Nabil som Colt Python SS nádejou a strelil si ju do krku. Potreboval som dúfať. Veriť, že Elena ešte žije. Že tu nebežím len za pomstou.
- Koľko éčka mi ešte ostalo? Nádej vraj umiera posledná. Nesiem si ju v nábojoch, zastrčených v opasku spolu so strachom, pocitom viny a nenávisťou.
- Ale tie prenechám iným.
- Vyliezol som na vrchol skaliska. Príliš rýchly prechod z tieňa do svetla ma oslepil, slnko mi uštedrilo pravý hák. Kým šošovky zareagovali a vyladili svet na ideálnu viditeľnosť, sekundu som bol mimo. Keby ma teraz dostali, som v keli.
- V duchu som si urobil poznámku : Vylepšiť systém plynulého prechodu a zabrániť tak svetelnému šoku. Emocionálne strelivo funguje na jednotku. Bodka.
- V diaľke sa črtal schátralý drevený zrub. Prehnité trámy, deravá strecha, rozbité sklo. V tejto páľave bolo zázrakom, že sa už dávno nevznietil. Prírodné zákony sú fascinujúce. Tráva zhorí, zrub ostane. Zver skape a človek beží ďalej.
- Ďalej, lebo musím.
- Nie, nenechám im Elenu, ani keby už bola… Žije! Nádej nepripúšťa inú vieru.
- Zaľahol som za balvan a sledoval okolie chaty. Bruškom ukazováka jemne stláčam krúžok samolepiaceho ovládača na spánku a regulujem zoom v šošovkách. Obraz sa priblížil, vycentroval som okno. Hľadám pohyb, tieň, čokoľvek, čo by svedčilo o tom, že vo vnútri je niekto živý. Prepnúť na infra v tomto svetle nemá zmysel, no aj tak to skúšam. Urobím všetko, čokoľvek, čo ma posunie o krok vpred.
- Keď sa zotmie, skúsim to znova.
- Za tebou, Elena, kráčam tmou.
- Pred troma dňami, keď ju uniesli, boli piati. Dnes s ňou sedia v chatrči už len dvaja. Majú strach. Nezdá sa im spôsob, akým prišli o kamošov. Cítia, že sa niečo deje. Ako zviera, čo zvetrí poľovníka blížiaceho sa po stope. Uniká, uhýba, skrýva sa. Oni sa skryli neskoro.
- Prvého som zabil strachom.
- Vyšiel na balkón motelovej izby pri E 77, aby si zafajčil. Frajer s cigaretou v jednej a mobilom v druhej ruke. Fajčenie zbíja. Občas aj esemeskovanie.
- Zacielil som na neho a vystrelil. Guľku, čo mu vniesla des pod kožu, nebolo ani počuť. Bzumm uniklo do noci, hluk áut a šum lesa prekryli let strachu.
- Necítil skoro nič, len štipnutie otravného komára. Kým dofajčil, telom sa mu rozliala hrôza z desivých nočných snov. Iracionálna, živočíšna, archaická. Zahodil ohorok aj mobil a vyskočil z balkóna. Sledoval som, ako beží po ceste, dezorientovane, sprava doľava kľučkuje pred niečím, čo vidí len on sám a nakoniec padá pod kolesá trúbiaceho kamióna.
- 1:0
- Kým prišla polícia, jeho kumpáni nasadli do auta a uháňali preč. Netušili, že v pätách im kráča smrť.
- Idem.
- Druhý mal to potešenie vyskúšať pocit viny. Ten ubíjajúci, dusivý, zničujúci pocit zúfalstva z niečoho, čo sa už nikdy, nikdy nedá napraviť.
- V Eleninom aute boli tri sledovacie čipy. Raz jej už jedno ukradli, pri tomto chcela mať istotu. Tak som dal jeden namontovať priamo do šasi a druhý do motoru. Pod sedadlom bol tretí, pekne na očiach. Toho sa zbavili.
- Ako inak.
- O tri hodiny som im dýchol na krk neďaleko starej opustenej tehelne.
- Videl som moju lásku. Zelené oči, gaštanové vlasy, jemná pleť. Jej krása mi opäť raz vyrazila dych.
- Už len chvíľu, vydrž! Čoskoro ťa zovriem v náručí.
- Priviazali ju k hrdzavému nosníku, bezmocnú a vystrašenú.
- Kričali. Nedivím sa. Keby som mohol, aj ja by som kričal: Vy zmrdi, všetkých vás tu zabijem!
- A potom by som to urobil.
- Ich nervozita sa stupňovala, hádali sa, kto zavolá. Nemali plán. Uniesli ju, lebo kohosi napadlo, že môžu. Hlupáci.
- Aj ja môžem.
- Máme ubližovať druhým len preto, že môžeme?
- Sledoval som ich cez špinavé okno na streche. Ani ich nenapadlo zodvihnúť hlavu. Amatéri.
- Volali Stasovi. Jej otec je bohatý magnát, peňazí má mnoho, dcéru jedinú. Zaplatí.
- Oni tiež.
- Neplakala. Vedela, že ich sledujem, zbadala ma, lebo chcela veriť. Ostáva jej len čakať. Objal som ju zrakom a vtedy som kútikom oka zbadal – dvaja sa chystajú von.
- Moja chvíľa.
- Chľast a cigarety, cigarety a chľast. Aj v tehelni sa to dá roztočiť, ak je nuda.
- Alkohol za volant nepatrí. Tiež zabíja.
- Ako ja.
- Zasunul som vinu do komory, pohladil hlaveň.
- Zo strechy som strelil toho, čo zaostal, keď zbieral zo zeme dvadsať eur. Starý trik.
- Éčko sa mu rozlialo v žilách ako oslavný triumf. Chlapík spočiatku nesmelo, no neskôr čoraz razantnejšie, začal prepadať panike a hájiť Elenu. Nesúhlasil s únosom, chcel ju pustiť a udať sa na polícii.
- Zábavné.
- Začali sa biť. Komplic stratil trpezlivosť, vytiahol zbraň a na mieste toho samaritána strelil do hlavy. Mŕtvolu potom zahrabali v neďalekom lesíku.
- 2:0
- Elena sa na mňa usmiala.
- Tretí, ten si v žiali vpálil guľku do mozgu. Smútil nad stratenou bývalou láskou? Rodinou? Kamarátom? A možno len nad samým sebou. Ktovie. Do hlavy im nevidím, keď strieľam.
- 3:0
- A opäť idem.
- Za tebou láska, k tebe, aby som s tebou mohol byť v tebe.
- Čoskoro – skala, úkryt a chata.
- Nabíjam nenávisť. Zničujúci, deštruktívny pocit odporu voči svetu a sebe samému. Ničí a vraždí bez výčitiek, v oslepujúcom opare mylnej spravodlivosti.
- Otočím bubienok.
- Nakoniec si nechávam to najlepšie. Poláskam prstom ľahostajnosť, ktorá trpezlivo čaká v opasku. Pre šéfa.
- Tú mu strelím priamo do srdca.
- Keď ma uvidí prichádzať, ostane stáť presne tam, kde to dostane. Nebude sa mu chcieť vstať ani utekať či dokonca, tasiť zbraň. Príde o chuť žiť. Budú mu fuk milióny, život vo väzení aj vlastná smrť. Do konca života ho nezaujme vôbec nič. Zhnije vo vlastných výkaloch, ak sa rozhodnem nechať ho v tom zrube.
- Je to najhoršia ľudská vlastnosť. Môže poľahky zničiť celé ľudstvo.
- Zúrivosť či nenávisť časom opadnú a zmenia sa na niečo iné. Ale ľahostajnosť? Tú len tak niečo neprekoná.
- Všetko má svoj čas. Vyťahujem ľahostajnosť a nabíjam.
- Idem.
- 4:0
- 5:0
- „Už som ti dnes povedal, ako veľmi ťa milujem?“
- Lenona, 2012
