Gábina teta sedela v kresle, spoznala som ju podľa dymu, ktorý sa odtiaľ kúdolil.
„Vitaj doma,“ spustila. „Pokojne im povedz, že som tu. Neujdú,“ rozosmiala sa.
„Ja…“ začala som váhavo.
Všetci traja sa obzreli, Gáby sa práve chystala sadnúť si do kresla.
„V tom kresle sedí tvoja teta Laeticia,“ vyhŕkla som. Takto svoju predchodkyňu oficiálne nazývala.
„Nie!“ vykríkla Gáby nadšene. „To nie je možné!“ zahľadela sa do prázdneho kresla a Vanda s Davidom spolu s ňou. Nenormálni! Bola som si istá, že nikoho nevidia. Mali sa nad mojou poznámkou aspoň pozastaviť. Zapochybovať. Stiahnuť? Alebo ujsť s krikom. Ale oni nie. Človek im povie, vidím niekoľko storočného ducha a oni sa vyškierajú a prikyvujú.
„Povedz jej, že ju rada vidím,“ teta Laeticia začala rozhovor. „A zatiaľ jej nehovor, že jej ten strih ani farba nepristanú. A nech ma nevolá teta, iba Laeticia,“ potiahla si z fajky.
„Laeticia ťa rada vidí,“ úloha prostredníka nebýva ľahká. Často sa totiž dozvie viac, než by si želal.
Vanda nenápadne mrkla na Davida, aby sa stiahli: „Poďme si dole urobiť niečo pod zub.“ Súhlas s ohľaduplným odchodom hľadala u mňa. „Upečiem niečo na zajtra, keď už si doma.“
Nebolo mi jasné, kde chce piecť. A teda skôr sa mi zdalo, že hodlá piecť u mňa. Napriek tomu som váhavo prikývla.
„Necháme vás, dievčatá,“ poslúchol David a spolu s Vandou zišli dole rebríkom.
„Povedz, že som jej veľmi vďačná za pomenovanie akadémie po mne,“ pokračovala Laeticia. „Ale nech vynechá hon na čarodejnice. Mňa nikdy nenaháňali.“
„Čo hovorí?“ rozrušene sa ku mne nakláňala Gáby, sadla si na matrace určené za posteľ.
„Že ti ďakuje za akadémiu, ale máš vynechať hon na čarodejnice. Jej sa netýkal,“ vzdychla som si. Takto som si kontakt s duchmi nepredstavovala. Ako simultánne tlmočenie.
„Akože nie?!“ vážne ostala zaskočená Gáby.
„Vysvetli jej, že som sa stala obeťou konkurenčného boja. Posmievala som sa Edite, že nie je plnohodnotnou čarodejnicou, lebo jej miešaniu elixírov chýba nadprirodzený rozmer. Nakoniec mi namixovala taký špeciálny roztok, že ma otrávila,“ keby sa Laeticia stále nevyškierala, asi by ma opantala hrôza. Lenže ona o sebe rozprávala tak nezúčastnene.
„Čo?“ netrpezlivo ma ťahala za rukáv Gáby.
„Nebola upálená, ale otrávená sokyňou v láske.“
„Nie,“ pustila ma hmotná čarodejnica. „To nemôžem zverejniť!“ protestovala.
„Nech o mne ako o obeti nepíše vôbec. Načo je to dobré? Ja som bola veľmi vážená liečiteľka a nebyť tej nehody,“ ostentatívne si odkašľala, čím slovo nehoda spochybnila. „Pomenovali by po mne lekársku fakultu. S predsedom mestskej rady som vychádzala nadštandardne.“
Keď som všetko zopakovala Gáby, zarazila ju formulácia nebyť tej nehody.
„Nehody? Ako môže označiť zákernú vraždu slovom nehoda?!“ rozhorčila sa.
„Zákernú vraždu?“ vysmievala sa z priveľmi dramatického vyjadrenia Laeticia. „Bola to hlúpa nehoda. Edita sa tak veľmi snažila na mňa zapôsobiť, presvedčiť ma o svojich schopnostiach, že sa jej podarilo namiešať mi niečo extra. Niečo, čo ma malo navždy oddeliť od môjho snúbenca Rudolfa vo chvíli, keď si ma, nešťastnú vdovu s dieťaťom, plánoval zobrať za ženu. Isteže, nakoniec sa jej to podarilo. Ale inak, než si predstavovala. Mala som na Rudolfa pod vplyvom jej mágie zanevrieť. Tá neschopná amatérka dokonca zariekala,“ Laeticia sa zadúšala smiechom, akoby šlo o niečo naozaj zábavné. „Skutočné čarovanie jej nešlo. Ľudia si vážne myslia, že stačí správne vyslovovať magické formuly,“ chichotala sa, až som sa bála, že sa s kreslom prevráti. „Keď si pomyslím, že mala podobnú zmes pripravenú aj pre Rudolfa. Hah, ešte dobre, že ju po neúspechu so mnou vyliala! Pri prvých kŕčoch, ktoré ma prehli v páse, sa ešte usmievala so zadosťučinením a šepkala: Teraz ťa presvedčím, Laeticia. Budeš sledovať môj sobáš s Rudolfom a bude ti to úplne jedno. Až keď som spadla na zem si uvedomila, že niečo nevyšlo, ako malo. Mala jediné šťastie, že sa postarala o moju milovanú Angeliku, sirôtku. Boh ma zrejme pomstil! Nedal jej vlastné deti. Tak sa môjmu chúďatku venovala ako svojmu. A aj tak sa mýlila. Jej sobáš s Rudolfom som sledovala so škrípajúcimi zubami.“
Životný príbeh Laeticie ponechával Gáby v nemom úžase.
„Povedz jej, nech sa upokojí,“ vysvetľovala ďalej Laeticia. „Nech sa menej snaží šokovať a viac čarovať. Základom mágie sú predsa liečiteľské schopnosti, dané od Boha, a nie púťové atrakcie, či kaukliarske kúsky. A ak nechá preskúmať zápisy mestskej rady z mojich čias, nájde tam pôvodný návrh na pomenovanie lekárskej fakulty po mne. Prosím, to by už mohol byť príbeh, o ktorý by som stála. No zúfalé zháňanie študentov na elixír lásky mi príde kontraproduktívne. Veď by mohla pokračovať v liečiteľskej tradícii, dnes má toľko možností,“ Laeticia počkala, kým všetko po nej zopakujem a na chvíľu obe čarodejnice zmĺkli.
„Keby zohnala mladý mak, bodliak a ľuľok, rozdrví ich v mažiari, pokvapká krvou zomierajúcej ropuchy a jedom zmije, zapáli a rozfúka s lamentis pulverum na perách, možno by ma mohla vidieť aj ona,“ navrhla.
„Čože?!“ Gáby vystrelila ako z praku. „To mám akože zabíjať ropuchu?“ ohrnula vrchnú peru.
„A čo si myslí? Že sa jej ukážem len tak? Jej aura takú schopnosť nezahŕňa. Nepozná zákon zachovania energie? Tu zoberieš, tam pridáš. Vždy to tak bolo. Preto sú ich čary slabé, o nič sa neopierajú.“
Zdrvená Gáby otvorila poklop a zavolala na Vandu: „Zlatko, čo z tohto doma nemáš?! Mladý mak, bodliak a ľuľok!“
Vanda jej odkiaľsi odkričala: „Mohla by som mať všetko. Pošlem Davida? Lebo ja pečiem!“
„Pošli, ale nech si pohne, aby sa mi Laeticia nerozplynula.“
„Povedz, Gáby, že sa tak ľahko nerozplyniem. Som na svoje želania náročná,“ Laeticia sa hojdala, zakláňala hlavu a púšťala pritom kolieska.
„Aaaa…“ Gáby v rozpakoch nedokončila.
„Áno?“ Vanda už musela stáť na rebríku pod poklopom, jej hlas znel blízko.
„Krv z umierajúcej ropuchy a jed zmije,“ vyklopila veľmi rýchlo čarodejnica.
Vanda zmĺkla, pár sekúnd ticha sa rozprsklo v Davidovom smiechu, zrejme stál vedľa nej.
„To fakt?“ tentoraz sa zabávala aj Vanda.
„Hej!“ Gáby sa snažila zachovať vážnu tvár, aby svojmu rozhodnutiu dodala presvedčivosť.
„Gáby, môj problém je, že nie som krvilačná šelma. Ja s nimi len žijem,“ tí dvaja sa pod schodmi pučili natlačení jeden na druhého.
„Ak to myslíš vážne, ja ti to zoženiem,“ David strčil hlavu do poklopu.
„Hádam nenecháš, aby za teba zariekala šelma?!“ pomedzi obláčiky z dymu ma žiadala o ďalšie tlmočenie Laeticia.
Keď si to Gáby vypočula, rozkazovala ako bezohľadná vrahyňa, zakrývajúc tak obyčajný strach.
„Zožeňte všetko, čo treba a doneste to sem!“
Tí dvaja jej rozumeli. Rozbehli sa každý po svojom. Vanda domov a David zrejme do lesa.
„Dnes už sa volí oveľa sofistikovanejší spôsob…“ pokúšala sa rozvíjať svoje novátorské teórie Gáby.
„Povedz jej, nech netrepe!“ prerušila ju Laeticia, ale, našťastie, kým vyslovila všetko, čo mala v pláne, Gáby svoju repliku dokončila, takže moje slová nevyzneli až tak nezdvorilo.
„Preto je dnes čarovanie málo úspešné. Myslíte si, že vystačí vaša energia a želanie. Lenže ak sa snažíš pozmeniť osud, musíš za zmenu zaplatiť. Preto si dobre rozmysli, koľko si ochotná obetovať. Čarodejnica neumrie s čistými rukami a predsa môže mať čistú dušu. Múdrosti, ktoré sme zbierali veky, hnijú v pivniciach. Ľudom sa hnusia, sú takí fajnoví. Pravda, umierať v bolestiach sa im nechce. Prečo si myslíš, že kosiť trávu je menej hriešne, ako zabiť žabu? Lebo tráva a jej bolesť sú nemé? Nuž, veľmi pokrytecký prístup. Ibaže v dnešnom povrchnom svete vám to vyhovuje, aby ste sa cítili lepšie. Dá sa ísť aj čistou cestou, poznala som jednu…“ rozrečnila sa Laeticia, „no, to je jedno. Ona využívala dary prírody, ktoré samé odkvitli, plody, ktoré odpadli, telá, ktoré odumreli. Tiež bola presvedčená, že tým nič nenarúša. A vieš čo?“ na odpoveď nečakala, nepredpokladala, že by niekto mohol prerušiť jej monológ. „Možno dodnes straší po cintorínoch!“ Aj táto príhoda Laeticiu pobavila. „Sme na tomto svete z nejakého dôvodu, každý máme úlohu a svoj kríž. Ide o to, do akej miery sa so sebou zmierime, do akej miery sme vyrovnaní s tým, čo musíme urobiť. Ak sa prijmeme úplne, dokážeme doslova zázraky.“
Bola by možno pokračovala, keby sa v poklope neukázala Davidova hlava. Vyložil k nám mažiar s bylinkami a v druhej ruke zvieral obrovskú žabu. Aspoň ja som si skutočne myslela, že takýto typ žije len niekde v Amazónii.
„Jed je už v mažiari. So žabou si asi poradíte,“ podával ju Gáby, ktorej sa roztriasli ruky a v tvári ozelenela. Možno by ju aj naplo, keby sa nesnažila pôsobiť vyrovnane. Všetci sme jej vnútorný boj chápali a tvárili sa, že sme si nič zvláštneho nevšimli, okrem Laeticie, ktorá sa z nej vysmievala celkom nahlas, o čom, našťastie, nik, okrem mňa, nemal ani najmenšie tušenie. A ak si ostatní mysleli, že ide o dôstojnú dámu na úrovni, mali čoskoro zistiť, aká je pravda.
„Podaj jej toto,“ spod schodov sa ozvala Vanda a David o chvíľu nato vyložil na podlahu obrovský kuchynský nôž. „Ak riadne zatlačí, odreže hlavu rýchlo, aspoň sa zviera nebude trápiť.“
Isteže, Vanda sa ozývala s dobrým úmyslom no, bohužiaľ, Gáby zamrzla hrôzou. Hľadela na žabu a na nôž, zasa na žabu, na nôž.
„Povedz jej, že by som to mala už stokrát hotové,“ nebola zdvorilá Laeticia.
Nepovedala som nič.
„Môžem ju podrezať ja,“ ponúkol sa David. „Kvapnem do mažiara a ty povieš tie slová.“
Stuhnutá Gáby mramorovo prikývla.
David vyliezol z otvoru v zemi, hneď sa v ňom objavila Vandina hlava. V tej chvíli som si uvedomila, že vyzerá inak. Nebola namaľovaná, čierne vlnité vlasy mala zopnuté do krátkeho vrkoča. Na sebe len veľké biele tričko, veľmi jej pristalo. Načo si táto žena maľuje pery? Takto obyčajne bola jednoducho krásna. V jej očiach svietilo pobavené očakávanie.
David sa tiež zabával, hoci sa snažil, aby si to nik nevšimol. Čiastočne sa mu to darilo.
Gáby, pohltená vnútorným strachom, okolie nevnímala. Pre ňu existovala už len žaba a nôž.
Meňavec sa zadíval obojživelníkovi do očí: „Je možné, že sa v niektorej z nich ukrýva zakliata princezná?“
Vanda nad jeho neprístojným žartovaním prskala od smiechu.
Laeticia sarkasticky konštatovala, že skôr sa premení koza na kravu ako žaba na princeznú, Gáby skoro omdlela. Rozohnal sa nožom a jedným švihom oddelil hlavu od tela. Tej krvi bolo oveľa menej, než som očakávala. Nakvapkal do mažiara a zadíval sa na Gáby.
Čarodejnica nič.
„Čaruj!“ vykríkla som a Gáby začala púšťať do éteru slová, ktorým rozumela azda iba ona sama. A možno ešte jej teta.
Netuším, ako zhmotňovanie sa Laeticie vnímali ostatní, mne sa obraz ženy v kresle roztriasol, kontúry sa rozmrvili na množstvo drobných bodov, ktoré sa neustále hmýrili, ako keď sa chveje oheň v povetrí. No modernejší a technicky založení ľudia by v objavení sa Laeticie mohli vidieť pixelovanie, nedostatočné, lebo stále nevyzerala plnohodnotne živo. My, poetickejšie duše, by sme sa uchýlili k impresionizmu, lebo pri dlhšom skúmaní bolo rozloženie na body jednoznačné.
Gáby vypadol mažiar z ruky. Vstávala nekonečne pomaly, zastala svojej praprapratete zoči-voči, nenašiel sa nik, kto by úkaz komentoval. Všetci sme hľadeli jedným smerom.
„Vyzeráš hrozne,“ vychrstla Laeticia do tváre svojmu potomkovi. „V tvojom veku sa skutočne nehodí nosiť takéto krátke sukne, akokoľvek si nahováraš, že máš pekné nohy. O čo ti vlastne ide? Chceš zvádzať dvadsaťpäťročných chlapcov? Patrilo by sa už trochu dôstojnosti, nemyslíš?“
„Ja… ja,“ Gáby bola bez slov.
„Ona ju vidí?“ opýtal sa David.
Takže on ju nevidí. Pozrela som sa na Vandu, pokrútila hlavou skôr, než mi z úst vyletela otázka.
„Nemôžu ma vidieť, nemajú nato dostatočne rozvinutú auru,“ vysvetľovala nám vševediaca teta. „Čarodejnice v minulosti často organizovali špiritistické stretnutia. Dnes sa odváži málokto.“
„Vidí,“ odpovedala som Davidovi a rýchlo dodala. „A ja tiež. Vy nato vraj nemáte auru.“
„Heh,“ vyprskol David pobavene. „Tak my vám nie sme dosť dobrí?! Poď, Vanda. Ideme na lov.“
„Ja sa môžem leda tak pásť, drahý,“ a hoci jej slová nevyznievali lichotivo, predsa z nej vyžarovala akási vyrovnanosť.
„Povedz im,“ prerušila kritický pohľad na Gáby Laeticia, „že som si ich obľúbila a raz sa určite stretneme.“
Zopakovala som jej slová.
„To stretko zatiaľ neponáhľa,“ kývol nám David na rozlúčku a už spolu s Vandou schádzali po rebríku.
„Pozri, k nášmu typu pleti červená a čierna vôbec nepristanú, preto som volila oveľa bledšie farby. A dlhšie vlasy pôsobia jednoducho ženskejšie. Máš priveľmi hranatú tvár, aby ti pristal takýto účes. Ak chceš, aby ti škola prosperovala, sama musíš pôsobiť skôr tajomne než ľahko a dostupne,“ prastará žena čistila žalúdok skúsenej čarodejnici ako malému decku. „A tie cigarety!“ nedala sa zastaviť. „Čo si pomyslia muži, keď sa najskôr vovalí pach a potom „skoro muž“ v sukni ledva pod zadok,“ odprskla si pobúrene. „Fajka,“ pozdvihla predmet z dreva vo svojej ruke, „má štýl. Vždy som si vyberala veľmi aromatický tabak, pre mňa typický. Skutočne voňal. A muži často radšej premýšľajú, čo pod sukňami schovávaš. Ak im to hneď ukážeš, zabudnú, akonáhle zájdeš za roh. Hoci dnes,“ opäť si sadla do kresla Laeticia a začala sa hojdať. „Dnes máte toľko možnosti. S tvojimi krásnymi dlhými nohami by som nosila nohavice. A vôbec nechápem, načo sú ti také nepohodlné topánky?! Vysoký opätok z teba robí ohreblo, rebrík, alebo aký výraz by ste nato použili! Gáby, mám z teba pocit, akoby si sa sama ešte nerozhodla, či chceš byť samostatná mužatka alebo sexi žena. Vyber si štýl a toho sa drž. Ale nezabudni, každý vek má svoje čaro, neoberaj sa oň. Nesnaž sa vyzerať na dvadsaťpäť, tie časy sú už v nenávratne. Starší muž by ťa mohol rozmaznávať, mladší leda využívať.“ Stíchla, aby si potiahla z fajky.
Gáby stála ako na koberčeku v riaditeľni. Nezmohla sa na slovo.
Ja som zvažovala odchod. Lenže neskoro. Odchod by za daných okolností pôsobil ešte rušivejšie než nevhodné zotrvávanie.
„Na Rybom trhu v dome číslo 53 je pivnica. Dávno ju premurovali, aby tým prehradili staré priestory. Podmývalo ich, takže konanie starých majiteľov bolo logické. Hnijú tam moje knihy s poznámkami a formulami. Ak založíš liečiteľský inštitút, zákazky sa ti pohrnú a získaš množstvo nasledovníkov…“ farby Laeticie redli. Alebo sa možno len vytrácali niektoré body, takže sa jej podoba rozmazávala.
Prestala sa hojdať. Vstala, fajka jej z ruky zmizla.
„Angelika porodila dvoch synov, nemali žiadnu auru. Až Verona, porodila Margarétu. Verona bola slabá a zomrela mladá, Margaréta…“ spolu s bodmi sa vytrácal aj jej hlas. Načiahla sa ku Gáby. „Si krásna,“ povedala spokojne. „Vlastne som túžila iba naozaj stretnúť jednu z nás.“ Body vybledli a úplne zmizli, hoci my sme mali ešte chvíľu pocit, že ju stále vidíme.
Keď sa Gáby spamätala, obrátila sa na mňa, v očiach slzy.
„Ty ju ešte vidíš?“
Mlčky som pokrútila hlavou.
„To bola riadna Xantipa!“ z hrdla sa jej vydral oslobodzujúci smiech.
/viac v románe Príšery z prímestskej štvrte/
