Zvyky a povery slovenských roľníkov

Ak sa Vám páčili naše prednášky, ale nezachytili ste všetko, nemohli ste prísť alebo ste na stránku zablúdili len šťastnou náhodou… vstúpte. Dozviete sa niečo o zvykoch, poverách a obradoch nášho ľudu.

Prítomný čas použitý v prednáške neznamená, že všetko, čo sa dozviete o živote našich roľníkov je aktuálne. Informácie som čerpala zo starších zdrojov, z publikácií, ktoré vo svojej dobe podávali reálny obraz života dediny očami autora – súčasníka. Na prednáške som chcela aj týmto spôsobom priblížiť poslucháčom „dobovú momentku“ z tohto obdobia.

  • Starobylé zvyky slovenských roľníkov, povery a obyčaje spojené s prácou na poli.

Zdroje: Pavel Socháň „Starobylé zvyky Slovenských roľníkov“ /1930/

a Tibor Halečka „Povery na Slovensku a ich pôvod“ /1961/

Pracovný rok Slovenského roľníka na poli sa začína prípravnými prácami – Povážaním = hnojením. Aby polia rodili, musia sa obrobiť. Na jar a na jeseň sa navezú hnojom, ktorý sa zaorie, s čím sú spojené niektoré zvyky:

Na Myjave gazdiná, keď gazda prvýkrát zapriaha dobytok do poľa, uviaže na ne svoju šatku a takto ich vyvedie z maštale. Drží ich, kým nie sú zapriahnuté. Do hnoja zapichne zelenú jedľovú vetvičku. Jednu si dá gazda aj za klobúk, koňom ju zastrčí za ohlávku a dobytku za jarmo.

V Terchovej, keď na jar vezú prvý raz hnoj, zapichnú do neho zelený jedľový vrchovec, aby sa siatie zelenalo.

  • Orba (oračka)

Starí Slovania hospodárili na stepiach. Časom, keď sa ich rady rozrástli, usadili sa v Polesí – na lesnej púšti v strednom Rusku. Tam svoje role vyrábali z lesa ohňom, a to tak, že z kmeňa stromu – z pňa, olúpali kôru. Strom vyschol, na jar ho vypálili, a tým získali voľnú pôdu, ktorú zorali. Orať lesnú zem bolo oveľa ťažšie, než orať sypkú stepnú pôdu. Používali preto nie len pluh, ale aj „sochu“, aby sa pluh nepolámal. Socha – bol drevený pluh, skôr rozoklaný konár, ktorým sa ryla koreňmi prerastená zem.

Zoraná zem sa potom bránou bránila a valcom sa valcovala, aby na nej neboli hrudy. Až potom sa sialo.

S orbou súvisí aj povera: Ak sa na Mateja ozve hlas škovránka, vyťahujú gazdovia pluhy. Je tiež dobrým znakom, keď na Mateja škovránok pije z koľaje.

Na Myjave tvrdia, že na Veľký piatok nie je dobre zem orať, aby nenastala neúroda. To preto, lebo vtedy pán Kristus odpočíva v zemi.

V Lopašove, keď gazda prvý raz vyvádza dobytok do oračky, natrú ho surovým vajcom, toto položia pod prah stajne, aby ho lichva prekročila a pokropia dobytok svätenou vodou. Vajce darujú žobrákovi. To všetko preto, aby lichva bola vždycky okrúhla ako to vajce a aby sa jej nič zlého nestalo. Každé ráno gazda alebo paholok prv, než sa pohne s lichvou do roboty, spraví pred ňou kríž.

Na Brezovej kto na jar ide prvý raz orať, načrie do drevenej nádoby vody z potoka. Namočí do nej na noc nevarené vajce a potom ráno hladí týmto vajcom po chrbtoch kone alebo voly zapriahnuté do pluhu, nehovoriac pritom ani slova. Potom vodu vyleje pred statok, kadiaľ má kráčať a prejsť pluhom, vajce však dá žobrákovi alebo cigáňovi pre šťastie.

V Turci keď ide gazda na jar prvý raz orať, ostane so záprahom pred kuchyňou stáť a zaplieska bičom. Gazdiná má pre neho na stole pripravenú praženicu, chlieb a soľ. Oráč si ide zajesť. Ak by mu nechutnalo — bude obilie „nepodarené“. Medzitým gazdiná pohládza voly slepačím vajcom, aby boli volky hladké.

Keď príde gazda na roľu, prvou vyoranou hrudou potrie volom šije, aby sa im jarmá nerozpadali, niekde preto, aby volom od jarma šije neochrastaveli.

Kto na jar vidí prvý raz pluh orať, potrasie na sebe šatami, aby sa z nich všetky blchy presťahovali do oráča. /Nech nie je lenivý/.

Keď na jar po prvom oraní príde gazda domov, poleje ho niektorá žena z domu po tvári vodou z hrnčeka,aby bola roľa požehnaná. Inde ho ženy a dievky oblievajú vodou, aby dážď nechýbal v lete a teda, aby „suchota nezavadila“.

  • Aj niektoré Štedrovečerné zvyky a povery súvisia s budúcoročnou úrodou:

V Gemeri na Štedrý večer za súmraku si v gazdovských domoch poznášajú do izby: motyku, rýľ a iné nástroje do orby a obrábania zeme a pokladú ich pod zastretý stôl, aby tam nepohnute odpočívali do tretieho rána.

V Solčanoch gazda povrazom obviaže všetky štyri nohy stola.

Všelijaké hospodárske nástroje sa kladú na Štedrý večer pod stôl preto, aby sa všetko živé a mŕtve zúčastnilo Vianoc, a aby sa gazdovstvo vždy pohromade držalo.

  • SEJBA: /10. – 31. Marca/, na severe 1.-30. Apríla

Keď je roľa pohnojená, pooraná a pripravená, prichádza sejba (siatba, siatie, osenie, osev), ktorá je dvojaká: v jaseni po žatve – na oziminu: žito (raž) a pšenica; na jar na jariny: jarec (jačmeň), ovos, proso (pšeno) a pohánka.

Povery o sejbe:

Na jar je najlepšie siať, keď je mesiac pod zemou.

Keď záružlie zvrchu kvitne, vtedy je dobrá včasná sejba; keď v prostriedku, vtedy prostredná a keď pri spodku, vtedy neskorá.

Keď pšenicu, žito seješ, vrhni spakruky pár zŕn, aby ti vrabce nerobili škodu na zrelom obilí.

Ohľadom najvhodnejšieho času na sejbu existuje množstvo pranostík, ktoré roľníci bedlivo dodržiavali a sledovali. Príslovia a porekadlá im zas pomáhali k správnej sejbe.

Napríklad:

„Kto riedko seje, riedko žne.“ , „Hrach treba tak riedko siať, aby si pomedzi neho, až vzíde, mohol baran ľahnúť.“ „Ovos sej do blata, jačmeň do prachu a žito do hrudy.“ – z toho vyplývalo, aké má byť pri siatí počasie.

V Gemeri vynesené zrno na siatie do poľa zložia na zem a vrece priložia skalou alebo hrudou zeme, aby klasy boli ťažké a plné. I v Terchovej položia hrudu na vrece, aby na roli skoro vzišlo. Berúc zrno pri sejbe do priehrštia hovoria: „Toto vtáčkom, toto bobáčkom (chrobáčkom), toto žobráčkom a toto mne!“ — a vrabce ani vrany nepôjdu na siatie, chrobáky ho nevyžerú, ani nijak nevyhynie, len toľko z neho, koľko bolo obetované vtáčkom, bobáčkom a žobráčkom.

Aby vtáci nerobili v osive škodu, rozsievač v Talabore rozhodí prvú hrsť zrna so zaviazanými očami hovoriac: „Ako ja nevidím osivo, tak aby ho ani vtáci nevideli.“ /Toto je v podstate mágia/

Aby zasiate zrno vtáci nepozobali, radia v Hanušovciach, že ho treba siať rukami zajačím sadlom namastenými.

Siatina sa dá pred myšami ochrániť aj tak, že muž svoju ženu – nahú a so zaviazanými očami, držiac sa
ručníka, tri razy prevedie po roli, ale tak, aby sa spiatky neobzrel, lebo ináč jeho obchádzanie medze nebude mať výsledok.

  • Zvyky a povery s obilím

Aby vtáci, najmä vrabce, zrno nezobali, zastrkujú hospodári do siatín strašidlo, strašiaka (hastroša, dedka).

V Detve na Štedrý večer nasypú na stôl za hrsť obilia, ktoré po celé sviatky zostane ležať na stole, aby po celý rok bolo požehnanie. Na jar rozsievač premieša svoje zrno s týmto zo stola Štedrého večera,pridávajúc k nemu hlinu nazbieranú z hrobov!, to preto, aby bujne vyrastajúce zrno nebolo zničené žravými vtákmi.

I v Turci mávajú na Štedrý večer na stole pod obrusom hromádku rozličného obilia, ktoré potom gazdinky po štipkách dávajú sliepkam a husiam, aby dobre niesli a podložené dobre sedeli na vajciach.

Inde na Štedrý večer sypú rozličné obilie pod obrus a do každého kúta izby stavajú nevymlátené snopy z každého obilia a nechajú ich tam cez celé sviatky. Takto posvätené obilie uschovávajú a miešajú ho s tým, ktoré majú vysiať, aby ho zúrodnilo.

V Stankovciach na Štedrý večer gazdiná v komore dá z každého druhu zbožia niečo na sito. Zažne k tomu dve sviečky a donesie to do izby k večeri. Na Božie narodenie dá ho požiť sliepkam tak, že gazdiná položí svoj opasok na zem do kruhu a nasype do neho toho zbožia. Keď ho sliepky odtiaľ zožerú, budú sa celý rok pridŕžať dvora a nebudú odletovať.

Na Štedrý večer tiež obväzujú ovocné stromy ovsenými klasmi, aby z nich ovocie tak viselo, ako tie klasy dolu visia.

  • Zvyky a povery so siatinami:

Na Kvetnú nedeľu po omši chodia mnohí roľníci do poľa a zahrabávajú niekoľko bahniatkových konárikov do ozimín, aby ich tým požehnali. Stáva sa však, že zlomyseľní ľudia zo závisti alebo z pomsty, chcejúc narobiť druhým ľuďom škody, tajne idú vykopať tieto vetvičky a do svojho poľa presadiť, aby si tým zväčšili úrodu.

Lieskové vetvičky bývajú tiež posväcované a do poľa zastrkované, lebo chránia pole pred kamencom.

V Lopašove na Veľkú noc nosia v košoch bravčové mäso — zväčša lopatky — do kostola svätiť. Keď to mäso zjedia, zanesú kosti na rolu do zasiateho žita: aby sa ho nechytila sneť.

V Nitrianskej v podvečer sv. Jána Krstiteľa (23. júna) nakladú ohňa na kraj poľa a s horiacimi fakľami obchádzajú siatiny. Niekde horiace hlavne vstrkujú do zbožia, aby sa doňho sneť nehodila.

Keď chlapi kladú klobúky alebo čiapky na stôl budú po roliach krtince. V Dol. Dubovanoch varujú: „Rajnicu neklaď na stôl, lebo ti budú krtice ryť roľu i lúku.“

  • Tráva, sená, senoseč.

Muži kosili kosou, ženy vykášali kosákom – srpom, ten je oveľa starší než kosa.

Za koscami chodili hrabačky, s hrabľami a vidlami zhrabúvali seno na kopy a rozhadzovali ho, aby ho po vyschnutí na seno/po troch dňoch/, zhrabli na kopy a stohy. Pri tejto činnosti sa dievčatá rozprávali medzi sebou spevom a aj s mládencami flirtovali, nosili im vody a spievali im.

Kopy a stohy sena zvážali vozmi do šopy /senník/ alebo na pôjdy /na povalu/.

K senám chodil ľud sviatočne oblečený. Pri práci neustále žartovali, dievčatá spievali, ujúkali, výskali a vykrikovali, a to tak, že sa až ozveny od grúňov, hôr a brál odrážali do všetkých strán. Popritom usilovne pracovali, lebo matky a mládenci si všímali odev aj prácu budúcich neviest. Pri senobraní si vypomáhali kmotrovia kmotrom, susedia susedom a milenci navzájom.

Keď na lúku príde gazda, zbehnú sa okolo neho hrabačky a jedna z nich ho obviaže šatkou alebo stužkou okolo pása, začo im musí dať niečo na „zpriepitné, aby si mohli spraviť „dobrú vôľu“. Tento zvyk bol rozšírený na celom Slovensku.

  • Zakončenie senobrania

Keď bolo seno zobraté, urobili dievčatá zo sena veniec, jeden z mládencov si ho nastrčil na tyčku a kráčajúc na čele ostatných, ktorí niesli hrable a vidly, išli s vencom do gazdovského dvora, kde na nich čakali s večerou.

Povera. Pri senobraní, keď sa posledné seno z kopy na voz hodí, vtedy sa voz iste prehodí.

  • Chodenie na trávu

Kým nie sú sená pokosené, chodia dievky alebo aj ženy na svoje blízke lúky a medze nažať kosákom krmivo pre statok, najmä pre dojné kravy – „chodia na trávu“, ktorú si ukladajú do „trávnej plachty“ – zviazanú do batohu si ju odnášajú na chrbte domov. – Aj toto bola činnosť, pri ktorej sa dalo s chlapcami poflirtovať a porozprávať – mládenci, čo o dievča stáli, si vystriehli, kedy a kde ide na trávu, aby jej mohli pomôcť.

Chudobní, ktorí nemali svoje lúky alebo ich mali veľmi ďaleko a náhle potrebovali krmivo, zašli si potajomky v noci alebo zavčas rána do cudzieho nakosiť a odniesť domov.
Aby sa ľudia poistili proti tomu, aby ich hájnici nechytili, keď idú na cudzie miesta trávu žať, majú na to rozličné čarodejné prostriedky:

Kto má z obesenca z ľavej ruky malíček a kosti, ktoré na Štedrý deň o 12. hodine v noci vykopal na cintoríne, ten môže čokoľvek kradnúť, nezbadajú ho, hoci by sa na neho aj dívali.

Na Štedrý deň pri pečení koláčov sa dievča snaží ukradnúť koláč, ktorý z pece prvý vysadia. S takým teplým uteká von, vyje z neho prostriedok a cez tú dieru pozerá do poľa: vtedy ju vraj na tráve nechytia.

Kto pri pečení vianočných koláčov posúch alebo koláč, ktorý bol prvý daný do pece a prvý i von vytiahnutý, ukradne, toho, keď bude kradnúť na poli trávu, alebo na cudzom pásť, nikto neuvidí, ani nepolapí.

Keď gazdiná pečie vianočné koláče a prvý kus jej paholok alebo syn ukradne a zje, bude mať šťastie, keď pôjde v lete v noci lichvu pásť — hájnik ho nechytí.

Pred Ďurom (24. apríla) chyteného motýľa viažu si trávnice do plachiet, aby ich nedostihli hájnici, keď idú žať trávu na zakázané miesto.

  • Povery a zvyky o sene

V Novohrade na Štedrý večer dávajú pod stôl hrnček hore dnom a naň položia za hrsť zviazaného sena a tam ho nechajú až do konca sviatkov. Potom ráno gazda vynesie seno do stajne a rozdelí ho kravám. Do hrnčeka nadoja mlieka od každej kravy – tak kravy vždy budú mať čo žrať a vždy budú dávať dosť mlieka.

  • Ďatelina, veštiaca bylina

Ďatelina pred Ďurom je veštiacou bylinou, preto pred Ďurom devy vyhľadávajú štvorlistovú ďatelinku a nosia ju pri sebe, aby boli všade šťastné. I kto pätorakú alebo šestorakú ďatelinku nájde a pri sebe nosí, bude ho všade šťastie sprevádzať; keď mu ju zašijú do kabáta, všetko sa mu vyplní. Len sedmoraká ďatelinka znamená smrť. Inde pred Ďurom nájdenú štvorlístkovú ďatelinku zašijú do handričky a nosia ju pri sebe, privábi im šťastie; ale nesmie sa jej ani pri trhaní ani pri zašívaní holou rukou dotknúť, inak by stratila svoju kúzelnú moc. Kto má pri sebe takú ďatelinku, prezrie hocaký klam a podvod.

  • Polievanie na Ďura

Na Ďura mládenci polievajú dievčatá, idúce na trávu a dievčatá polievajú zase pastierov, po prvý raz vyháňajúcich dobytok na pašu.

  • Kúzelná tráva

V Gemeri rastie na lúke taká tráva, na ktorú keď človek stúpi, tak zablúdi. Ale je aj taká zelina, od ktorej krava dojí krv.

  • Kúzelná zelina

Keď koscovi spadne pri kosení kosa z poriska, vtedy kosec odťal zelinu, ktorou hocaký zámok otvorí, keď sa ho tou zelinou dotkne. Ak túto odťatú zelinu chce nájsť medzi trávou, musí všetku tú trávu vziať a na vodu pohádzať. Zelina, ktorá pláva hore vodou, je tá čarovná zelina.

  • Žatva

Po kosbe sena nasleduje žatva obilia. Hlavným prameňom výživy roľníkov je poľná úroda, preto ja pre nichžatva (žeň, skľudzeň) veľmi dôležitá. Od dobrej žatvy závisí blahobyt a živobytie roľníka a jeho rodiny.

Starí Slovania sa pred žatvou modlili. Vzali do hrste zrno, vyzdvihli ho k nebu a volali: „Pane, ty, ktorí si nás opatroval potravou, daj nám i dnes v hojnosti!“ Prvú hrsť klasov obetovali sv. Blažejovi, druhú poľným démonom.

Pôvodne aj muži žali srpom; kosilo sa na „hrste“ – „hrsťovalo sa“. Dnes žencovi kosou, žnice „odoberajú hrste“ obilia („hrsť po hrsti“) a kladú ho na riadky.

  • Obzeranie siatin

Je akýmsi sviatočným zvykom, že gazdovia chodia po nedeliach od jari do žatiev na pole, obzerať si oziminy a jariny.

V Bošáci dievčatá, idúce večer domov z pálenia Júrskeho ohňa nad dedinou, keď ich cesta vedie okolo oziminy, raži alebo pšenice, váľajú sa po nich, aby na nich také vysoké steblá narástli, ako sú vysoké ony. Gazdovia nielen, že to dievčatám nezazlievajú, ale ráno si ešte pochvaľujú: „Ej, ale mi dievky pogúľali raž!“

Hospodári skúmajú úrodu, či sa do nej sneť a iný plevel nehodil, či kúkoľ nedusí obilie, či vetry nepováľali zbožie, či kamenec nevytĺkol zrno. Zvykli to robiť najmä starší hospodári. Potom sa rozprávali a veštili podľa starodávnej pranostiky, aké budú úrody a aké siatie sa sľubuje.

Dievky večer, pred Jurom, z oziminy upletený veniec hádžu po tri razy, jedno po druhom, na jabloň. Ak veniec do tretice zostane visieť na strome, naisto sa dievka do roka vydá.

  • Hospodára poviažu i musí sa odmeniť

Ak sa hospodár k žencom priblíži (na panských pozemkoch úradník alebo šafár), alebo si niekto z jeho rodiny príde prácu obzrieť zblízka „poviažu ho“ – obstanú ho s jasotom a vystrú pred neho šatku alebo povrieslo a nepustia ho spomedzi seba, kým im na výmenu nepodaruje nejaký peniaz.

Niekde preložia krížom na cestu alebo chodník okolo idúcim hŕstky zbožia alebo povrieslo, aby dostali sprepitné — „viazaného“.

Za dar sa ženci a žnice poďakujú a ujúkajúc a spievajúc zase pokračujú v žatve ďalej.

  • Zvyky, povery a čary so žatvou
  • Predpoveď z listov vŕby

Aká bude úroda sa dozvie gazda z listov vŕby. Keď prvé lístky, najmenej tri, vyrašia na vyššej čiastke, tak bude jarná siatina požehnaná, ak na dolnej, tak jesenná.

  • Rakytové bahniatka chránia oziminy

Po omši na Kvetnú nedeľu chodia ľudia do poľa a zahrabávajú alebo len vztyčujú niekoľko posvätených rakytových konárikov s bahniatkami do ozimín, aby ich požehnali. Čím dlhšie sú ratolesti, tým dlhšie budú oziminy alebo i klasy. Niekde ich ozdobia stužkami a pokropia svätenou trojkráľovou vodou. Tým je úroda zároveň chránená proti bleskom a kamencu, proti čarám i všetkému zlému.

  • Kvet raže chráni pred prechladnutím

Keď na jar vidíš po prvý raz kvet ražový, oblíž a prehltni kvety z troch klasov, budeš chránený pred prechladnutím.

  • Aby sa ruky na žnive nesbierali

V Šariši pred Dzurom, keď starí ľudia nájdu bramaškovú kôpku (mravenisko), umývajú si v nej ruky, aby sa im počas žatvy neodberali.

  • Kedy sa má žatva začať

Ani jeden hospodár nezačne žatvu v iný deň v týždni, ako v piatok, aby mu myši obilie nežrali. Naproti tomu iní tvrdia, že v piatok a v stredu sa práca nemá začínať, lebo sa nevydarí.

  • Vyvolať dážď

Keď hrabačka položí hrable hore zubami, vtedy príde dážď. Tomu veria v Novej Bani.

  • Ako sa dá skôr pozvážať zbožie s poľa domov

V Šariši na Veľkonočnú nedeľu ráno, nesú ľudia „pasky“ (veľkonočné pečivo), vajcia a všelijaké jedlá do kostola posvätiť. Potom sa každý ponáhľa domov, lebo vraj – kto skôr príde, ten si aj skôr pozváža zrno z poľa domov.

  • Význam kukučky v hospodárstve:

Keď niekto počuje hladný, po prvý raz kukučku kukať, vtedy bude neúrodný rok.

Kto počuje po prvý raz kukať kukučku, nech pozoruje, koľko ráz zakukala, lebo po toľko zlatiek bude merica jačmeňa. (Terchová.)

Žena nesmie sama hrabať, ináč ju kukučka zakuká: bude nešťastlivá.

  • Čary so zeleným žitom

V Jamníku v Liptove v Jurskú noc poverčivé ženy trhajú zelené žito, ktorým obkadia svoje kravy, aby dobre dojili.

  • Predpoveď

Zo snehu na streche aké dlhé cencúle ľadu visia, toľké v tom roku narastú klasy. (Nová Baňa.)

  • Povera:

Pri skladaní snopov do štálu prvý dávajú ríťavým koncom, aby myši zrno nežrali. (Nová Baňa.)

  • Obžinky- Dokončenie žatvy

Keď sa na väčšom majetku skončí žatva, slávia sa obžinky. Volajú ich aj dožinky, ožinky, ožinok, ohrable,ohrabník.

Žatva je skončená, keď je všetko obilie poukladané v snopoch do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len zvážanie obilia domov. Niekedy, keď je obilie suché, zvážajú ho hneď rovno do stodôl.

  • Žencovský veniec

Vtedy žnice nazbierajú poľné kvety, z najkrajších obilných klasov upletú veniec a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec položia niektorej dievke na hlavu. Jeden zo šuhajov uviaže na palicu bielu šatku — ako zástavu.

Na Orave a Liptove nesú tento veniec na hrabliach.

Pod veniec a pod zástavu sa vyberie obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Postavia sa ako prví, ostatní sa zoradia do pochodového radu.

Ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora, kde ich už na prahu čaká hospodár s hospodárkou. Hospodár drží v ruke krčah s vínom a hospodárka chlieb, soľ a nôž. Povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina odovzdá veniec hospodárke a tá ho poleje hrnčekom vody, aby vraj – obilie bolo čisté. Obaja sa za veniec poďakujú. Po tomto hospodár zavesí veniec nad stôl na visiaci svietnik alebo vedľa neho, kde sa často dočká aj budúcej jari. Žatevný veniec niekde visí až do nového venca, niekde len do Štedrého večera, kedy sa sníme a súčasne s inými zvyškami z jedla sa dáva zrno z neho kravám, aby dobre dojili a sliepkam, aby dobre niesli.

  • Obžinkový snop

Veľký význam pri slovanských obžinkách má naposledy zviazaný snop. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat a s veľkou slávou, hudbou a spevom ho dovážajú domov. Postavia ho v chyži do predného kúta, vedľa snopu najprv zviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok. V Čechách a na Morave tento snop nazývajú „babou“, inde„dedom“(dziadom) i „nevestou“ a „barborou“, „starým“ či „žobrákom“.

  • Mlatba

Zrno sa mláti v humnách, pričom najprv sa mlátia zviazané snopy, rozostavené na mlátovni do radu a neskôr rozviazané. Po vymlátení zrna, slamu vytriasajú. Vymlátené zrno zhrabujú s metlou, vymetajú z neho zvyšky klasov a slamy a potom ho zhrnú na hromadu do kúta.

Keď mlatci bijú poslednú „posteľ“, položia pred humno dvere a udrú na ne štyria-piati s cepmi; gazda už vie, čo to znamená. Gazdiná napečie osúchov pod plameňom, pokrája ich krížom-krážom na klince a prinesie mlatcom. Mlatci zavinšujú gazdovi a gazda zase im.

  • Vejba

Zrno, vymlátené v humne sa veje v prievane pri otvorených predných i zadných vrátach. Najprv sa holohumnica úplne vymetie a na primerané miesto sa zavesí cverna s husacím pierkom, ktoré voľne visiac, ukazuje odkiaľ ide prievan alebo vietor, lebo podľa toho sa musí postaviť vejač s lopatou – chrbtom k vetru, aby, keď zrno vejačkou pred seba hore rozhodí, plevel letela preč. — Ak je bezvetrie, vynesie sa zbožie na voľné záhumnie a presieva sa z voza na rozprestreté plachty a to tak, že sa obilie vyhadzuje z voza lopatou do výšky, aby zrno padlo na plachtu a plevely odleteli ďalej.

  • Povery:

V Gemeri do umrlčej truhly nesmie prísť slamka, ani zelinka, aby mráz nepoštípal pole.

V Stankovciach v Trenčianskej ktorá žena by si slameným vechťom na potoku umývala nohy, zomrela by na suchoty.

Prespankám sa dáva na hlavu slamený veniec.

  • Chlieb
  • Jedenie „Nového chleba“

Celá práca roľníkov sa točí okolo jedného cieľa – vydobyť si z tvrdej zeme chlebíček vozdajší. Ľudia sotvaže zrno dostali domov, už sa ponáhľajú dať si z neho zomlieť múku, aby si mohli napiecť a jesť „Nový chlieb“. — Kto prvý kúsok tohto chleba nesie do úst, pozdvihne pravicu ponad hlavu a ľavou stranou hlavy prehne ju dolu napred až k ústam; ak si dosiahne položiť do úst prvý kúsok, dožije ešte do budúceho „Nového chleba.“

  • Chlieb vozdajší

Náš ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne. Keď príchodzieho človeka alebo hosťa chcú si uctiť, ponúknu mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň „na raz do úst“, alebo čo len „smidku“. Chlebom nikto nepohrdne, iba pohan a nepriateľ.

Slovenskému ľudu je tento „boží dar“ svätý. Keď gazdiná na chlieb zamiesi, cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“. Kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, najprv ho prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Deťom krájajú chlieb rodičia alebo iní starší v dome, lebo deti si chlieb ešte nevedia odkrojiť a „pižlať“ chlieb nožom neslobodno.

  • Povery s chlebom

Kým chlieb kysne, nevymetaj izbu, lebo dobrotu chleba von vymetieš.

Ak má pri miesení chleba gazdiná otvorené ústa, chlieb sa oduje.

Keď dievča po prvý raz miesi na chlieb, natrie chlapcovi popod nos, aby mu narástli fúzy.

Ak gazdiná pri sádzaní chleba pri prvom chlebe necmukne, chlieb sa nepodarí.

Ak puká chlieb v peci a pupky odúva, prídu naň hostia.

Keď je v dome krava počarená, treba pri pečení chleba biť záneť šípovým mládnikom: to akoby strigu šibal.

Vodu, ktorou sa chlieb umyl, vylejú po humne, aby bolo chránené pred ohňom.

Ak kôrka na chlebe je odutá, iste sa pekárka pri sádzaní chleba do pece hnevala.

Deti vravia, že v dierkach chleba „Pánbožko býva“.

Keď sa nožom pichne do chleba, vtedy tečie kravám krv z ceckov.

Teplý chlieb nekladú na lavicu, lebo kto by si na to miesto sadol, dostal by „škrabačku“ (svrab).

Chlieb ku dverám neobracaj, lebo z pece utečie.

Dobrý hospodár nikdy neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám, lebo by mu hospodárstvo odišlo.

Keď si niekto v cudzom dome krája chlieb, domáci ho upozornia, aby si odkrojil dokola, aby sa im dokola rodil.

Dobrý valach si nenačína chlieb sám, ale dá to urobiť inému, lebo by mu vlk načal stádo.

Ženy po západe slnka nerady dávajú mlieko von z domu, a keď niektorá dá, vhodí do neho tri kôročky chleba, aby strigy neodňali kravám mlieko.

Idúcky von z dediny nejedia chlieb, lebo by si prejedli gazdovstvo.

Kto je chlieb idúcky cestou, dostane škuľavú ženu.

Ak ženská mačku zabije, jakživ dobrého chleba nenapečie.

Keď dievča pri káve nechá kúsok chleba, hovoria, aby to zjedlo, lebo, keď sa vydá, zostane vdovou.

Keď sa dievčaťu podarí prvý dobrý chlieb upiecť, dostane vraj mrcha muža.

Chlieb zabudnutý v peci nemá dievča jesť, lebo naň zabudnú — nevydá sa.

Aby dievča bolo vzácne, mamička urobí na chlebe pri sádzaní jamku, a vodu, čo sa pri umývaní chleba v tej jamke udržala, dá dcére vypiť.

Ktoré dievča jedáva vŕšky z chleba, skoro sa vydá.

Mladucha má prvú pec koláčov umiesiť; keď sa podaria, bude i manželstvo šťastné.

Mačku k domu možno priučiť tak, keď ju gazdiná okolo ohniska ponosí, potom jej zadoček prihreje a dá jej zjesť kúsok chleba, zahriateho pod pazuchou.

V Lopašove, keď idú na Vianočnú noc na utiereň na veľkú omšu do kostola, hodia dievky alebo vdovy do svätenice buchty (koláče), aby sa skorej vydali.

V Horných Bzinciach ktoré dievča chce vedieť, za koho sa vydá, nech si zaopatrí po kúsku chleba zo troch domov, kde majú mládencov a dá si ho na noc pod podušku — prisní sa jej.

Keď v Turci rodina chce niekam vyvandrovať z rodného kraja, vtedy je dobre vziať si so sebou do papierika štipku soli a kúsok chleba, aby, kam prídu, chlieb a soľ im nikdy nechýbali.

Kto so sebou vo vačku omrvinu chleba nosí, všade sa mu dobre vodí, ani peniaze mu z vačku neukradnú.

Kto chlieb od myší načatý zje, toho zuby nebolia.

Chlieb opečený na masti jedávajú od bolenia v hrdle.

Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol. (Horné Bzince.)

Keď matka ide po prvý raz s dieťaťom cez potok, hodí do vody kúsok chleba, aby jej dieťa dobre spávalo a
rýchle rástlo.

  • Okrem hojne rozšírenej pracovnej mágie, využívali naši predkovia aj liečebnú, ľúbostnú mágiu, čiernu- škodiacu mágiu či privolávanie dažďa, pri ktorom prenášali a prelievali vodu z jednej studničky do druhej alebo po poli nosili máry namočené v potoku.

Verilo sa, že budúca matka sa nesmie zahľadieť do tváre znetvoreného človeka a nesmie ísť do cirkusu, inak by sa jej narodilo znetvorené dieťa.

Tehotná si nesmie sadnúť na klát na rúbanie dreva, inak by sa jej narodilo dieťa s abnormálne veľkou hlavou.

Tehotná žena nesmie jesť ryby, lebo dieťa by sa narodilo nemé.

Aby dieťaťu nebolo v zime chladno, pri prvom kúpaní sa mu do vody ponorí husacia nôžka alebo husacie pierko. Aby vedelo písať, dávajú mu do rúčky ceruzku. Aby bolo múdre, tak knihu. Aby malo silné zdravie, treba dať dieťaťu do kúpeľa kus železa a obaliť ho do ovčieho kožucha, aby malo kučeravé vlasy.

  • Škodiaca mágia predstavovala túžbu niekomu uškodiť – diala sa za tmavých nocí a bola výsadou starých žien a bačov. Okrem známejšieho pichania klincov a špendlíkov o polnoci do bábky predstavujúcej objekt nenávisti, smrť spôsobí aj obliatie obete vodou, ktorou umyli mŕtveho pred uložením do rakvy! Kosti, vybraté z hrobu počas svätojánskej noci sa previazali do kríža a položili na prah domu. Ak ich dotyčný prekročil, verilo sa, že zomrie. Podobne mala účinkovať aj hlina z hrobu.

Ak mladomanželov niekto/sokyňa/ obhodila srsťou z mačky a psa, verilo sa, že nebudú šťastní, že sa budú k sebe chovať ako pes a mačka.

  • Ľúbostná mágia mala pričarovať milovaného človeka, privábiť ho.
    Nič netušiaci mládenci pri „nekontrolovateľnej príležitosti“ /najskôr pod parou/, vypili „čarovný nápoj“ – nadrobno postrihané vlasy a chĺpky čarujúcej ženy v nápoji. Kto vypije nápoj s trochou menštruačnej krvi, prestane si všímať ostatné dievčatá a vidí len „tú jednu“ – tú, ktorá mu počarila.

V okolí Žiliny sa pričarovanie mládenca vykonávalo nasledovne: matka dievčiny pripravovala večeru pre mládenca, pričom ju slovne zariekala. Použila vajcia, z ktorých spravila praženicu, pričom ich rozbíjala na dcérinom chrbte a spúšťala ich do nádoby cez gluteálny zárez. Dcéra pri tom musela byť samozrejme nahá!

Ak sa dievča chce vydať za mládenca, o ktorého má záujem, musí do uzla zviazať kus svojej a jeho bielizne a zakopať to na cintoríne pod kríž. Vtedy jej mládenec zostane verný až do smrti.

Podobných povier, obradov a iných čarov bolo na Slovensku ešte oveľa viac, o nich však až niekedy nabudúce.

autorka článku: Lenona

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *