Šéfka vs. démon – Lenona Štiblaríková

Dočerta! Zase ona! Čo jej už načisto jebe? To ani v sobotu večer nedokáže dať pokoj a myslieť na niečo iné než na prácu? hundrala som si popod nos, keď mi mobil oznamoval už asi desiaty neprijatý hovor od Su Kan – mojej nadriadenej, šéfky a absolutistickej monarchyne v jednom.

Vduchu som ju volala mrcha alebo suka. Ona mňa zrejme podobne. Bohužiaľ mala nado mnou úplnú a bezvýhradnú moc. Vyššie než ona bol už asi iba čínsky predseda vlády a vodca komunistickej strany. Tomu by sa možno aj uklonila.
V mojich predstavách jej pri tom často seká hlavu mačetou. Hlava odlieta veľkým krvavým oblúčikom, padá na schody a je-den-po-dru-hom sa pekne kotúľa dolu dvestostupňovým schodiskom. Udivený výraz šéfky sa mení na uvedomelý: „Nemala som jej tak ubližovať… mala som k nej byť milšia, pozornejšia… zbohom drahá zamestnankyňa! Áaaa.“

Nikdy sme sa nehádali. Čo povedala, bolo jednoducho Písmo sväté. Všetky moje námietky zmietla zo stola jednoduchým: „Keď sa chce, všetko sa dá. Ak to nedokážeš, povedz to narovinu! Nájdem si niekoho schopnejšieho.“ A bolo vybavené. Pracovala dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.

„Čo sú to štátne sviatky? Dovolenka? Hahahá… dávno som sa tak nepobavila!“

Bolo ťažké vysvetliť tej čínskej proletárke, že Slovensko nie je jej domovina. S milou tvárou vás dokázala poslať dočerta aj s celým zoznamom zlepšovacích návrhov, žiadosťou o zvýšenie platu, či s prosbou
o zmenu značky kávy. Práceneschopnosť bola simulácia a darovanie krvi? Mrhanie časom na chudákov, čo sa váľajú v posteli, aby sa vyhli práci pre spoločnosť, ktorá ich musí živiť!

Nespokojná bola ešte aj s mojím menom. Jeho vyslovenie – Petra – jej robilo také problémy, že to isto považovala za tajný úmysel mojich rodičov.

Svoju nadradenosť a moc nedávala pocítiť len mne, to zasa nie. Taká bola ku každému. Manžela nemala, ani deti – toť príkladná budovateľka a bojovníčka za znižovanie hustoty obyvateľstva. Zato podriadených, tých bolo habadej. Na nich si mohla vylievať svoje menštruačné nálady, výkyvy počasia, či mrzutosti spojené s nespokojnými klientmi cestovnej kancelárie Asia tour.

Naša spoločnosť zameraná na cesty do Ázie sa špecializovala na Čínu. Šéfka mala konexie, a keďže v agentúre mal podiel aj štát, o klientov nebola núdza. Jednoducho ich milý hlas za preskleným okienkom pred odchodom upozornil, kde si majú kupovať letenky a poistenie.

Moje tri kolegyne sedávali v kancelárii so mnou. Su Kan mala svoju vlastnú, luxusne zariadenú, obrovskú a dokonale čistú – trónnu sálu s výhľadom na mesto. Gigantické akvárium vpravo, akési umelecké dielo
vľavo a uprostred sa skvel červený koberec. Na ňom striehli kresielka pre zamestnancov s ktorými sa chcela šéfová „súkromne porozprávať“.

Občas som nakukla, či nie je odspodu krvavý alebo naopak, úplne nový. Kolegyne sa len smiali: „ Petra! Zlé to bude až vtedy, keď na ňom nájdeš igelit. Potom daj radšej výpoveď. Aj za cenu, že sa u nás už nezamestnáš. No, čo! V Rakúsku jej hatlanine rozumieť nebudú.“

A potom prišla ONA!

Nová, krásna, štíhla vysoká blondína s dokonalou znalosťou čínštiny, slovenčiny, angličtiny a niekoľkých ázijských jazykov, názvy ktorých som ani nedokázala vysloviť.

Od prvej chvíle si so Su Kan nesadli. Boli ako horúci olej a voda, oheň a benzín, pes a mačka. Malá panovačná Číňanka žiarlila. Nová tlmočníčka nespĺňala jej predstavy o tom, že blondínky sú hlúpe a idú po bohatých, aby nemuseli pracovať.

Lenže vyhodiť ju nemohla. Prvý raz v živote dostala pokyn z vyšších miest, aby zamestnala túto schopnú a medzi mocnými činiteľmi obľúbenú osobu! Jej hrdosť utrpela bolestivú facku.

Síce sme vôbec nerozumeli, o čom sa tie dve hádajú, ale keďže šéfka zúrila a z dverí často vybehla ako fúria – bolo jasné, že o fazuľky nejde. Kristína vychádzala s úsmevom na tvári, starostlivo vyčesaná
a spokojná. Ohromne sa bavila.

My sme klonili hlavy, skrývali úsmevy za hárky papiera a Su Kan mala nervy nadranc. Chodila zamyslená, zahľadená doseba. Doteraz na všetko striehla a obchádzala okolo nás ako žralok, ktorý krúži, kým sa jeho obeť neposerie, aby ju mohol zožrať. Odrazu bola úplne iná.

Čo to môže znamenať? Krútili sme hlavami a pýtali sa po kútoch jedna druhej.

Začali sme tipovať spôsob Kristíninho odchodu z firmy.

„Otrava!“

„Nie, skôr ju prejde ukradnutým autom. Alebo si najme vraha.“

Rozuzlenie prišlo nečakane. Všetky sme boli úplne vedľa.

Keď som stornovala jednu objednávku a peniaze vrátila klientovi, zavolala si ma na koberček.

Trochu vyklepaná, ale odhodlaná obhájiť sa, som vošla dnu. Naše zákony naozaj nedovoľujú nechať si všetky peniaze, hoci klient nedostal, čo si kúpil.

Kolegyne už odišli. Bolo tesne po záverečnej, a tak sme v kancelárii ostali už len my dve. Ústa stiahnuté do tenkej čiarky, brada vystrčená vpred. Jej oči ma prebodávali chladným ostrím. Už-už sa nadýchla, aby sa do mňa pustila, keď sa dvere odrazu rozleteli a dnu vbehla – Kristína!

V očiach mala šialenú zúrivosť. Tá „Kun Da“ jej musela niečo škaredé vyviesť.

Vyskočila som a… odrazu nevedela,  kam sa hnúť.

Na jednej strane šéfka, na druhej, rovno vo dverách, stála „pomsta v silonkách“.

Stiahla som sa do kúta a zbalila sa do najmenšej možnej veľkosti.

V tej chvíli sa mi zatmelo pred očami, voľačo prenikavo plesklo a odrazu predo mnou stál – Démon!!!

Kristíny – nikde.

Červený rohatý tvor s chvostom držal v ruke trojzubec, ktorým útočne mieril na šéfkino srdce. Su Kan sa zablyslo v očiach. Konečne pochopila, s kým má tú česť. Odkiaľsi vyčarovala dva krátke meče. Vyskočila na stôl v pozícii, v ktorej vyzerala, hmm, veľmi nebezpečne. Prvý raz v živote som ju videla usmievať sa!

Krvi by sa vo mne nedorezali. Na tri údery srdca sa čas akoby zastavil.

Súperi sa pohľadom premeriavali a hodnotili. Potom Démon zaútočil a svet sa opäť rozbehol. Vrhol sa na ňu s trojzubcom, ktorý používal aj ako palicu.

Číňanka bodala, sekala, rezala, odrážala a dorážala.

On vyletel na strop, ona sa skotúľala. Ich pohyby boli rýchle ako blesk, plavné, profesionálne. V ušiach mi znel podmanivý rytmus bojových dum-dum hier. To bojové tango prebiehalo v úplnej tichosti.

Keď skončili, zo stropu sa k zemi znášali kúsky faktúr a objednávok rozsekaných na franforce.

Obaja vzrušene dýchali. Šéfka mala rozstrapatené vlasy, červeň v tvári a potrhanú blúzku, z ktorej jej vykúkal hrot. Bradavky. Démon sa na ňu opäť vrhol.

Obaja sa začali vášnivo bozkávať a tentoraz už neboli ticho. Vydávali zvuky, ktoré sa nedali s ničím iným zameniť.

Keď som sa pomaly sunula k východu, len som sa modlila, aby ma nezbadali. Zatvárajúc dvere som si nemohla nevšimnúť, ako do nej zabodáva svoj obrovský úd a šéfka jačí od radosti!

Na druhý deň som si už písala výpoveď a uvažovala, či ju nemám zameniť za žiadosť o popravu, keď vplávala dnu. Žiariaca spokojnosťou a šťastím si ma predvolala.

Ten pekelník jej určite prezradil, že som ho povolala ja, v túžbe zničiť nenávidenú šéfku. Je so mnou amen!

Ale keď som odchádzala, mala som vyšší plat, služobné auto a povinnosť nájsť jej väčší byt. Démon ju včera požiadal o ruku!

Konečne si našla chlapa podľa svojho gusta.

Lenona 2010

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *