Ukážka z románu Potvorobijci – Márian Kubicsko

  1. Unudený Frankie

Lukáš vybehol širokými schodmi a ani sa nezadýchal. Chodba mestského múzea bola vždy studená, iba tretie poschodie sa ako tak prehrialo letným slnkom. Rýchlo zabočil doprava, chytil sa zábradlia a v tom okamihu zrazil vysokého chlapíka so smiešne vykrútenými fúzami.

„Ehm… prepáčte!“ zapýril sa.

„Ideš za mamou?“ svoju otázku vyslovil muž až s neprimeraným hnevom.

„Hej. Za ňou,“ ani Lukášov tón hlasu neznel príliš nadšene.

Ďalej sa nezdržiaval. Toho muža poznal. Vedel, že je to mamin kolega, Volá sa Lavej a nikto ho nemá rád. Je večne namosúrený, nikdy sa neusmeje. Muzeológovia ho prezývajú Dudroš a určite existuje aj škaredšia prezývka, ktorú ale mama, samozrejme, Lukášovi neprezradí. Povedala však, že sa Dudrošovi má vyhýbať. Vraj je nepríjemný, dokonca sa šušká, že si bez dovolenia požičiava z múzea exponáty aby na nich doma skúšal všakovaké okultistické praktiky. Aj preto chodí stále v čiernom.

Lukáš vedel, čo je to okultizmus. Čierna mágia, viera v nadprirodzeno. Bola to hlúposť, rovnako ako Lavejova prezývka. Veď Dudroš bol pôvodne jeden zo siedmych trpaslíkov. Síce vždy uhundraný, no s dobrým srdcom.

Lenže tento Dudroš, do ktorého práve vrazil, mal oveľa bližšie k zlej kráľovnej, než k milému mužíčkovi.

Chlapec sa rozbehol chodbou až k masívnym dubovým dverám. Nezaklopal. Vlastne aj mal v úmysle zaklopať, no v poslednej chvíli si to rozmyslel. Miestnosť patrila Unudenému Frankiemu a okrem neho skoro nikdy nikto dnu nebol.

Stlačil kľučku, pánty zavŕzgali a on vstúpil. Obklopilo ho šero. Okná boli zatemnené ťažkými závesmi, len občasnými štrbinami prenikali úzke lúče svetla. Po obvode stien stáli tmavé skrine a zopár poličiek s hrubými knihami. Uprostred miestnosti, ako starobylý vyrezávaný oltár, trónil veľký stôl. Na stole ležala… mŕtvola.

Skutočná mŕtvola. Prikrytá bielou plachtou, spod ktorej trčali bosé nohy a plešatá hlava. Ruky mala položené na hrudi, čo ale chlapec mohol iba tušiť, nakoľko zaspätkoval a prekvapením si privrel viečka.

Potom narazil chrbtom do dverí. Stuhol. Iba na okamih, aj mal pocit, že mu celé telo zdrevenelo. V nasledujúcom okamihu ale kútiky svojich úst sa stočili k úsmevu.

„Frankie?“ ozval sa miestnosťou Lukášov hlas.

Frankie bol mŕtvola. Skutočná mŕtvola, ktorá bola po smrti už pár tisícročí. Túto múmiu dostalo múzeum do daru priamo z Egypta. Doteraz ležala v prezdobenom sarkofágu na zemi a Lukáš sa na Unudeného Frankieho, ako múmiu nazval, chodieval pozerať deň čo deň. Nenapadlo mu, že ho niekto môže premiestniť na stôl a ešte k tomu aj prikryť.

„Frankie?“ usmial sa a pristúpil bližšie.

Bol to on. Musel to byť on, veď čo iné by do tejto časti depozitára dali?

„Ahoj, Frankie! To som ja, Lukáš!“ pristúpil k nemu a vlhké ruky si utrel do nohavíc.

V tú chvíľu mŕtvy Egypťan pohol rukou.

***

   Chlapec vyvalil oči a nahlas preglgol.

Frankie sa skutočne pohol, bleskurýchlo mu prešlo mysľou a zaraz zbledol. Obidve kolená ho prestali poslúchať, stihol sa ešte otočiť a chytiť sa kľučky.

Frankie sa pohol! – chcelo sa mu vykríknuť, no ešte predtým, čo otvoril dvere, sa obzrel späť.

Na parapetnú dosku dosadol sivý holub a zvonka začal klopkať na okenné sklo To Lukáša vystrašilo ešte viac. Po čele začali stekať pramienky potu. Bol si istý, že múmia urobila nejaký pohyb, dokonca sa mu zazdalo, že pootočila hlavou a jeho vyschnutá tvár ho sleduje zvedavým pohľadom.

„Frankie?!“ zašeptal nešťastne.

Žiaden ďalší pohyb, žiaden zvuk. Aj holub najskôr pochopil, že ďobaním môže komusi spôsobiť zástavu srdca a odletel preč.

Mládenec ale kľučku nestlačil. Neušiel. Urobil opatrný krok, potom druhý.

„Možno sa mi to len zdalo,“ riekol pre seba a  postúpil o ďalší krok.

V tichu počul svoj vlastný dych.

„Prišiel som za mamou,“ riekol ospravedlňujúco múmii „Len som sa chcel na teba pozrieť. Vraj ťa zoberú do nemocnice. Na röntgen. Nebolí to, neboj! Iba zistia čosi viac o tebe. Napríklad, ako si zomrel a tak. Potom sa vrátiš späť.“

Biela plachta sa znova rozhýbala. Už to nemohol byť očný klam. Bola to skutočnosť!

A potom … potom sa ozval smiech.

***

„Ujo Ivan!“ chlapec rýchlo pochopil, čí je to hlas.

Spod stola sa dvihla nízka postava s veľkými, ako popolníky hrubými, okuliarmi. Ujo Ivan, najveselší zamestnanec múzea, sa škeril od ucha k uchu.

„Ja som vedel, že sa poserieš!“ rehotal sa.

„Však som sa skoro aj!“

„Ale odvahu máš, chlapče! Ja by som už dávno pustil do gatí.“ spopod múmie sa vytiahol ďalší človek.

„Ujo Fero, aj vy?“

„Počuli sme ťa, ako si na chodbe zrámoval Dudroša a tuto kolegu hneď napadla táto somarina. Vedel, že si nenecháš múmiu ujsť. Najmä, keď dnes odchádza. Práve sme ho pripravovali na cestu. Čo myslíš, bude dobrým pacientom?“ prstom ďobol do Frankieho.

„Skoro ste urobili pacienta zo mňa.“

„Hehe, Lukáško, ja viem, že ty sa len tak niečoho nezľakneš. Na čo ideš za mamou?“ okuliarnatý muž sa presunul ku stene a zažal svetlo.

Zaraz bola miestnosť prívetivejšia.

„Ale kvôli hlúposti. Viete, že ma zapísala do tábora?! Do letného tábora!“

„No a? Veď si bol i minulý rok.“

„Lenže to bol tábor mladých archeológov. Tam som chcel. Síce som sa nudil, ale …“

„No vidíš,“ prerušil ho, „A vieš prečo? Lebo si archeológiu predstavuješ ako veľké dobrodružstvo. Ako Indiana Jones. Tento rok to budeš mať preto o čosi adrenalínovejšie.“

„Takže vy viete…?“

„Vieme, samozrejme! Povedala nám to. Tvoja mamina ťa má celého prečítaného. Dokonca vedela, že prídeš, že budeš najedovaný, ale najprv sa zastavíš u kamaráta Frankieho.“

Chlapec si povzdychol. Jeho mama bola už raz taká. Jej kolegovia vedeli o Lukášovi úplne všetko.

„Len pekne choď za ňou,“ preriekol ujo Fero, „a nedurdi sa. Ona to myslí dobre. Potom sa vráť sem! Čaká ťa ešte prekvapenie.“

„Prekvapenie?“

„No,“ pritakal „Možno sme pre teba objavili artefakt zo Stratenej legendy.“

***

Chalan ani nezavrel za sebou dvere a mladší muž začal hlasito frflať: „Stratená legenda? To nemyslíš vážne!“

„Prečo?“

„Veď je to jasný podvrh!“

„No a? Lukáš tomu verí a to úplne stačí.“

„Ale choď! Kniha o avarobijcoch vraj napísaná v deviatom storočí. Úplná hlúposť! Nebola to náhodou naša univerzita, ktorá dokázala, že kronika vznikla v devätnástom storočí? Nebol si medzi tými vedcami, ktorí vyvrátili jej pravosť?“

„Bol. Lenže,… lenže počúvaj. Lukáš je chlapec. Nie žiaden historik, aj keď sa na archeológa občas rád zahrá. A čo je preňho zaujímavejšie: Študovať nejaké rozbité staré hrnce, alebo snívať o hrdinoch, ktorí z nášho územia vyhnali Avarov? Okrem toho, občas mám pocit, že sme sa vo svojom kategorickom vyjadrení  trocha unáhlili. Veď i profesor Klein verí v pravosť Stratenej legendy a on je už iná kapacita, než my dvaja.“

„On bol kapacitou,“ opravil ho, „Pokiaľ sa tomu starému dedkovi Stratená legenda skutočne stratila. Veď preto ho poslali do dôchodku.“

„Neposlali. Odišiel do dôchodku sám, to je niečo iné.“

„Hovor si tomu ako chceš, ale našej univerzite urobil pred akademickým svetom hanbu,“ rozčúlil sa Fero.

Jeho okuliarnatý kolega mávol rukou, čo znamenalo, že si o tom myslí svoje a nik ho nepresvedčí o opaku. Rovnako to mohlo znamenať, že sa už o danej téme nechce ďalej baviť a mali by sa radšej venovať múmii ležiacej na stole.

„A čo chlapcovi teda chceš dať?“ Fero zjavne nechcel v rozhovore skončiť.

„Toto,“ z vrecka vytiahol akýsi hnedý predmet a vložil ho kolegovi do rúk.

Ten sa naň pozrel a uškrnul sa.

„Ty si blázon,“ riekol Fero „Takýmto haraburdím ho podporovať vo vede!“

***

„Prečo práve sem, mami?“ Lukášov hlas znel nešťastne až zúfalo, „A kedy si mi to chcela povedať?“

Podal mame prihlášku do tábora. Bola vyplnená a podpísaná.

„Lebo… ehm. Lebo.“

„Lebo prečo?“

„Lebo nemôžeš byť celé prázdniny doma. Okrem toho, v ten dátum musím ja odísť k vykopávkam na východ. Nemôžem ťa nechať samého…“

„Ale…“ snažil sa ju prerušiť.

„Tábor nie je odtiaľto ďaleko. V najhoršom prípade by ťa vyzdvihol strýko, ak by bol nejaký problém.“

„Ale…“

„Okrem toho, ide tam aj Erik.“

„Erik?“ neveriacky sa na ňu pozrel, „Ty si presvedčila Erika?“

Bol to jeho najlepší a vlastne jediný kamarát. Chodili spolu do triedy a jedine Erik dokázal akceptovať jeho záľubu v histórii. Zatiaľ čo ostatní spolužiaci chodili na futbal, florbal, alebo sa venovali pofľakovaniu sa po sídlisku, oni sa zašili doma do izby a študovali. On na internete a v knihách hľadal informácie o minulosti, Erik zasa informácie o dievčatách. Párkrát si dokonca pozreli aj porno, no naposledy ich pri tom načapala Lukášova mama a odvtedy sa pred ňou Erik cítil trápne.

„Ani som ho nemusela veľmi presviedčať. Povedal, že s tebou pôjde aj na kraj sveta a už bol fuč.“

„No, nedivím sa.“

„Čože?“

„Ale nič…“odvrkol Lukáš, „Ale prečo tento tábor? Čítala si to vôbec?“

Ukazovákom prešiel po tlačive, najmä po propagačných vetách pod kresbou chlapíka so zbraňou v ruke.

TÁBOR PREŽITIA

LÁKA VÁS DOBRODRUŽSTVO? CHCETE OTESTOVAŤ SVOJE SCHOPNOSTI? ZAŽIŤ NAJTVRDŠIE PODMIENKY A ZISTIŤ, ČO JE TO BYŤ PRAVÝM VOJAKOM? ODLEPTE SA OD POČÍTAČA A BOJOVÝCH HIER A ZAŽITE VOJENSKÝ DRIL NAŽIVO! IBA U NÁS POCHOPÍTE, ČO JE TO BYŤ SKUTOČNÝM VOJAKOM.

 

„Lebo tvoj otec, ak by žil, určite by to chcel. Videl sa v tebe. Pamätáš na tú maskáčovú bundu, ktorú si od neho dostal, keď si mal štyri?“

„Pamätám, že bol vojak. A vraj mi raz kúpil maskáčové plienky.“

Jeho mama sa usmiala. Mala krásny úsmev a modré oči jej pri tom žiarili ako dva drahokamy.

„Mala som dobrého muža a ty dobrého otca. Škoda, že už nie je medzi nami,“ povzdychla si.

„Ale veď medzi tými deckami si budem pripadať ako starec!“

„Starec? Čítal si čo je na druhej strane napísané?“

Otočila list a prstom ďobla do malých písmen.

TÁBOR PREŽITIA JE URČENÝ PRE OSOBY STARŠIE AKO 14 ROKOV.

 

„Aha,“ prikývol, „Ale ja nikdy nebudem vojakom. Aj keď otec bol.“

„To viem, Lukáško. To viem. Do toho tábora by si však mohol, dobre. Aspoň kvôli Erikovi, keď som ho už do toho namočila.“

„Aj kvôli otcovi,“ hlas sa mu znenazdajky stíšil a sám pre seba prikývol.

***

Keď sa vrátil do miestnosti s Unudeným Frankiem, nik tam nebol. Dokonca ani múmia. Bolo zhasnuté, no niekto odtiahol jeden zo závesov, tak poľahky našiel list položený na stole. Papier bol zaťažený kusom starého železa.

 

Ahoj Lukáš!

Museli sme už ísť s Frankiem. Predsa len, nenecháme ho v tom samého. Ak by žil, určite by sa rontgenu bál.

 

Ehm, celý ujo Ivan – pomyslel si

 

Nechal som Ti na stole darček. Je to kus železného nástroja z polovice siedmeho storočia. Pre nás je bezcenný. A to aj z dôvodu, že šikovnému grafikovi, ktorý ho mal prekresľovať do počítača, sa podarilo železo zlomiť. Aby zakryl stopy, zlepil ho sekundovým lepidlom, no nie príliš šetrne. Veď sám vidíš.

Je to hrot kopije z prvej polovice deviateho storočia. A ktovie, možno ide presne o tú bájnu kopiju, ktorá je popisovaná v Stratenej kronike. Časovo aj geograficky to sedí. Tento kus sa totiž našiel zamurovaný v základoch bývalého kláštora pod kopcom.

Stráž si ho a nehovor o ňom mame. Hnevala by sa (najmä na mňa)

Ivan

 

Lukáš strčil list aj so zhrdzaveným kusom železa do tašky. Mal v nej prihlášku do tábora. Vôbec mu nevadilo, že ju pokrčí.

„Teraz by bolo vhodné,“ povedal si pre seba, „pozrieť sa za Erikom a zistiť, čo mieni v tábore robiť. On totiž nikdy nebol vojenský nadšenec.“

  1. Cigarety

  Bicykel si oprel o plot a opatrne vošiel do dvora, aby nezobudil spiaceho psa. Bol to vlčiak a Lukáš dobre poznal Erikovho bundáša. Neskutočne lenivý, neskutočne maškrtný a s neskutočne veľkými zubiskami. A Lukáša vôbec nemá rád. Raz, pred pár rokmi sa mu zahryzol do zadku a pokiaľ neprišiel Erikov otec, dovtedy ho držal a nepustil. Od toho dňa má pred psami rešpekt.

Loki našťastie spal pod jabloňou a mladíkovi sa bez problémov podarilo vojsť do domu.

Erikovi rodičia nezamykali. Nikdy. Stačil jeden strážny pes.

Zádverie bolo prázdne, tak sa vyzul a narobil čo najväčší hluk, aby ho niekto z obyvateľov domu počul. Nik sa ale pri ňom neobjavil.

„Erik?“ otvoril dvere do kuchyne, „Si doma?“

Miestnosť bola prázdna. Na jedálenskom stole rozvoniavali čerstvo napečené buchty. Riad bol umytý, ešte z neho odkvapkávala voda.

„Haló! Je niekto doma?“

Musí byť niekto doma, inak by to v kuchyni nevyzeralo, ako vyzerá – napadlo mu. Ďalšia myšlienka bola, že Erikova mama šla najskôr do záhrady, a jemu sa kvôli sivému vlčiakovi za ňou naozaj nechcelo.

„Je niekto doma?“ ozval sa už len z povinnosti a namieril si to nahor po schodoch.

Sú prázdniny a kamarát má určite zapnutý X-Box.

***

Dvere do Erikovej izby boli otvorené dokorán, rovnako ako vedľajšie. Patrili jeho sestre a práve z tej izby vychádzala hudba. Nie každé dievča počúva skupinu One Direction. Pokiaľ bol Lukáš dobre oboznámený, táto chlapčenská zostava s dievčenskými hlasmi sa páčila najmä spolužiačkam, ktoré on a väčšina chalanov považovala za najväčšie ťavy v škole.

A v Simoninej izbe One Direction spievali slaďák.

Nakukol dnu.

Erikova sestra bola staršia o dva roky. Teraz stála pred veľkým zrkadlom. Oblečená iba v ružovom spodnom prádle, v rukách držala kefu ako mikrofón a imitovala spev. Jej hlas bol hrozný. Blonďavé vlasy však mala nádherné, vlnité a dlhé. Lukáš ostal zarazene stáť pri dverách a nevedel sa od toho pohľadu odtrhnúť. Simona mal krásnu postavu. Dlhé štíhle nohy, úzky pás a, samozrejme, to čo ho najviac priťahovalo, prsia skrývajúce sa v čipkovanej podprsenke.

„Ty hovädo!“ zbadala ho v zrkadle.

Otočila sa a hodila kefu smerom ku chlapcovi.

***

Postupne sa udialo viac vecí. Najprv kefa na vlasy minula Lukášovu hlavu a to najmä preto, lebo sa uhol. Následne si ale narazil lebku do rámu dverí a namiesto úsmevu, ktorý mal na tvári, zjavila sa bolestná grimasa. Pred očami sa mu zatmelo, postúpil o krok dozadu a padol na zem ako handrový panáčik.

***

„Lukáš! Lukáš? Čo to? Bože!“

Ani nevedel, koľko času ubehlo, keď sa mu podarilo otvoriť oči a pozrieť sa nad seba. Simona stála nad ním, v ruke krčah a liala mu na hlavu studenú vodu.

„Prestaň!“ vyjachtal zo seba.

„Ja, ja som nechcela!“

„Nič sa nestalo,“ odvetil jej, i keď mu pred očami stále prelietavali zlatí vrabčekovia.

„Počkaj, pomôžem ti vstať. OK?“

„To je v poriadku,“ odvetil a pokúsil sa dvihnúť.

Zistil, že Simonina ruka príde vhod.

„Ty mi prepáč. Nemal som na teba zízať ako nejaký blbec.“

Pre istotu si sadol na jej ustlanú posteľ a sledoval, ako sa oblieka. Vlasy mal mokré od potu a stále bol roztrasený. Našťastie vypla rádio a aspoň ho tie zženštilé hlasy ho neotravovali v mozgu.

„Prečo si taký debil?“ opýtala sa ho po chvíli vážne.

Sledovať obliekajúce sa dievčatá nepovažoval za hlúposť. Teraz ale nevedel, či Simona naráža práve na to. Lukáš bol samotár. Mohla za to jeho povaha. Bol prchký, často vybuchol a zúril. Za to mohla jeho tvár. Vraj sa podobal na otca. Otec musel mať šikmé oči ako Japonec a veľké guľaté líca. Musel mať malý nos a žltú pokožku ako väčšina Ázijcov. Lukáš našťastie pokožku žltú nemal. Dokonca aj jeho vlasy boli vlnité. Po mame. Oči a líca ale ostali a preto, ako všetci hovorili, vyzeral divne. Rovesníci sa mu za to vysmievali a on ich preto nemal rád. Často sa aj bil. Najmä, keď niekto urážal jeho otca. Vtedy mu ani nevadilo, keď tiekla krv.

Okrem Erika. Na toho by nesiahol, ani keby mu urazil mamu.

„A na čo si vlastne prišiel?“

„Za Erikom!“ odvetil jej pravdivo.

„Erik sa vyparil z domu už pred vyše hodinou. Hneď po tom, ako som sa rozhodla napiecť koláče. Nechcelo sa mu upratovať po mne.“

„A kde je teraz?“

„Kde by bol?“ natiahla si na seba modré tričko s veľkým tučniakom uprostred, „ Pri jazere. Kde inde? Išiel tam očumovať baby. Úchyl jeden! Nie ste vy náhodou bratia?“

***

Bol horúci letný deň. Vánok unavene obtáčal malé vlnky na hladine jazera a rozčechral sýtozelené lístie hustému pásu trstiny. Pri vode bol čulý ruch. Tak, ako cez školský rok sa tu striedali iba skupinky mlčiacich rybárov, teraz ich nahradil džavot množstva detí šantiacich pri brehu. Kde tu zaštekal pes, nespokojný, že jej mladú paničku chlapci znova hodili do vody.

Erikovu blonďavú hlavu medzi nimi nenašiel. Lukáš sa ani nedivil. Napriek tomu, že sa jeho kamarát staval do pózy urečneného extroverta, bol v podstate tiež samotárom, ktorý sa spoločnosti, ak sa len dalo, vyhýbal.

Zamieril bokom od skupiny kúpajúcich sa a šliapol do pedálov. Cesta sa zmenila v zmes výmoľov a vysokej trávy, napriek tomu úzky pás jasne ukazoval, že pred ním tadiaľ niekto prešiel.

Lukáš sa potil. Svaly na nohách sa mu napínali, no neskosená tráva jeho bicykel spomaľovala čím ďalej tým viac. Napokon to vzdal. Zostúpil a začal ho tlačiť povedľa seba.

Za hustým kríkom zbadal pás dymu.

„Zasa fajčíš?“ tušil, kto sa tam ukrýva.

„He?“ spod listov vykukla biela hlava s usmievajúcimi sa očami, „Ty debo, už som sa zľakol, že je to segra.“

„Čo tu takto sám?“

To sa mu už kamarát znova stratil z dohľadu.

„Poď sem a uvidíš!“ kývol naňho a potiahol si z cigarety, „Plavky máš?“

„Vieš, že neviem plávať,“ odvetil mu.

„No a? Voda je tu len po pás. Preto sem chodím. Okrem iného.“ lišiacky sa usmial.

„Mám kraťasy!“

„To stačí. Poď!“

Lukáš pristúpil a zbadal, že Erik nedrží v ruke iba cigaretu. Stál po pás vo vode a zatiaľ, čo si dával ďalšieho šľuka, v pravačke držal veľký ďalekohľad.

„Fotrov. Dovidíš ním aj na Pluto, ak budeš chcieť.“

„A na čo sa pozeráš?“

„Na čo asi?“ znova potiahol z cigarety a priložil si otcov kuker k očiam.

Voda bola studená. Tmavovlasému chalanovi nedalo nezasyčať, ako vstupoval hlbšie a hlbšie. Napokon sa ale ocitol pri kamarátovi a ten mu ďalekohľad vrazil do rúk.

„Na vodu si zvykneš. Za chvíľu už bude teplá až moc. Ale hentam kukaj! Tam vľavo, na opačnom brehu.“

Lukáš sa pozrel cez šošovky a musel uznať, že Erik nepreháňal. Skutočne to bol silný ďalekohľad!

„Kam sa mám pozerať?“

„Breh. Vedľa tých slnečníc. Tam sa skrývajú.“

„Kto?“

Nemusel odpovedať. Lukášov zaujatý postoj prezradil, že už našiel cieľ Erikovho pozorovania. Vlastne ciele. Tri.

„Už vidíš Angeliku? Čo povieš na jej prsia? Božské však?!“

Trojica dievčat sa opaľovala. Boli nahé. Ležali na zelenej deke a debatovali. Ak by sa chlapcovi chcelo, mohol by teraz odčítať z pier a zistiť, o čom rozprávajú. Namieril si to samozrejme inam.

„To je Andrea? Tá ryšavá?“

„Hehe, tiež som si myslel, že si vlasy farbí.“

„A tá tretia je …“ nedokončil.

Prestal sa tadiaľ pozerať.

„A čo ak nás vidia?“

„Ak by nás videli, už by sa obliekli. Alebo to možno robia naschvál. Provokujú. Baby už sú také.“

„Dnes som špehoval tvoju sestru.“

„Sestru? Si úchylný?“ Erikovi zabehlo a rozkašľal sa.

Spolovice vyfajčená Marlborka spadla do vody.

„Presne to hovorila o tebe.“

„Nebodaj ťa aj pri tom načapala.“

„Načapala,“ priznal sa.

„A nezabila ťa?“

„Nie!“ pošúchal si ubolenú hlavu a pod čiernymi vlasmi zacítil hrču.

„Simona je čudná. Má nejakého frajera. Neviem koho, ale musí to byť riadny blbec. Videl som ju, ako plače. Viackrát. Kvôli tomu debkovi.“

„Hmm,“ Lukáš sa odvážil hlbšie.

Dno sa prudko zvažovalo a piesok sa mu pod nohami prelieval ako v presýpacích hodinách.

„Neblázni,“ chytil ho kamarát za ruku a potiahol späť.

„Hovoril si po pás,“

„No, tam, kde stojím ja. Tam, kam si sa chystal ty, je svinská hĺbka. Nevieš plávať, asi by si to neprežil.“

„Zachránil by si ma,“ odvetil stručne.

„Hmm,“

„Ozaj, čo sa týka prežitia – ako ťa moja mama presvedčila, aby si šiel so mnou do tábora.“

„Nemusela.“

„Nemusela? Prečo?“

„Hrávam Flashpoint.“

„Čo?“

„Takú starú hru. Úplnú vykopávku. Simulátor vojaka. Som v tom dobrý. A chcem zistiť, aké to je v skutočnosti. Okrem toho, aspoň týždeň nebudem vidieť Simonu. Vieš, aká to je úľava?“

Lukáš si spomenul na scénu „Simona pred zrkadlom“ a akosi mu nevedel dať za pravdu. No skôr, než sa ozval, Erik vykríkol nadšením:

„Jáááj, pozri! Obracajú sa! To budú zadky! To budú zadky!“ a znova si priložil ďalekohľad k svojim modrým očiam.

***

Slnko pripekalo, čo pokožke blonďavého chlapca dalo poriadne zabrať. Z krémovo pieskovej sa za určitý čas stala krémovo ružová až priam sčervenala. Erik sa síce nevedel nabažiť pohľadu na trojicu neodetých dievčat, nakoniec ale dal za pravdu Lukášovi a spolu sa stiahli pod košatý strom.

„V tieni sa lepšie fajčí,“ presviedčal sám seba a otcovým ukradnutým zapaľovačom si pripálil ďalšiu.

„Vraj si tam nemusíme brať nič. Chápeš! Všetko nám dajú. Kanady, maskáče, úplne všetko. Aj zbraň!“

„Blbosť. Samopal ti nedá nik.“

„Nie, samopal. Bolo tam písané – Zapožičanie paintballovej výzbroje v cene! Úžasné.“

„No, neviem,“ zamrmlal rozmrzene Lukáš a celý sa natiahol na piesok pod vŕbou.

Do chrbta sa mu zaborilo zopár ostrých kamienkov, čo ho prinútilo vstať, no nedal nepríjemnú bolesť na sebe poznať. Iba čo schytil kamene a hodil ich do vody. Tie s čľupotom dopadli a na hladine nakreslili súmerné kruhy.

„Ja by som si ani s tými kanadami nebol istý. Obuv ti môže narobiť poriadnu oštaru. Pľuzgiere a tak. To si radšej zoberme nejaké vlastné,“ odvetil Erikovi.

„Ale tešíš sa, však?“ zmenila sa téma.

„Prečo myslíš?“

„Inak by sme sa o tom nebavili. Teraz by si mi kecal o tej tvojej histórii a tak…“

„Jaj, vidíš! Celkom som zabudol!“

„A je to tu zas. Ja blbec, mal som sa čo ozývať!“ povedal si bielovlasý chlapec pre seba.

Bolo to síce mrmlaním, ale dostatočne nahlas, aby ho Lukáš počul.

„Toto mi dal Ivan. Vieš, ten mamin kolega,“ vytiahol z tašky kus železa.

„Hmm, čo to je?“

„Neviem. Vraj bezcenný kus kopije.“

„Heh, je to zlepené.“

„Viem. Preto nemá tento exponát žiadnu cenu. A pritom, čo ak to je hrot Adalrámovej kopije.“

„Adalrámovej kopije?“ pretáčal si v rukách kovovú vec, „Kto to bol Adarlám?“

***

Lukáš nestihol odpovedať. Kamarát mu rýchlosťou blesku vrátil poničený exponát, nanešťastie spolu aj so zapálenou cigaretou. Horiaca časť sa mu zaborila do dlane a on vykríkol jednu nepeknú nadávku. Veľmi nepeknú nadávku a hneď na to zjojkol bolesťou.

„Ty hovado nekultúrne! Čo to robí…..“

Písmenko „Š“ už nevyslovil. Nad nimi stála Simona s výrazom zúrivého dobermana.

„A ty ho v tom ešte podporuj!“ ukázala prstom na pokrkvanú Marlborku, „Poviem to otcovi a nikam nepôjdete! Do žiadneho tábora! Ani jeden z vás.“

„Ale….“ Lukášovi sa chcelo povedať, že by mu to vlastne ani veľmi nevadilo, no pozrel sa do tváre preľaknutého priateľa a dokázal vysloviť iba: „Bolí ma ruka!“

„Čože?“ jeho reakcia vyviedla Simonu z mieri.

„No, bolí ma ruka!“ postavil sa pred ňu tískajúc si popálenú dlaň, „Dnes ma vy dvaja privediete do hrobu. Najprv mi ty spôsobíš otras mozgu, následne sa takmer utopím v prítomnosti tvojho brata. A teraz … teraz som sa popálil!“

„Ty sa sťažuj!“ obrátil sa naňho Simonin brat. „Ale keď sme sledovali nahú Angeliku a ostatné baby, tak si ani nemukol.“

„Čo ste robili?“

„A do kelu,“ pochopil, k čomu sa priznal.

„Tak, to sa povie! Do konca prázdnin budete mať zaracha!“

Na to sa otočila, zafučala sťa rozzúrený býk a odpochodovala preč.

„No, a sme skončili!“ vyjachtal neprítomne Erik, „Tá si ešte navymýšľa! To bude doma Világoš!“

Lukáš ani nečakal, ako kamarát skončí svoj prehovor. Bosí sa rozbehol za blondínou, ktorá sa už stratila z dohľadu.

„Simona, počkaj!“ vykríkol za ňou a vpustil sa vnohy.

Ostré kamienky mu rezali chodidlá, horúci piesok pálil jak šľak.

***

Ani nie o desať minút bol späť. Erika našiel bledého a roztraseného sedieť pod stromom. Ďalekohľad odložený, deka poskladaná. Bol nachystaný na potupnú cestu domov.

„Stihol si ju?“ bál sa aj dvihnúť hlavu.

„Hej!“

„No a?“

„Vybavené.“

„Čo vybavené?“

„Všetko,“ usmial sa.

„Ako všetko?“

„Našiel som ju bozkávať sa s frajerom. Tak som jej povedal, že keď ona bonzne nás, my bonzneme ju. A navymýšľame si ešte viac.“

„Ach!“ Lukášova veselá nálada si sadla aj na Erika.

Ihneď bol vybalený. Z tašky mu vypadla krabička cigariet.

„Tak, dáš si so mnou šluka?“

… pokračovanie v knihe

Rozhovor s autorom:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *