Džungľa sa náhle rozostúpila a sprievod vyšiel na jasné, svetlom zaplavené priestranstvo, zvažujúce sa smerom dolu, k pomaly tečúcej, asi päť metrov širokej, hnedozelenej rieke. Na svahu stáli nízke, naklonené chatrče z tŕstia. Rozostavené boli v nepravidelnom kruhu. Pri vonkajších stenách centrálne postaveného príbytku sa hrčili dve pyramídky z kostí, podobné tým pri vodopáde. V strede celej usadlosti sa nachádzalo malé námestie – zarovnaná plošina s priemerom štyri alebo päť metrov.
Okolo obydlí postávali domorodí indiáni, zväčša deti, ženy a starci. Zdalo sa, že väčšina mužov sa zúčastnila výpravy do pralesa a teraz sa vracala domov s
(úlovkom)
turistami, na ktorých náhodou
(a či to nebolo zásahom vyššej moci?)
natrafila. Domorodci vykonávali svoje každodenné práce: brúsili pazúriky, tĺkli kameňom o kameň, sušili kože, odstraňovali šupiny z ulovených rýb, lúpali dočierna ohorené kukuričné zrnká… Akási starena si pospevovala škrekľavým hlasom jednoduchú melódiu bez slov. Iná žena sa vyprázdňovala na zem za svojou chatrčou.
Deti k nim dobehli ako prvé. Vítali vracajúcich sa mužov z kmeňa s veselým výskotom, v ktorom sa však ako spodný tón ukrývalo čosi ľadové. V rukách mali šľahúne, mávali nimi vzduchom, len tak svišťalo. Pribehli k družine a zvedavo si obzerali bielych cudzincov. Smiali sa, no v tom smiechu nebolo nič detské ani láskavé, ani milé.
Jedno z dievčat, možno osem- a možno desaťročné, sa odvážilo k Renáte až na dosah ruky. Na čokoládovohnedom tele s drobnými prsiami a vypuklým bruškom malo nalepené kusy blata. To jej viselo aj vo vlasoch. Nechty malo dlhé, neupravené a špinavé.
Renča sa pokúsila o úsmev. Náhle však pocítila v líci ostrú, šklbavú bolesť, pretože dievča odrazu ohlo ruku v lakti a šľahlo Renču vetvou po tvári.
„AAaaaau!“
Renča si priložila prsty na udreté miesto a ucítila pod nimi teplú tekutinu prameniacu z plytkej ranky. Konár jej rozťal pokožku.
Keby sa to stalo o centimeter vyššie, možno by prišla o oko.
Marko, ktorý videl, čo sa stalo, sa načiahol za malou indiánkou, ale ona bola rýchlejšia. Zmizla ako gáfor. Skryla sa za chrbtami svojich rovesníkov, rovnako špinavých a zanedbaných.
„Vy prekliati malí bastardi!“ hromžil Marko. Neodvážil sa však nič podniknúť – jeden z dospelých divochov mu krížom cez opálenú hruď priložil oštep a zlostne zavrčal.
Ako zostupovali medzi dvoma chatrčami so šikmými strieškami z dlhých špicatých, vyblednutých listov, odkryl sa im pohľad na lamu uviazanú o kôl. Chúďa zviera ryčalo a celé sa triaslo. Nejaký indián, tmavý a vráskavý, si ho zozadu pridržiaval a kopuloval s ním. Hlúpučká lama vyvaľovala hlúpučké oči spod hlúpučkého čela.
„Panebože,“ hlesla Nina. „Vidíte to?!“
Ostatní sa namiesto odpovede zhnusene odvracali.
Marko si odpľul. Tak teda pozvanie na večeru platí. Haha… Nepanikár! Musíš mať teraz triezvu hlavu! To sa ľahko povie. Nevyvíja sa to práve najlepšie, však áno… Tento pekný malý výlet za dobrodružstvom… Ty si ich na to nahovoril, starý môj, nezabudni! Kurva! Obviňovať sa môžem aj neskôr! Mysli, Marko, kurvadopiče, chlape, mysli!
***
Schádzali ďalej dolu svahom do osady. Ženy, škaredé, neforemné, s malými kosťami a paličkami pripomínajúcimi špajdle namiesto náušníc, stáli popri domoch a zízali. Niektoré si splietali vlasy, iné z nich vyberali drobnú háveď, ktorú najprv rozpučili nechtom a vzápätí zjedli. Teraz sa ale ich pozornosť upriamila na bielych prišelcov.
Aspoň sa nás nedotýkajú, pomyslela si Nina pod paľbou zvedavých pohľadov. Striaslo ju pri predstave, že by jej pokožku driapali nechty na tmavých rukách tých žien.
Nezniesla by som, keby sa ma dotýkali.
Vtom sa dospelí obyvatelia dediny prebudili z prvého momentu prekvapenia a nahrnuli sa k Slovákom. Volali jedno či dvojslabičné slová (viac zvuky, než slová) a udivene gúľali očami. Vytvorili okolo nedobrovoľných návštevníkov neprechodnú masu tiel. Vystierali špinavé ručiská v snahe ohmatať si tie čudné bledé tváre, nosy, uši…
Istá bezzubá starena schmatla prameň vlasov Niny a potiahla tak silno, až jej ostal v rukách. Nina vykríkla. Starena sa tomu rehotala a ostatní indiáni s ňou. Očividne si to predstavenie užívali.
Potom ozbrojenci nahnali zajatú skupinku do neveľkej štvorcovej klietky, ktorej zvislú mrežu tvorili pevné koly, zasadené husto vedľa seba. Hore bránili úteku hrubé konáre, horizontálne popriväzované k základnej konštrukcii.
„Čo to robia?“ dožadoval sa Jojo odpovede. „To nemôžete, počujete? Ako sa opovažujete! Som slobodná ľudská bytosť, občan Slovenskej republiky, Európskej únie, nemôžete ma len tak…“
Nepomohli však žiadne protesty – reč domorodých zbraní bola jasná a argumentačne neodškriepiteľná. Okrem oštepov mali teraz pomaľovaní muži v rukách aj kamenné sekerky a luky s natiahnutými tetivami. Ktosi sa oháňal veľkou, asi tridsať centimetrov dlhou kosťou so zaoblenou hlavicou, akoby to bol nejaký kyjak. Tá kosť mohla kedysi patriť človeku.
Presnejšie jeho stehnu.
***
Jediný, kto ostal na slobode – ak sa to dalo tak označiť –, bol Sol. Držal sa napoly pri vedomí. Stonal. Viečka mal ako zaťažené olovom. Ledva vnímal, čo sa okolo neho deje.
Položili provizórne nosidlá na zem a rozviazali ho. Potom chlapca vyložili horeznačky na plochý balvan. Zhŕkli sa okolo neho, mohlo ich tam byť aj zo tridsať. Prekrikovali sa jeden cez druhého. Hotový dav, nad ktorým sa vznášalo vzrušenie z vecí, ktoré mali nastať.
Nádej turistov, že celá situácia je len jedným veľkým nedorozumením, ktorému sa nakoniec všetci spolu dobre zasmejú, umierala s každou ďalšou minútou strávenou na tom mieste.
***
Náčelník predstúpil dopredu a fackal Sola po tvári. Chudák chlapec sa prinútil otvoriť rozboľavené oči. Bolesť, doteraz čiastočne utlmená, sa ozvala v plnej paráde. Trúbila mu do uší ako cez obrovský zosilňovač. Obviazanú nohu mal spuchnutú ako balón a telo mu zalievali prívaly horúčavy. Koža mu horela. Tušil, že má vysokú teplotu a balansuje kdesi na hrane delíria.
Tušil, že ak sa mu rýchlo nedostane pomoci, umrie.
Ktosi mu prišliapol zlomeninu a Sol vykríkol od bolesti. Pred očami sa mu rozsvietili milióny bodiek žiarivých ako hviezdy .
Dav zajasal.
„Prestaňte!“ volali slovenské dievčatá z klietky. „Dooooooooosť!“
Sol nevedel, koľká bije. Žmurkal, aby vyhnal z očí slzy. Nevidel nič, iba neprehľadný múr hrozivo pomaľovaných postáv. Krútil hlavou do strán, hľadajúc svojich priateľov, no zazrel ich len vtedy, keď sa práve uvoľnil úzky priestor medzi domorodcami.
„Hej!“ kričal Sol zachrípnutým hlasom a potom po indiánsky dodal: „Pustite ma! Nechajte ma! Nedotýkajte sa ma!“
Ale oni sa mu len smiali. Skúsil vstať, no zovreli mu ruky a nohy pevne ako kliešte. Vtedy náčelník s jantárovým kameňom na krku zaboril ukazovák svojej ruky do Solovho ľavého oka.
***
Sol vrešťal, ani čo by ho na nože brali. Neovládateľne sa triasol. Príšernú bolesť zlomenej píšťaly vystriedala nová, horšia, nezmieriteľná. Do mäkkého tkaniva oka sa mu najprv ponorila špička, potom prvý článok kosti náčelníkovho ukazováka. Keď bol prst dosť hlboko, ohol sa a vyšklbol Solovo oko. Dav znova zajasal.
„Čo mu to tam robia?“ volal Jojo zúfalo z ohrady. „Ach, bože, bože…“
Ak to aj niekomu z turistov doteraz nebolo celkom jasné, v tom okamihu všetko pochopili. Popoludňajšia vidiecka idylka bola iba falošnou ilúziou. Nad osadou a jej okolím sa vznášali neviditeľné mračná nehmatateľného zla. Skazeného a zvráteného. Celá oblasť akoby ním nasiakla a dýchala v jeho rytme. Bolo to cítiť už v pralese, keď sa k osade ešte len približovali, no teraz si to uvedomovali celkom jasne.
Náčelník si napchal slizkú hmotu vylovenú z chlapcovho oka do úst a prehltol. Sol to všetko videl zdravým okom. Utrpel šok a zmocňovala sa ho beznádej. Vybavil si tváre svojich rodičov – ľudí, ktorí ho mali radšej než kohokoľvek na svete, ktorí celý život tvrdo dreli, aby mu zabezpečili lepšie školy a slušnú budúcnosť.
Napadlo mu, že už nikdy im nebude môcť povedať, ako veľmi ich má rád.
***
Sol neprestával kričať. Nato sa k nemu náčelník znova zohol a pokynul jednému z mužov. Ten chytil chlapca za hlavu tak, aby ňou nemohol hýbať. Náčelník jednou rukou stiahol Solovi bradu. Druhú ruku mu strčil do úst. Sol sa začal dusiť. Prvý muž kmeňa schytil Solov jazyk a vytrhol ho celý von. Z úst domorodého sprievodcu, predavača lístkov
(tickets, please!)
a budúceho úspešného futbalistu
(Amigos mi hovoriť Sol!)
vyšplechla červená vlna. Krv mu tiekla aj dolu hrdlom, bublala a on sa ňou dusil. Dávil, ale zvratky mu padali späť do krku. Teraz už nedokázal myslieť na nič. Len sa modlil k Matke Božej, aby už bol koniec.
Lenže koniec prichádzal príliš pomaly.
Náčelník voľným krokom prešiel k miestu, kde mal Sol pás. Celý čas sa pritom vyškŕňal. Prikázal, aby chlapcovi stiahli krátke nohavice. Keď tak urobili, v náčelníkovej ruke sa zjavil kus naostreného kameňa. Ostrý bol ako nôž.
Indiáni sa išli od vytrženia zblázniť, keď ich vodca priložil jednu hranu pod Solov scvrknutý penis (všetok moč z neho vyprchal už pred chvíľou a teraz mu usychal na stehnách, v krátkych nohaviciach a na balvane) a začal rezať.
Ukázalo sa, že kameň predsa len nie je taký ostrý.
Penis sa nepodarilo odšmyknúť na prvý raz. Náčelník musel rezať a trhať, kým koža a väzivo konečne povolili a v ruke sa mu ocitla tá drobná nariasená trofej, ktorá znamená pre muža tak veľa, ak nie všetko. Sol to všetko videl okom, ktoré mu stále ostalo v hlave. Držali mu hlavu tak, aby mal ten výjav priamo pred sebou. Neustále jačal, hlas mu preskakoval do výšok a držal sa tam.
Náčelník hodil scvrknutý kus mäsa bielemu psovi, podivnému krížencovi neznámych rás, čo sa mu potĺkal pri nohách. Psisko veselo zastrihalo ušami, zobralo pochúťku do papule a, hajde, trielilo s ňou kamsi do chládku, kde si ju bude môcť patrične vychutnať.
Až vtedy Sol konečne zmĺkol – tentoraz nadobro.
Smrť prišla poňho ako vykúpenie z nebies.
***
Domorodec, ktorý mal v rukách kyjak zo stehennej kosti, podišiel k Solovej mŕtvole a rozmliaždil jej hrdlo na kašu. Všade bola krv, nekonečné množstvá krvi, akoby sa jej toľko do človeka ani nepomestilo. Potom sa dvaja ďalší zapreli, potiahli Sola za vlasy, popretŕhali zvyšky kože a šliach a oddelili hlavu od tela.
Dav sa rozostúpil a pobavene pozoroval, čo sa bude diať. Muž, čo mal v rukách Solovu hlavu, prešiel k ohrade so zajatcami, dal si otvoriť súkmeňovcami vráta a hodil hlavu dovnútra. Dokotúľala sa po zemi až k Viktorovým nohám.
Potom indiáni vráta znovu zabezpečili a škodoradostne, neprirodzene vysokým, detským hlasom sa chichúňali nad reakciou bielych ľudí.
II.
Renča sa povracala ako prvá. Prehlo ju v páse a vyšlo to z nej prúdom – samá kyselina, veď celý deň dokopy nič nejedla. Kamkoľvek sa otočila, všade videla pred sebou tú ohavnosť, čo spravili chlapcovi.
Po tom, čo mu odrezali hlavu, chytili ho dvaja za nohy a odtiahli k brehu na dolnom okraji osady. Pustili ho na drobný štrk a nohami dostrkali do vody. Tá po ňom chňapla ako hladné zviera, pritiahla si ho bližšie do stredu a už ho aj unášala dolu prúdom aj s nahromadenými chaluhami a raždím, aby ho vzápätí celého pohltila.
Mohlo by sa to zdať ako plytvanie – veď sa zbavili chutného mladého mäsa. Lenže toto bola obeta. Obeta, ktorú vykonali pre svojich duchov. Domorodci vykonávali rozkazy svojho náčelníka, a ten vykonával rozkazy xapiripé.
Rozkazy, ktoré v skutočnosti prichádzali z jantárového kameňa na jeho krku.
Vik a Jojo mlčali. Marko klial a hrozil indiánom päsťou.
Chudák Sol… smútila Nina v duchu. Dobrý chlapec, neublížil by ani muche. Je po ňom. A nik sa nikdy nedozvie, čo sa mu stalo…
A nedozvie sa ani, čo sa stane nám.
Nie. To nemôže byť pravda. To, čo spravili Solovi, sa nemohlo stať. Musel to byť zlý sen, iné vysvetlenie neexistovalo. Krutá smrť, neľudská, trýznivá, nepredstaviteľne bolestivá smrť, ktorá Sola postihla, bola vo svete, kde stačí potiahnuť elektronickú kartu štrbinou určeného zariadenia, aby ste si mohli domov odniesť nový LCD televízor so stodvojkou uhlopriečkou, holá nemožnosť.
Doba kamenná predsa dávno pominula, toto je 21. storočie, storočie smartfónov, hipsterov a nanotechnólogií! Tu sa ľuďom nevypichujú oči a nevytrhávajú jazyky a neodstraňujú genitálie! Veru, toto celé je určite len nočná mora!
Lenže nebola.
Ona a jej priatelia, kompletná slávna expedícia až zo srdca Európy
(Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia…
vlastne už sa stratili, hahahah)
sa dostala do pazúrov neznámeho kmeňa uprostred peruánskej časti amazonského pralesa. Koľko sa to len písalo, že je jeho rozloha? Amazonku dohromady tvorí nejakých smiešnych päť aj pol milióna kilometrov štvorcových. Z toho nezanedbateľná časť leží na tejto strane juhoamerického kontinentu. Viac ako polovica Peru pozostáva z dažďových pralesov. Aká je šanca, že ich tu niekto nájde? Že ich vyslobodí z tohto zeleného pekla plného červených diablov?
Domov, domov, k mame a ocovi, a segre, domov, ja chcem ísť domov…
Ibaže DOMOV bol vzdialený viac ako desaťtisíc kilometrov vzdušnou čiarou, ponad sparnú neprechodnú džungľu, nehostinné vrchy a jeden oceán, takže…
Už asi od poludnia zadržiavala moč. Ďalej to nevydrží. Zašla do kúta, otočila sa bokom od ostatných, kvokla si, stiahla šortky, nohavičky a cikala. Slzy jej tiekli po tvári, keď sa na ňu spoza ohrady vyškieral malý špinavý chlapček s chrastami po celom tele. Vyzeral, akoby ho zožierala choroba – podobne, ako zožierala časť lesa, ktorou predtým prechádzali. Nina neverila na zvláštne, či nebodaj nevysvetliteľné úkazy, no neverila ani na náhodné súhry okolností.
Do myšlienok sa jej odrazu votrel kameň, zavesený na krku domorodého náčelníka.
Taký zvláštny kus skaly…
V bruchu jej odrazu zahral hlasné fanfáry žabací orchester. Aj ostatní už boli vyhladovaní, no gniavil ich najmä smäd. Báli sa však požiadať o vodu – báli sa tých hrozivo vyzerajúcich ľudí, ktorí ani čo by práve vystúpili zo stroja času, požiadať o čokoľvek. Keby sa aj nejako dohovorili rukami a nohami, stále tu bolo riziko, že niekomu napadne, aby im ublížil.
Len tak, pre zábavu, ako to urobili so Solom.
Medzitým sa začalo zvečerievať a vyzeralo to, že v tábore zavládol relatívny pokoj. Indiáni sa vrátili k svojim všedným činnostiam – príprave jednoduchého jedla, výrobe telesných ozdôb, hrám alebo záhaľke.
Niiinaaa…
NIII–NNaaa…
Hlas (Alebo hlasy? Nedokázala to s istotou určiť.) boli späť. Akoby jej zaľahlo v ušiach po výbuchu. Tentoraz to neboli stromy, ktoré prehovorili. Ozvala sa rieka, špinavý tok, plaziaci sa popri osade ako odporný, slizký, ľstivý had.
Tľapla si spodnou časťou otvorenej dlane po čele, potom ešte raz. Nepomohlo. Hlasy rozprávali:
Nemusíš sa báť…
Ty sa nemusíš báť ničoho…
Prijmi svoj osud, Niinaaaa…
Nebojuj s nami, Niiiinaaaaaa…
„HEJ!“ prehlušil tok slov v jej hlave Markov ostražitý výkrik. „Idú sem! Dávajte pozor, idú sem!“
***
Ohrada sa roztvorila a dnu vstúpili dvaja pomaľovaní muži. Na udupanú zem pohodili misku so špinavou vodou. Tá bola dobrá akurát na to, aby ste z nej dostali úplavicu. Lenže študenti, ktorí boli na smrť vyčerpaní, po nej rýchlo chňapli.
To využila dvojica domorodcov. Vystreli ruky a natiahli sa za Renátou. Renča vtiahla hlavu medzi plecia a oči jej behali sem a tam. Tvár jej skrivilo zúfalstvo a panika.
Marko a Viktor sa postavili indiánom do cesty.
„Hej! HEJ!“ kričal Marko na vlasatých mužov. „Čo je? Chceš na hubu? Chceš na hubu, KURVA?!“
Ku klietke dobehli ďalší dedinčania. Boli ozbrojení. Začala tlačenica. Do mladíkov búšili palice, tupé konce oštepov a päste. Jojovi sa v tej skrumáži rúk a tiel roztrhlo obočie. Prasklo mu jedno sklíčko okuliarov. Slováci nakoniec voľky-nevoľky museli ustúpiť, ak nechceli riskovať horšie zranenia. Skončili zatlačení do kúta svojho väzenia.
Renča už s nimi nebola.
… pokračovanie v knihe.
