Bytosti mýtov a legiend

Podsvetie

Podsvetiu vládne Veles, vchod stráži Mokošic – poloboh/poločlovek, pomáha mu pri tom trojhlavý vlk. Medzi lúkou, kde sa pasie Velesov dobytok a poľom, kde rastú jeho klasy obilia, je úzka cestička. Ňou Smrť privádza duše zomierajúcich do podsvetia. Duše necítia, stratili pamäť, sú bezbranné. Cestička vedia na lávku, pod ňou je hlboká priepasť, na jej dne tečie rieka zo sĺz vyplakaných dušami, ktoré naveky ostali v Nave.

Podsvetie má Raj a Nav. Raj je lúka plná svetla, ohňov, kvetín a vtákov, farieb a hudby. Tu sú duše šťastné, nič ich nevolá naspäť. V Nave duše trpia, majú podobu havranov a vrán a čakajú na vyslobodenie. Je tam tma a ticho. Len zriedka sa tieto duše dostanú medzi živých, to keď ich treba potrestať, lebo sa im nestarajú o pamiatku, pozostatky či hroby.

Hneď po narodení Morena a Smrť urobia každému človeku na stenu jaskyne odtlačok dlane a postavia k nemu začmudenú lampu, to aby nik nevedel, koľko oleja/života/ ešte človeku ostáva. Len smrť môže do lampy vopchať svoj kostnatý prst, aby to zistila. Keď si Smrť ide pre dušu človeka, lampáše s olejom stráži netopier so 777 očami a každým jedným dokáže prepáliť šaty boha, ktorý by prišiel svojmu chránencovi doliať trochu oleja. Boh Veles tak hneď dokáže spoznať vinníka a žiadať pre neho prísny trest.

Kde sídlia bohovia

Praboh Svarog spí v nádhernom vajíčku-kraslici-Slnku ako v kolíske a rozvážajú ho po oblohe. Ostatní bohovia sedia v korune obrovského svätého Veľduba.

Korene dubiska sú zakosílené v celej ríši boha Svarožiča. Siahajú na severnú, južnú, východnú i západnú

stranu, ktoré napájajú svätý Veľdub. V jeho najvyšších konároch sídlia vládcovia týchto strán. Perún sedí z polnočnej strany, Radegast (Radhost) pozerá na popoludňajšiu stranu. Miláčik Svantovít sedí na poludňajšej strane a krásavec Dažbog na rannej. Na hlavný trón sa uvelebil boh Svarožič.

V korune Veľduba sídlia aj všetci ostatní bohovia, dobrí aj zlí, škodoradostní či žiarliví. Veľdub stojí na hranici svetov – sveta zeme, vody, vzduchu i ohňa. Zmáha ho slnko, mráz i tma a v jeho lístí šantia démoni vetrov načúvajúc, o čom sa zhovárajú bohovia. Pobáda ich Zora, Mesiac, deti Slnka a všetci potom o bohoch klebetia. V korune vládne harmónia i nepokoj, bohovia počúvajú spev a píšťalku, hodujú, opíjajú sa medovinou i kvasom zo všetkých plodov zeme.

Pod svätým dubom sa schádzajú démoni. Je ich viac než bohov, sú to ich pomocníci. Slúžia bohom a kážu
ľuďom. Tam si ustlal Kovlad – manžel Runy a pán permoníkov a lesných víl. Stretáva sa tu s Pánom lesa i vodníkom, s Kráľom vôd i Vodokráľovnou – jeho ženou. Lesní i ľudskí démoni sa sem zliezajú a hašteria sa.

Bohovia si k sebe niekedy pozvú aj smrteľníka, dajú sa mu spoznať, dotknúť, ba niekedy sa s ním aj láskajú. A stane sa, že ho urobia nesmrteľným tak, ako vládcu Slovanov – Sama.

Človek nemôže Veľdub vidieť, lebo je ešte priehľadnejší a čistejší než vzduch. Vzduch možno vdýchnuť, nahmatať, vyfúknuť, cítiť jeho páľavu, suchosť či mráz, no Veľdub je ešte priezračnejší, nehmatateľnejší.

Človek dostáva znamenia len cez božích prostredníkov, zazrieť môžeme len tvár Mesiaca a Slnka. Ak sa dá niektorý boh človeku spoznať, porozpráva o tom ostatným ľuďom, inak by nevznikli ani tieto príbehy o bohoch a ľuďoch.

Bohyňa Pripelaga trpela neutíchajúcou páľavou v útrobách (zo zvyškov žeravého trusu zlatohrivého koňa) i na povrchu (od Slnka). V bolestiach vyvrhávala žeravú lávu napovrch, ale nič jej to neuľavilo. Vtedy jej boh plodnosti – ROD poradil, aby vyvrhla tvorov podobných bohom, no smrteľných i nesmrteľných zároveň. Každí z tvorov musí zomrieť, no nesmteľní budú v potomkoch, v deťoch svojich detí.

Pripelaga napokon súhlasila a s veľkým hukotom, metaním kameňov, síry a dymu, vyvrhla ľudí. Prví ľudia mali obrovské hlinené telá, hlavami sa takmer dotýkali oblakov. Mali telá z hliny, kosti z kameňa, krv z mora, oči zo slnečného svitu, vlasy z trávy a boli dutí. Vo vnútri nemali nič. Boli špinaví od popola, nahí, smädní a hladní, o svete nevedeli nič.

V ich prázdnej dutine sa usadilo Zlo a chcelo tam zapustiť korene naveky. Svarožičovi jedinému sa uľútostilo tých hlúpych nemotorných tvorov, uvidel v nich Chaos-Neporiadok. Nadýchol sa a vdýchol do ľudí vánok krátkej večnosti – dušu. Obri zrazu pochopili a vedeli mnoho vecí, ktoré im uľahčili život.

A tak začali mať deti a tie zas ďalšie deti, no obri vymreli a začali sa rodiť ľudia takí vysokí, akú výšku opášu ich ruky, aké veľké vie byť ich objatie.

Preto telo, kosti, krv aj vlasy ľudí patria po smrti zemi, ktorá kedysi vyvrhla ich predkov, a zhoria, zotlejú či zhnijú v zemi – kosti sa rozpadnú ako kameň, na piesok a prach, len duša od Svarožiča zemi nepatrí. Zem ju po smrti len stráži. Po smrti sa duša vracia k Svarožičovi – do podsvetia, kde vládne boh VALES

Keď boh dýchol do ľudí, bolo to počuť a to počuté nazval – SLOVO. A tak Svarožič slovom stvoril Slovanov. Chcel, aby slovám rozumeli, a tak ich bozkal na čelo. Tak sa naveky stalo viditeľné sídlo duše pod ním.

Nové tvory dostali meno – z čela na veky – čeloveky, človek. Človek má pod čelom dve okná do duše – oči, vedľa čela dva otvory, ktorými duša počúva, pod očami nos s čuchom, jazyk s chuťou a najmä, s vrátami, cez ktoré duša vypúšťa slová napodobňujúc tak svojho boha. Sú aj iné sídla duše: hmat či žiadza, rovný stoj – no pod čelom sa skrývajú najdôležitejšie. Svarožič po tom výkone zvolal ostatných štyroch bohov a začali hodovať, piť medovinu.

Hlavné dielo Éry sa zavŕšilo a pre ľudí nastal Čas snov – čas snívania najkrajších ranných snov, ničím sa nelíšili od okolitých rastlín a života, prizerali sa životu, ktorý im začal patriť a všetko prijímali ako to bolo. Žili čas harmónie, súladu a poriadku, pokoja a blaženosti, ktorý sa už nikdy nevráti.

Večný kruh s nekonečným časom, je kruhom len pre bohov. Pre ostatných je roztrhnutý – má začiatok a koniec.

Vznik človeka

Bohyňa Pripelaga trpela neutíchajúcou páľavou v útrobách (zo zvyškov žeravého trusu zlatohrivého koňa) i na povrchu (od Slnka). V bolestiach vyvrhávala žeravú lávu napovrch, ale nič jej to neuľavilo. Vtedy jej boh plodnosti – ROD poradil, aby vyvrhla tvorov podobných bohom, no smrteľných i nesmrteľných zároveň. Každí z tvorov musí zomrieť, no nesmteľní budú v potomkoch, v deťoch svojich detí.

Pripelaga napokon súhlasila a s veľkým hukotom, metaním kameňov, síry a dymu, vyvrhla ľudí. Prví ľudia mali obrovské hlinené telá, hlavami sa takmer dotýkali oblakov. Mali telá z hliny, kosti z kameňa, krv z mora, oči zo slnečného svitu, vlasy z trávy a boli dutí. Vo vnútri nemali nič. Boli špinaví od popola, nahí, smädní a hladní, o svete nevedeli nič.

V ich prázdnej dutine sa usadilo Zlo a chcelo tam zapustiť korene naveky. Svarožičovi jedinému sa uľútostilo tých hlúpych nemotorných tvorov, uvidel v nich Chaos-Neporiadok. Nadýchol sa a vdýchol do ľudí vánok krátkej večnosti – dušu. Obri zrazu pochopili a vedeli mnoho vecí, ktoré im uľahčili život.

A tak začali mať deti a tie zas ďalšie deti, no obri vymreli a začali sa rodiť ľudia takí vysokí, akú výšku opášu ich ruky, aké veľké vie byť ich objatie.

Preto telo, kosti, krv aj vlasy ľudí patria po smrti zemi, ktorá kedysi vyvrhla ich predkov, a zhoria, zotlejú či zhnijú v zemi – kosti sa rozpadnú ako kameň, na piesok a prach, len duša od Svarožiča zemi nepatrí. Zem ju po smrti len stráži. Po smrti sa duša vracia k Svarožičovi – do podsvetia, kde vládne boh VALES

Keď boh dýchol do ľudí, bolo to počuť a to počuté nazval – SLOVO. A tak Svarožič slovom stvoril Slovanov. Chcel, aby slovám rozumeli, a tak ich bozkal na čelo. Tak sa naveky stalo viditeľné sídlo duše pod ním.

Nové tvory dostali meno – z čela na veky – čeloveky, človek. Človek má pod čelom dve okná do duše – oči, vedľa čela dva otvory, ktorými duša počúva, pod očami nos s čuchom, jazyk s chuťou a najmä, s vrátami, cez ktoré duša vypúšťa slová napodobňujúc tak svojho boha. Sú aj iné sídla duše: hmat či žiadza, rovný stoj – no pod čelom sa skrývajú najdôležitejšie. Svarožič po tom výkone zvolal ostatných štyroch bohov a začali hodovať, piť medovinu.

Hlavné dielo Éry sa zavŕšilo a pre ľudí nastal Čas snov – čas snívania najkrajších ranných snov, ničím sa nelíšili od okolitých rastlín a života, prizerali sa životu, ktorý im začal patriť a všetko prijímali ako to bolo. Žili čas harmónie, súladu a poriadku, pokoja a blaženosti, ktorý sa už nikdy nevráti.

Večný kruh s nekonečným časom, je kruhom len pre bohov. Pre ostatných je roztrhnutý – má začiatok a koniec.

Najstarší bohovia

SVAROG – boh všetkých bohov, praboh. Spí vo vnútri slnka ako dieťa v priesvitnom vajci a tam zbiera sily po ťažkej práci. Počas spánku mu dorastá tretia noha, o ktorú prišiel, keď rozbíjal obrovskú ťažkú guľu. Guľa pod tou námahou vybuchla, a tak vznikol „Všehomír“ – všetko okolo nás, Zem, Mesiac, Slnko, hviezdy.

Pred našou Érou bola Éra pred nami a po nás príde Éra po nás. Éra trvá počas prabohovej noci a keď mu dorastie tretia noha, začne svitať na Svarogov krátky deň, ktorý sa volá Smetný. Svetlo a teplo zo Svarogovej hrude udržuje Všehomír pokope a v poriadku. Keď sa Éra chýli ku koncu, svetlo a teplo slabnú, blíži sa čas Chaosu-Neporiadku. Ten sprevádza rachot, zima, tma, dym, smrad a prach, ktoré zobudia Svaroga. Ako Svarog vyzerá: má deväť hláv. Osem mu krúži všetkými smermi a deviata dbá, aby si ostatné neprekážali a nehádali sa.

Vznik novej Éry. Keď Svarog v Smetný deň vystrie svoje obrovské ruky, začne pred seba zhŕňať všetko smetie, haraburdy, prach, črepy, popol a čmud, ktoré ostali zo Všehomíra. Vtedy existuje len on a zvyšky rozbitého Všehomíra. Potom začne tú obrovskú kopu hniesť a miesiť a tá sa začne zmenšovať. Čím viac miesi, tým viac tepla a svetla v ňom námahou vzniká a keď je zo smetí už len guľôčka, primieša do nej Chaos-Neporiadok. Nič okrem neho a tej guľôčky na konci Smetného dňa nemôže ostať. Keď je z guľôčky len omrvinka, vtedy Svarog zreve a prudko ju hodí o svoju tretiu nohu. Zreve od bolesti a vtedy z omrvinky vytryskne obrovská sila, ktorú do nej Svarog namiesil, rozletí sa, vzápätí sa vráti ako ozvena a opäť vyrazí do diaľok. Koniec Smetného dňa znamená vznik Éry. Z kýpťa tretej nohy povstal (vyronil sa) prvý Svarogov potomok – boh Svarožič. Ubolený Svarog prikáže synovi, čo má urobiť a sám si ustelie v najkrajšej svetelnej guli, aby si na konci Smetného dňa do nej ľahol a zaspal, kým ho na konci Éry neprebudí večný Chaos-Neporiadok.

SVAROŽIČ – boh Slnka, pozemského ohňa, najvyšší boh našej Éry a boh všetkých, čo ovládajú slovo (Slovanov), na rozdiel od tých, čo sú nemí (nemci).

Pomohol uložiť otca do Slnka – teplého vajíčka, k odpočinku. Rýchlosťou myšlienky sa vyslal do hviezdneho prachu, kde sa pásol zlatohrivý kôň. Toho stráži zlatý kohút, čo jednostaj bdie. Raz spí jeho pravé oko, raz ľavé. Vďaka tomu, že má Svarožič oči vpredu, vzadu i po stranách, opatrne sa ku koňovi priblíži a nezobudí kohúta. Osedlá si a skrotí zlatohrivého koňa, zapriahne ho do hintova a vytiahne Slnko – Svarogovo vajce na oblohu.

Svarožič stráži spánok svojho otca a každý deň vozí Slnko po oblohe. Keďže svet nemá konca, tak ako kruh, Svarožič pomenoval strany: polnočná (sever), poludňajšia (juh), rannú (východ), večernú (západ), a tým svet rozdelil. Potom ho zaplnil bohmi.

Svarožič vytvoril hlavných bohov: Radhost (Radegast), Dažbog, Svantovít, Perún. Tí prevzali správu nad svetovými stranami. Svarožič mohol potom stvoriť čas, aby bol poriadok. Čas ukladá deje jeden za druhým, nedovolí im viac jestvovať vedľa seba, popri sebe či všetkým naraz a núti ich vychádzať jeden z druhého. Tak vznikla príčina a následok.

Svarožič spojil čas a strany sveta do pohybu. Ľudia nevedia, ako pohyb naozaj vyzerá, ale poznajú ho. Tento pohyb, čo živí oheň, nosí ho voda, zem aj vzduch, pomohol Svarožičovi stvoriť všetky ostatné veci.

Po stvorení živlov, ostatných vecí, stvoril Svarožič aj osud – to, čonás čaká a neminie. Osud vznikol odkliatím myšlienok praboha Svaroga, ktoré mu občas v spánku uniknú. Aby Svarožič nestratil nad svetom kontrolu, stvoril pomocníkov – démonov (ohňa, vetra, vody, vzduchu, času, osudu…). Ako Svarožič vyzerá: namiesto hlavy má guľu, ktorá sa neustále krúti na všetky strany, aby všade videla, počula a mohla hovoriť do každého kúta sveta. Guľa sa krúti rôznou rýchlosťou, rôznymi smermi, a preto má Svarožič hlavovú ruku, ktorou klbko očí, uší a úst poháňa či brzdí. Má toľko očí, uší, úst a nosov, že sa mu na hlavu už nezvýšil ani jediný vlások. Nemôže sa usmiať ani mračiť. Večer zaspáva ako starec a ráno sa budí ako mládenec.

PERÚN – prchký boh búrky. Reve hromami a metá blesky, no prináša aj dážď a ten dáva úrodu. Preto je Perún aj bohom úrody. Sídli v hnilom kúte severu na polnočnej strane, preto sa tam Slovania nesťahovali.

PER a UN znamená – Ten, kto silno bije, a preto je Perún bohom veľkých svetových vojen. Tie malé majú na starosti menší bohovia. Ako Perún vyzerá: má hroznú tvár. Všetci, čo ju videli od strachu zomreli, takže nikto ju nedokázal opísať. Kto ho nahnevá, toho zabije bleskom, hromom alebo silným dupnutím, ktoré roztrhne zem a nešťastníka pohltí. Dá sa udobriť obetami. Najradšej má vysoký oheň starého duba, ktorý sýti jeho moc. Sám ich niekedy bleskom zapaľuje. Daroval ľuďom oheň a tým sa skončil vek kameňa a začal vek železa.

RADEGAST alebo RADHOST (u rôznych slov. rodov) – boh noci, večerných zôr. Rozžíha hviezdy, bdie nad strážnymi nočnými ohňami tulákov. Obete sa mu prinášajú v časoch rovnakých dní aj nocí (začiatok jari a jesene) ale aj v časoch krátkeho dňa (Kračún) a krátkej noci (Sviatok kúpania). Sídli na večernej (popoludňajšej) strane sveta. Ako Radegast vyzerá: má čiernu tvár a čierne oči, vlasy a chlpy tmavšie než havran. Je stvorený na obraz Svarožiča, no je čierny a má len jednu hlavu.

SVANTOVÍT – Svarožič mu prenechal časť svojej dennej moci, je jeho obľúbenec.Má štyri hlavy, lebo v čase neprítomnosti Svarožiča na dube, stráži nie len svoju ale aj ostatné svetové strany. Priučil ľudí vešteniu.

DAŽBOG – horúcim srdcom zapaľuje ranné zore. Vládne rannej/dopoludňajšej/ strane, na ktorej má stajňu aj slnečný Svarožičov kôň. Je mladícky krásny, závidia mu aj bohyne. Ostatný bohovia na neho žiarlia a mračia sa, keď vidia, ako sa zrána ľudia klaňajú Svarožičovi a nevedomky sa tak klaňajú aj Dažbogovi. Preto zlomyseľne zastierajú slnečný východ mračnami, darčekmi obmäkčujú vrtkavú bohyňu  počasia Pripelagu, aby robila ľuďom naprieky. Dažbog nosí ľuďom dážď, jeho meno je podobné dažďu. Ľudí naučil stavať prístrešky v zemi a tým ich vyslobodil z jaskyne.

VELES – boh podsvetia, úrody a dobytka. Naučil ľudí dojiť mlieko. Má rohy a otŕča svoju bujačiu ozdobu- plodivý kolík.

ŽIVA – bohyňa leta a zrelej plodnosti, úrody, sýtosti a hojnosti. Krásavica s letnými kvetmi a klasmi v náručí, Velesova družka, je žiadostivá. Darovala ľuďom umenie obrábať zem, orať, siať a žať, poradila, ako uchovávať zrno na ďalší rok. Naučila ich pásť stáda a starať sa o ne. Môže vypustiť Nedostatok a Hlad, darovať aj odňať plodnosť. Počas prísahy na Živu treba pobozkať zem. S Morenou sa často bijú o jesenné dni, keďže jeseň nemá bohyňu. Veles a Živa majú troch synov: Rugievíta, Porenuta a Porevíta.

RUGIEVÍT, PORENUT, POREVÍT – traja bohovia mladíckej sily a nerozvážnosti, vojny a plodivej sily. Rugievít dal ľuďom kopiju, Porenut luk a šípy a Porevít sekeru. Všetko robia spolu.

Rugievít predstavuje silu, je obrovský. Má sedem tvárí pod jedným temenom, sedem mečov za pásom a ôsmy drží v ruke. Každá tvár je jedna cnosť sily: rýchlosť, výdrž, vrtkosť, mohutnosť, nespokojnosť, túžba po víťazstve a nezmieriteľnosť. Nie je pekný a tak sa často skrýva v posvätnom háji, kde na neho striehnu vdovy a nevydaté dievky, aby sa na jeho lôžku konečne sladko vyspali.

Porenut predstavuje múdrosť. Má päť tvárí a všetky sú ľstivé. Ich pohľady do všetkých strán predstavujú ostražitosť. Piatu tvár má na hrudi. Aj keby mu hlavu sťali, tvár mu vziať nemožno a tak mu ostane aj rozum, ktorý si chráni pod každým čelom. Je to mysliteľ a výmyselník. Luk a šíp vymyslel, aby nemusel utekať za zverom a zároveň ostal v bezpečí.

Rugievít a Porenut sú len o trošku krajší než ohavy, zato ich najmladší brat – Porevít je krásavec. Má päť hláv: jemnú, zrkadlovú, maľovanú, veselú, vrtošivú. Každá z nich je inak krásna a obdivovaná. Bohyne ho rady zvádzali a zaúčali do tajov lásky a on sa tváril neskúsene, aby si užil viac zábavy, než jeho bratia dohromady. Hovorí sa, že ak sa muž so ženou milujú blízko ich obetištia/chrámu/, spoja sa tak tuho, že ich môžu oddeliť až za hradbami mesta, či horizontom kraja, kde sa to stalo.

PROVE – boh práva a spravodlivosti, otec blížencov Sima a Rygla. Naučil ľudí dbať o právo a spravodlivosť, ctiť si ho a poslúchať. Vnukol im, že nesmú vydať toho, kto našiel útočisko v posvätných hájoch.

SIM a RYGL – blíženci zrastený chrbtovou kosťou. Spoločné telo im nedá zabudnúť, že každá skutočnosť má aspoň dve pravdy, tak ako ich telo má dve vôle. Na každé slovo mali najmenej dva výrazy a na každý jav najmenej dve mienky- často protichodné. Môžu mať rôzne podoby – telo koňa s orlími krídlami a dvoma šijami s jednou Simovou
a druhou Ryglovou hlavou. Z Veľduba môžu vzlietnuť aj ako dvojhlavý vták.

SIMARGL – bohyňa z bohov Sima a Rygla, božská dojka.

PRIPELAGA – bohyňa Zeme a prvotnej plodnosti, počasia, včiel. Vrtkavá, márnomyseľná, roztopašná, rada počúva lichôtky, trápi roľníkov suchom. Vie sa sama oplodniť.

MOKOŠ – bohyňa oviec, priadok a plodnosti. Naučila ľudí strihať ovce, prať vlnu, priasť na kolovrate niť, čím vyzradila tajomstvo ovčej vlny, priadze a kolovratu. Ľudia si ju za to ctia úlitbami a omrvinkami – z prvého pohára sa musí jedna kvapka vyliať na zem a z prvého sústa prvá omrvinka hodiť cez ľavé plece za chrbát. Tučná, s obrovitánskym čiernym lonom a mohutnými prsiami, z ktorých strieka mlieko.

PODAGA – bohyňa počasia, má syna Striborga a štyroch pomocníkov, ochrancov – démonov vzduchu: Kráľa vetrov so ženu Veternicou, bratom Mrázom a Babou Jagou-Ježibabou. Naučila ľudí predpovedať počasie.

STRIBORG – boh priestoru, vzduchu a vetrov

CHORS – bohyňa Mesiaca a nenaplnenej lásky. Tajne miluje bohyňu Pizamar. Naučila ľudí spievať uspávanky a hovoriť v rýmoch/báseň a pieseň/.

PIZAMAR – bohyňa hudby, umenia a harmónie, priateľka Vesny a Lady. Dala ľuďom píšťalku a ukázala im umenia. Narodila sa ako človek, no zapáčila sa Svarožičovi a ten ju často navštevoval a obcoval s ňou v podobe hmly, vánku, vône či dažďa. Nakoniec jej na radu Chors daroval nesmrteľnosť.

LADA – bohyňa jari a jemnocitnej lásky.

VESNA – bohyňa jari a mladej, nespútanej lásky, bohyňa jarného slnovratu. Je celá v bielom, večne usmiata, mladá a krásna.  Má sestru- dvojičku Morenu. Každoročná zvodkyňa Perúna.

MORENA – bohyňa zimy a smrti, tiež zimného slnovratu a oddychu. Mračí sa, je to škaredá starena a chodí v čiernom. Pomiloval ju len boh Černoboh, ktorému porodila syna Triglava. Keď nevládne, prebýva v podsvetí u Velesa, tam so Smrťou ráta počty duší a odtlačkov dlaní.

ČERNOBOH (ČIERNOHLAV) – boh zla a nešťastia. Rád vyvoláva hádky a škriepky a navádza na zločin. Naučil ľudí loviť zver, stavať pasce a kopať lovné jamy.

TRIGLAV – boh vojny, vojakov a hospodárstva. Lakomec, skupáň a nenažranec. Má tri hlavy, jednou požiera ľudí, druhou dobytok a treťou ryby. Dal ľuďom tajomstvo kolesa.

BELBOH – boh lásky, dobroty a odpustenia. Prezradil ľuďom tajomstvo liečivých bylín.

JAROVÍT – boh jarnej a vojnovej sily.

JARILO – boh plodnosti a dožiniek. Naučil ľudí brúsiť kamene a kypriť pôdu.

PEREPLUT – boh pamäte.

CHMÁRNIK – bes. Bojuje so Svarožičom o Slnko, ktoré chce uväzniť. Po svete rozťahuje dym, hmlu a čierňavu. Vyzerá ako obrovitý dračí vták s telom supa, hruď má z o železa. Na nohách má pazúry, unesie v nich aj tú  ajväčšiu horu. Má tri hlavy s kremennými zobákmi, plné dračích, jedovatých zubov. Gúľa šiestimi okáľmi, vyplazuje ohnivé jazyčisko a z pyskov i nozdier sa mu valí krvavočervený oheň a sírny dym. Každé mávnutie krídlom zdvihne prach a chmáry a mávnutie chvostom hmlu.

Nižší bohovia

Nižšie božstvá démoni zeme, vody, vzduchu, ohňa, nebeskej oblohy, času, osudu, lesní, poľní, domáci, ľudský démoni a duchovia.

Démoni zeme podzemia, jaskýň, hôr, skál a kameňov

Démoni podzemia a jaskýň:

KOVLAD – vládca pokladov a jaskýň

RUNA – Zemná pani, Kovladova žena

PERMONÍCI – banskí škriatkovia

LABUS – zlomyseľný duch, čo láka deti do jaskýň

Démoni hôr:

HORSKÉ VÍLY – žijú vo vysokých snežných horách

SVATOHOR – démon hôr, je väčší ako tá najvyššia hora

OBRI a AŠILKOVIA – duchovia našich predkov- obrov z čias, kedy žili obrovský ľudia.

Démoni skál a kameňov:

LAKTIBRADA (PIADIMUŽÍK) – hôrny zlý škriatok, trpaslík

DUCHOVIA ZÁZRAČNÝCH KAMEŇOV – pomáhajú veštiť z kameňov a dažďovej vody v skalných jamkách.

Démoni vody (mora, riek, jazier a rybníkov)

Démoni mora:

MORSKÝ KRÁĽ,CÁR – vládca morských bytostí.

MORSKÁ KRÁĽOVNA,CÁRICA– žena Morského kráľa

MORSKÉ VÍLY – morské panny a žienky, položeny- poloryby

OBLUDY – morské draky a netvory

Démoni riek:

KRÁĽ VODY – vládca všetkých riečnych duchov a bytostí.

VODOKRÁĽOVNÁ – žena kráľa vody.

VODNÉ VÍLY – priesvitné zlatovlasé krásky od prameňov.

JUDY (ČIERNE VÍLY) – sú zlé, topia ľudí.

DIVA – vládkyňa Rusaliek

RUSALKY – červenovlasé vodné žienky, majú radi orgie.

BOREHYNE – zlé víly, žijú vo vysokých brehoch riek.

Démoni jazier a rybníkov:

VODNÍK – pán vodných duchov a bytostí. Niekedy je dobrý, pomáha, inokedy je zlý.
VODNÍČKA – Vodníkova žena.

SAMODIVY – vodné víly, nočné tanečnice.

Démoni vzduchu /vetra a povetria/

Démoni vetra:
OBLAČNÍK – kráľ vetrov a povetria

MRÁZ (DEDO MRÁZ) – brat Oblačníka, dobrák, nosí darčeky

POHVIZD – otec vetrov, sluhov Oblačníka

VETERNICA – žena Pohvizda, matka piatich bratov vetrov

VÁNOK – najmladší z vetrov

VETRÍK – štvrtý z bratov

VÍCHOR – prostredný z bratov vetrov

SMRŠŤ – druhý z bratov vetrov

URAGÁN – najstarší z bratov vetrov, mrzút

MELUZÍNA – mladšia sestra vetrov, spieva v komínoch

METELICA – dcéra Mráza, je zlá.

Démoni povetria:
JEŽIBABA (BABA JAGA) zlá starena, ľudojedka, lieta na metle

STRIGôŇ – brat Ježibaby, býva zlý ale dá sa obmäkčiť

OBLAČNÉ VÍLY – dcéry Oblačníka, priesvitné vzdušné žienky

OHNIVÝ DRACI – synovia Ježibaby, majú viac hláv, sú zlí, premieňajú sa na blesky a ohnivé gule.

Démoni ohňa:

OHNIVÝ MUŽ – duša zlého človeka, objavuje sa aj ako ohnivý stĺp či sud.

BLUDIČKY – duše zabitých žien, žijú v bažinách, na hroboch a v bútľavých kmeňoch.

SVETLONOS – muž s lampášom v studených nociach.

ZMOK – ohnivý dráčik alebo hadík, trieli ako ohnivá guľa, medzi ľuďmi sa pohybuje v podobe čierneho kuraťa.

RARACH (RARÁŠOK) – ohnivý sokolík, vyliahne sa z vajca na peci.

PLEVNÍK – vlieta ako ohnivá reťaz cez komín do izby, žije v kurati a spáva v plevách.

Démoni nebeskej oblohy:

SLNKO – sluha najvyšších bohov, je to lesk božského hintova.

MESIAC – sestra Slnka, vták, vozí bohyňu Chors.

PLANÉTNICI – duše obetovaných ľudí, ktorí strážia ohne hviezd.

ZORA/večer VEČERNICA, ráno RANNICA/ – dcéra Slnka

DÚHA – dieťa Slnka a bohyne Podagy.

Démoni času:

KRÁĽ ČASU – neustále umierajúci a rodiaci sa démon, čo sa jednostaj otáča na mlynskom kolese.

DVANÁSŤ MESIACOV (JANUÁR-DECEMBER) – synovia Kráľa času, ktorí vládnu miesto neho a striedajú sa po mesiacoch.

KRAČÚN – pán dňa zimného slnovratu. Ak mu nezapálili badniak – kmeň stromu, zdržoval dni.

POLNOČNICA – ak sa zjaví, zvestuje smrť v rodine.

POLUDNICA – na poludnie vyháňa ľudí z poľa, rada trýzni.

POLUDNÍČOK – biely chlapček, trestá škodcov na poli, počas poludňajšej siesty.

KĽAKANICA – kradne a trestá deti, túlajúce sa potme.

Démoni Osudu:

SUDIČKY /Šťastena, Bieda, Pomsta/ – dcéry boha Proveho, veštia osud nad kolískou novorodenca.

SMRŤ – ako biela kostra s kosou odprevádza ľudí do podsvetia.

KMÍNSKA KMOTRA – berie majetok tým, čo sa vzopreli osudu.

Lesní démoni:

PÁN LESA (LESOVIK, DIVÝ MUŽ) – chlpatý lesný škriatok, žije v korune stromu. Hlučným ľuďom dáva hádanky a trestá ich.

LESNÉ VÍLY – krásne žienky, žijú v duboch a lipách.

GRGALICA – zlá lesná žienka, týra mužov.

MAMUNA – prsnatá divožienka.

PREMIEŇ – lesná mátoha, čo straší ľudí po nociach.

BORUTA – tatranský lesný duch čo žije v zrúcaninách.

Poľní démoni:

ŽITNÝ DED (PÁN POĽA, POĽNÝ DUCH) – poľný škriatok, vládca bytostí žijúcich na poliach, premieňa sana trojhlavého tvora s ohnivými jazykmi.

ŽITNÁ BABA – žena Žitného deda, rada stráži a je hrach.

ŽITDEVA – poľná víla, nosí kosák a kosieľku.

BELOŇ – poľný duch, pomáha pri žatve, otec Poludníčka.

SPORIŠ – pomocník Žitného deda, odháńa zlodejov a dáva pozor na oheň.

Domáci démoni (škriatkovia a duchovia):

Domáci škriatkovia – pomocníci:

GAZDÍČKO – domáci škriatok, pomáha gazdom.

HADOVIK /HAD/ – pomocník, býva pod prahom.

LASICA – vrtošivý duch- pomocník, občas i škodí.

CHLIEVNIK – u dobrého gazdu pomáha pri chlievoch, smrdí.

HUMNÍK – škriatok pomáhajúci v humne, má slamené vlasy.

VINCÚRIK (PIVNIČIAR, VÍNOVÝ DEDKO) – má červený nos, pomáha v pivnici, ak nespieva, tak štikúta.

PIKULÍK – škriatok pomáhajúci furmanom, najradšej sa nosí vo vrecku furmana a maškrtí omrvinky.

Domáci duchovia:

KIKIMORA – škodí mužom, prekáža aj Gazdíčkovi, ubližuje zvieratám, ženám zamotáva priadzu

BEŤAH (MÁDRA) – zloduch, ktorý navádza ľudí na podvody.

KORGORUŠA – bojuje s Kikimorou, žije v dome ako mačka, zvláča kradnuté veci a tým spôsobuje mrzutosti.

Ľudskí démoni:

MÁTOHA (BABIAK,STRAŠIDLO) – mení sa na tiene, biele postavy, zvuky. Bývajú na miestach nešťastí, pokladov, v hradoch, zámkoch, mlynoch, na krížnych cestách a cintorínoch.

MORA – využíva duše mŕtvych príbuzných alebo živých spiacich ľudí, dusí v spánku.

UPÍR (VAMPÍR) – démon, čo vstupuje do mŕtvol pochovaných zaživa. Život si udržuje saním krvi živých ľudí a zvierat.

VLKOLAK – démon, žije v človeku, ktorý sa napije z vlčej stupaje, premieňa sa na vlka v mesačnom svite, inokedy aj kotúľom.

Vznik sveta

Svarog poučil syna Svarožiča, aby z trusu zlatohrivého koňa umiesil hlinu a okolo nej ostatný svet, v ktorom má urobiť poriadok. Ako horúci trus-oheň chladol, vznikal z neho svet. K tomu dielu prizval Svarožič bohov, ktorých stvoril z kýpťa tretej nohy svojho otca Svaroga.

Z rúk vypustil dva holuby – čierneho a bieleho. Tie zleteli na trus a začali sa biť. Raz vyhrával jeden, inokedy druhý. Zápas bol večný, lebo oba boli rovnako mocní. Počas boja biely holub premieňal trus na úrodnú zem a čierny na skaly.

Svarožič oddeľoval vrchy od dolín, črtal rieky, potoky more, fúkol do mora – vyfúkol mračná a padol prvý dážď, ktorý zapĺňal potoky, jazerá a močiare Vtedy sa prvýkrát na Zemi prejavilo Zlo – vyparilo dážď, voda obťažkala mračná, lialo dňom i nocou a nastala potopa.

Vtedy z morí, riek, bahna a močiarov vyšla kadejaká háveď, rastliny, plazy, chrobač. Rastliny zazeleneli čiernu zem a z hliny sa pomaly vyhrabávali na povrch krotké i divé zvieratá a zaplnili kraj. Voda opadala a čoraz viac zeme sa vynáralo. Pramatka Zem porážala zlo.

Všetko sa začalo páriť, množiť a krížiť, z vôle Svarožiča vznikali nové druhy podivných zvierat – to z jeho sily sa hlina oplodnila, keď pojal Matku Zem.

Opäť prišlo Zlo, Chaos-Neporiadok a pomiešalo mraky. Niektoré kraje hubili záplavy, všetko sa topilo, iné ničili suchá, ktoré zabíjali všetko živé. Tam ustával pohyb a vládlo ticho.

Kým Zlo zabíjalo, Svarožič tvoril nové rastliny a zvery, odolávajúce suchu, mrazu, páľave aj smädu. Zlo porážal dôvtipom a novým životom. V práci mu pomáhali aj ostatní bohovia, ktorých stvoril a preto, keď sa napokon unavil, rozdelil svet na štyri časti a vybral najudatnejších bohov, ktorým odovzdal moc nad týmito stranami. Daroval im aj mnoho svojich právomocí, aby dokázali pokoriť Zlo. Mohli sa dokonca premieňať na jeho obraz a vládnuť v jeho mene tak, akoby vládol on sám. Mali krotiť a vyháňať Zlo zo sveta, lebo zničiť ho nemohli. Keď zavládla aká-taká rovnováha, Svarožič dokončil obcovanie s pramatkou Zemou a dal jej meno Peripelaga.

VZNIK ČLOVEKA

Bohyňa Pripelaga trpela neutíchajúcou páľavou v útrobách/ zo zvyškov žeravého trusu/ i na povrchu/ od Slnka/. V bolestiach vyvrhávala žeravú lávu na povrch, ale nič jej to neuľavilo.

Vtedy jej boh plodnosti – ROD poradil, aby vyvrhla tvorov podobných bohom no smrteľných i nesmrteľných zároveň. Každý z tvorov musí zomrieť, no nesmteľní budú v potomkoch, v deťoch svojich detí.

Pripelaga napokon súhlasila a s veľkým hukotom, metaním kameňov, síry a dymu, vyvrhla ľudí.

Prvý ľudia mali obrovské hlinené telá, hlavami sa takmer dotýkali oblakov. Telá z hliny, kosti z kameňa, krv z mora, oči zo slnečného svitu, vlasy z trávy a boli dutí. Vo vnútri nemali nič. Boli špinaví od popola, nahí, smädní a hladní, o svete nevedeli nič. V ich prázdnej dutine sa usadilo Zlo a chcelo tam zapustiť korene naveky.

Svarožičovi jedinému sa uľútostilo tých hlúpych nemotorných tvorov, uvidel v nich Chaos-Neporiadok. Nadýchol sa a vdýchol do ľudí vánok krátkej večnosti – dušu. Obri zrazu pochopili a vedeli mnoho vecí, ktoré im uľahčili život.

A tak začali mať deti a tie zas ďalšie deti, no obri vymreli a začali sa rodiť ľudia takí vysokí, akú výšku opášu ich ruky, aké veľké vie byť ich objatie.

Preto telo, kosti, krv aj vlasy ľudí patria po smrti zemi, ktorá kedysi vyvrhla ich predkov, a zhoria, zotlejú či zhnijú v zemi – kosti sa rozpadnú ako kameň, na piesok a prach, len duša od Svarožiča zemi nepatrí. Zem ju po smrti len
stráži. Po smrti sa duša vracia k Svarožičovi – do podsvetia, kde vládne boh VALES

Keď boh dýchol do ľudí, bolo to počuť a to počuté nazval – SLOVO. A tak Svarožič slovom stvoril Slovanov. Chcel, aby slovám rozumeli, a tak ich bozkal na čelo.  Tak sa naveky stalo viditeľné sídlo duše pod ním. Nové tvory dostali meno – z čela na veky – čeloveky, človek.

Človek má pod čelom dve okná do duše – oči, vedľa čela dva otvory, ktorými duša počúva, pod očami nos s čuchom, jazyk s chuťou a najmä s vrátami, cez ktoré duša vypúšťa slová, napodobňujúc tak svojho boha.

Sú aj iné sídla duše, hmat či žiadza, rovný stoj – no pod čelom sa skrývajú najdôležitejšie.

Svarožič po tom výkone zvolal ostatných štyroch bohov a začali hodovať, piť medovinu.

Hlavné dielo Éry sa zavŕšilo a pre ľudí nastal Čas snov – čas snívania najkrajších ranných snov, ničím sa nelíšili od okolitých rastlín a života, prizerali sa životu, ktorý im začal patriť a všetko prijímali ako to bolo. Žili čas harmónie, súladu a poriadku, pokoja a blaženosti, ktorý sa už nikdy nevráti.

Večný kruh s nekonečným časom je kruhom len pre bohov. Pre ostatných je roztrhnutý – má začiatok a koniec.

KDE SÍIDLIA BOHOVIA

Praboh Svarog spí v nádhernom vajíčku-kraslici-Slnku ako v kolíske a rozvážajú ho po oblohe.

Ostatní bohovia sedia v korune obrovského svätého Veľduba. Korene dubiska sú zakosílené v celej ríši boha Svarožiča. Siahajú na severnú, južnú, východnú i západnú stranu, ktoré napájajú svätý Veľdub. V jeho najvyšších konároch sídlia vládcovia týchto strán. Perún sedí z polnočnej strany, Radegast/Radhost/ pozerá na popoludňajšiu stranu. Miláčik Svantovít sedí na poludňajšej strane a krásavec Dažbog na rannej. Na hlavný trón sa uvelebil boh Svarožič.

V korune Veľduba sídlia aj všetci ostatní bohovia, dobrí aj zlí, škodoradostní či žiarliví. Veľdub stojí na hranici svetov – sveta zeme, vody, vzduchu i ohňa. Zmáha ho slnko, mráz i tma a v jeho lístí šantia démoni vetrov načúvajúc, o čom sa zhovárajú bohovia. Pobáda ich Zora, Mesiac, deti Slnka a všetci potom o bohoch klebetia.

V korune vládne harmónia i nepokoj, bohovia počúvajú spev a píšťalku, hodujú, opíjajú sa medovinou i kvasom zo všetkých plodov zeme.

Pod svätým dubom sa schádzajú démoni. Je ich viac, než bohov, sú to ich pomocníci. Slúžia bohom a kážu ľuďom. Tam si ustlal Kovlad, manžel Runy a pán permoníkov, lesných víl. Stretáva sa tu s Pánom lesa i vodníkom, s Kráľom vôd i Vodokráľovnou – jeho ženou. Lesní i ľudskí démoni sa sem zliezajú a hašteria sa.

Bohovia si k sebe niekedy pozvú aj smrteľníka, dajú sa mu spoznať, dotknúť, ba niekedy sa s ním aj láskajú. A stane sa, že ho urobia nesmrteľným, tak ako vládcu Slovanov – Sama.

Človek nemôže Veľdub vidieť, lebo je ešte priehľadnejší a čistejší než vzduch. Vzduch možno vdýchnuť, nahmatať, vyfúknuť, cítiť jeho páľavu, suchosť či mráz, no Veľdub je ešte priezračnejší, nehmatateľnejší.

Človek dostáva znamenia len cez božích prostredníkov, zazrieť môžeme len tvár Mesiaca a Slnka.

Ak sa dá niektorý boh človeku spoznať, porozpráva o tom ostatným ľuďom, inak by nevznikli ani tieto príbehy o bohoch a ľuďoch.

PODSVETIE

Podsvetiu vládne Veles, vchod stráži Mokošic – poloboh/poločlovek, pomáha mu pri tom trojhlavý vlk. Medzi lúkou, kde sa pasie Velesov dobytok a poľom, kde rastú jeho klasy obilia, je úzka cestička. Ňou Smrť privádza duše zomierajúcich do podsvetia. Duše necítia, stratili pamäť, sú bezbranné. Cestička vedia na lávku, pod ňou je hlboká priepasť, na jej dne tečie rieka zo sĺz vyplakaných dušami, ktoré naveky ostali v Nave. Podsvetie má Raj a Nav.

Raj je lúka plná svetla, ohňov, kvetín a vtákov, farieb a hudby. Tu sú duše šťastné, nič ich nevolá naspäť.

V Nave duše trpia, majú podobu havranov a vrán a čakajú na vyslobodenie. Je tam tma a ticho. Len zriedka sa tieto duše dostanú medzi živých, to keď ich treba potrestať, lebo sa im nestarajú o pamiatku, pozostatky či hroby.

Hneď po narodení Morena a Smrť urobia každému človeku na stenu jaskyne odtlačok dlane a postavia k nemu začmudenú lampu, to aby nik nevedel, koľko oleja/života/ ešte človeku ostáva. Len smrť môže do lampy vopchať svoj kostnatý prst, aby to zistila.

Keď si Smrť ide pre dušu človeka, lampáše s olejom stráži netopier so 777 očami a každým jedným dokáže prepáliť šaty boha, ktorý by prišiel svojmu chránencovi doliať trochu oleja. Boh Veles tak hneď dokáže spoznať vinníka a žiadať pre neho prísny trest.

PREČO DALI BOHOVIA ĽUĎOM SVOJE DARY?

Bohom sa zapáčilo, ako ich ľudia vzývajú a úpenlivo prosia o ich pomoc, žiarlili jeden na druhého, každý z nich chcel svoje obetištia, chrámy alebo aspoň studničku či háj, a tak dali ľuďom božské dary a vedomosti. Tie dary umožňujú ľuďom prekročiť hranice života a dávajú nádej, že vďaka skutkom, aj keď človek umiera, ľudstvo sa blíži k nesmrteľnosti. Aj preto človek s človekom nie sú človekovia, ale ľudia. Sú viac ako iba dvaja ľudia sami o sebe, a preto sa inak nazývajú / toto sa mi veľmi páčilo – Lenona./

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.