Teleport – Katarína Soyka

Nohy aj ruky sa mi triasli šťastím. Po toľkých rokoch úsilia, keď som v potu tváre pátrala, prečo to nejde, konečne ocenenie. Všetky výpočty nasvedčovali, že projekt je zrealizovateľný. Len koncovka nie a nie moje predpoklady potvrdiť. Vedecká obec už ma označila menom vizionárka. Pomenovanie však nemalo kladný náboj.

A volali ma aj inak, šialená vedkyňa. Alebo snívajúca katastrofa, či dokonca mikrovlnková vrahyňa!

Amatéri.

Pravda prvé prototypy mikrovlnku pripomínali a prví, nedobrovoľní testovací aktéri, biele myšky, končili, priznajme si, neslávne, rozotretí po stenách prístroja.

Lenže primárne nedostatky sme odstránili!

***

Dnešný deň je zadosťučinením za roky znevažovania. Dnes sa na mňa pozerá celý svet. Som prvou oficiálnou cestovateľkou teleportom a zároveň jeho autorkou.

Hovoríte si, že bolo načase? Že už sa o ňom toľko hovorilo, mal dávno existovať?

Isteže. Ale nemyslite si, že to bolo jednoduché!

***

Stojím v podchode na námestí Tiananmen, ktorý sme uzavreli a vytvorili v ňom dočasný stan. Tu sa dostali len moji najbližší. Môj tím!

***

Akreditovaní novinári a televízne spoločnosti prešľapujú na námestí, ktoré sa zmenilo na nepoznanie. Na mieste, kde stávalo mauzoléum dávno zabudnutej minulosti, vystavali kopček, kopčisko, stojí na ňom sklenený tubus a je ho vidieť aj z okolitých, momentálne uzatvorených, príjazdových ciest. Tam sa tlačia davy šťastlivcov, ktorí sa dostali dostatočne blízko.

Môj portrét nahradil portrét neporaziteľného vodcu. Dlho sa ho nechceli vzdať, bol najžiadanejšou turistickou atrakciou. Až tento historický okamih vodcu konečne odstránil. To moje meno sa zapíše do dejín námestia! Vďaka mne vodca konečne upadne do zabudnutia!

***

Ak to nevyjde, zhíknu. A možno sa im urobí nevoľno, keď sklenené steny teleportu zaleje čerstvá krv. Potom nastane výbuch a posledné stopy mojej fyzickej existencie sa stratia v ohni. Hurónsky som sa rozrehotala tej predstave.

Dávno sa netreba obávať takého výsledku, naše presuny prebiehajú hladko a bez problémov. Zvieratá pri pokusoch vystriedali ľudia. Štyridsaťsedem naozaj dobrovoľníkov teleporty otestovalo. Posledných päť rokov už sme len overovali, či ich prenos nepozmenil. Výsledky sú úžasné!

***

V tejto veci ma Alan nahneval prvýkrát. Vymyslel si pojem Faktor E, vraj empatia. Testovaným subjektom po prekonaní vzdialenosti teleportom jeho Faktor chýbal.

Lenže vážení, mali ho predtým?! Naši testovaní neboli žiadni anjeli. Dôvod prečo sa prihlásili do projektu, bol jednoznačný – prachy. Alkoholici, bezdomovci, traja študenti…

Neexistuje Faktor E!!! Myslela som, že ma miluje. Že bude mužom môjho života. No keď povedal, že mne Faktor E chýba aj bez teleportu, zbalil si kufre a už som o ňom počula iba z televízie.

V súčasnosti je mojím najväčším odporcom. Upozorňuje na vymyslené nedostatky. Bojuje proti teleportom. Tmár! Ale my sa nedáme zastaviť!

***

Dnes sa ľudstvu naplní veľký sen o cestovaní. Z Pekingu do New Yorku za symbolických osem minút.

O pár chvíľ mi budú tlieskať davy obklopujúce prístav okolo Sochy slobody. Zvolila som ho symbolicky. Kedysi brána do nových svetov, dnes brána do novej budúcnosti. Úroveň našich životov sa zmení na nepoznanie, vzdialenosť viac nebude nič znamenať.

Možno sa zavedenia teleportov do úplne každého kúta planéty nedožijem, ale svet si navždy zapamätá moje meno!

***

Skutočne mi je ľúto všetkých myší a šimpanzov, ktoré pre dobro veci zahynuli. Nikomu som nechcela ublížiť. Lenže budúcnosti treba prinášať obete. Ja som projektu obetovala svoj život, mladosť, aj súkromie. Nestihla som si založiť rodinu, ani len sa s nikým zblížiť.

Alan sa mi vzďaľoval postupne. Od obdivu prešiel k vystríhaniu, že šaliem. Nakoniec dal výpoveď a od projektu sa dištancoval. Ostala som osamelá.

Zato môj vynález zblíži nielen jednotlivcov, ale celé národy!

***

„Pripravená?“ opýtal sa mladík s kamerou prehodenou cez plece.

Opäť sa ma zmocnila triaška, ale prikývla som.

Vystrel pravú ruku a na prstoch odrátaval jeden, dva, tri. Zasvietilo svetielko a ja som vybehla z podchodu.

Po sekunde ticha dav zaburácal, ozval sa ohlušujúci potlesk.

Som slávna! Stálo to za to. Pre ľudstvo!

Sklenený tubus sa roztvoril a ja som doň vstúpila, aby sa za mnou so sykotom uzavrel.

Na display bude potrebné zadávať geografické súradnice, ale mojou víziou do budúcnosti je, že postačí adresa. Prístroj si sám nájde najbližší teleportačný bod.

Dnes to bude ešte úplne inak a oveľa jednoduchšie. Koncový bod je prednastavený, vyťukávanie je len súčasťou show. Na celom svete zatiaľ totiž existujú presne dva teleportačné body. Peking a New York.

Ale to sa čoskoro zmení!

***

Oni ma vidia, ja nevidím nič. Prenos je zraku dosť nepríjemný, spôsobuje nevoľnosti, tak sme tubus zvnútra prelepili nepriesvitnou fóliou. Napriek tomu zatváram oči, chcem si nadštandardné cestovanie vychutnať.

Keď sa mi prvýkrát podarilo rozložiť myš a skutočne mať pod kontrolou každú jej časť, svet ma nosil na rukách. Vedecký objav desaťročia, storočia, milénia!

Pravda myš sme zložili zasa dohromady, a ona nám o pár sekúnd na to skolabovala.

Pracovala som ďalej. Už som na iné ako na prenos nedokázala myslieť. Niečo mi unikalo. Niečo, čo patrí k živej bytosti, akoby sa nedalo zachytiť a vyplašené zmizlo vždy, keď som každú čiastočku zložila zasa dohromady.

Nemohla som inak. Urobila som to pre dobro veci. Koľkí ma hanili a zatracovali a dnes mi chcú stavať sochy!

Ja im to dovolím. Veď každý teleport na tejto planéte bude poctou môjmu géniovi!

***

Ozvalo sa cinknutie. V budúcnosti vám bude počas prenosu znieť hudba, upokojujúca. Cinknutie ma prebralo zo snívania.

Otvorila som oči, ale… nebola som v New Yorku. Stála som vo výťahu s bežnými nerezovými dverami, ktoré sa predo mnou rozostúpili. Môj tubus niekam zmizol.

Vstúpila som do kancelárie.

Sedel za stolom oproti dverám. Venoval sa obrazovke počítača, akoby netušil, že som tu.

„Čo má toto znamenať?“ rozhorčila som sa.

Rozosmial sa, až sa mu odhalili nádherné biele zuby.

„Poď sa pozrieť,“ pokynul rukou a privolal ma k stolu, oči neodtŕhal od obrazovky. Ukazoval na monitor pred sebou.

K čiernemu stolu viedol červený koberec s perzským vzorom. Obozretne som pristúpila a pozrela sa mu ponad plece.

Zalial ma pot a vlasy sa mi postavili do pozoru.

Teleport v New Yorku sa práve otváral, dav jasal. Po okrajoch obrazovky sa v rámikoch objavovali komentáre redaktorov z celého sveta, emotívne nabité, nadšené. Vo všetkých rečiach zaznelo moje meno.

Vystúpila som z teleportu a vyriekla legendárnu vetu: „Brány sveta sú otvorené!“

Dav skandoval, New Yorkom sa prevalilo niekoľko mexických vĺn, ktoré zaplavili okolitý svet. Dav stíchol a ja som mala prejav o zblížení národov, odstránení trecích plôch a nedorozumení, o úsilí vzájomne sa lepšie chápať a tolerovať. Budeme si blízko!

***

„Sľúbil si…“ začala som na neho rozhorčene zvyšovať hlas.

„Sľúbil som ti uznanie a slávu. Úspešné dokončenie projektu,“ jeho úsmev sa zmenil, vysmieval sa mi. Jemne potriasal hlavou, až sa mu zavlnili čierne kučery.

„Chcela som,“ habkala som.

„Viem presne, čo si chcela. A my sme ti pomohli nájsť spôsob,“ otočil sa ku mne.

„Tí dobrovoľníci,“ šepkala som na svoju obranu.

„Zabila si ich. Telá sme použili pre dobro veci,“ uškŕňal sa.

„Ale,“ chcela som sa brániť.

„Ale čo?!“ pohľad mu stvrdol. Jeho nebezpečné čierne oči sa do mňa zabodli. „Nechcela si v potu tváre pokračovať v neúspešnom výskume. Zvolila si ľahšiu cestu. Nešlo o svet, šlo o teba. Ty si chcela svoju predstavu realizovať za každú cenu, byť slávna a uznávaná. Neúspech si nepripúšťala, zaujímal ťa zber šťavnatých plodov. Snívala si o tvojom mene na každom teleporte. To samozrejme dodržíme. Tvoje meno bude zdobiť každý display na každom teleporte po celej zemi. Hoci ostanú len dva. Zajtra ťa nájdu v krvavej mláke.“

„Mal si mi pomôcť odstrániť problém…“ s hrôzou mi dochádzalo, čo sa stalo.

„Problémom bolo, že telo bez duše navždy zomrelo. My sme to zatajili. Ovca celá, vlk sýty, poznáš to. Realizovala si svoj sen, povedzme si úprimne, veľmi ľahko. A podpísala si krvou.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *