Vydal: Spolok sv. Vojtecha v Trnave, 1947
pevná väzba, 236 strán
ilustroval: Štefan Cpin
Dobrodružný príbeh s výrazne protivojnovým tónom. Fantastickosť je postavená na objave výnimočného prvku – prométea a nového druhu motora. Celý román je napísaný naivne a tendenčne. Jozef Turzo, strojný inžinier a správca upadajúcej továrne, ukáže svojmu kamarátovi miesto pod bleskozvodom, kde vplyvom akéhosi záhadného javu – zrejme blesku, vzniká nový prvok spôsobujúci priťahovanie a miznutie kovov. Tento prvok nazve prometeom a z platne pri základni bleskozvodu naškriabe množstvo potrebné na ďalší výskum. Ten robia obaja – Turzo aj priateľ Mórik v utajení, len s pomocou niekoľkých ľudí a rodiny. Skrachovanú továreň odkúpili a zatvorili, ostali v nej bývať a skúmať prometeum. Skúmajú ho spôsobom – pokus-omyl, dosť smiešne a nevedecky, zrakom, prípadne pod mikroskopom. Nemajú potrebné prístroje, ani vzdelaných ľudí, financie či možnosti, napriek tomu napredujú. Trvá im to dlhé roky, medzitým vyrastie a vyštuduje Turzov syn Ferko a stane sa letcom, aby neskôr mohol skúšať nové lietadlo s výnimočným typom motora.
Turzo s Mórikom zostroja revolučný druh motora na pohon zázračným prometeom – motor je nehlučný, výkonný a takmer neobmedzene dlho pracuje. Tento motor namontujú do nového typu lietadla, testujú ho – lietajú s ním v obrovských výškach, poletujú z jedného konca sveta na druhý a všetko funguje. Zároveň do lietadla namontujú zbraň, ktorá má obrovskú ničivú silu a tiež funguje na prometeum. S týmto typom lietadla a zbrane sa ako sfanatizovaní rozhodnú „bojovať“ za celosvetový mier, donútiť štáty sveta, aby si sadli za stôl a rokovali o mieri. Silu prometea chcú dať do služieb toho štátu, ktorý sa im vidí najrozumnejší a ktorého vláda nevedie žiadnu vojnu.
Celý román je neuveriteľne naivný. Myšlienky hrdinov sú tak vzletné a odtrhnuté od reality, že ich smutný koniec je nevyhnutný. Autor by musel byť totálne zaslepený, ak by príbeh ukončil zúfalým optimizmom za každú cenu. Obaja vedci postavia prakticky uprostred poľa niekoľko perfektných moderných lietadiel /stále s približne piatimi pologramotnými, ale inak šikovnými ľuďmi/, ako letcov priberú pár Ferkových kamarátov z letky a ponúknu lietadlá „Severskému štátu“ – nie je špecifikované ktorému. Panovník štátu i jeho generál váhajú, nevedia presne, čo s lietadlami urobiť. Aj by novú technológiu chceli, aj sa boja, že ich kvôli nej napadnú ostatné štáty. Oni s nikým vojnu nevedú, ale iným by mali diktovať, ako sa majú správať?
Turzova žena, opustená a zdiskreditovaná, zomiera, Turzo zošalie a upadne do akéhosi náboženského fanatizmu, len v ňom vidí odpustenie a riešenie všetkých problémov. Napokon lietadlá prestanú fungovať, lebo prometeum ako pohonná látka dôjde a nikto netuší, odkiaľ sa prometeum berie a ako ho treba spracovať. Turzo to už nestihol nikomu povedať.
Charaktery postáv sú jednoduché a detinské, konajú priamočiaro a nelogicky – v akomsi bezprostrednom afekte a vytržení z objavov, vo fanatickom nadšení z dôležitosti prometea pre dobro ľudstva.
Turzova žena je schématická – hlúpučká, bojazlivá, ale oddaná, obetavá, večne ustráchaná, až panicky sa bojí o život muža a syna, ale vždy je ochotná im pomôcť a obetovať sa pre nich. Celkovo sú ženy v knihe opísané ako naivnučké, láskou pobláznené blbky ochotné pre svojho chlapa aj do studne skočiť, hlavne, nech je mu teplo a má čo jesť.
Nadšenie z objavu a posadnutosť pracovať pre dobro celého ľudstva napokon vystrieda sklamanie, skepsa, uvedomenie si nereálnosti túžob a zložitosti vzťahov či pováh ľudstva a končí pri náboženskom fanatizme a ohúrení vierou. Z extrému do extrému.
Autora zjavne inšpirovala fascinácia objavmi a vynálezmi s neuveriteľnými vlastnosťami a ich až božským vplyvom na ľudstvo. Pozitívne hodnotím zasadenie deja do slovenského prostredia, hoci nie je jasné, o akú krajinu presne ide. Autor sa vyhýba pomenovaniam konkrétnych štátov, vládcov, prezidentov či panovníkov – akoby nechcel nikoho uraziť či ponížiť tým, že označí, ktoré krajiny proti sebe bojujú, kto prijal dar nových lietadiel a zbraní a podobne – hlavne nemenovať, aby sa niekto neurazil? Zvláštne.
Napriek tomu sa mi niektoré pasáže veľmi páčili, sú nadčasové a dalo by sa povedať – aktuálne aj pre dnešok, hoci si nie som istá, či boli mienené vážne alebo skôr ironicky.
V iných častiach sa autor zamotal do svojich protichodných myšlienok a téz, odporuje si, súhlasí, súdi a zároveň namieta – cez dialógy a názory postáv. Kvázi humanista hovorí o kynožení neužitočných či zbytočných národov, o práve na násilné zhabanie majetku, ak je to z núdze, o rozdelení kapitálu podľa zásluh a podobne. Niektoré výroky by dnes pobúrili nejedného aktivistu či slniečkára, lebo sú za hranicou, hoci autor v tom čase nemohol tušiť, ako sa situácia vyvinie – iná doba, iné zmýšľanie ľudí.
– Všetko chcete mať od štátu! Štát nech sa stará o poriadok. Štát nie je zárobkový podnik a tobôž nie, aby pracoval so stratou. Hovorili ste o mravnej výchove. Vidíte, tu by sa mal štát postarať, aby sa vo fabrikách nielen vyrábalo a zarábalo, ale aj vychovávalo. Uvedomelý a mravne vychovaný robotník je osožný nielen fabrike, ale celému ľudskému spoločenstvu; z takého robotníka nebude nikdy krvilačný burič a zaháľač, ale dôstojný zástanca svojich ľudských práv. A potom nebude vykorisťovania a mamutích ziskov, ale robotník bude usmerňovať a kapitál podnikať.
Myslíte azda kapitalista.
– Nie, nie kapitalista! Kapitál som povedal. Lebo kde je mravná výchova, tam je aj kapitalista len jedným ohnivkom v reťazi práce za spoločným cieľom…./str. 73/
—————————————————————————————————————————
– Spomeň si na dobu sťahovania národov. Čo prinútilo ľudstvo opustiť svoj bezpečný a pokojný domov a sťahovať sa za chlebom? Nie právo? Nie dar slobodnej vôle? Alebo si myslíš, že tí vysťahovalci mali právo strádať alebo hádam hladom mrieť, ale nemali práva siahnuť po cudzom, keď týto sa v dostatku a blahobyte aj topili? Oni mali tiež právo žiť, mali právo a slobodnú vôľu na to, aby si hľadali prostriedky na živobytie, a dosiahli ich na základe práva silnejšieho a tak sa podelili aspoň na zvyškoch.
– Slovom: silnejší má právo diktovať právo!
– Nechaj to, Titus, hádka o tom by bola circulus vitiosus. Ale jeden fakt musíš uznať. Práca má právo na odmenu. Kto nepracuje, nech žije – ak si zaslúži žiť – iba z odpadkov. /strana 145/
—————————————————————————————————————————
Trúda, ktorý nevie pracovať, ktorého musia kŕmiť, keď vykonal svoju úlohu, ktorú mu určila príroda, pracovité včely odstránia a zahynie. Kto má zem a nechce na nej pracovať, treba mu ju vziať a dať ju tomu, ktorý ju vie a chce obrábať.
– Ale, otec, čo vlastne chceš urobiť?
– Chcem urobiť to, čo má urobiť ten, ktorý má moc tieto nesrovnalosti odstrániť. Chcem donútiť národy, aby si spory riešili nie na bojištiach, ale pri zelenom stole. Viem, že to nepôjde ľahko, ale keby to dobrovoľne nešlo, máme možnosť zakročiť donucovacími prostriedkami. /str. 146/
—————————————————————————————————————————
Z hlavných hrdinov sa v dnešnom ponímaní stávajú v podstate teroristi, ktorí sa vydieraním vlády Severského štátu snažia ukončiť vojnu iných dvoch štátov /nie Severského/ žiadajúc, aby tento tretí štát zakročil a silou donútil obe mocnosti k poslušnosti. Lenže, ak to Severský štát urobiť nechce, tak… no, zasa nastúpia argumenty, vydieranie, podplácanie technikou, nátlak. Turzo – hoc geniálny vynálezca, neskoro pochopí, že nestačí mať prostriedky, treba ich vedieť aj správne použiť a mať podporu ľudí. Predstavy a ideály narazili na realitu a tá ich zomlela na kašu.
– Prameň ľudskej neznášanlivosti – keď nehľadíme na prechmaty niekoľkých mocipánov a pyšných a namyslených národov – je v dvoch základných a prirodzených pudoch človeka: udržanie seba samého a svojho potomstva. Preto minulé vojny, ktoré ľudstvo po všetkých končinách sveta viedlo, aj keď nie sú azda odôvodnené, ale sú viac-menej pochopiteľné, lebo prirodzený prírastok ľudstva nebol v pomere k jeho úbytku. Toto neprimerané rozmnoženie ľudí na niektorom obmedzenom priestore, ktorý už nevládal uživiť prebytočných, prinútil ich siahať po územiach a majetkoch tých, ktorí nimi vládli. Toto sú zväčša príčiny voje , ktoré sa doteraz viedli. Ale aký je dnešný stav? Pomocou premeteových lietadiel je vyriešený problém stratosférického letu, bezpečnej a rýchlej premávky, máme spôsob a prostriedok na podrobné preskúmanie celej zemegule. Dnes, keď ešte stále, aspoň v dobrej tretine našej zeme ohromné priestory ležia nepreskúmané a nevyužité a ich bohatstvá neodkryté, je nemysliteľné a nemožno dovoliť, aby snaživý, triezvy a pracujúci ľud strádal a hynul pre tú skyvu chleba, ktorú si pre nedostatok pôdy na svojom nemôže dorobiť. /str.193/
Už v roku 1947 autor hlasom svojho hrdinu tvrdí:
Vojnám sa odpomôže tým, že sa všetko zdecentralizuje, národy sa pomiešajú, aby sa nemohli utvoriť veľké skupiny ľudí ako bojové jednotky; k tomuto nám dopomôžu otvorené hranice, jednotná úradná reč a jednotné platidlá. /str 196/
Ústami hrdinov zaznie v knihe viac zaujímavých myšlienok, názorov a pohľadov autora na ľudí, národy, vojny a budúcnosť ľudstva.
Pri čítaní som občas konaniu postáv nerozumela, občas som sa bavila, či krútila hlavou, ale čas venovaný Sprisahancom mieru neľutujem, bolo to celkom zábavné čítanie. Taká verneovka na slovenský spôsob. Ak ju chcete vyskúšať, žiaden problém, je dostupná v antikvariátoch za pár eur.
autorka článku: Lenona
