František Švantner – Malka a Nevesta hôľ – recenzia od: Lenona Štiblaríková

Slovenský spisovateľ, 1962, 328 strán

Obálka a väzba: Jozef Baláž

Druhé vydanie, pevná väzba, 8 000 výtlačkov, Kčs 18,-

Táto kniha obsahuje súbor poviedok pod názvom Malka (Stretnutie, Aťka, Horiaci vrch, Malka, Zhanobená krv, Prízraky, Piargy, Šabľa) a jednu novelu s názvom Nevesta hôľ. Na konci knihy je článok o autorovi, jeho živote a diele od Jána Števčeka.

V časoch povinného čítania ma čítanie tejto knihy nejako obišlo. Teraz po rokoch, keď sa mi dostala do rúk som vôbec netušila, čo od nej mám očakávať, takže som začala čítať a… zostala som veľmi príjemne prekvapená.

Najmä poviedky sú výborné. Krátke, strašidelné, napínavé a doslova –  hororové. Autor sa s čitateľom vôbec nemazná – dokáže skvelo navodiť atmosféru ohrozenia, napätia a blížiacej sa katastrófy, používa naturalistické opisy, nevyhýba sa priamemu násiliu a doslova seká do živého. Svojich hrdinov rozhodne nešetrí.

Dôležitú úlohu v príbehoch zohrávajú lesy, hory a počasie. Dalo by sa povedať, že ak v mestskej fantastike je mesto jednou z hlavných postáv, vo Švantnerových poviedkach sú takouto postavou hory. Raz sú krásne, voňavé, plné života – inokedy temné, hrozivé, dvíhajú sa do výšky, chystajú sa zaútočiť, rozmliaždiť človeka. 

Poviedky:

  • Stretnutie

Nočný strážnik na píle – päťdesiatnik s drevenou nohou rozpráva o zvláštnom návštevníkovi, ktorý ho uprostred noci počas jeho služby prekvapil. Aby sa zahrial, rozložil oheň. A vtedy z tmy prišiel neznámy muž. Pôsobil hrozivo, hoci nič zlé nerobil, ani nehovoril. Lenže strážnik cíti, že s ním nie je čosi v poriadku. Uvedomuje si, že ak by ho cudzinec napadol, neubránil by sa. Strážnik sa snaží správať mierumilovne a pohostinne, nechce vyvolať konflikt, chce vyviaznuť so zdravou kožou. A z cudzinca vypadne, že prichádza z väznice, kde sedel za vraždu svojej ženy – potom sa rozhovorí a vyrozpráva neuveriteľne znejúci príbeh, v ktorom jeho ženu zabil mŕtvy muž – jej bývalý manžel, ktorého sama zavraždila.

„Môj muž, Martin Beláň, umrel v Amerike pred troma rokmi. Smrť ho našla práve vtedy, keď na ňu najmenej myslel, keď spal vedľa mňa a azda sa mu práve o mne snívalo, lebo môj muž, Martin Beláň, ma mal veľmi rád. Ale to je nie hlavné, najhlavnejšie je to, že môj muž, Martin Beláň, umrel mojou rukou. Podrezala som mu kuchynským nožom hrdlo.

Ústa sa zastavili v polceste, nemali už čo povedať. Či bolo ešte treba viac? Jednako zastavili sa na polceste nestudne rozchlipené ako rozvalašené mäso. Cez prostriedok rozťahovala sa jazva, hlboká, azda bez dna. Bola tmavá a vlhká ako jesenná noc. Po jej stranách nadúvali sa rovnomerne malé mliečne mechúriky ako žabie hrdlá v močidle. To bol znak, že tou jazvou sa rozťahujú ako harmonika belasé, zaparené pľúca, srdce kŕčovite vytĺka svoj ťažký rytmus, krv vrie, klokoce ako vriaca smola v kotle, žalúdok sa húžve a črevá sa zvíjajú ako červíky v hrnčeku.

Zareval som a zahryzol som sa do jej bieleho pleca. Krv mi hneď premokla cez zuby, dostala sa na jazyk. Bola teplá a sladkastá. /str. 16/

Tíšina sa rozlievala ako olej. Bolo mi čudné, že môj pes neštekal, akoby ho ani nebolo. Takú záhadu som chcel rozriešiť hneď. Vezmem kahan a utekám na dvor. Pohvizdujem na psa., volám po mene, ale nič, ani reťaz nezaštrkala ako obyčajne. Pokročím dopredu ku bráne a tam ležal s natiahnutým krkom. Jazyk mu z papule vyčnieval a oči mal krvou podliate. Bol mŕtvy. Niekto ho uškrtil. Bola to hrozná smrť. Boli to mocné ruky. Vrátil som sa do izby s veľkými očima. Nezavreli sa do rána. A ráno našli Annu v krvi. /str. 17-18/

Napokon príbeh skončí, ale nie je jasné, kto Annu zabil. Urobil to duch jej muža? Alebo si to skutočný vrah len nahovára?

  • Aťka

Je ďalší príbeh so záhadou, ktorá sa nevyrieši, len načrtne.

Rozprávač oniká o ujčekovi Macovi – skúsenom pastierovi koní, všímavom a múdrom človeku. Cez dialógy viacerých postáv v rôznom čase a na rôznych miestach – len v náznakoch a poznámkach sa dozvieme o zvláštnej kobyle Aťke – krásnej, bielej a šikovnej. Jej majiteľ ju už niekoľkokrát predal, ale vždy sa mu vrátila naspäť. Využíva ju týmto spôsobom, aby sa obohatil. Ibaže tá kobyla vždy spôsobí smrť svojho nového pána.

Autor často používa poetické opisy prírody:

Tma sa počala štiepať, lebo z oblohy vyšľahovali dlžizné plamene ani nabrúsené meče alebo ako rozpajedené hadie jazyky. Keď taký plameň zasiahol zem, nastal deň so svetlom jasnejším nad poludňajšie slnce. Kopce, skaly i stromy obeleli a zasvietili, akoby celý svet bol z ohňa a jasu. /str. 23/

Pastieri pasú kone v malých skupinkách v hlbokom lese, ďaleko od dediny. V noci začujú podivné neľudské hlasy, zvuky, ktoré ich vydesia. Keď sa rozdelia a idú po tých zvukoch, udeje sa niečo desivé – kobyla, kvôli ktorej umrel nový majiteľ, zasa zmizne.

  • Horiaci vrch:

Pastieri v horách sa rozprávajú o krásnej žene – pastierke baranov – baraniarke. Žije v kopcoch úplne sama, len jej milenec za ňou občas príde. Baraniarka je nemá. Podľa nich ženy medzi hory nepatria, prinášajú nešťastie. Všetci pastieri vedia, kto kde pasie, na ktorom vrchu. V noci vypukne požiar, horí les, kde má kolibu baraniarka. Všetci bežia na to miesto, boja sa, že sa chytí celý les. Jeden z pastierov vytiahol z ohňa baraniarku, už bola mŕtva. Niekto ju zaškrtil drôtom. Zrejme milenec.

  • Malka:

Malka je malá, útla, tichá a nesmelá. Hlavný hrdina ju vníma ako krehké žieňa. Slúži v dedinskej krčme. Hrdina sa do nej zamiluje a dlho váha, nechce jej ublížiť. Chodí okolo nej ako po špičkách, lebo on je veľký, mohutný a hrubý chlap. Napokon sa však vysloví, ale ona si musí pýtať povolenie od brata, o ktorom hrdina doteraz nepočul a nepozná ho. K pastierom príde nový honelník, hrdinovi sa nepáči, nie sú si sympatický a je mu podozrivý. Raz večer uvidí Malku s týmto cudzincom, zdá sa mu, že je to jej milenec a začne žiarliť. Muž uteká pred policajtmi. Hrdina zistí, že Malka udala bratovi krčmára, ktorý šiel s veľkou sumou peňazí do mesta na nákup. Brat ho zabil a okradol, chcel, aby spolu ušli. Hrdina udal policajtom jej brata, lebo netušil, že je to jej brat. Potom ho chcel zachrániť. Napokon v kolibe našiel mŕtvu Malku, zrejme ju postrelili policajti pri prestrelke v lese. Počuje jej šepot.

  • Zhanobená krv:

Príbeh je o nevraživosti v rodine, o otrávených vzťahoch a jede, ktorý pomaly otravuje cit. Hrdina – rozprávač vidí manželstvo svojej mladej sestry so starým mužom ako pohanu svojej cti. Sestra v manželstve trpí, problémy spôsobujú aj dvaja nevlastný synovia jej manžela. Sú už dospelí, ale slobodní. Starý manžel záhadne zomrie pri rieke. Príbeh je rozprávaný z pohľadu budúceho vraha – jasne cítiť napätie, nevypovedané krivdy sa derú na povrch, zášť sa stupňuje. A títo traja príbuzní – hrdina a jeho dvaja švagrovia, sa spolu stretnú v lese, aby narúbali drevo na zimu, lebo tak sa patrí – pomáhať si v rodine navzájom. Na samote vyplávajú na povrch podozrenia, provokácie a krivdy. Hrdina zabil starého manžela svojej sestry, zabije aj jedného z bratov a ten druhý tiež umiera za divných okolností. Je to masaker. Skončí vo väzení, ale v podstate je spokojný, že to urobil. Bránil predsa česť rodiny.

  • Prízraky:

Je to zvláštny príbeh o zločineckej minulosti hlavnej postavy – Bernarda – ktorého všetci predkovia, muži aj ženy, mali temnú dušu. Kradli, lúpili, vraždili a boli na svoje dedičstvo patrične hrdí. Temnota spomína a chváli jeho predkov ako skvelých ľudí, vypočítava ich skutky a obete.

Regiment pandúrov na neho striehol, a on sa s nimi hral ako s drevenými vojačikmi. Jednému tupým kameňom oči vytĺkol, a keď ho ešte aj vyzliekol a na hrdlo priviazal veličizný trepáč, čo voliarom ukradol, pustil ho dolu horou, aby strašil ostatných alebo aby si kotrbu rozrepal o voľaktorý buk. Iného obesil za nohu na konár. Dva dni sa tam hojdal ako mačka v povetrí, vyvaľoval oči na svojich kamarátov, čo sa práve utáborili pod tým stromom a mastili si ústa upečenou slaninou. Nemohol kričať, lebo mal na jazyku uviazané vlastné čižmy. /str. 84/

Bernard sa z lesa vracia domov sám, bez syna Petra. Jeho brat – mentálne postihnutý Karo chce vedieť, čo je s Petrom, kde je, ešte sa nevrátil domov. V dedine zvoní umieráčik – zvon Damian, ktorý hlási smrť. Zomrela pri pôrode žena, dieža prežilo. Bernard šiel hľadať syna do noci. Stretol ho, ako ide s hájnikom, majú nejaký konflikt. Bernard polenom zabil hájnika, roztrieštil mu lebku. Spolu so synom ho strčili do vreca, vyniesli do lesa, aby ho hodili do trhliny v zemi. Desivý je opis ich cesty s mŕtvolou vo vreci – stromy akoby si o tom šepkali, podávali si správy a syn melie nezmyselné reči, prichádza o rozum? Do toho sa im ešte pred očami mihá akýsi prízrak. Bernard zhodí mŕtvolu do priepasti, ale vie, že tam, kde nechal čakať syna Petruška, sa stalo niečo zlé.

  • Piargy:

Táto poviedka je skvelá svojou atmosférou, spracovaním aj pointou.

Je o bohom zabudnutej dedine, hlboko zapadnutej medzi kopcami, v ktorej zo dňa na deň zomreli všetci jej obyvatelia. Zachránil sa len mladý manželský pár, lebo mali murovaný domček a bývali trochu bokom od osady.

Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc. /str.103/

Nie je celkom jasné, čo dedinu zničilo – naznačený je trest za hriešnosť obyvateľov, jedna bohatšia žena si tam vydržiavala mestského mladíka, už v poradí niekoľkého a dosť nepokryte si s ním užívala. Ostatní v dedine tiež hýrili, pili a veselili sa. Celé to šlo pomaly, uprostred noci, počas ďalšej nejakej zábavy. Kým sa ostatní bavia, v jednej z izieb rodí hluchonemá žena už niekoľko dní. Príšerne trpí. Je tesne pred koncom, musia jej pomáhať. Pre mladú ženu, ktorá sa nedávno vydala je takýto pôrod, ako ho vníma ona, strašne traumatizujúci a on je to naozaj horor. Rodička je nemá, kričať nemôže, ale trepe sa, hryzie, má sily za dvoch, bojuje a trpí a to všetko je opísané na troch stranách. Napokon zomrie, ale Johana už nečaká, celá vydesená z toho pôrodu a zlej predtuchy uteká nocou domov k mužovi. Naznačený je aj súvis medzi pôrodom dieťaťa a zánikom dediny – akoby mal na svet prísť démon a s jeho príchodom súvisí trest.

Johana uteká ako bláznivá a skaza jej ide v pätách, lesy a hory hučia, ona počuje praskot a príšerné zvuky, ale beží ďalej. Ako náhle prekročí prah, zrúti sa na zem a všetko zmizne – nastane tma.

Prebudenie je ako z hororu. Johana otvorí oči a uvidí dve mŕtvoly uprostred izby. Jej muž zo snehovej lavíny, ktorá zavalila celú dedinu aj ich dom, vytiahol len tieto dve telá – trčali im zo snehu nohy. Celá poviedka je temná, je tu niekoľko motívov, ktoré stupňujú atmosféru napätia a strachu.

  • Šabľa:

Táto poviedka je zvláštna, ale tiež výborná. Nie je o pastieroch či dedinčanoch, ale o robotníkoch pracujúcich na stavbe železničnej trate. Žijú ďalej od dediny v baraku, všetci tak nejako pozbieraní z rôznych kútov Slovenska. Sú to jednoduchí chlapi, robotní, mĺkvi alebo zhovorčiví – každý z nich má dôvod, prečo je práve tu, ďaleko od rodiny. A do tejto partie prichádza Kešiak. Darmožráč, lenivec, chválenkár, príživník, vydierač, táraj, podvodník, hulvát, drzý klamár a zlodej… vopchá sa k nim do baraku, spí s jedným z chlapov na jednej posteli, šikanuje ho, okráda o jedlo a zároveň sa mu vysmieva, zosmiešňuje ho pred ostatnými, obviní z krádeže a iných vecí. Marcinko ho však nedokáže vyhodiť, nejako sa dostal pod jeho vplyv a aj ostatní chlapi. Buď sa Kešiakovi vyhýbajú alebo mu ustúpia, aby mali od neho pokoj. Ten chlap bol odporný a zlý, ale nedokázali sa ho zbaviť, čo bolo fascinujúce, lebo im všetkým nejakým spôsobom ubližoval a vadil. Príbeh je o šikane, Kešiakovo správanie sa tým, že ho nikto nezarazil, stupňuje stále viac a je len otázkou času, kedy a kde to prepukne. A do tohto kotla prišla Marcinkova krásna žena, aby tu prespala v blízkom baraku. Vzťah Marcinko – Kešiak – Marcinkova žena mi prišiel záhadný a podivný. Ona bola radodajná a zrejme už skôr spala s Kešiakom, ale Kešiak akoby na Marcinka žiarlil, choval sa ako nejaký žiarlivý a ohrdnutý milenec, akoby medzi ním a Marcinkom bol aj homosexuálny vzťah. Lebo tá Marcinkova podriadenosť a ich vzájomná spätosť boli na dvoch mužov dosť neprirodzené. Žena všetko rozhýbala. Marcinko sa aj vyhecovaný chlapmi na ňu tak vytešil, že keď zistil, že odišla do baraku s Kešiakom, pochytil ho amok a utekal tam s nožom v ruke.

Nevedno, ako to dopadlo, len Kešiaka videli ísť do dediny a cestou stihol ešte kohosi okradnúť.

Nevesta hôľ:

Táto novela je z celkom iného súdka ako poviedky. Obsah sa rozpráva len veľmi ťažko, lebo mnoho z neho tvoria len akési snové predstavy, fantázie, bdelé sny, lyrické obrazy či alegórie. Pri čítaní som bola často zmätená, lebo raz sa Zuna mala vydávať za jedného, potom s ňou mal zásnuby niekto iný, ďalšiemu patrila, s iným sa milovala, a pritom mala byť stále panna a napokon – v scéne v jaskyni, z nej bola sexuálna dračica, ktorá milencov umilovala až na smrť. No chaos.

V krátkosti, čo mi bolo jasné: Mladý lesník prichádza do svojho rodného kraja, lebo lesná správa mu tu poskytla hájenku a revír, o ktorý sa má starať. Jemu to vyhovuje, je to jednoduchá a celkom príjemná dobre platená práca, tiež sa teší na prírodu, ktorú pozná a na Zunu, s ktorou sa kedysi hrával a ako deti si sľúbili, že až vyrastú, zasnúbia sa. Je zvedavý, ako vyzerá. V krčme sa zoznámi s krčmárom, s miestnymi ľuďmi a tak sa opije, že netrafí ani do hájenky. Potom sa tam chodí spíjať až príliš často.

Kým v poviedkach autor častejšie používal dynamický dej a krátke vety, novelu začína jednou z najdlhších viet, aké som kedy čítala:

„Mal by som začať udalosťou, keď ma starostlivá tetka z dolného konca, i ktorej som bol začas v opatere po matkinej smrti, vypravila ku známemu horárovi pri Štiavnici do služby a ja som sa musel lúčiť s Prietržinami, hoci všetky jarčeky, dolinky, krovia, bučiny volali ma späť k priezračným hlbočinám s plachými kŕdľami dúhovo sfarbených rýb, k mäkkým pažitiam a vysvieteným lúkam, kde som zažil toľko príjemných chvíľ, lebo vtedy prvý raz zatriaslo sa mi srdce a v žilách som pocítil ten známi smäd, ktorý chlapcovi vnucuje veľké predsavzatie a ženie ho voslep svetom po najneschodnejších cestách, aby naplnil svoj osud, a ktorý i vo mne neprestal nietiť túžby do tých čias, kým som úplne nepodľahol náruživostiam mladosti, ale od tých čias mocné vetry zohnali už desať krutých zím z vrchov a desať ráz rozkvitli v záhradách jablone; bolo by to veľa na jedno vypravovanie, preto začnem len tým požehnaným dňom, keď som rozjarený kráčal od starej pochmúrnej budovy hlavnej pošty širokou ulicou nášho mesta s podlhovastým zeleným listom vo vrecku, ktorým mi oznamovala Lesná správa na Štiavničke, aby som hneď nastúpil miesto hájnika v Prietržinách. /str. 151/

Podobných kvetnatých a opisných extrémne dlhých súvetí je v novele Nevesta hôľ požehnane. Na čítanie sa treba sústrediť, fakty sa dávkujú pomaly, sú zabalené do opisov, alegórií, metafor, len ťažko sa lovia záchytné body. Čo raz platí ako fakt, neskôr sa ukáže ako predstava. Preto je ťažké určiť postavy a ich vzťahy k Zune či k rozprávačovi. Krčmár Weinhold chce Zunu kvôli akýmsi peniazom, ktoré má vraj jej otec schované, ale mlyn, v ktorom Zuna s otcom bývajú je spustnutý a už dlhšie nemelie. Hájnik sa skamaráti s Tavom – je to akýsi miestny čudák, povaľač a pustovník, potom je tu ešte bača. Spočiatku sa zdá, že Zuna miluje hájnika – on ospevuje jej krásu a dušu na každom kroku, v duchu si ju idealizuje, ale neskôr ho odmietne, zavrhne a už ho nechce vidieť. Vytvorí sa tu aj napätie medzi mužmi, možný konflikt je na spadnutie, takmer už cítiť blížiacu sa tragédiu a smrť niektorého z nápadníkov, no napokon všetci ustupujú, spor vyprchá do prázdna a nič sa neudeje. Aj hájnik sa upokojí, hoc ešte pred chvíľou mal chuť zabiť každého, kto na Zunu len okom pozrel. Magický realizmus odetý do rúcha lyrizovanej prózy – je to ešte bytosť či len predstava bytosti?

Božská nádhera horských lúk, kopcov, bystrín a lesov v čase pokoja a za slnečného dňa je v kontraste s temnou stránkou týchto hôr, kedy po nich behajú démoni, vlkodlaci, nočné príšery, duše zavraždených, dejú sa tu kruté vraždy:

– Hu, iba pred polnocou prišla za mnou do stajne, že jej vraj treba pomôcť, – pokračoval Tavo. – Uf, neodhŕňam sa, gazdinká, uf, všetko vykonám, čo mi rozkážete. – Viedla ho potom náhle do vysvietenej izby k hosťom. Tavo sa nestačil ustrojiť do parádnych šiat. Niesol so sebou smrad chlievov, pri ktorých sa obačajne zdržiaval. Hu, necítil sa dobre… Našiel ich povyvaľovaných na dlážke, s briadkami orosenými krvou. Škerili sa na svet a držali fľaše. Pani majstrová každému podrezala hrdlo, aby splatil daň vlasti.

– Pliaga!

– Pľuha!

– Sviňa!

Nadávali sme jej spolu svorne. Čo jeden zúrivejšie, aby pocítila naše opovrhnutie. Veď to bola beštiálnosť. Vylákať nevinných ľudí na hostinu a v najlepšej nálade zarezať. Fuj! /str. 196/

A potom tých desiatich zavraždených ruských vojakov pomohol Tavo odpratať, aby ich nikto nenašiel. V podobe duchov potom strašili a mstili sa.

Čím viac sa hájnik udomácňoval v horách, tým viac sa mu Zuna vzďaľovala, a nielen jemu. Napokon sa všetci, ktorí si mysleli, že im bude patriť, museli zmieriť s tým, že nebude patriť nikomu – zo Zuny sa stala divá, sexuálne neuspokojiteľná, dravá a nespútaná divožienka – nevesta hôľ.

Lenona

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *