„Čo je to?“ prekvapene sa naklonila bližšie k monitoru.
„Údolie kráľov,“ odpovedal kolega a vlastnému prirovnaniu sa uchechtol. „Je ich viac. Komplexy roztrúsené po celej planéte.“
„Sarkofágy,“ ozvala sa stále nespúšťajúc z očí obraz, ktorý ponúkala sonda. V temnom podzemí stáli systematicky vedľa seba poukladané truhly zo zatiaľ neurčeného materiálu.
„Nie,“ namietal si kolega. „Hlásia odtiaľ akúsi aktivitu… Je to živé!“ vykríkol a vyskočil zo stoličky. „Sú v nich telá, svaly čiastočne atrofované. Mozgová činnosť sústredená len na príjem vnemov…“ odfrkol neveriacky s náznakom mierneho opovrhnutia.
„Živé mŕtvoly,“ dodala.
***
„Adam? Počujete ma?“ prihovárala sa mu potichu.
Nereagoval.
„Adam?“ zvýšila teda hlas.
„Áno?“ ozval sa prekvapený a na chvíľu sa zastavil. „Deje sa niečo?“ opýtal sa s tvárou zdvihnutou k oblohe.
„Som… volám sa Lucy,“ predstavila sa, vôbec nevedela, aký by bol za daných okolností najvhodnejší spôsob komunikácie.
„Lucy,“ uškrnul sa. „Ide o servisnú kontrolu? Nejaký problém?“ jeho myseľ opustila oslnenú pozíciu a stiahla sa ku komunikačnej jednotke. Prižmúril oči, akoby sa skutočne pokúšal rozrážať tmu. Potom ju zbadal v malom okienku v pravom hornom rohu.
„Nie. Nie som servisná kontrola. Som mimozemšťanka, navštívili sme vašu planétu…“
Prerušil ju výbuch smiechu. Blond kučery sa mu stočili na líca a pár vlasov sa zachytilo v jamke, ktorá jeho úsmev robila chlapčenským.
„Mimozemšťanka? Z planéty opíc? To vážne? To tam nič lepšie nemáte?“ smial sa, až sa zakláňal. Keď sa konečne utíšil, opäť na ňu zaostril a zamyslel sa. „Ale prečo nie? To tu ešte nebolo, napokon znie to celkom zaujímavo: Krásna mimozemšťanka oslovila Adama Ďuriša… Lucy? Nemohli ste poslať nejakú krajšiu? No, nevadí, dám tam – krásna mimozemšťanka a hneď to postnem ostatným,“ so širokým úsmevom sa opäť sústredil na svoju telesnú konštrukciu, takže sledovala jeho postavu, dobre tvarovanú, proporčne bezchybnú, odetú v károvanej košeli v nohaviciach s bočnými vreckami, do ktorých si ležérne vložil ruky a hnedou šnurovacou topánkou kopol do kameňa, ktorý odletel mimo záber.
„Postneš?“ začudovala sa Lucy. „Ostatným?“ prisunula sa bližšie k monitoru, hoci počula ho dobre a videla presne to, čo si predstavoval.
„Dvadsaťsedemtisíc čítaní za dvadsať osem, dvadsať deväť, tridsať sekúnd. Tomu hovorím úspech, Lucy! Zaujal som. Aj keď Miky Jamka od susedov tvrdí, že mimozemšťania už sa postovali. Lenže nová situácia vyvoláva nové reakcie! Dievčatá si práve predstavujú bližšie stretnutia tretieho druhu. Ešteže ťa nevideli, Lucy, ich nadšenie by asi rýchlo zhaslo,“ chichúňal sa infantilne.
„Miky Jamka?“ okamžite kontrolovala správy, vôbec nereagovala na jeho invektívy. „Nie je od susedov,“ namietala, akonáhle jej poslali zoznam z databázy. „Nachádza sa na úplne inom kontinente…“ začala vysvetľovať, ale Adam ju prerušil.
„Lucy, to je predsa nepodstatné. Stretávam sa s ním v reáli, chápeš?“ poúčal ju ako malé decko.
Nechápala.
„V akom reáli?“
„Chodíme spolu do posilňovne Ruby. Robím tam wrestling a on sa venuje šermovaniu. Práve si ma prerušila v zápase o titul majstra sveta. Porazím Dinara Budeka, nepremožiteľného niekoľkonásobného víťaza,“ sebaisto deklamoval.
Na chvíľu ostala zarazená, nechala systém, nech sa prehrabe v najnovšej databáze.
„Dinar Budek neexistuje,“ oznámila s mrazením v zátylku.
„Cheche,“ velikášsky odrazil jej pochybnosti. „Samozrejme, že neexistuje. Je môj. Patrí do môjho sveta,“ stiahol sa do tváre, dokonca výber zúžil na svoje oči.
„Adam,“ okúňala sa, nebola si istá, či mu môže vyjaviť, na čo ich výskumná jednotka prišla. „Vieš, kde žiješ?“
„Okružná cesta 39 v Meste kvetín,“ odpovedal pohotovo a roztiahol záber, aby sa doň zmestil aj jeho široký úsmev plný dokonalých bielych zubov.“
„Myslím naozaj,“ nedala sa odbiť Lucy. „Vieš, kde žiješ naozaj?“
„Tu žijem naozaj. Toto je môj život,“ do záberu sa vošli aj jeho ramená a ruky roztiahnuté dlaňami nahor.
„Stojím vedľa teba, Adam,“ v tej chvíli sa rozhodla.
„Vedľa mňa?“ pokrčil ramenami a obzrel sa. Znova sa rozosmial a začal sa točiť, dvíhať ruky dohora a zasa ich rozpažovať. „Nevidím ťa tu.“
„Vedľa tvojho skutočného tela,“ dokončila.
Zastavil sa a zadíval sa na ňu. Potom pokrčil ramenami a opäť sa rozosmial.
„A načo si tam?“
„Ty vieš, kde žiješ? Kde žijete všetci?“ pokračovala vo výskume. Akokoľvek sa snažila, nedokázala ho pochopiť.
„Samozrejme, že viem. Od malička sa učím, kto som, čo som, aké sú moje možnosti,“ krútil hlavou, ako sa môže pýtať na niečo také samozrejmé. „Som so sebou spokojný.“
„Ležíš v truhle!“ prešla ňou vlna nevôle: Čo ak majú kolegovia pravdu? „Vieš, koľko vás je? Ako vyzerá miesto, kde sa nachádza tvoje skutočné telo?“
„Sú nás tri milióny, lebo ten počet bol vyhodnotený ako optimálny. Ležíme v centrálnej jednotke podpory života a všetci sme v neustálom kontakte. Systém vyvinuli naši predkovia a ďalšie generácie ho doviedli do dokonalosti. Žijeme životy podľa svojich predstáv. Sme šťastní,“ vyrukoval na ňu z pieskovej pláže pri mori s tvárou otrčenou k slnku.
„Sú vás presne tri milióny, ako si povedal. Ani o jedného viac, alebo menej. Presný počet, za každých okolností. Nezdá sa ti to zvláštne?“ snažila sa ho prebudiť k životu.
„Zvláštne? A čo je na tom podľa teba zvláštne, Lucy?“ opäť videla iba jeho oči. Musel niekam odpratať slnko, lebo viac na ňu nežmúril, takže rozoznávala oceľovomodrú farbu jeho dúhovky, dokonca mu ani vietor nevial do vlasov.
„Aký má zmysel tvoj život v sarkofágu, z ktorého sa nedostaneš? Nebudeš mať deti…“
„Deti?!“ skočil jej do reči pobaveným výkrikom. „Neblázni, Lucy. Načo by mi boli deti? Kto by sa o ne staral! To ponechávame kompetentným. Ja mám v živote úplne iné plány. Som najlepší v astronómii, gramatike, rétorike, získam najprestížnejšie ocenenia v odbore, ešte neviem, v ktorom a založím úspešnú korporáciu,“ rozkladal rukami stojac na útese, do ktorého udieral morský príboj.
„Nič z toho nie je pravda. V skutočnosti si zatvorený v truhle a o telo sa ti starajú badutechnológie. V mozgu máš nervové rozvody, ktoré kontrolujú tvoje impulzy a vytvárajú pocity spokojnosti. Nielen tebe, vám všetkým,“ naliehala.
Stačilo by, keby naznačil, že túži po zmene. Kolegovia by sa pokúsili od systému ho odpojiť, umožniť mu skutočnú existenciu na nádhernej planéte plnej nedotknutej prírody a nerastných zdrojov. Lenže výsledky rozhovorov, ktoré simultánne prebiehali medzi ostatnými vedcami z paluby a jednotlivcami v sarkofágoch v „hrobke“ dole na planéte, boli u všetkých rovnaké.
Napriek tomu nechcela pripustiť, že sú suchou vetvou, ktorú treba odpíliť, slepou vývojovou líniou civilizácie, ktorá sa vyvinula do stratena a blažená zaniká vo virtuálnej realite.
„Mohli by sme vám umožniť normálny život…“ odmlčala sa.
„Normálny život?“ zvážnel a zahľadel sa na ňu očami na celú obrazovku. „Lucy,“ zasa rozšíril záber, aby videla, ako sedí pod slnečníkom na ležadle s pohárom čohosi, čo vyzeralo výživne, v rukách. „Čo je zmyslom tvojho života? Buď k sebe úprimná. Snažíš sa byť šťastná, vyhnúť sa problémom, mať dostatok všetkého, na čo si pomyslíš, byť spokojná. Jednoducho prebíjaš sa životom, aby si mohla žiť ako my. Alebo aby si sa k nášmu úspechu aspoň priblížila. Sme spokojní, náš vývoj je zdravý,“ zamával na ňu.
„Zdravý?!“ konečne sa trochu rozčúlila. „Veď už sa ani nerozmnožujete! Systém za vás generuje genetické kombinácie a vytvára zárodky. Dožičí vám stodvadsať rokov a potom vás jednoducho vypne. Aký to má význam?“ nechala sa uniesť a srdce sa jej rozbúšilo na sluchách.
„A aký má význam váš život? Alebo váš spôsob rozmnožovania. Akým spôsobom ovplyvnilo teba to, ako si sa narodila a kto ťa priviedol na svet? Čo ti dala výchova? Pýtam sa, v čom je rozdiel?“ teraz sedel v kancelárii s obrovskými oknami za chrbtom. Ruky mal zložené na stole a pred sebou hŕby papierov. „Jediný rozdiel je v tom, že ja svoj život skutočne ovplyvňujem, kým
ty sa snažíš iba vyrovnávať s množstvom náhod a často nehôd. Čokoľvek robím, som si istý výsledkom,“ usmial sa na ňu, skoro akoby ju ľutoval.
„Nikam sa nevyvíjate, nikam nesmerujete,“ strácala argumenty, už tušila, že ju nemá kto počúvať.
Kolega ju odtiahol. Zvesila hlavu a Adam sa ponoril do sveta plného kmitania neurónov.
Po dlhom zvažovaní a vyhodnocovaní vybrali Adama. Nalodili ho, bez jeho vedomia odtrhli od „domova“, a ona si to vyčítala.
„Lucy, systém ho dávno nahradil,“ kolega ju upokojoval.
„A čo jeho priatelia?“ oponovala.
„Vôbec si nevšimnú rozdiel,“ obhajoval načítanie „nemŕtveho“ do palubného počítača. „Tým, ktorí ho zahrnuli do života, ho doplní.“
„Nemôžeme ich nechať takto živoriť,“ fňukala.
„Neprišli sme zachraňovať stratenú civilizáciu. Sme vedci. Odoberáme vzorky…“
„Vzorky?“ skočila mu do reči. „Hovoríme o živej bytosti!“
Ktorá skončila v mojom labáku, pomyslela si vzápätí.
„Dávno nie je živý. Je znôškou nervových impulzov, tie mu predsa ponecháme… Toto nie je vysnívaný prvý kontakt, Lucy. Ťažko to vôbec nazvať stretom civilizácií. Niet s kým komunikovať.“
„Niekto systém vymyslel, naprogramoval. Museli byť vyspelí…
„Boli!“ nenechal ju pokračovať. „Povedala si to správne. Ale degenerovali a vlastne už vyhynuli. Nemôžeš s nimi viesť dialóg, keď ti odpovedá jednotka podpory života. Ovláda ich, riadi ich rozhodnutia, predostiera im voľby. Bez nej nie sú životaschopní. Planéta je úžasná, myslím si, že výskum bude pokračovať. Vrátime sa domov, podáme hlásenie a Adama odovzdáme na podrobnejší výskum. Dožije svoj sen.“
„Komunikoval so mnou,“ zašepkala.
„Ani neuveril, že si reálna. Bola si pre neho ozvláštnením, zaujímavosťou, ktorú vymyslel systém, aby sa nenudil. Vieš, že sa pravidelne znižuje ich počet? Objavili sme cykly, nazvali sme ich strety s realitou…“
„S realitou!“ dychtivo sa toho chytila.
„Nie, nie tak. Niektoré ich zdieľania v pravidelných intervaloch vyvolávajú konflikty, ktoré musia byť následne utlmené. Jednotka podpory života situáciu vyhodnotí a dospeje k záveru, že zníženie počtu náhodných prvkov, tak ich označuje, garantuje spokojnosť. Ich koniec a absolútna eliminácia sú otázkou času.“
Lucy sa so situáciou nevedela zmieriť. Cítila jedinečnosť a unikátnosť objavu. Túžila úbohé živorenie zanikajúcej civilizácie zastaviť. Návrat novej expedície by mohol trvať pridlho a cesta vesmírom bývala nevyspytateľná. Pokojne by sa mohli vrátiť na planétu bez vyššej inteligencie.
„Zbláznila si sa, Lucy?“ kolega na ňu hľadel ako na nepríčetnú. Odkedy našli „nemŕtvych“, ako ich medzi sebou posmešne nazývali, Lucy sa strácala v myšlienkach, ktorým nerozumel. Keď však Adam zomrel na jej pracovnom stole, úplne sa do seba uzavrela. Palubný počítač musel niečo prehliadnuť, niečo k dokonalému prepojeniu s cudzou inteligenciou mu chýbalo.
„Nemôžeme ťa tu ponechať náhode!“ vopred oponoval kolega.
„Pozri,“ snažila sa udržať psychickú integritu a vyvolať dojem, že má všetko vedecky podložené. A premyslené. „Výnimočnosť objavu je nepopierateľná. Planéta sama o sebe znamená nesmierne bohatstvo, bude to….“ nenachádzala výraz, lebo sa začal tváriť podozrievavo, keďže jej pohľad zaplanul. „Obaja vieme, že sa sem čoskoro vrátime. Teda ak nie my, tak ďalší vedci a bádatelia. Nemôžeme zahodiť príležitosť a zabudnúť. Návrat je istota. A za ten čas ja už môžem pochopiť ich podstatu!!! Naozaj porozumieť systému, jeho mysleniu, existencii. Dokonca sa môžem stať jeho súčasťou. Jednoducho sa pre mňa vrátite…“
„A ak sa nevrátime? Rátala si s touto možnosťou? Že tu jednoducho ostaneš navždy? Obetuješ život pochybnému výskumu?!“ rozčúlil sa.
„Nebolo by to po prvýkrát, čo vedec výskumu obetoval život. Pozri,“ upokojila sa, stíšila hlas a začala odznova. „Systém ma možno časom vyradí. V ilúziách dožijem stodvadsať rokov a splním si nemálo snov,“ pokúsila sa o úsmev.
„A ak ťa systém vôbec neprijme, alebo vyradí skôr?“ chladil jej nedobre skrývané nadšenie.
„Počkáte, či sa integrujem. Napokon, vyraďovanie, prebieha bez vedomia subjektu, takže umriem blažená…“
„Čože?! O niečom takom nemôžeme rozhodnúť tu a teraz. Vezieme vzorku, preskúmame ju na domácej pôde, potom sa rozhodne. Adam nám aj po smrti môže prezradiť úplne všetko a bez rizika,“ namietal.
„Vážne pochybujem, že nám Adam v tomto stave poslúži…“ jeho smrť si vyčítala. Súhlasila s jeho odvlečením a prepojením na palubný počítač, lebo si myslela, že pochopili, ako systém funguje. Odpojený jedinec však čoskoro stratil správne impulzy a jeho svet sa rozpadol. „Nedokážeme generovať myšlienky troch miliónov bytostí, ktorým nerozumieme.“
„Dokázali sme to istý čas, dokážeme to aj dlhšie. Potrebujeme rozsiahlejší výskum, pripravíme sa,“ zavrčal.
Krútila hlavou.
„Pozri,“ už po tretíkrát sa ho rovnakým spôsobom pokúšala presvedčiť. „Zapojíte ma…“
„Takže počítaš s tým, že my alebo ten ich podarený systém kvôli tebe niekoho vyradí, skartuje, jednoducho zlikviduje?!“ kričal, aby si v tom šialenstve uvedomila pre ňu zrejme nepodstatné detaily. Apeloval na jej city, do ktorých sa nepochopiteľným spôsobom zamotala.
„Chcela som navrhnúť, aby sme niekoho odpojili a hibernovali, čím sa zvýši pravdepodobnosť, že let prežije. Zároveň vyčkáte, ako ma systém prijme a odletíte. Vrátite sa po mňa v horizonte…“ zaváhala. „Je jedno v akom horizonte. Výskum podstupujem dobrovoľne, hlásim sa ako pokusný subjekt. Ak to bude v mojej moci, zanechám stopy, alebo moje záznamy podrobíte hĺbkovej analýze. Vieš, ako to v podobných prípadoch chodí.
„Neviem to ja a nevie to vôbec nik,“ namosúrene ju odbil.
„Podala som žiadosť na zvolanie mimoriadneho zasadania. Dúfam, že rozhodnú v prospech môjho výskumu. Uvedom si, že toto bol dôvod, pre ktorý sme sa vybrali do neznáma. Každý z nás riskoval, že sa možno nikdy nevráti, no a urobili sme jedinečný objav.“
Ešte raz sa na ňu zahľadel, akoby ju chcel naposledy presvedčiť, ale pohľad, ktorým hľadela ďaleko za neho, ho odradil. Zároveň mu došlo, že vedecké zhromaždenie jej obetu schváli.
***
Sadla si do piesku na brehu mora, koketne šumelo vo vlnách. Žičlivému slnku nastavila bledú tvár. Tmavohnedé vlasy sčesané do vrkoča si rozpustila, nedokázala sa nabažiť vetra, ktorý ich rozstrapatil a porozhadzoval po zvláštne hladkej tvári. Privrela tmavozelené oči, palubný počítač ich vygeneroval ako ideál krásy neznámej a nepochopiteľnej civilizácie.
„Lucy?“ za jej chrbtom sa ozval známy hlas. Hlas, ktorý neočakávala. Poza krk sa jej preliala vlna hrôzy, jemnú pokožku bez jediného chĺpka sťahovali zimomriavky. Dlhé štíhle nohy stiahla pod seba a zopárkrát sa musela nadýchnuť, aby nabrala odvahu otočiť sa.
Mladík s neposlušnými kučeravými vlasmi a očami šibalsky prižmúrenými sa usmieval od ucha k uchu, pričom sa mu na jednej strane tváre vytvárala drobná jamka. Ruky mal zastrčené vo vreckách bielych bermúd, vo vetre viala jeho nedbalo rozopnutá košeľa so vzorom veľkých farebných kvetov. Blížil sa k nej.
„Ty nie si Adam,“ pokúšala sa rozumieť. Systém musel urobiť chybu. Vsadil na známu tvár? Musel vedieť, že Adam zmizol. Že neexistuje.
„Nie, nie som,“ sadol si vedľa nej do piesku a zahľadel sa do slnka. „Adam skončil. Nedokážu bezo mňa prežiť.“
„Si…“ zmeravela hrôzou.
Prikývol jej a šepky dodal: „Áno.“
Panicky premýšľala, prečo sa s ňou rozpráva. Prijal ju predsa.
„Nie,“ odpovedal jej myšlienkam. „Vyhodnotil som ťa ako nebezpečnú. Tvoje predstavy, nápady, úmysly…“ otočil sa tvárou k nej, odrazu bol úplne vážny. „Nemôžem si dovoliť taký zásah, spôsobila by si kolaps. Počkal som, kým sa vaši vzdialia, ťažko predpokladať, ako by zareagovali. Ty vonku prežiješ, Lucy,“ rozprával sa s ňou, akoby s ňou prejednával návrh a ona mohla nesúhlasiť. A hoci vedela, že to tak nie je, o nesúhlas sa aspoň pokúsila.
Pokrútila hlavou.
„Nemôžeš ma odpojiť, máš predsa toľko iných možností…“
„Si cudzí element, Lucy,“ nasilu sa usmial, kamsi odpratal more. Odrazu sedeli na lavičke na železničnej stanici, ktorá bola prázdna. V diaľke začuli húkanie, vlak sa blížil.
„Neprežijem,“ po tvári jej stekali slzy, vôbec si ich neželala. Nechcela takto dopadnúť. Takto si to nepredstavovala.
„Tie slzy sú pravé, Lucy. Sú tvoje,“ nežne jej prešiel prstom po líci. „Nasadneš do vlaku. Čaká ťa celá planéta. Budeš začiatkom nového života, to zvládneš.“
„Nezvládnem!“ vykríkla hystericky. Lenže on nehol brvou, nemal s ňou ani kúska súcitu.
„Budeš sa diviť, zvládneš. Maj sa, Lucy.“ Postavil sa presne vo chvíli, keď vlak dorazil do stanice. Svietilo slnko, stromy plné zelene tancovali v príjemnom vánku. Nikto nevystupoval, ani nenastupoval. Vlak čakal na ňu.
Systém s telom Adama k nej s predstieraným priateľským úsmevom na tvári natiahol ruku a ona sa nechala odviesť. Veľmi dobre si uvedomovala, že jej iné neostáva. Nastúpila do vlaku a prešla do kupé, v ktorom nik nesedel. Vlak sa pohol, naberal rýchlosť. Zakrútila sa jej hlava, celý obraz sa rozostril.
