Jozef Tallo – Zelená planéta Zem – recenzia od: Lenona Štiblaríková

Tento príbeh, ktorý vyšiel v roku 1960, by sa mohol smelo označiť za jednu z prvých slovenských space opier. Je tu láska/hoci zatlačená do úzadia/, medzinárodný konflikt, cestovanie vesmírom, boj o budúcnosť ľudstva, hrdinskí astronauti a množstvo dramatických scén.

Čas: Príbeh sa odohráva v bližšie neurčenej, zato šťastnej budúcnosti, celosvetový mier je samozrejmosťou, všetky národy spolupracujú na výskume vesmíru a budovaní základní na iných planétach. O prehnitom kapitalizme či imperializme napadne ani slovko, nie je jasné, akým spôsobom sa západné krajiny k novému poriadku prepracovali. Všetci si rozumejú, hoci netuším, v akom jazyku komunikujú a oslovujú sa „súdruh/súdružka“ + hodnosť či priezvisko..

Podmienky života na Zemi v čase príbehu: už takmer tridsať rokov, každý deň v pravidelnom čase, sa do vesmíru vystreľuje odpad z jadrových reaktorov, aby sa rádioaktívnym prachom neotrávilo životné prostredie na Zemi, komunikácia prebieha pomocou rádiových vĺn, klasickými telefónmi, na palube rakety sa pripravuje jedlo, varí sa, otvárajú konzervy, astronauti spia v pyžamách, vnútro rakety je pokryté drevenými tapetami, radar a lúčomet pomáhajú lodi vysporiadať sa s meteoritmi, gyroskop ju stabilizuje, čpavkový chronometer určuje presný čas na lodi, sú tu aj kúpeľne. Posádke pomáha malý pohyblivý robot – Banjamín.

Dej: Optimistické budovateľské nadšenie je zrazu narušené znepokojujúcimi prosbami o pomoc z oblasti Marsu. Neskôr sa zistí, že vesmírnu stanicu Vesta zničila záhadná planéta, ktorá nahradila túto pozemskú stanicu na obežnej dráhe Marsu. Čosi z neznámej planéty útočí na pozemské rakety a ničí ich – nič nechápajúci pozemšťania musia prijať fakt, že do ich slnečnej sústavy vstúpila mimozemská inteligencia, ktorá dokáže cestovať vesmírom s celou svojou planétou a jej mesiacom.  Keďže všetky pokusy Zeme o komunikáciu zlyhali a odpoveďou planéty s pracovným názvom „Vesta“  je likvidácia či únos pozemských rakiet a lodí, rozhodlo sa velenie Zeme vyslať na základňu na Marse ešte jednu raketu – superrýchlu stíhačku, ktorá snáď unikne pozornosti nepriateľov, evakuuje tamojšiu posádku základne a jadrovými zbraňami zničí a zamorí Mars, aby sa nestal východiskovým bodom pre mimozemské útoky na Zem. Lenže konflikt s neznámou civilizáciou nie je jediný, ktorý musí vedenie Zeme vyriešiť. Základňa na Marse vypovedala poslušnosť – jej veliteľ – slovenský profesor termonukleárneho výskumu Sviták, zablokoval stanicu a odmieta poslúchať príkazy zo Zeme. Preto majú posádku rýchlej rakety tvoriť Slováci – ktorí snáď svojho krajana privedú k poslušnosti.

Výberom vhodných Slovákov je poverený Talian Bertoni, v tejto časti knihy som sa dosť pobavila. Bertoni totiž namiesto slovenských vedcov či astronautov napokon vybral kapitána Lomnického /Slovák ako repa/, astronauta Warda /jeho prarodičia sa vysťahovali z rodného kraja, ale ovláda slovenčinu/, Barbaru Szpaderskú /Lomnického manželku/, Ju-Cho-Sona /jeho starý otec študoval v Bratislave a z vďaky naučil syna slovensky/ a astronauta Pavlendu z Bratislavy. Spisovateľ Marček je hosťom posádky, je to Svitekov kamarát z mladosti. Predstavovanie týchto kandidátov veliteľovi projektu, náčelníkovi Kuznecovovi, bolo groteskné. Bertoni sa dobrovoľne pridal k samovražednej misii ako strojný inžinier/možno z pocitu viny za pokazený slovenský casting/ a počas celého príbehu by pôsobil ako komická figúra, nebyť jeho tragickej smrti. Počas štartu Bertoni ovoniava paštétu, keď ho rozbolí zub, lieči si ho pitím alkoholu – zomiera pri výbuchu v strojovni, zasiahnutý elektrickým prúdom.

Jednou zo zvláštností, ktoré ma pri čítaní románu zarazili, bolo striedanie humorných až komických scén a dialógov s tragickými. Román pôsobil spočiatku veselo – povedala som si, že to bude ľahký zábavný príbeh a fuk ho! Odrazu nastane zvrat a celkom nečakane dôjde k tragédii pri ktorej umierajú ľudia, aj hlavné postavy, a to dosť nechutne.

Ukážka 1.:

– Áno, ja som Lomnický, – zarazil sa kapitán.

– A nepoznáš ma? Som Marček!

– Prepáčte, nepoznám.

– Ty chumaj, chodil som do školy s tvojou sestrou. Nespomínala ma?

– Nie.

– Ale moje články si predsa čítal?

– Niečo som čítal.

– Tak servus. Veď sme krajania. Doma si vidíme do hrncov, a tu by sme si mali byť cudzí, či ako? Ty si Ďuro?

– Nie, Ján.

– Jano, výborne. A ja som Teodor, Teo. Tak sme bratia…

– Už si spomínam.

Veselý pán Marček – spisovateľ a kamarát profesora Svitáka – nikdy necestoval vesmírom. Počas štartu sa takmer nestihne pripútať /poplietol či zamotal si pásy/ a len tesne unikne smrti pri zrýchlení rakety.  Počas nehody v reaktore lode sa stáva hrdinom – zasúva kadmiové a bórové tyče do reaktora a je ožiarený. Oslepne až na Marse a končí v náručí Barbary pri patetickej umieracej scénke.

Ďalšou zvláštnosťou príbehu, ktorá sa mi, priznám sa, páčila, bola postupne sa meniaca atmosféra vzťahov v posádke. Kým som si neprečítala túto knihu, vlastne mi nikdy nenapadlo, ako veľmi  môže vplývať dlhá cesta a blízkosť smrti na ľudí zatvorených v tesných priestoroch rakety. Let na Mars mal trvať 38 dní – počas ktorých v podstate astronauti nemali čo robiť. Veselosť posádky sa postupne začala meniť na zádumčivosť, nudu, podráždenosť, depresie, hnev, zlosť, rozmrzenosť, prudké zmeny nálad, absurdné konanie, výbuchy agresivity a šialené nezmyselné nápady /jeden člen posádky sa zablokoval v centrále a odvysielal na Zem volanie o pomoc, keď podľahol záchvatu úzkosti/ – táto zmena nálad mohla pokojne vygradovať do masakru, pri ktorom by sa hrdinovia s úsmevom a súdružským potľapkávaním po pleci vraždili, ale to by bol iný príbeh. Striedanie odľahčených komických situácií s akciou či násilím – ťažko povedať, či to bol vždy autorský zámer – no rozhodne to pôsobilo fascinujúco. Prítomnosť žien vyvoláva v astronautoch rôzne druhy napätia, sú tu náznaky flirtu, žiarlivosti aj ľahkej zamilovanosti, ale autor tieto vzťahy hlbšie nerozvíja a nejde do konfliktov či dramatických scén – v tej dobe si to autor nemohol dovoliť, ale nedá mi to – určite si predstavoval, ako by to mohlo dopadnúť, keby ho nebrzdili, čoho dôkazom je podľa mňa aj dosť príšerná scéna, ktorú som si predstavila až príliš živo: mŕtve Bertoniho telo astronauti vypustili do vesmíru, ale…

Ukážka 2.:

Kapitán sa oprel o stôl a díval sa do zeme. Do ticha sa ozval radista.

– Telo nás stále sprevádza, šúcha sa o kamery a poškodzuje prístroje. Katapult pri vystrelení zlyhal.

– Chudák Bertoni, – zahundral si popod nos Ward. – Ani po smrti sa mu nič nedarí.

– Budeme ho musieť spáliť, – narovnal sa kapitán. – Nech zapne niekto energetický lúč.

Nikto sa nepohol.

A teraz si predstavte, ako mŕtvola vášho kolegu tiahne vesmírom, občas sa mihne popred kamery, buchne či voľačo nárazom zničí – úžasne morbídne, nie?!

Dej je plný zaujímavých dramatických zvratov – pri náraze meteoritu dôjde v riadiacej kabíne k narušeniu vonkajšieho plášťa lode a cez prasklinku, ktorú sa im nedarí utesniť, uniká vzduch – do pristátia na Marse je to ešte dva dni! Na lodi zlyháva rotácia, v beztiažovom stave sa ku krásnej vznášajúcej sa Barbare blížia kvapôčky kyseliny a hrozia rozleptať jej tvár – dolu ju stiahnu za pomoci magnetických topánok.

Pristátie na Marse je napokon úspešné, posádka sa stretáva s profesorom Svitákom, ktorý pomocou vodíkových striel pomáha návštevníkom z vesmíru zapáliť ich mesiac a spraviť z neho umelé slnko, keďže im sa to nepodarilo – všetci veria, že tento ústretový krok ukáže priateľské úmysly pozemšťanov a ochotu spolupracovať. V tejto svetlej chvíli astronóm Pavlenda zisťuje, že jeho manželka, kvôli ktorej cestoval na Mars, je mŕtva – vrhá sa na jej hrob obrastený červenou trávou. Neskôr sa dozvie, že zošalela a bez skafandra vybehla von zo stanice v domnienke, že je na Zemi  a udusila sa. Pavlenda to psychicky nezvládne a umiera rovnakou smrťou – vybieha von za ňou.

Čo dodať ? Na to, že kniha má 153 strán, je v nej neskutočne veľa informácií. Dej je svižný, založený najmä na dialógoch, atmosféra ma bavila a viaceré nápady ma prekvapili. Zopár našich starších fantasy kníh som už čítala, takže som vedela, že ju musím brať s humorom a prihliadať na dobu, v ktorej kniha vznikla, ale musím uznať, že ma príjemne prekvapila. Kiežby aj moje knihy boli po päťdesiatich rokoch takto čitateľsky atraktívne.

Vydalo: Slovenský spisovateľ, 1960, prvé vydanie

obálka a väzba: Zdenek Seydl

počet strán: 156

náklad: 4 000 výtlačkov

 

autorka článku: Lenona

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *