„Luci, slintáš. A prehnal si to, trojky by stačili. Pusť ma k tomu a chyť svetlo,“ chcel ho odstrčiť Démo N.
„Nechaj ma to dokončiť, uvidíš, všetci budú slinať,“ bránil sa Luci Fer, ale Démo N mu vložil do ruky lampáš a pustil sa do korekcie.
„Čerešničky na torte,“ prihlúpo sa usmieval.
„Ešte tuto trochu,“ snažil sa asistovať Luci Fer, jeho lampáš poletoval hore dole.
„Drž to poriadne, bude to nesúmerné,“ naoko ho napomínal Démo N. V skutočnosti mu to nevadilo, mal z práce radosť.
Odrazu sa rozleteli dvere:
„Máte to hotové?“ do miestnosti vtrhol Sat An a zarazil sa, nechcene sa pousmial. Ale nemohol podriadených chváliť, s úsilím udržal pery v horizonte.
„Niečo tomu chýba… niečo dôležité. Povenujte sa tomu ešte a dokončite to.“ Zvrtol sa na kopyte a zmizol.
Obaja na seba zarazene hľadeli a pokrčili ramená.
„Čo tomu ešte môže chýbať?“ nesúhlasil Démo N.
„Ani on sám nevie, ale bude otravovať, kým to nedostane. Poznáš ho,“ šepkal nespokojne Luci Fer.
Démo Nova papuľa sa roztiahla do úsmevu:
„To je ono! Bude strpčovať život svojimi nárokmi,“ a prešiel novotvaru popred oči, ktoré sa náhle otvorili.
„Keď bude hotová, priveďte ju ku mne!“ éterom zahrmel rozkaz najvyššieho.
Čerstvo otvorené oči ich sledovali.
„Čo zízate?“ Okríkla ich?
„Ešte ti niečo chýba, nie si hotová,“ bezradne držal v ruke kus hmoty Démo N.
„Nič mi nechýba, som v poriadku! Ja poviem, kedy som hotová,“ panovačne sa rozohnila a celé jej telo sa zavlnilo.
Démo N stále v ruke zvierajúc kus hmoty hľadal oporu u Luci Fera. Ten priložil lampáš bližšie… Pohodila blonďatými kučeravými vlasmi, až sa zasa rozvlnila.
„Myslím si, že je ozaj hotová,“ olizol sa Luci Fer.
„Ale čo s týmto? Bude jej to chýbať,“ trval na svojom Démo N a dvíhal nepoužitý šúľok, akoby to bol zmysel celého vesmíru.
„Nebude!“ odvrkla. „A keby predsa, požičiam si,“ panovačne dupla nôžkou a založila si ruky. Taká škoda.
„Mali by sme ju zobrať za najvyšším,“ šepkal Luci Fer a mával lampášom.
„Najvyšším?“ so záujmom sa zapojila. „Akože naozaj vysokým, alebo … je vplyvný a schopný, má moc a … všetko?“ oči jej zažiarili spaľujúcim plameňom, odrazu si obaja želali, aby oni boli tí najvyšší. Uvedomili si, že nie sú pre ňu tí praví, bezradne pokývali hlavami.
„Tak poďme,“ vytrhla Luci Ferovi lampáš a pohla sa vpred. Proti stene.
„Tadiaľto,“ už sa nasrdil sklamaný Luci Fer. Nikdy mu nebude patriť. „Blbá blondýna,“ šepol si pre seba závistlivo.
Vybrali sa po chodbách, dožičila im pohľad na svoje krivky. Démo N s obdivom sledoval vlastný výtvor a kus nepoužitej hmoty, ktorý ešte stále zvieral v ruke, odhodil na zem.
– Nebude jej chýbať. A keď, požičia si – pomyslel si.
Pred dverami k najvyššiemu nezaváhala, temperamentne ich rozrazila a zastala pred trónom.
Po chvíli ticha sa Démo N odvážil zašepkať:
„Hotovo.“
Sat An ich odprskol pohybom ruky. Obaja sa, skláňajúc hlavy k zemi, potichu vytratili. Vycúvali na chodbu, nie je veľmi bezpečné Sat Anovi nastavovať chrbát.
Najvyšší sa blahosklonne prihováral:
„Ave…ve..e.. Eva!“ znelo mu to krásne. „Ako sa cítiš?“ snažil sa vľúdne opýtať .
„No ako asi?“ nahnevane na neho zagánila. „Len sa pozri! Všetci máte niečo nahodené a ja… Chcem nejaké … Je mi zima.“
Musela klamať, lebo u nich nikdy zima nebýva, zima určite nie.
„To sa dá zariadiť,“ zabával sa na jej zaťatom postoji. Tvrdohlavo založené ruky, napätý výraz, ale tie zošpúlené pery. „Dám ti čo chceš,“ zasmial sa.
„Chcem korunu ako ty. A veľa kameňov aj červené, aj tyrkysové, ale hlavne tie biele. A chcem väčšiu, aby sa mi nestratila vo vlasoch,“ hltala ho očami. Teda nie jeho, ale…
Zarazený Sat An sa najskôr nezmohol na slovo, potom sa predsa len spamätal.
„Dostaneš, čo budeš chcieť, ale musíš…“
„Čo musím!“ vzdorovito mu skočila do reči.
Sat An nebol zvyknutý, aby mu niekto skákal do reči. Lenže, keby sa na neho usmiala. Nie, nie, nie! Veď ona ho ovládne!
„Adam ti dá, čo ti na očiach uvidí, len ho musíš stiahnuť do nášho sveta.“
„Do môjho sveta,“ opravila šéfa.
Prekvapene ju prehodnocoval.
– Musí mať vždy posledné slovo?! Aby mi tu nekazila… no morálku, skôr systém – premýšľal.
Neodvážil sa viac prehovoriť, len prikývol. Napokon predsa….
„Odprevadí ťa Luci Fer,“ dovolil si.
„Luci Fer? Prečo Luci Fer? Je najškaredší… a Adam? Aký je? Taký obrovský ako ty? Chlap? A má moc? Postará sa o mňa?“
Odpovede asi ani neočakávala. Našťastie Luci Fer sa objavil vo dverách a odvádzal ju preč, takže ostatný príval otázok smerovala jemu, až sa pod nimi prikrčil.
„Aké to bolo?“ pýtal sa Démo N Luci Fera so zhasnutým lampášom. Dymilo sa z neho.
„Sfúkla ma,“ ešte sa sťažoval nešťastník, ale už sa pred nimi objavil Sat An.
„Nejaké úspechy?“ použil svoj hrôzu naháňajúci hlas autorita.
S obavami, ale predsa sa Luci Ferov pysk roztiahol do úsmevu. Spokojne prikyvoval:
„Vyhnali ich.“
Katarína Soyka