„Takže pani Horáková, nebudem vám klamať, je to zlé. Katastrofa! Napriek mojim upozorneniam, diéte ktorú som vám podrobne rozpísala a návštevám u vás doma, nejdete s váhou dolu. Práve naopak, neustále priberáte.“ Štíhla dáma stála nad roztrasenou kopou tuku a sledovala, ako sa jej slzy hrnú do očí. Trojitý podbradok sa roztriasol. Psychickému stavu jej pacientky napomohlo ani to, že si pred ňou vzápätí hlasito uprdla.
„Prepáčte. Keď ja… nedokážem to ovládať,“ rozplakala sa. „Snažím sa. Presne dodržiavam vaše pokyny, ale mám pomalý metabolizmus. Priberám aj z vody! Stačí, že sa pozriem na klobásku a už som o pár gramov ťažšia. Nerozumiem tomu,“ ospravedlňovala sa korpulentná dáma v najlepších rokoch.
To určite, ty prasa vypasené. Mastíš hubu po nociach a tváriš sa, že len uštipkávaš! Pomyslela si kráska v duchu, ale nahlas odvetila: „Iste pani Horáková, aj takéto prípady som už mala. Ale takto to nepôjde. Nemáte prácu, všetok čas trávite doma pri televízii. Von nechodievate, necvičíte, “ začala vymenúvať príčiny ženinej chorobne nechutnej obezity, „kvôli nadmernej váhe vás nepoistí žiadna poisťovňa, strácate sociálne výhody a pre štát ste príťažou.“
Bečka sa rozrevala. Neznášala, keď plakali nad vlastnou úbohosťou, ktorá pramenila z ich lenivosti a neschopnosti čokoľvek na sebe zmeniť.
Tri kroky vpred, otočka, tri kroky späť. Kuchynka je malá. Vládne jej obrovská dvojdverová chladnička – ako inak – oltár, ku ktorému sa modlí noc čo noc. Z jej bohatých obetín, ktorými ju pravidelne napĺňa, si uberá a uberá až… oplá, ako to, že mám zase viac?
„Urobím všetko! Hocičo. Len mi neberte sociálne dávky! Z čoho budem žiť?“ fíkala nešťastne do vreckovky. Utierala si ňou nielen špinavý nos, ale aj slintajúce ústa a slzy v očiach.
Odobratie peňazí by ti len pomohlo, ty sviňa nenažraná!
„Mám štyridsať, deti ani muža som nemala. Nič mi v tomto živote neostalo, len táto mačka.“
Malé pruhované mača sa jej lísalo k nohám. Tej jej tučnota nevadila. Pri nej si nepripadala odporná, nechutná ani vrcholne odpudzujúca. Malej číče nevadilo paničkino chrápanie, vetry či nočné pomočovanie.
Celý byt bolo cítiť potom, špinou a zmesou pachov či vôní rôznych potravín.
Tá nič nevyhodí hoci by to malo byť nakysnuté, pripečené alebo dokonca po záruke!
Diétna poradkyňa veľmi dobre poznala tento typ ľudí. Myslela si o nich svoje. Pokiaľ možno, to najhoršie: peniaze utrácajú na čo najlacnejšie polotovary z akcií, ktorými naplnia svoju chladničku, mrazničku aj skrinky. Nepohrdnú zlacnenými konzervami tesne po záruke a ovociu či zelenine sa radšej vyhnú. Rýchlo sa kazí a nafukuje! Zato bublinkové light nápoje, tie sú „dobré na trávenie“ a v akomkoľvek množstve.
Vedela, že v záhyboch gauča sú nastrkané obaly od sladkostí, ktoré slúžia aj ako záložky v knihách typu: Ako sa najesť dosýta a nepribrať, Schudnite spánkom, Diéty podľa astrálnych znamení.
Tých tu má určite neúrekom a pri ich čítaní si uľavuje žutím cukríkov. Darmo jej stále zdôrazňujem, že sladké a tučné ju zabíja.
Rotopéd v obývačke dôsledne plnil funkciu nemého sluhu. Nepotrebné drahé prístroje na chudnutie zapadali prachom pod posteľou a všade rozvešané výroky slávnych modeliek či cvičiteliek, čo nikdy neboli tučné, už ani nevníma.
„Mám pre vás návrh,“ pozorovala ako sa v očiach vymastenej tlstoprdky rozsvietili svetielka nádeje. Hádam bude musieť len podpísať čestné vyhlásenie alebo niečo podobné…
„Podpíšete tieto papiere, že ste ochotná podstúpiť liečenie na klinike, ktorá sa špecializuje na prípady ako ste vy. Venuje sa ľuďom s poruchami metabolizmu u ktorých je nízka pravdepodobnosť, že by niekedy mohli dosiahnuť zlepšenie. Dávky vám ostanú a ktovie, možno odídete na pár dní do pekného prostredia v lese, kde si trochu oddýchnete a prídete na iné myšlienky.“
„Iste, iste, som ochotná!“ Nadšene podpísala všetko, čo bolo potrebné a kde jej ukázal nalakovaný ženský prst.
Štíhla milá dáma v elegantnom ružovom kostýmčeku a drahých kožených lodičkách, sen jej tlstej dušičky, bol už na odchode.
„Takže odteraz vás už nebudem trápiť svojimi návštevami.“ Do tohto smradľavého domu ma už viac nikto nedostane, tu som skončila! „A som rada, že sme to takto úspešne vyriešili.“ Kráčala rýchlo ku dverám. Chcela sa čo najskôr dostať na čerstvý vzduch. Ten jej urobí dobre. Hanbila sa za túto horu tuku, za jej neudržiavaný dom, zápach a… túžila zabudnúť na to, že ešte pred pár rokmi vyzerala presne ako ona. Mohla by byť jej dvojčaťom – mastné vlasy, ovisnuté prsia, pretekajúce brucho. To všetko mala. Práve preto túto ženu tak neznášala, bridila sa jej. Preto vedela o všetkých klamstvách a podvodoch, ktoré jej tá mastná obluda tlačila do hlavy.
V aute si vlhkým hygienickým obrúskom poutierala ruky a upravila mejkap. Chcela definitívne zmyť všetko, čo sa na ňu v tom dome nalepilo. Až potom chytila volant a opustila štvrť, ktorá jej až príliš pripomínala minulosť.
„Máme ju. Podpísala to,“ oznámila čoskoro do mobilu.
„Čítala podmienky?“ spýtal sa hlas jej šéfa.
„Samozrejme, že nie! Nie som začiatočníčka. “
„Výborne. O pár dní sa jej ozveme a pozveme ju na kliniku. Si úžasná, drahá. Nikto nie je v zháňaní klientov taký obratný ako ty.“
Jeho spokojnosť ju neskonale blažila. Milovala toho muža v stredných rokoch s postavou mladíka. Bol to guru kultu tela, bojovník s kalóriami a lámač ženských sŕdc. Jej ochranca, vodca – spasiteľ!
Svoju kliniku založil a viedol s nadšením. Bol tvorcom jej koncepcie a otcom myšlienky „Bez krásneho tela neodídeš.“ Doslova a dopísmena.
Mala ešte v živej pamäti, ako ju sem priviedli. Vystrašenú a plnú pochybností. Jojo efekt prežívala neustále. Práve bola vo svojej najhoršej fáze, keď pre ňu prišlo auto s osobným pozvaním od doktora Fattuka.
Zvonku krásna budova, obohnaná až príliš vysokým múrom, dávala tušiť luxus a úspech. Ale v jej vnútri, bezpečne ukryté pred pozorovateľmi, jednoduché úbohé cely. Väzenské múry a mreže, tvrdá pričňa, záchod a malý otvor na výdaj jedla. To bol vyše roka jej domov. V kúte mala multifunkčný prístroj na cvičenie. Jedla len to, čo jej prestrčili cez okienko v stene a pila čistú vodu.
Prosila, vyhrážala sa, žiadala, odmietala. Nemohla uveriť, kde sa ocitla. Toto neboli miesta, kam chodia hollywoodske krásky zhadzovať nadbytočné kilogramy. Takto si svoju diétu nepredstavovala!
Bez liekov a liposukcie, s ktorou tajne počítala, išla postupne s váhou dolu. Zistila, že z vody sa nepriberá a ležanie na tvrdom matraci je najlepší spôsob ako si radšej zacvičiť. Doktor ju pozorne sledoval. Ak nesplnila denný program, na druhý deň dostala len polovičnú dávku stravy. Bola slabá, vyčerpaná, bez nálady. Strašne sa bála, že tu umrie. Nikto by za ňou nesmútil. Manžel sa s ňou rozviedol, keď prekročila 180 kíl. Nemohol sa už na ňu pozerať.
Neskôr ju začali púšťať aj von, na čerstvý vzduch. Musela chodiť, behať, skákať, plávať. Cvičitelia mali biče a elektrické obušky, ktorými ich udržiavali v neustálom pohybe. Posledný musel behať ešte desať minút navyše alebo sa vzdať večere. Mohol si vybrať. Útek nepripadal do úvahy. Múry boli privysoké a na noc vypúšťali cvičených psov.
Strávila tam dva roky. Dva roky, počas ktorých poberal jej sociálne dávky a pritom ho to takmer nič nestálo. Klinika žila z desiatich percent, ktoré jej po zvyšok života odovzdávali vyliečení pacienti. Zaviazali sa k tomu svojím podpisom hneď na začiatku, kedy si ani neuvedomovali, čo vlastne robia a k čomu ich zmluva slúži.
Chceli schudnúť – schudli. Akým spôsobom? To vlastne nikoho nezaujímalo, hlavne nie ich. Tak ďaleko myšlienkové pochody všežrútov už nezašli. Bolo jednoduchšie nechať to na iných, zveriť sa do rúk odborníkom, opäť nič nerobiť, nepremýšľať.
Zaslúžili si to, tak im treba. Doktor predsa robí len to, čo si oni sami žiadali.
Kým dosiahla ideálnu váhu, stala sa doktorovou najlepšou žiačkou, obdivovateľkou a fanúšičkou. Pochopila zmysel a cieľ jeho práce – vrátiť sebavedomie a sebaúctu tým, ktorí v ne už neverili, a to aj napriek ich lenivosti a odporu.
Zastavila na červenú a znechutene si obzerala ľudí, čo chytali prvé jarné lúče na terase cukrárne. Pochutnávali si na káve so zákuskom, zmrzline či kúsku torty. Jej trénovaný mozog automaticky každému z nich počítal množstvo kilojoulov a škodlivých látok, ktoré vo forme kalorickej bomby prijímali.
Platíte za to, čo vás privádza do hrobu. Dobre vám tak! Veď počkajte, raz ma budete prosiť, aby som vám pomohla.
Poradkyňa sa spokojne usmiala do spätného zrkadielka. Pretrela si pery rúžom jemnej broskyňovej farby a dupla na plyn.
Vôbec si nevšimla kamión, čo sa na ňu vyrútil sprava, a tak sa nikdy nedozvedela, že ju zabili Veľkonočné cukrovinky Figaro.
Lenona Štiblaríková