Prasa
Dobrý deň, pán šéfredaktor,
včera som Vám e-mailom ponúkol do časopisu článok o útoku domáceho prasaťa na mladíka, ktorý išiel do lesa spáchať samovraždu. Incident si, okrem jeho znetvorenia, vyžiadal život obecného policajta, na ktorého prasa zaútočilo a na mieste ho zabilo. Dnes Vám chcem vyrozprávať jeho pravdivý, neskreslený príbeh, aby ste si urobili lepší obraz a rozhodli sa, či máte o článok záujem.
Na úvod podotýkam, že som prípad konzultoval s náčelníkom miestnej polície –Enzechštejnom (52). Ten mi povedal, že všetko začalo miestnym obyvateľom, sedliakom Jozefom G. (†75). Ten žil so svojou manželkou Jarmilou G. (†72) za dedinou, vysoko v horách. Do dediny schádzali väčšinou len raz mesačne, pre dôchodok. Mäso, zeleninu a ovocie si dochovali a dopestovali sami.
Žena zomrela na jar 2010, ale nikto okrem neho o tom nevedel. Muž pochoval telo svojej manželky za domom pri plote, kde sa končilo humno a začínal les. Úmrtie nikomu neoznámil najbližšie dva roky, potom sám zomrel. Až vtedy sa to prevalilo a k tomu smeruje môj príbeh.
Keď sa niekto z dediny na jeho manželku opýtal, Jozef G. si vymyslel, že musela súrne odísť do Pezinku za svojou ťažko chorou sestrou a starať sa o ňu. Dôchodok poberal za ňu, mal splnomocnenie.
Počas obhliadky miesta činu sa urobila daktylka, mechanoskopia a trasológia, ale nenašlo sa nič, čo by svedčilo o tom, že ju zavraždil.
Boli to samotári. Deti nemali, ani inú rodinu. Žiadna ťažko chorá sestra nikdy neexistovala, ale dedinčania nemali dôvod neveriť mu a správa o tom, že je slameným vdovcom, sa rýchlo rozšírila po celých kopaniciach.
Niektorí chlapi v krčme verzii o sestre neverili, mysleli si, že Jozefova manželka, keďže bol povestný agresívnou povahou, po desaťročiach konečne nabrala odvahu a na staré kolená ho opustila. Naozaj netušili, že je mŕtva tak dlho, že červy ohlodali jej telo až na kosť.
Jozef nemal rád ľudí, zato zvieratá miloval.
Raz ich tristokilová prasnica vrhla štyri mladé, na mieste uhynula a na mláďatá vietor zhodil chatrný chliev, takže prežilo len jedno. Jozef sa oň začal s láskou starať. Brával si ho k sebe do domu, prihováral sa mu. City, ktoré nedokázal dať manželke, venoval tomuto zvieraťu.
Potom zomrel aj on, počas spánku. Prasa bolo zrejme na jeho starostlivosť prehnane navyknuté. Pravdepodobne sa prvé dni po jeho smrti bezradne motalo po dvore, a keďže za sebou zabudol zatvoriť vchodové dvere, malo voľný prístup k jeho rozkladajúcej sa mŕtvole. Štuchalo do nej rypákom. Keď sa nehýbala, začalo sa obzerať po potrave. Nejaký čas sa asi živilo kdečím – domácimi zvieratami i zvyškami, ktoré našlo v dome. Keď nemalo čo žrať, vybralo sa do humna, odtiaľ na lúku a do lesa.
Tam bolo, aj keď sa do lesa vybral spáchať samovraždu – hovorme mu – Boban (24), neželal si byť menovaný. Keď došlo k incidentu, mohlo mať prasa dva roky, ktoré strávilo na gazdovstve, a zopár týždňov, kedy sa ponevieralo po lese. Tie týždne museli jeho rozmaznanému bruchu pripadať ako večnosť.
S Bobanom som sa stretol len raz. Jedno dvojhodinové stretnutie v nemocnici mi bohato stačilo na celý život. Býval so svojimi sedemdesiatročnými rodičmi, s ktorými sa stále hádal. Posledné tri roky bol nezamestnaný, žil len zo sociálky a z toho, čo mu dali rodičia. Ľudia z dediny tvrdili, že to bol kedysi slušný, tichý chlapec, no v poslednom čase sa zmenil. Enzechštejn (dedina bola rozťahaná po kopaniciach a kedysi mala problémy s neprispôsobivými občanmi, preto starosta zriadil obecnú políciu) potvrdil, že kvôli Bobanovmu vyvádzaniu museli susedia párkrát privolať aj hliadku.
Enzechštejn je svojrázny týpek. Zistil som si o ňom zopár vecí. Kedysi pracoval v Bratislave pre štátnu políciu, potom odišiel a prijal miesto náčelníka obecnej polície v Ostrom Pichliači. Sám Enzechštejn údajne kvôli výtržnostiam v dedine prišiel o malíček na ľavej ruke. Ale to je iný príbeh.
O tom, že si Jozef G. neprišiel po dôchodky, Enzechštejnovi povedala zamestnankyňa pošty. Vraj si chodí pre peniaze vždy šestnásteho v mesiaci, no teraz je dvadsiateho ôsmeho, a on stále nikde. Nemohla mu zavolať, lebo nemal telefón.
„Nemá nič, len tie svoje prasatá,“ povedala Enzechštejnovi. Ten si pomyslel, že sa starému možno niečo stalo, ťukol si do šiltovky s nápisom OBECNÁ POLÍCIA a odišiel von. V policajnom aute sa potil nováčik Oliver A. (29). V ten deň sa jeho šéf rozhodol, že spojí príjemné s užitočným a zaučí ho. Dodnes to ľutuje.
„Máme možno vraždu, mladý,“ strašil ho. To ešte sám nevedel, akú hrôzu na gazdovstve nájdu. Čakal, že starého nájdu opitého ležať na zemi a slovami o vražde ho chcel iba vystrašiť. „Bude to nechutné. V tomto teple všetko rýchlo hnije.“
Ako mi prezradil Boban, o samovražde začal reálne uvažovať niekedy na prelome rokov 2009 a 2010. Odkladal ju však, pretože sa bál, že pri jeho „šťastí“ by mu (napríklad, ak by sa hodil pod auto na diaľnici) vozidlo iba dokaličilo nohy či ruky (alebo oboje) a skončil by doživotne na vozíku, čoho sa bál viac ako smrti. Chcel mať istotu, že by už nemusel nikdy nič riešiť. K informácii, že k odchodu na druhý svet mu postačia dve škatuľky konkrétnych tabliet, sa dostal na internete. Pre istotu si ich kúpil štyri a v potravinách dokúpil vodku.
Ako mi v nemocnici s úsmevom tvrdil, vodka je vraj najlepšia. Úsmev na zohyzdenej tvári pôsobil tak hrozne, že som musel odvrátiť zrak. Tváril sa, že si to nevšimol. Pravdepodobne rovnaký výraz videl aj on, keď sa ráno pozeral do zrkadla, a tak sa vedel vžiť do mojej kože, i keď sa po nociach pýtal, kto sa vcíti do tej jeho.
Takže, na druhý deň po kúpe tabletiek a alkoholu sa vybral do lesa. Mobil hodil do Klanečnice. To je tamojší potok. Povedal mi, že nájsť dobré miesto na samovraždu je ťažšie, než by sa mohlo zdať. Brodil sa lesom a keď mal pocit, že je dosť ďaleko od dediny, rozprestrel si deku, vytiahol lieky a pustil sa do práce.
Ošípaná, podľa všetkého, neďaleko snívala o žrádle.
Keď som sa neúspešného samovraha opýtal, ako sa po skonzumovaní tridsiatich tabliet cítil, prezradil mi, že to bolo, akoby zaspával. Ležal na chrbte, nechcelo sa mu odháňať muchy, nechcelo sa mu nič. Bolo mu tak dobre, až sa pýtal sám seba, prečo to neurobil už dávno.
Obhajoval predo mnou všetkých samovrahov sveta. Asi videl, že nezdieľam jeho názor, že človek sa môže takto ľahko zbaviť svojej zodpovednosti, a pustil sa do rečnenia, hoci ťažko nezrozumiteľného, nakoľko mu prasa odhryzlo spodnú peru a ešte nemal plastiku.
„Samovražda,“ tvrdil, „to nie je len tak. Je to odvaha, rozhodnúť sa, že si vytiahneš Čierneho Petra. Niektorí hovoria, že samovrah nerozpoznáva svoje konanie, no ja si myslím, že keď siahneš po žiletke alebo tabletách, máš to v hlave zrovnané a plačeš len nad tým, že už neuvidíš slnko, nepocítiš vietor vo vlasoch, neokúsiš vôňu lesa.“
Od lekárov som sa dozvedel, že, ako tam tak ležal a zomieral, či skôr si myslel, že zomiera, jeho telo sa inštinktívne zbavilo tabliet tým, že ich poslalo von. Ležal vo vlastných zvratkoch a výkaloch. Sen o príjemnej smrti dostával povážlivé trhliny. Stalo sa to, čoho sa bál najviac – priotrávil sa. Dosť na to, aby sa nevedel dostať k pomoci. Málo na to, aby zomrel.
V skutočnosti v bezvedomí ležal dva dni, pondelok a utorok. Až v stredu okolo obeda sa zobudil. A práve vtedy ho našlo prasa (a neskôr aj Enzechštejn).
Najskôr začul šuchot lístia, z kríkov vyšla sviňa a začala mu olizovať ruku. Chcel ňou pohnúť, ale nedokázal to. Nepohol rukou ani o „posratý centimeter“ – citujem. Najhoršia vraj bola tá absolútna bezmocnosť. Po veľkom úsilí rukou síce pohol, no o sekundu neskôr sa ukázalo, že mu ňou v skutočnosti pohlo prasa, keď mu ju oblizovalo tak mocne, až mu ňou hýbalo. Niečo zašepkal (kričať nedokázal), načo k nemu prasa zvedavo dvihlo hlavu a malými čiernymi očkami pozeralo do tých jeho.
V tom čase prišli policajti do domu Jozefa G.
Ďalej citujem Enzechštejna: „Hneď som vedel, že sa niečo stalo. Vytiahol som radšej búchačku a kráčal som po zaschnutých kuracích hovnách, ale nikde sa nič nepohlo. Nekotkodákalo tam ani jedno mizerné kura. Oliver išiel za mnou. Povedal som mu, že vojdem ako prvý, on nech zostane vonku a dáva pozor, keby niečo.“
„A čo ste urobili potom?“ opýtal som sa.
„Potom som odistil zbraň a išiel som dnu.“
Po chvíľke vyšiel.
„No čo? Nie je tam?“ opýtal sa Oliver nedočkavo.
„Áno aj nie, ako sa to vezme.“
„Ako to myslíte, šéfe?“
„Niečo z neho nám tam zostalo.“
***
Bobanovi sa podarilo pohnúť rukou. Neviem, či veľa alebo málo, ale určite to bola zmena k lepšiemu. Poznal som ľudí, ktorí skombinovali tabletky a do smrti zostali ochrnutí. Lenže, len čo ňou pohol, prasa sa rozkročilo na tlstých nožičkách, kvíklo, vymrštilo sa, zdraplo mu ruku, udrelo ju rypákom a zahryzlo sa mu do prstov. Pozrel na to miesto, hlavou obracať nemohol, ale zrak mu slúžil, tak aspoň takto sa snažil zistiť, čo sa okolo neho deje. Keď od neho prasa odskočilo, držalo jeho prsty v papuli.
Vtedy si uvedomil, že prasa ho žerie zaživa a ak útočí na všetko, čo sa hýbe, asi bude lepšie, ak už ničím hýbať nebude, a to aj vtedy, ak by sa mu vrátila sila. Musí hrať mŕtveho a keď sa bude cítiť dosť silný, vyskočí a vyšplhá sa na strom. Prípadne sa ho prasa možno zľakne. V to dúfal, pretože vyšplhať sa je síce super vec, ale nie po toľkých hodinách ležania, kedy mu nohy zdreveneli natoľko, že ak by sa aj na ne dokázal postaviť, o sekundu by mu vypovedali poslušnosť a spadol by rovno na prasa. Dýchal pomaly a povrchne, aby si to zviera nevšimlo.
Postupne sa upokojovalo, čierne gombičkové oči ale čakali, čo sa pohne najbližšie. Vtedy Bobana prepadla únava, lieky ešte stále účinkovali, inak by zaspať nedokázal. Vydesil sa, ale nič s tým už urobiť nemohol. V poslednej chvíli mu napadlo – čo z neho zostane, keď sa zobudí?
Potom si pomyslel, že je to tak možno lepšie.
***
Prebral sa na bolesť. Prasa mu chrúmalo členkovú kosť. Mäso na pravej nohe, medzi kolenom a chodidlom, už nemal. Kým spal, prasa mu tú časť nohy ohlodalo na kosť.
Povedal som: „To je hrozné!“
Na čo sa on iba zasmial a povedal: „Radšej to, akoby sa malo pustiť do stehna. Tam je stehenná tepna a ak by ju prehrýzlo, už by som tu nebol.“ Na okamih stíchol a ponoril sa sám do seba. Zjavne to preňho bola celkom lákavá predstava.
Po chvíľke ticha pokračoval. Hovorilo sa mu ťažko, niektoré slová som z neho musel ťahať ako z chlpatej deky, iné si domýšľať a pri ďalších sa radšej tváriť, že ich nepočujem.
Prasa chlípalo jeho krv, grgalo, žralo a on už rozhodne nezaspával. Videl, ako sa mu kosť belela na slnku. Už sa stmievalo, v lese padal súmrak skôr. Keď dochlípalo krv, z nejakého dôvodu mu rozšklblo zubami nohavice a pustilo sa do toho najcitlivejšieho. Mohlo byť zhruba 16:00. Okolo devätnástej sa v lesoch rozhostí tma. V tom čase už ležal na nosidlách nakladaných do záchranárskej helikoptéry, ale dovtedy si prežil peklo.
Prasa sa dostalo cez nohavice a začalo mu lízať penis.
„Malo strašne drapľavý jazyk,“ prezradil mi Boban. Vzrušilo ho to, no tesne pred ejakuláciou mu ho prasa odhryzlo. Keď dožulo, neulakomilo sa na zvyšok. Zrejme to bralo športovo. Prasa toho znesie… Bola to len iná obdoba tlačenky, krvavničiek, oškvarkov, jaterníc. Francúzi hovoria, že na prasati všetko chutí. Možno si to isté niektoré prasatá myslia o nás.
Boban mi tvrdil, že na neho celý čas pozeralo a usmievalo sa. Potom sa mu pre zmenu pustilo do zadku; rypákom ho podhrablo, prehodilo na brucho a začalo mu žrať pravú polovicu zadku. Neskôr mu jemne hryzkalo mäso na chrbte, až sa dostalo k chrbtici. Ťažko si to predstaviť, fotky mi, vzhľadom na citlivosť prípadu a ochranu pacienta, odmietli poskytnúť.
***
Enzechštejn sedel za volantom, vedľa neho jedol Oliver bagetu. Bola to však posledná bageta v jeho živote. Auto stálo na dedinskej ceste. Enzechštejn bol mysľou niekde úplne inde.
„To sa mi snáď len zdá,“ povedal zrazu Oliver.
Enzechštejnom myklo.
„Čo?“
„Pozrite! Tomu neuveríte.“
Na ceste stálo obrovské vypasené prasa a hľadelo na nich. Enzechštejn naň pozeral ako na zjavenie. Pripadalo mu vraj, akoby sa tam vôbec nehodilo, ako keby prišlo z iného sveta. Nikdy také veľké prasa nevidel.
„Niekomu ušlo?“ opýtal sa.
„Asi.“
„To by bolo oškvarkov.“
Oliver sa uškrnul: „To áno. Čo to drží v papuli?“
„Konár.“
„To nie je konár!“
Svini vypadla z papule ľudská ruka. Otočila sa im chvostom a utiekla do lesa. Enzechštejn vybehol z auta a chvíľku ju prenasledoval. No stratila sa mu z dohľadu, a keď zastal, aby sa započúval, les stíchol a nedaroval mu žiaden zvuk. Vrátil sa preto na cestu, kde sa nad rukou skláňal Oliver.
„Je na nej samé ihličie. Muselo ju vyniesť z lesa. Asi ju tam našlo. Ako sa dá v lese nájsť ľudská ruka, veliteľ?“
Ale Enzechštejnovi nenapadla žiadna rozumná odpoveď.
Ráno mu zavolali Bobanovi rodičia s tým, že syn nechal odkaz, že kvôli práci cestuje na opačný koniec republiky. Po príchode na miesto sa mal ozvať. Lenže odišiel v pondelok, teraz bola streda a jeho mobil bol stále hluchý. Rozhodli sa zavolať Enzechštejna. Pozrel si list, prečítal, porovnal písmo a povyzvedal sa ich na syna. Dospel k názoru, že neexistuje dôvod obávať sa o mladíkov život.
To sa teraz zmenilo. Mohla to byť jeho ruka? Strčil ruku do igelitového vreca a spolu s Oliverom šiel navštíviť Bobanových rodičov. Cestou rozmýšľal, kto z nich znesie viac. Dospel k presvedčeniu, že otec, ale mýlil sa. Len čo vďaka materskému znamienku identifikoval synovu ruku, dostal infarkt a hoci mu Enzechštejn s Oliverom poskytli prvú pomoc a privolali aj záchranárov, nepodarilo sa im ho zachrániť. Bobanovu matku prežité udalosti zmohli natoľko, že po krátkom čase, strávenom v nemocnici, skonala. Presnú príčinu lekári nezistili.
Enzechštejn s Oliverom medzitým zorganizovali pátranie. Prišli vojaci, záchranári, štátna polícia i značne podnapití dobrovoľníci z dediny. Po niekoľkých hodinách intenzívnej pátracej akcie, začuli Enzechštejn s Oliverom krik.
„Našli sme ho! Máme ho!“ ozývalo sa lesom.
Rýchlo bežali tým smerom. Našli dvoch dedinčanov, ako zhrozene stoja pri Bobanovom torze a dávia do kríkov. Jeden chlap ukázal kamsi do lesa. „Tam bežalo!“
„Čo?“ opýtal sa ho Oliver nechápavo.
„Prasa. Keď sme prišli, žralo ho. Vyplašili sme ho.“
Obaja policajti vytiahli zbrane a rozbehli sa za prasaťom do lesa. Predtým si Enzechštejn od chlapov požičal jazvečíka na stopovanie. Po chvíli snaženia pes chytil stopu. Počas behu Enzechštejn udal polohu tela vysielačkou pre vrtuľník, keďže do nedostupných lesov by sa sanitka nedostala. Neďaleko sa nachádzala lúka, kde vrtuľník mohol bez problémov pristáť. Čoskoro jazvečík vystopoval prasa raziace si cestu hustým porastom. Enzechštejn tieto lesy dobre poznal.
O Oliverovi sa to povedať nedalo.
***
„Tak sa nám náš pacient konečne zobudil, Milka.“ Muž v bielom plášti sa k pacientovi otočil a s úsmevom mu pohladil plece. „Vitajte späť, mladý muž. Boli ste dva týždne v umelom spánku. S kolegami sme sa zhodli na tom, že práve dnes je ten správny čas, aby ste sa vrátili do života. Máme pekný slnečný deň, bola by ho škoda prespať. Ako sa cítite?“
„Dobre. Vy ste lekár?“
„Áno, niečo také.“
„Niečo také?!“
„Som váš psychiater. Liečim neúspešné pokusy o samovraždu. Spomínate si na niečo z toho, čo sa vám v lese prihodilo?
„Neviem…v lese?“
„Napadlo vás tam prasa. Podľa policajtov bolo obrovské. Také tri metre na dĺžku, s váhou dvesto kíl. Zožralo vám… hmm… penis a ruky, poškodilo miechu. Stiahlo vám kožu z tváre. Bohužiaľ, tak vám dotrhalo nohu, že vám ju museli amputovať.“
***
Keď píšem tieto riadky, nikto nevie, čo sa stalo s prasaťom.
„Vyzeralo, že sa o seba vie postarať,“ povedal nahlas znetvorený mladík a začal sa smiať. Smial sa, až kým neupadol do mdlôb. Ja som musel odísť a hoci mi povedali, že zajtra to môžem skúsiť zasa, už som sa k nemu nevrátil.
„Je to psycho,“ povedal mi veterinár, ktorý bol k prípadu privolaný ako expert na správanie sa zvierat. „Chalan môže byť rád, že tam ležal od pondelka a prasa ho našlo až v stredu poobede, pričom ho policajti objavili ešte v ten deň.“
Enzechštejn a Oliver sa pokúsili prasa, utekajúce pred nimi čoraz hlbšie do hory, chytiť, ale keď po ňom začali strieľať, v rozzúrení napadlo Olivera tak nešťastne, že mu zlomilo väzy.
Prasaťu sa akoby zázrakom nič nestalo, netrafila ho ani jediná guľka.
Potom zmizlo.
Dúfam, že Vás môj príbeh zaujal a budete ma kontaktovať ohľadom jeho vydania.
S pozdravom, Dávid Krumst
… pokračovanie v knihe
