Na svoje dvadsiate šieste narodeniny dostala Lea od svojej najlepšej kamarátky Isabell nádherné stojanové zrkadlo.
Starožitnosť.
Iné dary ako luxusný mobil od jej „drahého“, šperkovnica, značkové tričko či súprava nožov z Ikei, tiež neboli nazahodenie. Až na ten obyčajný červený lak na nechty a maskaru z neďalekej drogérie, čo jej so slzmi v očiach vtisla do ruky svokra, bola s tohtoročnými darmi spokojná.
Tie „úbohejšie“ odložila na poličku určenú na ďalšie darovanie niekomu menej významnému, až bezvýznamnému, ktorého si nečakaným darčekom uctí, očakávajúc adekvátne nadšenie a vďaku.
Keď všetko upratala, vybalila zrkadlo.
Bolo krásne. Vyrezávané lakované drevo na mosadznom podstavci ukrývalo v sebe ducha poctivej ručnej práce. Prenášala ho po byte z miesta na miesto. Skúšala, hodnotila, hľadala to správne svetlo, atmosféru, pozíciu, uhol kde by vyniklo, ale hlavne ukázalo to, po čom najviac túžila – ten najkrajší pohľad na jej
krásu.
V spoločnosti kamarátok sa Lea cítila dobre. Vždy si vyberala len tie „vhodné a správne kamošky“ – v žiadnom prípade nie škaredé či tučné, ale ani príliš prirodzene krásne. Samu seba považovala za vzor, ktorému sa tie ostatné snažia priblížiť. Nikdy ju neomrzelo baviť sa o móde, mejkape, rúžoch rôznych
odtieňov a značiek, jednoducho o všetkom, o čom má správna dokonalá manželka vedieť.
Jej byt bol tiež dokonalý. S hrdosťou a nadšením ho ukazovala návštevám, očakávajúc náležité: „Óch a ách!“ Nikde ani smietky.
Biela kožená sedačka, moderné dizajnérske vychytávky – ktoré boli síce trochu nepraktické a nepohodlné, ale o to predsa vôbec nejde.
Nakoniec sa zrkadlo udomácnilo na komode v obývačke. Dominovalo v nej rovnako ako obrovská plazma na stene. Bolo ho vidieť snáď odvšadiaľ. V srdci ju hrialo mäkké uspokojenie: Áno! Dokázala to! Úžasné! Vždy, keď pôjde okolo, môže sa aspoň poočku mrknúť ako fantasticky vyzerá.
Svojho manžela pri odchode z domu nikdy nezabudla objať ani dať mu obligátny bozk. Z jeho reakcie vždy čerpala istotu, že sa mu nezunovala. Okrem toho, v dokonalom manželstve bozk predsa nemôže chýbať.
Keď osamela, konečne sa mohla venovať sebe. Inokedy to robila tiež, ale nenápadnejšie. V mužovej prítomnosti sa starala o neho a o domácnosť. Nechcela, aby vedel, koľko úsilia a času ju stojí jej normálny vzhľad. Odlíčenie, píling, maska, uhorky na oči, odlakovať, nalakovať, nakrémovať ruky, úprava vlasov a opäť mejkap.
Keď bola so sebou spokojná, postavila sa pred nové zrkadlo.
Začala sa pred ním vykrúcať. Obzerala sa zo všetkých uhlov, skúšala pózy: vášnivá, femme fatale, prirodzená, sexi. Potom prišli na rad úsmevy bez prsta, s prstom, zmyselné, zamyslené. Nakoniec neodolala a opýtala sa: „Zrkadielko, zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete? “
A tým aktivovala zaklínadlo.
„No konečne! Už som si myslel, že sa to neopýtaš! Vlastne nie, nemyslel, ale tipoval som, že to bude oveľa skôr. Takých päť minút po položení na túto trápnu komodu“ prehovorilo zničohonič to zrkadlo.
Na jeho lesklom povrchu sa objavila tvár. Celkom obyčajná.
Lea spočiatku vydesene vykríkla, no potom sa zamyslela.
„Ale iste, som to ja. Antidepresíva za nič nemôžu a alkohol si dnes ešte nepila“ zagúľalo „to“ očami.
Lea vzala zrkadlo a začala si ho lepšie prezerať. Skúmavo hľadala otvor na baterky, lebo prívod k elektrine nenašla. Niekto si z nej strieľa! Musí to byť nahraté alebo, žeby to bola akási nová webkamera? Značková novinka? Ale kde je dáke logo?
Nenašla nič zvláštne.
„Nenamáhaj sa, som len zrkadlo. Síce neobyčajné, ale aj tak. A aby si vedela, odpoviem ti pravdivo. Keby si sa neopýtala tú hlúpu otázku, mlčal by som ďalej. Ale vy ženské… nikdy vás nepochopím.“
Lea vypliešťala oči a tvrdohlavo odmietala uveriť realite. Má halucinácie! Čo ak to bude vážne? Nádor na mozgu! Budú ju musieť ostrihať!!! Nie! To radšej smrť!
Roztriasli sa jej kolená. Hrebeň vypadol z ruky rovno na perzský koberec bez jedinej špinky. Po líci sa rozbehla obrovská slza – toho dňa prvá. Šprintovala dolu lícom až kvapla na jej obľúbené tričko značky Adidas.
„Prestaň rumázgať, ty hlúpa hus! Fakt neznášam tieto zazobané hysterky. Povedzme si pravdu rovno do očí. Žiadnu krásavicu tu nevidím. Máš umelo predĺžené odfarbené vlasy, mastnú pleť s prvými vráskami pod očami, nalepené mihalnice, vytrhané obočie. A toto je len začiatok“ nadýchlo sa zrkadlo k ďalšej objektívnej kritike, „modré máš na sebe iba ak tie šošovky, mimochodom, ten zápal očí je určite z nich, hoci si to odmietaš pripustiť. Si totálne ale úplne vydepilovaná a oholená, umelé nechty, prsia po dvojitej operácii. Naozaj netuším, ako chceš kojiť hoci… asi budeš neplodná. Hmm, to tvojho manžela nepoteší. Dokonalá rodinka je viac ako pár.“
Lea začala kričať.
„Pokojne si zakrič. Chápem, že je to pre teba šok, ale vieš, antikoncepcia od trinástich rokov tomu nepridala. Rozumiem ti, chcela si bezpečný sex, ale tie darčeky? Nie je to tak trochu prostitúcia? Hmm, vravme tomu výmenný obchod.“
Lea si strčila prsty do vlasov, a keby to nebolelo, začala by si ich trhať. Napriek hrôze nedokázala od zrkadla odtrhnúť zrak. Fascinovalo ju.
„Možno si myslíš, že som skončil a už budem ticho, ale omyl! Nikdy ti neprestanem vravieť, čo si o tebe myslím. Vždy budem komentovať, čo robíš, rozprávať sa s tebou, radiť ti, hovoriť, ako vyzeráš, mimochodom, už dávno som nevidel tak umelú bytosť ako si ty. Pôvodná verzia nebola nič moc, ale páčila by sa mi oveľa viac ako to, čo si zo seba urobila.“
Lea omdlela.
„Som si mohol myslieť, že nebude skákať nadšením. Tvoja kamoška bola odvážnejšia. Halóoo, zobuď sa! Môžem byť tvoj najlepší kamarát. Taký skutočný, nie ako tie masky, ktoré považuješ za priateľky. Tak nič, ja počkám, času dosť.“
Zrkadlo bolo naozaj veľmi staré.
Keď sa najmocnejšia egyptská čarodejnica rozhodla, že si želá nielen vidieť svoju krásu, ale hlavne, počúvať o nej lichôtky, obetovala démonovi vlastnú dušu, aby pre ňu takéto zrkadlo vytvoril.
Lenže čo dostala si predstavovala úplne inak.
Zrkadlu sa spočiatku darilo klamať, oblbovať, podvádzať a lichotiť.
No časom zistilo, že je to nuda. Nič zaujímavé z toho pre neho neplynulo. Žiadne výhody, odmeny a ani len vďačnosť nedostalo. Až keď začalo vravieť pravdu, jeho život nadobudol nový rozmer. Konečne to začalo byť zaujímavé, ale hlavne – zábavné.
Odvtedy hovorilo len pravdu.
Svoju vlastnú, lebo pravda už býva taká.
Často s ním hádzali o zem, o steny, vrážali do neho ostré predmety, chceli ho spáliť, vyhodiť, zničiť, ale pekelný predmet na druhý deň vždy stál na pôvodnom mieste a mlel si svoje. Vysmieval sa, nadával, brízgal a hanil, privádzal svojich majiteľov do šialenstva. Nedal sa ničím zastaviť, podplatiť ani
umlčať.
Svojich majiteľov mohol opustiť len jediným spôsobom – darovaním.
Zúfalým ženám a niekedy aj mužom to prezradilo až vtedy, keď sa nabažilo ich utrpenia a prestali byť pre neho zaujímaví.
Niekedy mlčalo celé roky. Poslušne stálo na mieste, odrážalo realitu a ukazovalo príjemný klam, ale nakoniec sa vždy našiel niekto, kto vyslovil správne heslo a vyslobodil jeho zlomyseľnú škodoradostnú dušičku.
„No čo, moja, už si hore? Mala by si si upraviť ten rozmazaný mejkap. Takto ťa môže čakať akurát tak rozvod.“
„Prečo to robíš? Prečo mi vravíš tie hrozné veci? Nič som ti predsa neurobila.“
„Som zrkadlo. Môžem ti ukázať, ako vyzeráš, ale pravda je v tvojej hlave. Keby si sa cítila byť naozaj krásna, nezáležalo by ti na tom, čo ti tu hovorím a vysmiala by si sa mi. Alebo by sme sa normálne rozprávali o literatúre, o filmoch, o kultúre. Lenže čo ty vieš?! Tvoje myšlienky sa ďalej ako po dvere bytu ani nedostanú. Myslíš len na to, čo vidíš. Premýšľaniu sa brániš, úsudky a pravdy si radšej berieš z časopisov, než by si sa sama nad čímsi zamyslela a, nedajbože, pochybovala.“
„Chcem svoj život! Páči sa mi! Nechcem počúvať tie klamstvá a lži, čo mi hovoríš. Som krásna! SOM!!!“
„Keď myslíš. Už som ti to vysvetlil, ale vôbec mi nevadí opakovať to každý deň po zvyšok tvojho života. Si povrchná zlatokopka, ktorá klame a chce byť klamaná. Preto si vyberáš len rovnako jebnuté známe ako si ty! A to je dobre. Iné by pri tebe zošaleli!“
Najprv na neho zaútočila nožnicami, neskôr pilníkom. Potom prišiel na rad lak na vlasy a nakoniec ho obliala horúcou kávou značky Lavazza.
Keď sa vrátil manžel, po ďalšom monológu zameranom na krehkosť jeho mužského ega a veľkosť pohlavnej partie, dostalo ťažším kalibrom – kladivom.
Lenže nič nepomáhalo. Zúrivý manžel schmatol neželaný predmet a hodil ním o stenu, avšak namiesto zrkadla praskla iba omietka.
Nakoniec sa rozhodli darovať ho.
Lea kúpila drahý baliaci papier, starostlivo vypísala venovanie a vytvorila úhľadne zabalené dielko.
Bola spokojná.
Konečne môže povedať švagrinej, čo si o nej myslí. Vlastne jej to nemusí ani hovoriť. Bolo by to trápne a nevhodné. Zato zrkadlo jej to vytmaví aj za ňu! Škoda len, že neuvidí, ako sa bude tá potvora tváriť. Je taká… obyčajná. Odoláva všetkým jej pokusom zlákať ju na dokonalý životný štýl.
A niečo také sa neodpúšťa.
Lenona 2010
