Panic v podzemí – Viliam Klimáček – recenzia od: Lenona Štiblaríková

Panic v podzemí – Viliam Klimáček

Kniha vyšla vďaka finančnej podpore Open Society Found Bratislava

Autor definuje žáner knihy ako podromán v 16 obrazoch, venoval ho ľuďom okolo divadla GUnaGU a Stoka.

16 kapitol zaznamenáva podivný život hlavného hrdinu od jeho narodenia kdesi v Bielych Karpatoch / 1956/ po smrť v Pressburgu /2003/.

Ide o absurdný román zasadený do prostredia Bratislavy /Pressburg/ v alternatívnej totalitnej realite. Slovensko prežilo dva nájazdy z východu, okupáciu, energetický kolaps a v podmienkach, ktoré ho vrhli o desiatky rokov dozadu sa snaží ako-tak prežívať.

Hrdina príbehu začína svoje rozprávanie podivným pôrodom, kedy sa mu pod vplyvom Mesiaca počas vlastného pôrodu vzpriečil v matke penis a on takmer umrel. Erotické myšlienky a fantázie ho sprevádzajú celým životom – ako bábätko si všíma ženské telá a hodnotí ich, rozpráva sa s dospelými ako rovný s rovnými, filozofuje s pôrodníkom o svojej budúcnosti.

Narodil sa do rodiny ovládanej otcovou posadnutosťou višňovým sadom. Celá rodina odjakživa pracovala v sade a zostala v ňom aj po jeho násilnom znárodnení. Otcov tajný recept na výrobu svetoznámeho višňového likéru sa stal, podľa hrdinu, príčinou vpádu ozbrojených sovietskych vojsk na Slovensko. Višňový sad a najmä pivnica sú miestom erotického zasvätenia hrdinu, tu spoznáva autoerotiku – po požehnaní troma Múzami a následne v plnej miere využíva svoje nadobudnuté „schopnosti“. Od erotických predstáv s vlastnou sestrou, od dotýkania a váľania sa v jej posteli, prechádza k snom o spolužiačke.

Svoje jednotlivé obdobia dospievania hrdina pomenúva ako umelecké obdobia: Antické obdobie, Pygmalionské, Helénske, Divadelné. V každej činnosti nachádza nejaký erotický pôžitok, vyžíva sa v nadväzovaní fiktívnych erotických vzťahov, všetko vníma cez zmyselné potešenie. Sexuálne predstavy ho začínajú dostávať do zložitých situácií.

Po spálení nenávideného višňového sadu Rusmi, otec hrdinu umiera a on zostáva s matkou, ktorá sa na neho chorobne naviazala. Sestra Ivana sa vydala a prestala sa s nimi kontaktovať a ani jedenásť ďalších sestier, o ktorých sa hrdina dozvedel, že ušli z domu, už neposiela pohľadnice. Počas štúdií hrdina objavuje vo svojom tele „Pandu“ – zviera, ktoré sa ho snaží pokúšať a ovládať, prežíva s ním rôzne vízie a sny. Viac než reálny život ho zaujíma ten snový a senzuálny.

Po odchode do Pressburgu pokračuje v podivnom prežívaní, nadväzuje kontakty so ženami, ale okrem ich orálneho uspokojenia nie je schopný nadviazať skutočný vzťah. Keďže mu namiesto ochlpenia penis zarástol perím a správa sa ako páv, považuje to za hlavný dôvod svojej „neschopnosti“. Postupne sa prepadáva sociálnou štruktúrou mesta až na dno a to doslova – medzi spodinu mesta, prisťahovalcov, utečencov a bezdomovcov. Mesto ovládajú gangy: motorkári PanteriRomantici jazdiaci na koňoch. Po ropnej kríze sú fosílne zdroje energie vyčerpané, prakticky nič nefunguje, metro zaliala po slávnostnom otvorení Rýchla voda /zrejme nejaká polointeligentná bytosť/ a nad mestom sa plavia vzducholode. Hrdina zatiaľ pracuje v nemocnici – jazdí na bicykli a takto vyrába elektrinu, ale čoskoro sa uchýli do zatopeného podzemia, odkiaľ vychádza už len na lov žien. Ubytuje sa v prezidentkynom vagóne, kanály okolo tohto vlaku sú buď zatopené alebo pokryté zeleným ľadom. Odtiaľto vychádza na povrch, zvádza ženy, výhradne orálne ich ukája – desiatky až stovky – neskôr im násilne strihá vlasy a svoj fetiš si ukrýva v podzemí. Pomenujú ho Panic. Jeho Panda je stále odvážnejší a agresívnejší.

Po vpáde Kozákov pomáha Panic ľuďom opustiť mesto cez podzemie, ale ľudia nezabudli, mnohí stále pátrajú po perverznom Panicovi, aby sa pomstili za prznenie žien a za ich oplodnenie očami. Po meste sa pohybuje mnoho tehotných žien, ktoré Panic oplodnil svojím pohľadom.

Celé rozprávanie je plné drobných, väčších či menších absurdít, úchylností, perverzných predstáv, snov a fantázií. Úchylnosť netkvie v množstve sexuálnych praktík či v orgiách, ale v samotnom myslení hrdinu, v spôsobe, akým vníma a interpretuje svet okolo seba. Hrdina nemá cieľ, nemá nič, čo by chcel dokázať, vytvoriť či zničiť, životom len preteká, prijíma ho, nezaujíma ho nič okrem erotických podnetov, ktoré rozvíja ďalej vo svojom vnútre. Vonkajší svet mu je ľahostajný. Často som mala pocit, akoby nič nebolo skutočné a všetko sú len predstavy mozgu nasiaknutého drogami a viagrou.

autorka článku: Lenona Štiblaríková

 

 

Vydalo: L.C.A.

Rok vydania: 1977

Väzba: pevná

Počet strán: 136

Ilustrácie: Ján Ťapák

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.