Ukážka z románu Vlčí brat – Katarína Soyka

Vyhnali ma z dediny. Ani nie tak ľudia, ako okolnosti. Dalo sa to očakávať, nikoho v rodine to neprekvapilo. Prekvapená a šokovaná ostala len dedina.
Šestnásť rokov sa nám darilo neprezradiť, čo dokážem. Šestnásť rokov sme schopnosti, ktoré mám, držali v tajnosti a tvárili sa, že som dievča ako každé iné.
Rodičia ma od malička chránili pred ľuďmi, aby ma nič ani len náhodou neprezradilo.
„Chorľavé dieťa musí byť opatrnejšie,“ presviedčali susedov.
Ťažko sa totiž vysvetľuje, keď vaše rozčúlené batoľa pohľadom zapaľuje trávu okolo seba. Alebo silou vôle, s rúčkami usilovne natiahnutými dopredu, priťahuje predmety, ktoré ste mu práve odmietli dať. Učili ma nepoužívať čary jednoznačným „e-é,“ krútiac hlavou a so vztýčeným prstom.
S postupným dospievaním mi aj samej začalo byť jasné, čo hrozí. Ľudia by čarovanie neprijali, mali z neho strach. Jednoducho som ho nepoužívala, akokoľvek vo mne bublalo. Zlyhanie sa dostavilo znenazdajky.
Toto som nezvládla. Katra, stará dobrá babica, ktorá odrodila hádam celú dedinu na čele s richtárom, mala smolu. Rodila grófka. Vedelo sa, že to nebude len tak, lebo otehotnela akosi zázračne v čase, keď jej právoplatný manžel cestoval po svete. Fascinovali ho vinohrady a chcel ich zaviesť u nás v horách.
Každý vedel o jej pokusoch dieťaťa sa zbaviť. Každý vedel, že starý gróf, sám možno neplodný, žene odpustil a cudzie dieťa bol ochotný prijať.
Pôrodu sa nechcel nikto zúčastniť. Vážení lekári z mesta sa ospravedlnili pre zaneprázdnenosť. Keď nastali komplikácie, prišiel po Katru koč.
Nechala sa babica obmäkčiť rečičkami.
Čo sa tú noc narodilo, o tom sa len šepká. Príchod na svet to neprežilo, a niet svedkov, ktorí by svedčili o jeho konci.
Jediný svedok stál pripútaný o kôl, pod ním slama. Grófka obvinila babicu, že jej dieťa začarovala a nakoniec zniesla zo sveta. Trest žiadala najvyšší.
Konal sa veľký proces. Každého v dedine vypočúvali.
Ľudia ani netušili, ako sa ich svedectvá obrátia proti nim. A hlavne proti Katre. V snahe pomôcť, porozprávali priveľa. Ich výpovede sa zapletali a ústili do nových obvinení. S hrôzou sledovali, kam sa proces uberá. Zmĺkli.
Keď sudcovia vyhlásili rozsudok, nikto sa babice nezastal. Nikto ani prstom nepohol, keď pod ňou zapálili oheň. Výčitky svedomia im zamkli ústa a strach zviazal ruky.
Vtedy môj hnev vybublal a explodoval. Vyskočila som na pódium, stálo tam vedro s vodou, akoby sa ponúkalo. Moja myseľ sa sústredila na hranicu, chcela ju uhasiť. Vlhké vedro mi z rúk vykĺzlo, voda sa vyliala skôr, ako by plamienok aspoň olizla. Oči zaslepené zlosťou vnímali plamene, ktoré sa bez prestania zahrýzali do Katrinych sukní. Prázdne ruky pohyb dopísali a hranicu uhasili.
Dedina vystrašene vykríkla a zmĺkla.
„Nehanbíte sa?!“ okríkla som každého jedného, stále neschopná uvedomiť si, čo sa prihodilo. „Dobre viete, že nikomu nepočarila. Vždy každému pomáhala. Nezaslúži si takú smrť. Vôbec si smrť nezaslúži.“
Všetky pohľady sa upínali ku mne. Nikto nereagoval, len Ďugľovie Anička, bábätko sotva trojmesačné, sa rozplakala.
„Katra je bosorka, zaslúži si smrť,“ vykríkla grófka. „Kat, vykonaj rozsudok!“ vyskočila, až sa stolička prevrátila. „Predsa viem, ako bosorovala, ani mi do očí nehľadela,“ vztýčeným ukazovákom mierila na babicu zástupkyňa moci. Niekto predsa musí zaplatiť za jej prehrešok.
Priskočil kat a vrazil Katre nôž do srdca. Celá dedina sa zmohla len na jeden prekvapený nádych.
Panička sa spokojne posadila. Bolo dokonané, malo ju to očistiť. Potvrdiť klamstvá, ktorým dávno sama uverila.
Pravica mi vystrelila spravodlivým hnevom. Ukazovák a prostredník mierili predstaviteľke moci každý na jedno oko.
„Pomóc!“ vystrašene si zakryla tvár ešte pred chvíľou taká hrdá sudkyňa. „Moje oči, nič nevidím!“
„Uteč,“ priskočil ku mne Jacko, katov pomocník.
Ja? Uteč? Prekvapene som k nemu zdvihla zrak.
„Uteč, lebo dopadneš horšie ako Katra.“ Schmatol ma za ruku a zhodil z pódia.
Dopadla som na štyri ako zviera a vyľakane sa poobzerala.
„Bež!“ nabádal ma naliehavo.
Ľudia, postávajúci naokolo, vytvorili uličku. Aj oni si mysleli, že bude lepšie utekať.
Ale kam? Veď ja sa vo svete nevyznám. Nanajvýš na paši za kravami. A za panskou lúkou, kde sa mi kedysi zatúlala Malina. Mlieka dávala málo, zato bežať vedela, taká to bola pretekárska krava.

***

„Bež lesom, kým sa nedostaneš z kraja,“ s plačom ma z domu vyprevádzala mama, podávajúc mi kapsu a uzlíček s jedlom na cestu. „Nemôžeš tu ostať,“ už sa jej pre vzlyky ani rozumieť nedalo. Tvár si schúlila do zástery a usedavo sa rozplakala. Koľkokrát ma napomínala?! Teraz už nevyčítala. Bolo neskoro. Prineskoro na akékoľvek poúčanie.
S uzlíčkom v rukách, kapsou prehodenou cez plece, zastala som vo dverách ako poleno. Predsa nemôžem len tak odísť!
„Poď,“ otec ma zobral popod rameno a mlčky odtiahol do lesa. „Ale utekaj! O chvíľu ťa u nás budú hľadať. Získaš čas. Potom určite pôjdu prečesávať les. Panička ti neodpustí, nemá zľutovania. Nech ťa Boh žehná,“ bozkom na čelo sa so mnou rozlúčil a otočil sa na odchod. Musí toho ešte toľko zariadiť. Pokúsi sa ich zmiasť. Ponáhľal sa.
Odrazu zastal a obrátil sa ku mne, oči mu planuli strachom. „Len ozaj utekaj, nech ťa nijako nenájdu!“
Zúfalá, opustená, premohli ma obavy. Zarazená myseľ by sa nepohla z miesta, našťastie nohy mali viac rozumu a pustili sa do behu.
Keby ma grófkyni ľudia chytili, zle by som dopadla. Nikto nedokáže prázdnymi rukami uhasiť hranicu. Ani prehovoriť vietor, aby to urobil. Dnes vôbec nevial.
Černičie a bodliaky za mnou načahovali pazúry, stromy akoby mi skákali do cesty. Po každom páde, som sa dvíhala a ako šialená pridávala zasa do kroku ledva lapajúc po dychu. Krk mi šlo vykrútiť úsilím vidieť aj dozadu, uši pri každom šuchnutí odhaľovali prenasledovateľov. No nebol to dupot nôh, čo mi naháňal strach. To vlastná krv sa mi tak hlasno rozprúdila, až bubnovala do žíl.
Nikto sa neobjavil.
Pohltil ma hustý les, až som nemala potuchy, kam sa stratilo známe okolie. Domov, teplo, pri ktorom sa človek rád zahreje, sa mi vzďaľovali. Vrátiť sa nemôžem. Možno už nikdy.
Často sme sa radili, čo budeme robiť, keby sa voľačo prevalilo. Kto mohol tušiť, že sa ozaj prevalí?! Rozprávali sme, čo by – keby, a predsa sme to nemysleli vážne.
Kam sa podejem? Vyhýbať sa ľuďom, to sa dá? Ako budem žiť v neznámom svete?
Temnota sadala do korún stromov a spúšťala sa kmeňom ku koreňom. Oči ma zrádzali, nedokázali rozoznávať šedé siluety, ktoré ma obklopovali. Zastaviť a bližšie sa im prizrieť, na to mi odvaha nestačila.
Získam čas. Potme ma hľadať nebudú a nad ránom už budem ďaleko. Poháňala som sa myšlienkami, podchvíľou sa obzerajúc a načúvajúc, či ma niekto nesleduje.
Neznámo sa tvárilo vrúcne, otváralo náruč.
„Tu ťa nikto nenájde,“ šepkalo.
Lenže zlostné konáre sa mi zamotávali do vlasov a temné tiene ma prenasledovali. Zastali vždy, keď som sa obzrela, že ich prichytím.
Neďaleko zazurčala voda z horského pramienka a pripomenula mi, že mám smäd. Vyprahnuté pery sa zliepali dohromady a hrdlo ma až bolelo pri každom pokuse prehltnúť. Sediac v machu na skalke som si trochu vydýchla a uvedomila, ako ma bolia nohy. Mesiac sa zrkadlil na vode stekajúcej po kameňoch a spolu s ňou sa strácal v útrobách zeme.
Osviežený jazyk sa odlepil od podnebia, v bruchu zaškvŕkalo. V batôžteku od rodičov sa našla trocha chleba aj syra a… zlatky. Vedeli, že sa to prevalí, vždy mi odkladali.
Lenže, čo ďalej?! Dievka sa predsa nemôže potulovať po lese! Ba ani v dedine či meste nevzbudzuje dôveru osamelá.
Únava mi ustlala na machu.

… pokračovanie v knihe

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *