Cval kentaura dýcha magickými bytosťami a rozohráva odveký boj svetla s tmou
Lesy na mňa celý život pôsobia akosi tajomne. Hrdé, majestátne, nekonečné, živé, životodarné. Keď som bola mladšia, tak som medzi stromami hľadala chlpaté nôžky plachých hobitov. Dnes to už nerobím. Hoci by som opäť chcela byť to malé naivné stvorenie, ktoré postavy z kníh vyzerá na rozľahlých lesných čistinkách. Avšak kto vie, čo alebo koho, by som tam teraz videla. Lesných tvorov, ktorí na jar magickými silami vyťahujú rastlinky spod opadaného lístia? Alebo svetlušky, ako do svojho kruhu lákajú poblúdené duše? A možno udatných elfov, čo sa z vlastnej vôle dokážu meniť na bytosti s konskými kopytami. Presne tak ako jedna z hlavných postáv knihy Kataríny Soyky Cval kentaura.
“Nadýchol sa, zaklonil hlavu, prehol sa dozadu a vystrel predné kopytá. Na konských nohách mu zaviali tmavohnedé chlpy, sformovalo sa zvieracie telo, jeho druhá podstata. Stehná mu zhrubli a podobne ako predné nohy zarástli chlpmi. Dopadol na štyri.”
Krajinou putuje kočiar s ozbrojenou strážou. V ňom sedí ľudská princezná Balka. Vezie sa k svojmu ženíchovi, ktorého ešte nevidela. Ale musí si ho vziať, aby spečatila dohodu medzi ich kráľovstvami. Jej strýko Rudolf, dočasný kráľ, kým na trón zasadne priceznin brat Adam, sa takto snaží upevniť svoju moc. Chce vládnuť bez netere a synovca, ktorí sú pre jeho plány len príťažou. Ako cesta pokračuje a polia ustupujú lesom, v Balke sa stupňuje nervozita. Čo ak to jej brat nestihne? Čo ak ju nepríde včas vyslobodiť? Čo ak si naozaj bude musieť vziať za muža temného elfa Uronoga?
Dej v poradí už piatej knihy slovenskej autorky fantasy žánru Kataríny Soyky začína hneď v úvode zostra. Krátky opis scény putovania krajinou strieda akcia, v ktorej kočiar napadnú neznáme bytosti a hlavná ženská postava padá do rúk tajomného mladíka. Je ním elf Jugir, zástupca svetla, ktorý sa má jedného dňa stať kráľom Lebosilu, územia bezprostredne susediaceho s Balkiným domovom. Hoci vysvetlenie okolností nadchádzajúceho vydaja Balky za temného elfa pôsobí v úvode knihy trochu hmlisto, ako príbeh postupuje, rozmotávajú sa aj jednotlivé vzťahy medzi postavami a ich motívy, čím sa čitateľ začne viac orientovať v pozadí príbehu.
V knihe máme možnosť sledovať ako politika a intrigy zrazu prenikajú do sveta, ktorý by mal byť v našom ponímaní čistý. Do sveta, kde by malo platiť iba pravidlo prežitia silnejšieho a kde kolobeh života nemá byť skazený bojom o absolútnu moc a nadvládu nad všetkým živým. Autorka ale slabosti a poklesky typické pre ľudské pokolenie premieta aj do nažívania bytostí lesa. Tie musia odrazu bojovať o svoju slobodu, o svoje územie a nakoniec aj o nečakane objavenú lásku.
“Máte úplne pokrútenú morálku (ľudia, pozn. Autora). Poľovačky robíte pre zábavu, chudákom, ktorí mrú od hladu, nedovolíte loviť v lesoch, vraj sú vaše. A keď idú po žobrote, hádžete im odrobinky, pritom sa bijete do hrude, akí ste cnostní a ušľachtilí.”
Stret obyčajných ľudí s fantastickými tvormi vykresľuje Katarína Soyka skrze vnímanie hlavnej postavy. A práve tento stret svetov je jedným z ústredných motívov príbehu. To, ako sa princezná Balka vyrovnáva s vedomím, že pre svoju rodinu je žiaľ iba výmenným tovarom, je jedna vec. V rovnakom čase ňou ale od základov otriasa oveľa horšie zistenie – uchopiteľnosť magična a nadprirodzena, ktoré už nepatria len do legiend a rozprávok pre deti, ale stávajú sa reálnymi. Pre dievčinu, ktorá na vlastné oči nikdy nevidela muža s býčou hlavou a rohami, a už vôbec netušila, že voda, vietor alebo oheň sa môžu zhmotniť do podoby človeka, je to zásadný zlom v nazeraní na ľudskú existenciu. Vnútorné monológy Balky tak odzrkadľujú nielen strach o to, čo s ňou bude, ale aj snahu vyrovnať sa so všetkým novým, neznámym, a hlavne doteraz ťažko uveriteľným.
“Neboli to ľudia. Tamto sedel rohatý starec s plešatou hlavou a žltými očami. Oproti žena s vlasmi plnými hadov a pavúkov. Za ďalším stolom vysedávala žltá ryba v saku, z ktorého jej trčali plutvy. Všetci vyzerali divo a divne. Balka sa narovnala. Stále si nahovárala, že sú len zvieratá, ale nepomáhalo jej to.”
Vo fáze uplného rozkladu vnímania navonok bezpečného sveta ešte prichádza ďalšia dilema. Balka postupne v sebe objavuje hlbšie emócie k tvorovi, ktorý ju na jej ceste k budúcemu manželovi neplánovane sprevádza. Boj o to, či môže cítiť náklonosť k inému druhu než ľudskému, je súčasťou romantickej línie príbehu. Rozdielnosť pováh, odlišnosť názorov, nesúlad v pohľade na život, otvára priepasť a nepraje vznikajúcemu vzťahu. Jugir aj Balka sa musia o svoje spoločné šťastie biť o to viac.
“Vy ľudia žijete oveľa kratšie. Viete o svete tak málo. Narýchlo preletíte životom, ani sa nestihnete rozkukať. My ideme do hĺbky. Nekomplikujeme veci, ktoré sú prirodzené, na nič sa nehráme.”
Text sa aj napriek všetkému, čo už bolo vyššie spomenuté, nevyhýba ani humoru. Autorka knihy ho vkladá hlavne do dialógov. Vtipné sú najmä konverzácie, pri ktorých sa Balka dostáva do konfliktu s nadprirodzenými postavami, ktoré doslova otvárajú priestor pre žart a jemnú satiru. Zavše spomeniem princeznino stretnutie s kolóniou pavúkov, ktoré vo väčšine ľudí vyvolávajú fóbiu, ale tu zohrávajú úlohu ako zachráncovia, ale zároveň aj milostní dohadzovači.
Knihu Cval kentaura môžem bezpochyby s čistým svedomím zaradiť k young adult literatúre. Tá je určená primárne pre násťročného čitateľa, hoci svoje publikum nachádza často aj u staršej cieľovej skupiny. A ja by som knihu naozaj odporúčala práve mladým. Pretože aj napriek snahám o hlbší zmysel a prepracovanosť príbehu, by náročnejší a sčítaný fanúšik fantasy žánru odchovaný na premyslených svetoch, rasách a konfliktoch, mohol mať predsa len výhrady a očakávať o čosi viac.
Alexandra Harvanová
