie. Čosi uhádol, dovtípil sa, no každý dohad či domnienka v ňom vyvolávali množstvo ďalších otázok. Štvalo ho, že nedostáva odpovede.
***
Postupom času sa Constantinove poznatky o Bytostiach prehlbovali a dopĺňali. Rozlišoval nielen jednotlivé rasy, ale začínal vnímať rozdiely aj medzi ich príslušníkmi. Už sa mu nezdali rovnakí, neboli masou bezmenných tiel. Mali svoju kultúru, zvyky, hodnoty a vzťahy – začínal ich chápať.
Na jednotlivých domovských planétach dominoval konkrétny druh, ale inak sa miešali, prelínali či spájali podľa svojho pracovného zaradenia. Často za prácou cestovali. Boli ňou doslova posadnutí, akoby nepoznali zábavu a oddychom opovrhovali. Absolútni workoholici!
Skončia aj ľudia raz takto? Pohltení prácou, prahnúci po peniazoch a ženúci sa za povinnosťami? Odsunieme zo života všetko, čo námneprináša zisk? Budeme zábavu študovať na hodinách dejepisu a nechápavo krútiť hlavami nad záhaľkami predkov? Snáď nie! Hádam nás hravosť nikdy neopustí, hoci s vekom na ňu mnoho ľudí zabúda alebo na ňu už nemá čas.
Prvou rasou, na ktorú Constantin narazil, boli Scariani. Modrovlasí obchodníci s bledou, takmer priesvitnou pokožkou na neho pôsobili krehko a mierumilovne. Ostatné Bytosti ich z jemu neznámych dôvodov bezvýhradne poslúchali. Nikdy nevidel, že by fyzicky pracovali, športovali či bojovali.
Na svoju ochranu si Scariani často najímali strážcov z rasy Borzajov. Hneď ako Constantin uvidel prvého príslušníka tohto druhu, vedel, že nebezpeční budú všetci. Evolúcia ich vyzbrojila dych vyrážajúcim zjavom. Mohutne stavané telá, žlté dravé oči, ostré zuby a vysúvacie pazúry im nestačili. Milovali zbrane a šperky. Tieto dve záľuby dokázali až absurdne skombinovať do výzbroje, ktorú nosili ako ozdobu. Energiu si vybíjali vo vzájomných súbojoch, ktorými radi riešili a urovnávali spory. Ostatné Bytosti si ich najímali na ochranu alebo ako symbol vysokého postavenia či módny doplnok. Borzaji potrebovali bojovať, inak chradli.
Mjúri sa radi ponárali do tranzu, v ktorom dlhé hodiny rozjímali s otvorenými očami. V tomto stave boli úplne apatickí. Niektorí dokázali tlakom mysle ovplyvňovať správanie ostatných Bytostí, podsúvali im myšlienky, nabádali ich k rozhodnutiam, ktoré by sami neurobili. Počas meditácií sa spájali s vesmírom, a to im prinášalo vytúžený pokoj a naplnenie. Constantin sa neskôr dozvedel, že tiež dokážu putovať. Práve kvôli tejto schopnosti ich Scariani využívali na špionáž. Lenže čo Mjúri radi podstupovali pre svoju vlastnú duševnú očistu, pre ostatné Bytosti nerobili dobrovoľne.
Zaistov Constantin nechápal. Trpeli ako druh akousi duševnou poruchou. Nedokázal si predstaviť, čo sa im preháňa hlavou. V jednej chvíľu sa pokojne rozprávali a vzápätí sa zbláznili a rozpútali masaker. Keď boli „v norme“, boli takmer nepovšimnuteľní. Šedivé tiene plynúce chodbami vesmírnych lodí, elegantne uhýbajúce prekážkam a ostatným Bytostiam. Dokázali meniť podobu, a preto boli nenahraditeľní. Neškodila im radiácia, nezabil ich chlad a vo vesmíre mohli prežiť aj niekoľko hodín bez skafandra a dýchacieho prístroja. Fyzicky mohli napodobniť aj iné Bytosti či zvieratá. Ich prispôsobivosť bola fantastická. Len v ich očiach bolo vidieť apatiu a nezáujem o okolitý svet. Keď však dostali záchvat, odrazu boli až priveľmi aktívni. Nebola to však príjemná zmena, ale výbuch. Explózia života a smrti. Mjúri Zaistov ľutovali, Scariani ich využívali, Borzaji dúfali, že v ich blízkosti nájdu hrdinskú smrť alebo aspoň príležitosť na boj, a Randozi nimi pohŕdali. Brali ich ako malomocných.
Randozi ovládli čierny obchod a pracovný trh za hranicami platných zákonov. Krádeže či pašovanie vnímali ako najlepšiu príležitosť, ako si užiť tú trochu zábavy, ktorá sa v tomto vesmíre našla. Z pohľadu ostatných rás väčšinu života zaháľali, priživovali sa alebo niekoho obťažovali. Na ostatné Bytosti sa pozerali s výsmechom. Podľa nich boli ideálnou rasou práve oni a kto si to nemyslel, toho zaslepovala závisť. Pre nich boli Scariani otravní, Borzaji hlúpi, Mjúri chudáci, Zaisti šialenci a Vialli totálne nezaujímaví outsideri.
Vialli si ostatné Bytosti cenili pre ich inteligenciu a šikovnosť. Vyvíjali sa striktne smerom k rozvoju poznania a logiky. Bádali, inovovali a tvorili, ale jednostranné zameranie na rozum a techniku si na nich vybralo krutú daň. Počas vývoja prišli o základné poznávacie schopnosti – čuch, chuť, farebné videnie, a aj o sexuálnu túžbu. Jedli len preto, aby prežili. Nemohli oceniť vôňu ani chuť jedla, zakladali si hlavne na jeho nutričnej hodnote a kalóriách. Constantin si sprvu myslel, že majú tri ruky, bolo to však zmyslové chápadlo, čo im vyrastalo z chrbta. Pomáhalo im vnímať teplotu, vlhkosť vzduchu a iné pocity, čo im ešte zostali.
Istý čas trvalo, kým si o Bytostiach urobil akú-takú predstavu. Mal aj iné povinnosti a tie ho ťahali na Zem. Veľmi ho dusilo, že o Bytostiach musí mlčať. Každý sa chce predsa o jedinečné zážitky podeliť alebo sa aspoň poradiť, ako postupovať. Jemu by poradili jedine tak dobrého psychiatra. Záujem o prehliadky mimozemskej techniky ho po nejakom čase prešiel. Túžil zistiť viac o Bytostiach samotných, o ich vzťahoch a spôsobe myslenia. Rozhodol sa ísť k prameňu a detailne preskúmať jednu z ich najvýznamnejších planét – Scar.
***
Constantin navštevoval Bytosti ako turista prezerajúci si panoptikum zvláštností. Občas podišiel bližšie ku sklu, aby voľačo preskúmal, občas znudene odvrátil zrak a išiel si k automatu po pukance. Riskoval, istý si bezpečím. Lenže sklo môže rozbiť zlý medveď a stiahnuť milého ignoranta k sebe, zožrať ho a zatancovať si na jeho kostiach.
Svoju neviditeľnosť bral ako samozrejmosť a neuvedomoval si, že v novom svete môžu platiť celkom iné pravidlá. A aj platili.
Proti „informačným nájazdom“ mjúrskych pútnikov Vialli vytvorili tichý alarm, ktorý ich na prítomnosť neželaných návštevníkov upozornil, sieť, ktorá votrelca zachytila, spútala a vytvorila jeho astrálnu podobu, a štít – ten na istý čas zaštítil celú planétu a nevpustil, ale ani nevypustil, žiadnu putujúcu dušu.
Scarianov stálo veľa úsilia, peňazí a vyjednávania, kým od Vialli tieto nové technológie získali, ale čo by neurobili dobrí politici pre upevnenie svojej moci?!
Scarianská tajná služba (STS) starostlivo zvažovala, komu tichý alarm a sieť ponúknuť na predaj. Jej šéf púšťal do obehu len ich staršie, menej kvalitné verzie. Zato štít si ponechával iba pre vlastnú potrebu.
Constantin by ešte dlho unikal pozornosti Bytostí, keby nenarazil práve na STS. Zvedavosť ho priviedla do centrály na Scare, kam vpálil ako neriadená strela. Chcel zistiť, ako a prečo pre Scarianov ostatné Bytosti pracujú, čím ich ovládajú. Keď prenikol dovnútra, rozozvučali sa snáď všetky alarmy, ktoré mali nainštalované. Takýto prienik STS nikdy nezaznamenala. Mjúri vedeli, čo by ich čakalo, keby prišli špehovať práve sem. Vedenie usúdilo, že špeh je buď príliš neskúsený, alebo sa sám rozhodol vydať sa im do rúk. Vyškolení zamestnanci vedeli, že v pútnikovi nesmú vzbudiť nijaké podozrenie, kým ho poriadne nespútajú.
Vypustili sieť a… nič.
Zopakovali to niekoľkokrát a vyskúšali tri ďalšie siete, kým im napadlo, že špión asi nebude Mjúr. Okamžite zapli štít a uväznili ním Constantina na Scare.
Constantin vôbec netušil, čo sa deje, keď začul: „Ty, ktorý sa dívaš, hoci ťa nevidíme, vieme o tebe. I keď netušíme, čo si zač, aktivovali sme štít. Neunikneš zo Scaru, kým ho nevypneme. Keď prestaneš splašene poletovať a presvedčíš sa, že sa ti nepodarí ujsť, vráť sa sem. V tejto tvojej forme nemôžeme konať, ale budeme meniť parametre siete dovtedy, kým ťa neuvidíme. Potom sa môžeme porozprávať a možno sa dohodneme. Verím, že to nepotrvá dlho. Tak zatiaľ!“ zakričal vysoký Scarian s tmavomodrými vlasmi. Nedíval sa pútnikovým smerom ani sa nervózne nerozhliadal vôkol seba. Mal situáciu pod kontrolou, bolo mu jedno, kde sa v tej chvíli zajatec nachádza.
„To hovoríš mne? Mne?!“ kričal Constantin, hoci vedel, že ho Scarian nepočuje.
Prešibaný bastard! pomyslel si o Scarianovi neskôr, keď zistil, že úlohou siete nie je len dušu zviditeľniť, aby mohla komunikovať, ale aj spútať, aby nemohla ujsť.
„AKO SOM SA ZOZNÁMIL S ARGINOM A UZAVREL PRVÝ KONTRAKT.“
Doriti, doriti, doriti…! opakoval som si to ako mantru a stále znova a znova narážal do štítu, podobajúc sa pingpongovej loptičke – či skôr besnej veveričke po desiatich Red Bull-och. Ako ma našli? Nie, nie! Nechcem! Nemôžem sa vzdať, veď sa musím vrátiť domov. CHCEM – BYŤ – PREČ!!!
Znehybnel som vysoko v atmosfére a celé hodiny hľadel do diaľav, odmietajúc do očí bijúci fakt – musím sa vrátiť dole. Vrátiť sa k nim!
Mal som zlosť a bol som zničený. Zbytočne som zabil šesť hodín. Ááá! Nemôžem si ani len do niečoho kopnúť! Bohužiaľ, inú možnosť som nemal. Nemohol som poletovať donekonečna. Telo na Zemi by odlúčenie nezvládlo. JA by som to nezvládol!
Scarian sa zatiaľ pokojne rozvaľoval v kresle, modravé vlasy si zviazal do uzla. Nepohol ani svalom, keď na mňa spadla sieť. Čakal som nejaký signál, znamenie, ale nič ma nevarovalo. V prvom momente som pocítil, akoby ma niečo šľahlo. Zdvihol som ruky a uvidel ich. Boli presvitne modrasté, miestami vrhali biele záblesky. Akoby boli vytvorené z vody. Nevidel som sa celý, lebo tam nemali zrkadlá ani nič, v čom by som sa odrážal. Stopercentne som však vedel, že Bytosti ma vidia, lebo všetci na mňa uprene hľadeli.
„Zdravím. Žiaden strach, nie som ozbrojený.“ Kriste! No paráda! Lepšie prvé slová, som už nemohol vymyslieť. Tie sa budú vynímať v učebniciach dejepisu! Neisto som sa obrátil na vodcu Scarianov a dúfal, že mi rozumie.
„Ale my áno,“ odpovedal Scarian.
Ja debil! Čo som to povedal? Veď si budú myslieť, že sme agresívni a na nič iné ako na zbrane nemyslíme. Toto nie sú udivení červenokožci. Musím náš rozhovor uhrať iným smerom.
„Ehm, volám sa Constantin. Prišiel som z veľmi vzdialenej planéty. Nazýva sa Zem. Prichádzam v mieri,“ vytisol som zo seba niečo rozumné a nemilitaristické. I keď ten mier – opak vojny. Ach! Bude to ťažké.
„Argin Sann. Vediem rodinu Sann. Sme Scariani, ale to už asi vieš, nie?“
… pokračovanie v knihe
