Druhá časť high fantasy LARPu na námet trilogie Lesy Undoru
Jan A. Braun
Kliatba prekliateho
„Nadbehnite mu! Nesmie nám utiecť!“ Čierna postava prekliateho elfa sa mihala medzi balvanmi, mizla v puklinách a opäť sa vynárala na tých najnečakanejších miestach. Vždy pri tom niekto zomrel v gejzíroch krvi. Jeho dlhý a tenký meč bol smädný a ukrutne rýchly.
Napriek tomu, že nás bolo tridsať, teda na začiatku štvanice, teraz už len osemnásť, nedokázali sme ho zahnať do úzkych.
Keby bol chcel, pokojne nám mohol ujsť. Nemali by sme šancu ho dostihnúť, ale celkom určite nechcel. Jeho ako uhoľ čierne oči sa blýskali krutosťou a túžbou po pomste. Bol jedným z mála, ktorému sa podarilo po páde jeho pána a vládcu, Dagnira, utiecť do srdca Ohnivých hôr.
Zúfalá naháňačka nás zaviedla až na okraj hlbokej rokliny. Zastal a obrátil sa. S ľadovým pokojom si nás obzeral. Vyčkával. Obkľúčili sme ho. Prví dvaja z nás to už nevydržali a zaslepení túžbou pomstiť našich mŕtvych sa na neho vrhli.
Ich hrdinský čin bol tým posledným, čo na tomto svete urobili. Prvý útok odrazil so zvonivým zacvendžaním svojho meča. Potom sa prestal brániť a vyrazil na steč.
O tom, čo nám predviedol sa mi dodnes sníva. Prvého vojaka otvoril dlhým sekom od slabín až ku krku. Ani krúžková zbroj ho neochránila. Jeho črevá opustili brucho a spolu s mŕtvym telom sa rozpleskli na kameňoch. Meč čierneho zaspieval druhý raz. Čosi udrelo o skaly. Hlava zvyšného statočného skončila na dne priepasti. Jeho telo ešte chvíľu stálo, akoby sa nechcelo zmieriť so smrťou, no potom si uvedomilo svoj neodvratný osud a v prúdoch jasno červenej krvi kleslo do štrku. Aj na zemi z neho potokom tryskala krv a zaliala nohy prekliateho.
Ten príšerný pohľad na smrť druhov alebo snáď uvedomenie si možného konca, v nás zobudil bojový ošiaľ. Veď bol iba sám a nás šestnásť! Všetci, ako jeden muž, sme zrevali a vrhli sa vpred. Ešte troch poslal s preseknutými tepnami do ríše večnej tmy.
Možno by nás dostal aj viacerých, lebo sme si zavadzali, keby ho nezradila mláka krvi pod jeho nohami. Pri poslednom výpade sa pošmykol a po chrbte sa zrútil do priepasti.
Padal dlho a na ostrých výčnelkoch skál ostávali kusy jeho čiernych šiat a krvavé zvyšky mäsa. Dopadol medzi nízke kríky na dne rokliny.
Dobrú pol hodinu sme zliezali dolu, aby sme sa presvedčili, či je naozaj mŕtvy. Nebol. Ležal na chrbte, telo pokryté strašnými ranami, otvorená lebka odhaľovala mozog, no on cez to všetko ešte dýchal. Keď nás zbadal, ako nad ním v úžase stojíme, jeho oči nás prebodli nenávistným pohľadom.
„Úbožiaci,“ zachrčal a okolo úst mu naskočili krvavé bubliny. „Myslíte si, že ste zvíťazili?! Že lesy Undoru sú vaše?!“ Dávivo sa zasmial. „Nikdy nebudú vaše! Odvrátená mágia je ukrytá hlboko v zemi.“ Telom mu prebehol tras a jeho prsty sa zaryli do pôdy, akoby chceli podporiť slová, ktorými zasieval do našich duší strach. „Ste iba úbohými červami, ktorí sa plazia v prachu pri nohách nášho pána…“ Zatvoril oči. Zdalo sa, že zomrel, no bol to klam. „Preklínam vás! Preklínam život v lesoch Undoru. Nech povstane ten, ktorý vás spáli na popol!“
To už bolo na mňa priveľa. „Zdechni už konečne! Ty prekliaty pes!“ Zreval som a jediným sekom mu oddelil hlavu od tela.
Zahrmelo a pochmúrne nebo nás zalialo čiernym dažďom…
Rozprávanie nad mnohými krčahmi penivého moku a panákmi niečoho ostrejšieho
„Ččo chceš odo… odo mňa počuť…?“ Hik, škyt… „Mám ti roz… rozprávať staré príbehy, ktoré…“ Hik, škyt… „jat.. jatria mmoju duššu… Choď do… do riti!“
Takto nezvyčajne sa začalo rozprávanie jedného opilca v najchýrnejšej krčme Alimantie.
„Nejdem nikam,“ trval som na tom, že chcem počuť jeho príbeh. „Radšej ti ešte niečo objednám.“ S objednávaním som to nesmel prehnať, lebo keby mi zaspal, už by som z neho nedostal ani slovo. „Hej krčmár, dve piva!“
Keď sa zlatistý mok s bohatou čapicou peny objavil pred ním, obmäkčil ho. Riadne si prihol a konečne sa rozhovoril. Teda skôr povedané rozbľabotal, lebo miestami mu takmer nebolo rozumieť. A to som si dával veľký pozor na to, aby mi mozog, podobne ako jemu, nezatiahol roletu.
„Žil som so svojou ro…rodinou tu v Alimantii, na hranici undorských le..lesov.“
Chcel si podoprieť bradu rukou, no celkom sa mu to nepodarilo. Lakeť sa mu pošmykol zo stola a on si takmer rozbil čelo o krčah s pivom.
„Počkaj! Ne… nechaj ma. Nie… nie som opitý.“ Bránil sa, keď som mu chcel pomôcť. „Tak, presne ttak… Mal som ženu a deti. Vieš, miloval som ich… Vieš čo… čo to znamená?“ Obrátil na mňa opilecký, uslzený pohľad.
„Áno, aj ja mám ženu a deti.“
„No tttak vidíš, ale tebe ich nezabili tí prek… prekliatí dlhouchí. Len sme si v lese chceli nazberať trochu jahôd, malín a tak.“ Fíha, prvá súvislá veta. Mávol rukou a pokračoval. „Čččo ty o tom vieš. O žiali, smútku a o pomste….,“ Odmlčal sa. Zrejme sa v svojej mysli zatúlal kamsi do minulosti, aby si vybavil beh dávnych udalostí.
„Keď sssom sa dozvedel, že sa chy… chystá výprava na toho odporného vodcu prek… prekliatych, hneď som ssa prihlá…, ako sa to povie…?“
„Dal naverbovať,“ pomohol som mu.
„Jo, to tiež. …do armády. Tiah… tiahli s nami aj trpóši, videl som aj elfskú kráľovnú… Ty počúvaj, to bol ale kus. Hovo…rili,“ hik, škyt. „ … že má možno tisíc rokov, ale bola teda ešte zachovalá. Veru ddal by som si po…povedať…“
„Počkaj, neodbočuj.“
„Kde som tto pre…stal?“
„Tiahli ste na Dagnira…“
„Aha, no tiahli a ver mi, že to nebola…to oné… no, sranda. Každú noc niekto tento… otrčil kopytá a na druhý deň bola mŕtvola preč. Ani dvaja má…gu…gu…sovia, čo tam boli s nami, si ssstým nevedeli rady. Dlho sme hľadali dajaký sprostý meč, či čo. Že vraj strieborný. Ne…ne viem na čo. Stálo nás to pekných pár mŕtvych a potom…,“ dvihol prst, aby dodal svojím slovám váhu, lenže sa pritom celý poprskal, a tak z váhy neostalo nič. „… potom sme dorazili k takej hnusnej sssstavbe. Mala dve veže a bola celá ččierná… a odporná, fuj… ešte včil mi z toho chodia po chrbte zimomriavky…“ Aby sa ich zbavil, obrátil do seba panáka starorežnej…
„Tí mágu…du…gu… Do riti, ja to nepoviem… Mágusovia… tam niečo čarbali po zemi, niečím svietili… a ja už neviem čo… potom sa strhol hurhaj a tlačenica…. potom sa niekto hnusne rehotal… potom sssa objavili tí čierni a zzzačali do nás rúbať. Niečo tam strašne smrdelo… potom…. potom…. potom….“ Hlava mu odkväcla na stôl. Stalo sa to, čoho som sa obával. Tá starorežná nebola pančovaná…
Výpis z prastarej kroniky trpasličieho kmeňa
3454. slnečný cyklus
Krajina Adwan-Atar, Nová ríša a Lesy Undoru
Spísal trpaslík Den Bard, predstavený cechu mágusov
…Strašlivý drak Fuin Glaur kruto poznačil osud mojej rasy. Ale my, bytosti kameňa a ohňa sa nevzdávame. Naša preslávená neústupčivosť priniesla ovocie. Napriek tomu, že nás ten odporný zver vyhnal zo Skrytej ríše v Ohnivých horách, kam sme sa uchýlili po tom, čo nad krajinou Adwar-Setan rozprestrelo prekliatie svoju náruč, sme dokázali za stovku cyklov vybudovať na úpätí Ohnivých hôr mesto Ar Naki. V ňom trpaslíci prežili a dočkali sa dňa, kedy malo dôjsť k poslednému súboju dobra a zla v Adwan-Atare.
… Keď Nifredil s Endrinom spojili obe časti Knihy života v jednu a poslali Fuin Glaura do nebytia, prišla chvíľa nášho návratu do Ohnivých hôr. Nadišiel čas na vybudovanie Novej ríše na kostiach jej pôvodnej slávy.
Drak bol mŕtvy alebo možno iba upadol do zabudnutia, no zlo stále prebývalo v spálených lesoch Undoru. Dagnir naďalej šíril svoju temnú moc z chrámu boha Gora a rôzne bytosti odvrátenej mágie sa zjavovali v miestach, ktoré zničila dračia pomsta.
Niektorí trpaslíci do dnešných čias veria tomu, že drak nezomrel, že kdesi v Ohnivých horách spí tvrdým spánkom v podobe kameňa a čaká na svoju príležitosť, kedy ho opäť zavolá jeho pán. Ale trpaslík navždy zostane trpaslíkom so všetkými svojimi láskami, teda hlavne láskou k vzácnym kovom a drahým kameňom.
Po tom, čo sme v Undore objavili ložisko striebra, začali ťažiť a obchodovať s ľuďmi nechtiac sme sa opäť zaplietli do temného príbehu večného boja proti Dagnirovej zlovôli. Naša nerozvážnosť, či skôr túžba po večnej sláve, mnohých z nás vtiahla do osudnej bitky pred bránami chrámu boha Gora.
To nebolo dobré lebo každý trpaslík by si mal hľadieť predovšetkým čakanu, kladiva, brúsenia kameňov a nie sa pliesť do cesty súboju magických síl. Tieto slová platia aj na mňa samého, ktorého bohovia obdarili väčšími schopnosťami vládnuť silám zeme než silou rúk a umom v zaobchádzaniu s čakanom či kladivom. Napriek svojmu postaveniu predstaveného cechu mágusov som nikdy nerozumel čudným artefaktom, akými boli napríklad strieborný meč, reťaz spútania, zrkadlo osudu a iným, ktoré zohrali v bitke o Undor podstatnú úlohu.
Tak sa stalo, že som dostal príležitosť čítať z Knihy života a prispieť svojou troškou k víťazstvu nad Dagnirom a návratu slnečného svitu do krajiny Adwan-Atar.
Tieto príbehy predchádzali tomu, čo sa odohralo v sobotu 5. apríla l.p. 2014 na Kráľovej hore neďaleko kráľovského mesta Bratislavy.
-
Čo sa stalo po apokalypse…
Po Dagnirovej smrti, bolo svetlo opäť navrátené do Adwan-Ataru. Elfovia boli odkliatí, ale v niektorých zlo pretrvalo aj po smrti ich pána Dagnira. „Poznačení“ elfovia – tí, ktorí pretrvali v zle , boli nútení sa uchýliť do severozápadnej časti undorských lesov. Stala sa ich doménou, ktorú sa im podarilo ubrániť pred ich prenasledovateľmi – ľuďmi a trpaslíkmi. Ostatní elfovia, ktorým dnes už temno a zlo nič nehovorí sa začali odievať do svetlejších odtieňov farieb a kvôli milosrdnosti ľudí mohli zotrvať, ba dokonca s nimi spolupracovať a obchodovať na území lesov Undoru aj Alimantie.
Trpaslíci po Dagnirovej smrti narazili na svojej ceste spať domov na baňu v Lesoch, v ktorej aj napriek tomu, že územie pred elfami patrilo ľuďom, začali ťažiť. Vyťažené suroviny karavánami posielali do Novej ríše. Po tom ako ľudia zistili, že trpaslíci si zabrali baňu pre seba, tam vyslali ozbrojených mužov a zástupcu Pána mesta Alimantia, kvôli prerokovaniu podmienok ťažby a vyžiadania odškodného od trpasličieho kráľa. Keďže ozbrojených ľudí bolo viac, trpaslíci nemali veľmi na výber a po uzavretí dohody, s ktorou sa nikdy nezmierili, museli baňu opustiť. Ľudia si vyžiadali, aby im z vyťažených surovín bola vrátená rovná tretina. Odvtedy boli vzťahy ľudí a trpaslíkov napäté, avšak obchod medzi ríšami neprestal. Ľudia sa tak, po niekoľkých stovkách rokov, stali opäť pánmi, (po boku elfov) Lesov Undoru. Keďže hlavný obchod Alimantie bol obchod s drevom, vysadili v Lesoch Undoru nové stromy a odvtedy ich mesto iba prekvitalo.
-
Dávna hrozba severu
Uplynulo päťdesiat rokov. V tom čase navštívil Alimantiu posol od trpaslíkov z Novej ríše s odkazom: že oddiel „poznačených“ elfov bol prichytený na území Starej ríše v Ohnivých horách, kde podľa všetkého dnes sídli drak Fuin Glaur. Po dlhom trýznení a mučení napokon prezradili, že sa snažia o opätovnú skazu trpasličej ríše, undorských lesov, ba dokonca aj Alimantie. Pomocou Fuin Glaura chcú vypáliť všetko, čo je trpaslíkom a ľuďom milé, ako odplatu za Dagnirovu smrť.
Nový Pán mesta bol potešený ústretovosťou trpasličieho kráľa. Jeho radca bol však skeptickejší a upozorňoval ho, že to môže byť aj klamstvo trpaslíkov, aby ich donútili opustiť získané územie. Po dlhom premýšľaní sa vybral za mágom Mind-Megilom, ktorý bol v týchto časoch už veľaváženým občanom Alimantie. Ten mu prezradil, že je v jeho silách vytvoriť takú mocnú bariéru, ktorá odolá ohňu a skaze, no bude na to potrebovať veľa dobrovoľníkov a ešte väčšie množstvo ingrediencií. Nie je to však nemožné. Pán mesta pochopil, že sa nezaobíde bez pomoci majstrov trpaslíkov. Ak majú jeho ľudia spolupracovať na stavaní bariéry, musí stáť niekto na stráži, ktorý bude dávať pozor na hraniciach a chrániť ľudí pred možnými útokmi „poznačených“ elfov aj ich beštií, lebo oni sa budú snažiť prekaziť snahu o vybudovaní bariéry. V liste trpasličiemu kráľovi odpovedal, že ak mu poskytne pomoc, môže čakať ústretovosť a možnosť ťažby v lesnej bani. Kráľ však bol dôvtipný a v liste mu odpísal, že mu pomoc poskytne, no pod jednou podmienkou: pošle s ňou aj zástupcu, ktorý ešte pred samotnou výpomocou, dojedná zmluvou potvrdenú presnú časť možnej ťažby.
-
Stretnutie na pomedzí…
Skupina trpaslíkov prichádza aj so zástupcom kráľa na hranice Lesov Undoru, kde sa stretáva s ľuďmi, elfami a Pánom mesta.
Tu sa začal príbeh LARPu, ktorý sme prežili a po mnohých útrapách a bojoch s poznačenými elfami, skoro v noci, napokon vztýčili ochrannú bariéru nad lesmi Undoru a celou Alimantiou.
Jan A. Braun