Špecialista na prežitie v hlbinách – Pete Murray sa po neúspešnom pokuse zachrániť posádku ruskej ponorky dostáva do vôd Indického oceánu, aby opäť zachraňoval. Tentoraz však pôjde o čosi celkom iné, do morských vôd sa pokúsila núdzovo pristáť kozmická loď Odyssey.
Tak by mohol znieť nástrel príbehu, ktorý bol ale nakoniec o niečom úplne inom a hlavne mal hneď niekoľko vrstiev a podvrstiev. Určite ho ocenia predovšetkým priaznivci hard scifi, Jana čitateľa zahlcuje podrobnosťami a technickými detailmi.
Dovolím si tvrdiť, že text má špeciálnu pridanú hodnotu predovšetkým pre fobikov. Sama patrím do tejto skupiny, takže predstava hektolitrov vody, ktoré človeka zvierajú z každej strany a uzatvárajú ho presne ako sardinky do konzervy, bola pre mňa desivá. Spomínam si na svoj pobyt na pobreží Chile. Prišlo zemetrasenie, potom „menšia vlna“ (podľa domorodcov menšia, pre mňa to bola cunami). Bála som sa, že ostanem v byte, bála som sa, že uviaznem vo výťahu, bála som sa, že ma pohltí morská voda a ja neuvidím, kde končí. Nepochopí, kto nezažil. Kto zažil, bude sa strachovať a vyhýbať svojej fóbii, lebo tuší, že za jej hranicou by naňho mohlo čakať jedine šialenstvo. Mnohí fobikov vysmievajú, akoby bolo možné fóbie potlačiť úsilím, alebo si ich fobik len namýšľal…
Šokovalo ho, ako často sa stretával s takýmto názorom na fóbie u ľudí, ktorí mali to šťastie a nikdy nijakú sami neokúsili. /Str. 188/
Málo pravdepodobné sa mi potom zdalo, že by sa takýto fobik upísal ponoru do hlbín. Iba keď som sa dôsledne zamyslela nad tým, ako to v živote reálne chodí, ako sa snažíme tváriť, že sme normálni, s roztrasenou dušou nastupujeme do výťahov a počítame každú sekundu v nich vtlačení medzi štyri steny, násobíme ju, delíme a umocňujeme, dávam za pravdu autorke, že človeka môžu k zvláštnemu konaniu prinútiť okolnosti.
Pete fobikom nič neuľahčuje, do detailov popisuje každý okamih svojho strachu, neustále sa vracia k ťaživým predstavám, neodpustí si dokonca ani vyčerpávajúce sny. Tých snov sa mi časom zdalo priveľa, podrobné pomenúvanie hlbinných rýb latinskými názvami mi navyše za takých okolností pripadalo nepravdepodobné. Mne sa kedysi snívali sny po francúzsky, no nepamätala som si žiadne z použitých slov. Neexistovali. Nevyslovovala som ich. Kto sa cez tie ryby prehryzie, dostane odmenu v celkom logickom vysvetlení ich pôvodu. Nebudem viac prezrádzať. Ryby sa mu strácajú nad hlavou, lebo on sále klesá ku dnu.
Pretože nemali krčné stavce, nemohli skloniť hlavy. /Str. 140/
Hlavný hrdina má pocit, že rastúce napätie nevydrží, že šalie. Začne si všímať správanie ostatných členov posádky a záchranných tímov, dochádza k názoru, že šalejú všetci. Čosi sa deje. Niečo ich všetkých ovláda, šíri sa to ako nákaza. Cítia sa chorí. No možno si choroby len nahovárajú.
„Môže byť taký presvedčený o tom, že prekonal nejaký úraz či chorobu, až to vyústi do viditeľných telesných príznakov.“ /Str. 245/
Dobre poznám takýto stav z osobnej skúsenosti. Stačilo stratiť blízku bytosť v dôsledku ťažkej choroby a krátko nato som si našla všetky zodpovedajúce symptómy, ba našiel ich aj lekár! Iba prístroje diagnózu nepotvrdili. Rovnako oceňujem aj ďalšie autorkine postrehy zo života, s ktorými sa stotožňujem. Priveľa premýšľania o sebe samom totiž skutočne škodí, a nielen zdraviu.
Tí, čo vedia o probléme príliš veľa, sa do jeho riešenia ani nepustia, lebo akákoľvek snaha im pripadá márna. Nevzdelanci to ale skúsia a neraz zistia, že obavy premýšľajúcich boli zbytočné. /Str. 328/
Názov kozmickej lode – Odyssey má symbolický význam, skrýva sa za ním pokus pomenovať odysseu Petea za zdravým rozumom. A nedá mi nespomenúť názov jednej z kapitol – Divergencia, ktorý mi zasa nechtiac pripadal vtipný.
V ďalšej rovine sa odohrával príbeh samotnej záchrany. Pete sa ako špecialista na prežitie v hlbinách – teoretik nikdy do hlbín neponára. Zo získaných informácií vypracováva plán pre tých, ktorí reálne záchranu vykonajú. Preto spoznáva ľudí, okolnosti, pôvodné úlohy astronautov na lodi, pokusy, ktoré sa tam mali uskutočniť. Pátranie po príčinách, ktoré vyústili do katastrofálnych následkov, nás dostane až ku kvantovej fyzike a paralelným vesmírom. Vďaka Kvantovým vílam od Jana A. Brauna som si pohrávanie sa s fyzikou obľúbila. Lenže tu je situácia vážna. Na palube kozmickej lode totiž viezli kvantový synchronizátor.
„Existuje pravdepodobnosť, ktorá nie je ničím iným než vyjadrením, v akom percente zo všetkých vesmírov daná možnosť nastane… Ale pravdepodobnosť nie je príkaz. /Str. 269/
Jana prechod k alternatívnym vesmírom v texte opatrne predznamenávala už od začiatku, takže nebol prekvapením. Možnosti bujneli, alternácie sa rozrastali.
Záloh jestvovalo nekonečne veľa – napriek tomu sa Petea prvýkrát zmocnili obavy, že aj nekonečno sa môže spotrebovať. /Str. 408/
Vznikalo napätie, kam to všetko povedie, kde sa to skončí. Prekmitávanie medzi vesmírmi pomohlo čitateľovi získať odstup od prílišného prežívania tých najkrutejších vyústení a osudov. Človek si nesmel dovoliť hlbšie sa nad tým zamyslieť, aby netrpel kvôli všetkým tým vraždám, ublíženiam a neúspechom. Skákal spolu s hrdinom, držal mu palce. A nielen jemu.
Úplne poslednú rovinu príbehu, ktorú si ja nemôžem odpustiť, napĺňal príbeh lásky. A keby jednej. Autorka sa jej intelektuálsky bránila, vraj sa snažila držať si odstup, nepopustiť a nepripustiť údajne veľké afekty a efekty. Našťastie sa jej to nie úplne podarilo. Alebo teda podarilo sa jej to takto:
„Udrž ma v tomto vesmíre,“ zaprosil.
Nečakane dychtivo sa zmocnila jeho pier. A držala ho. /Str. 285/
Zabite ma, cynici, a oslavujte ma, básnici, ono to vážne funguje, usmieval sa v duchu. Iba jediná vec je svojou intenzitou porovnateľná so smrťou. Láska. /Str. 283/
A čo na záver? Záver mohol byť len jeden. Postačil by, čitateľ je schopný pochopiť, že nie všetky konce dopadnú rovnako vo všetkých líniách.
Vynikajúcu knihu Jany Plauchovej odporúčam všetkým čitateľom vo všetkých alternatívnych vesmíroch, a hlavne v tom našom.
autorka článku: Katarína Soyka