Rozochvený očakávaním a neistotou, vystúpil na konečnej. Vo chvíli, ako vkročil na chodník už vedel, kadiaľ ísť. Spoznával domy, rozoznával stromy aj kríky, z ktorých sem-tam trčali len obtrhané suché kýpte. Táto štvrť nepatrila k tým výstavným, no prežili tu najkrajšie roky života. Konečne sa stretne s Adrianou, pozrie jej do očí a zovrie ju v náručí. Opäť sa zvítajú. Usadnú ku stolu, dajú si kávu a dlho, dlho budú spomínať na všetko, čo spolu kedysi prežili.
Alebo nie? Prepadli ho obavy. Na kratučký moment zaváhal.
Čo ak sa presťahovala? Čo ak sa niečo pokazilo? Nevedel. Má ísť? Nemá? Nikdy by si neodpustil, že to nespravil, keď sa už dostal tak ďaleko. To jediné ho popohnalo ďalej. Zrýchlil krok.
Oliver sedel v čakárni doktora Jánskeho. V rukách držal jeden z mnohých katalógov spomienok a nerozhodne si prezeral tváre žien, ktoré dostal na výber. Brunetky, blondínky, obyčajné, krásne, moletné aj staršie. Z tejto záplavy si má vybrať tú, ktorá bude v jeho spomienkach panensky čistou, prvou, najdôležitejšou?
V skutočnosti nikdy nespal s pannou. Nevedel, aké to je, keď sa k sebe tisnú dve mladé neskúsené telá plné túžob a strachu z neznámeho. On prišiel o panictvo s prostitútkou, keď mal dvadsať päť. Túto spomienku ponúkol doktorovi Jánskemu výmenou za niečo, čo sa mu pozdávalo viac.
Nakoniec ho oslovila fotka krehkého ryšavého dievčaťa s nádhernými zelenými očami. Plné pery, krásna tvár, postava ako lusk. Jej pohľad hladil ako zamat a kútiky úst sľubovali nehu, na akú sa nezabúda. Vybral si.
Proces prepisu spomienok už poznal. Vedel do čoho ide, veď tu nebol prvýkrát. Najprv si skopírujú jeho trápnu spomienku na kúpený sex na zadnom sedadle auta, a potom na vyčistené miesto dosadia novú, osobne vybranú.
Mysľou mu preletelo: Prečo sa toľko mužov zbavilo spomienok na prvú noc s takými peknými dievčatami? Koľko za to asi dostali?
Pokrčil plecami.
A nie je to fuk? Len vďaka nim si môžem vyberať. Vstal a ako gurmán, ktorý sa teší na sústo dosiaľ nepoznanej špeciality, pobral sa k ordinácii.
„Tak už ste si vybrali, Oliver?“ doktorovi Jánskemu sa dôverné oslovenie klientov za tie roky osvedčilo. Mali k nemu a k jeho práci väčšiu dôveru, ak si nepripadali ako anonymní pacienti. Nie všetci, ktorí k nemu vošli, boli rozhodnutí zameniť svoje spomienky. Mnohí by si najradšej ponechali tie, ktoré sami nadobudli, a k nim si chceli pridať aj cudzie – kúpené.
To však nepripadalo do úvahy. Darmo ho podplácali, skúšali ho uhovoriť alebo vydierať, systém nepustil. Dôsledné kontroly z ministerstva mu dýchali na krk každý pol rok a nejeden úplatný lekár už prišiel o licenciu.
„Áno,“ Oliver trochu ostýchavo ukázal na dievča, pre ktoré sa rozhodol. Ju mal pripraviť o panenstvo, s ňou mal prežiť svoju prvú noc. A pritom ju nikdy nestretol. Nevedel, ako sa volá, aká naozaj je. Čoskoro sa zo spomienok jej skutočného milenca dozvie viac, no dovtedy je pre neho len veľkou neznámou.
„Máte pre tento výber nejaký zvláštny dôvod? Prečo práve ona?“ opýtal sa doktor, pozorne sledujúc klientovu reakciu. Hľadal akúkoľvek zmenu, trhnutie obočím či stopu klamstva, ktorú by jeho zákazník prejavil. S príznakmi chorobnej posadnutosti sa už stretol. Nevídal ich často, a hoci by pre neho pacienti závislí na implantácii cudzích spomienok znamenali vyšší zisk, nechcel riskovať. Nik zatiaľ nedokázal určiť, aké dôsledky by takáto závislosť mohla pre spoločnosť mať.
I keď bolo obchodovanie so spomienkami legálne, v poslednej dobe sa množili prípady posadnutosti. Tak ako pri iných činnostiach, ktoré sa ľuďom zapáčili – fajčenie, alkohol, sladkosti, sedenie pri počítači či telefonovanie, aj kúpa spomienok sa pre istý druh ľudí stala potrebou.
U niekoho prepukla vášeň pre istý typ ženy, iný podľahol falošným cestovateľským zážitkom, túžbe po pôrodoch, skúsenostiach prostitútok či dokonca, po zabíjaní. Mnoho ľudí malo spomienky, ktorých sa túžili zbaviť a naopak. Pre iných, boli práve tieto útržky, vyhodené do kontajnera zbytočností, artiklom hodným obdivu a túžby. Čo si jeden nevážil, pre iného malo nesmiernu cenu.
A memochirurgia sa vďaka tomu stala jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich odvetví medicíny.
„Vlastne ani neviem. Zaujala ma. Páči sa mi. Možno je to môj typ,“ neisto skrútil tvár.
„V poriadku. Posaďte sa do kresla, čoskoro začneme. Idem nastaviť vlnenie a vložiť pamäťový disk. Odložte si všetky kovové predmety a uvoľnite sa.“
Skúsený Oliver už ani nepotreboval lekárove upozornenia. Na základe predchádzajúcich objednávok vedel, čo ho čaká. Usadil sa v kresle a privrel oči. Ordináciou sa začala šíriť príjemná hudba, nos mu pošteklila jemná vôňa horských kvetín. Prikrylo ho teplo a ťažoba sa mu rozliala do celého tela.
Vzápätí prežil najkrajšiu noc svojho života.
„Adriana,“ pohladil ju po vlasoch, nekonečne šťastný a vďačný, že môže vysloviť jej meno do ticha. V tme nevidel všetko, ale to, čo cítil a jeho fantázia, ho opäť naplnili túžbou: „milujem ťa,“ zašepkal.
Prebuďte sa! Oliver, už je čas. Všetko v poriadku?“
Oslovený dezorientovane sliepňal do svetla. Nechápal. Kde je? Ako to, že je oblečený? A hlavne – kam sa podela Adriana? Sklamane si uvedomil, že to, čo práve prežil, nebolo skutočné. Spomenul si na kliniku pamäťovej chirurgie, na doktora Jánskeho aj na to, čo si kúpil. Hneval sa.
Okradli ho. Práve zažíval niečo nádherné, miloval a bol milovaný a odrazu je to preč. Kde je jeho láska? Prečo?
Zosmutnel. Cítil, že niečo nie je v poriadku.
Čím viac sa vzďaľoval od kliniky, tým viac mu Adriana chýbala. Ani si neuvedomil, že na ňu začal myslieť ako na „moju Adrianu“.
Predsa si sľúbili lásku. Tak im to spolu vychádzalo. Tak prečo tu nie je? Čo sa jej asi stalo?
Oliver si uvedomoval, že spomienka na Adrianu je falošná, no napriek tomu k nej niečo cítil a zaujímalo ho, kde žije, aká je, čo robí. V jeho spomienkach sa milovali. Láska nezmizne len tak, z ničoho nič.
Netušil, že prepadol závislosti, veď doteraz nikdy nepočul, že by boli spomienky nejako škodlivé.
Mať desiatky či stovky mileniek, prehrať milióny na dostihoch, utápať sa v alkohole. TO je závislosť. Ale láska?
Rozhodol sa, že zistí, kto je Adriana a čo sa s ňou stalo.
Spomienka ktorú si kúpil bola len jedna. Možno, napadlo ho, že je len jedna z mnohých. Čo ak sú na klinikách roztrúsené ďalšie útržky na ňu? V takom prípade by mohol ísť a kúpiť si ich. Hej, to urobí!
A urobil.
Pátral, hľadal. Osobne aj na internete, telefonicky či vďaka inzerátom. Behom dvoch rokov sa mu podarilo zozbierať Benjamínov život – život muža, ktorý ju miloval.
Mnohokrát prežíval jeho spomienky, vstrebával a vychutnával si zážitky s Adrianou. Poznal a miloval ju do najmenších detailov. Páčili sa mu jej smiešne krásne nedostatky, drobnosti, pre ktoré sa trápila, jemu pripadali milé – znamienko pod okom, zahnutý malíček pravej ruky, medzierka medzi zubami. Zbožňovala pistácie a na chlieb s maslom si sypala Granko.
Mala ho rada.
Mala rada Benjamína. Opravil sa v duchu. Tak prečo sa zbavil tých spomienok? Nešlo mu to do hlavy. On by niečo také nikdy neurobil.
Prečo som to urobil? A čo vlastne? Čo som urobil? Niečo sa stalo. Niečo je zle.
V Oliverovi skrsol pocit, že ho niekto sleduje. Otáčal sa za seba, no nikde nevidel sliedivú tvár, podozrivý výzor či číhajúce oko.
Zrýchlil krok.
Adriana!
Naskočil na električku do Karlovej Vsi. Dnes sa s ňou stretne! Už nevydrží dlhšie čakať. Musí ju vyhľadať, opäť ju uvidieť a povedať jej, ako ju miluje, inak sa túžbou udusí.
Vystúpil na dôverne známom mieste. Spomienky sa stávali skutočnosťou. Naozaj dýchal vzduch, ktorý si pamätal, kráčal po ceste, ktorú vídal už mnohokrát.
Domov!
Tešil sa.
Zazvonil pri dverách, ktoré mu Adriana vždy s úsmevom na perách otvárala.
Kedy to bolo? Dávno? Či len včera?
Dvere sa otvorili a v nich stála – Ona!
Smutná krása, oči, ktoré až pričasto plakali, pery, čo sa zabudli usmievať.
Vykročil, aby ju objal a utešil. Natiahol k nej ruky, ale jej reakcia ho vrátila do reality.
„Prepáč. Vlastne, prepáčte. Ja…“ Ako jej to len vysvetliť? Ako jej povedať, že zozbieral cudzie spomienky, lebo sa mu zapáčila? Ako povedať, že ju miluje?
„Som Oliver Prokop.“
Jasné, že v jej očiach to nevyvolalo žiadnu reakciu. Už-už chcela privrieť dvere, keď ho napadlo, „chcem hovoriť o Benjamínovi.“
Zarazila sa.
„Poznali ste ho?“ Zvraštila čelo. Pátrala v spomienkach, či jej niekedy Benjamín nespomínal akéhosi Olivera, ale nič jej to meno nehovorilo.
„Nie, nepoznal, ale mám jeho spomienky.“
Odrazu sa jej tvár zmenila. Pochopila, o čom jej návštevník hovorí. S úžasom odstúpila odo dverí a vpustila ho do vnútra.
„Poďte ďalej, nech sa páči.“
Usadila ho v obývačke, neistá, ako sa k nemu má správať. Neznámy muž mal v mysli spomienky, ktoré zdieľala s niekým, koho milovala. Ponúkla mu kávu.
„Malé preso s mliekom prosím, bez cukru.“
„Iste,“ vedela, akú kávu Benjamín pil. Presne takú pripravila aj Oliverovi. Pil ju predtým, alebo s tým začal až potom, ako spoznal Bena? Napadlo ju. To nič. Nie je to dôležité.
„Tak, koľko toho o Benovi a mne viete?“
„Myslím, že som našiel a kúpil všetko, čo bolo na trhu,“ zarazil sa, keď videl, ako sa strhla, „prepáčte, tak som to nemyslel. Ja len… viete, ako sa ponúkajú zážitky?“
Pokrútila hlavou.
„Vezmete si katalóg a listujete. Keď narazíte na niečo, čo sa vám páči, osoba, prostredie, činnosť či udalosť. Verili by ste, že niektorí čudáci zbierajú osobné skúsenosti obetí bombových útokov či katastrof?!“ snažil sa Oliver uvoľniť atmosféru niečím, čo by ju mohlo pobaviť či udiviť.
„Nie,“ odvetila meravo. V rukách žmolila servítku, takmer neprítomne z nej urobila valček, ktorý poštipkávala a popoťahovala. Kúsočky bieleho papiera klesali na koberec.
Olivera zaplavila chuť, pobozkať ju. Najradšej by vyskočil, vzal ju do náručia a kolísal ju na kolenách ako malé dieťa. Tak bezmocne na neho pôsobila.
„Prečo ste si ma vybrali? Čo bolo vašim prvým zážitkom?“
Oliver sa začervenal.
Po pol hodine a druhej káve, sa ešte stále nedostal k tomu, aby sa jej spýtal na Bena. Prečo tu nie je s ňou? Prečo predal svoje najkrajšie spomienky? Potrebovali peniaze?
Cítil sa unavene. Takmer celý čas rozprával len on. Občas sa mlčky kochal jej krásou, a občas obaja premýšľali, čo povedať, aby toho druhého nezranili alebo neurazili.
„Prišli ste za mnou z nejakého dôvodu. Prečo?“ prebrala sa Adriana z letargie.
„Chcel som zistiť pravdu o tom, kvôli čomu to urobil. Prečo ťa… vás, predal? Kto a z akého dôvodu sa vzdá niečoho tak jedinečného?“
Pokývala hlavou: „Jedna spomienka by zrejme neurobila nič. Ani tri štyri by nevadili, ale tak mnoho, to vás ku mne priviedlo, však? Benov život, jeho láska. Je vo vás, hoci to nie je on. Ukradli ste mu ju.“
„Nie! To on sa jej zbavil!“
„Mlčte! Neviete, o čom hovoríte,“ nesúhlasne si ho premerala. Jej črty stvrdli, prehovorila prísnym hlasom: „Benjamín je mŕtvy. Vyhliadli si ho pre našu lásku. Niekto, kto dodáva obrázky do toho vášho katalógu si všimol, že sme spolu šťastní. Že žijeme a dýchame jeden pre druhého, že sa milujeme. Zbavili ho nie len
spomienok na mňa. Ukradli mu celý život. Všetko rozpredali a zabili ho. Nedali mu ani len falošné spomienky, ktoré nikto nechcel, aby ho mohli vypustiť do sveta, ktorému by nerozumel. Chápete, čo sa stalo?“
Olivera oblial studený pot. Otvoril ústa, aby niečo povedal, chcel sa brániť – netušil, nevedel, že sa niečo také môže stať.
„Iste. Vy ste nevedeli,“ povedala sarkasticky, „ani ste netušili, že spomienky môžu niekomu aj chýbať, čo? Že sa ich ľudia nemusia vzdávať dobrovoľne. V akom svete to žijeme?“ spýtala sa samej seba a vzápätí si aj odpovedala, lebo Oliver si už necítil nie len jazyk a tvár, ale ani zvyšok tela. Jeho telo paralyzoval jed, ktorý vypil spolu s druhou kávou.
„Vo svete, v ktorom ľuďom nie je už nič sväté, ani jadro ich vlastnej duše. Človek má také spomienky, aké si zaslúžil. Zlé aj dobré, ale hlavne – svoje vlastné. Čo z nás bude, ak sami začneme rozhodovať o tom, čo si chceme pamätať a čo nie? Čo vyhodiť do smetí a čo si privlastniť? Pozrite sa na seba! Už ani sám neviete kto ste. Nie je vám ľúto stratených spomienok? Čo ak boli lepšie, čo ak ste predali to najkrajšie v honbe za
niečím tajomným, či neznámym? Možno ste mali svoju vlastnú Adrianu.“
Vstala a prešla sa po obývačke. Napriek podivnej situácii ju Oliver, vlastne Ben v Oliverovi, stále miloval, hoci teraz už vedel, že ona k nemu nič necíti. Alebo…?
„Prečo je susedov trávnik vždy zelenší, jeho manželka krajšia a plat vyšší? Závidíme ostatným, a pritom si nevážime to, čo máme.“
Trpká výčitka sa Oliverovi zadrela pod kožu.
„Smútila som za ním a stále smútim. Stratila som ho. Najhoršie však na tom bolo vedomie, že nie všetko, čo robilo Bena Benom, umrelo spolu s ním. Jeho spomienky, náš život, sa mal niekomu cudziemu váľať v hlave. Chodila som na jeho hrob a stále tam občas zájdem, ale keď s ním hovorím, on tam nie je. Necítim to tak, ako by som mala. Keď k nemu hovorím, keď spomínam, viem, že on tie spomienky nemá. Sú preč, ukradli ich a on? Počúva ma a nechápe, čo som zač. Nerozumie mi, lebo si na mňa nespomína.“
Oliverov pohľad kričal, šalel od bezmocnosti. (Veď je mŕtvy! Nič si nemôže pamätať!)
S prvou slzou akoby odpovedala na jeho krik: „Viem. Viem, že je mŕtvy. Jeho telo hnije v zemi, ale jeho duša, tá blúdi a nenachádza pokoj. Nevie kto je, prečo tu je a kam ísť.“
Adriana zašla do kuchyne pre nôž. Vrátila sa a sadla si na kraj kresla, priamo oproti Oliverovi.
„Odkedy umrel nemám pokoj. Väzní ma hrôza z nezmyselnosti tej smrti a šialený smútok z toho, čo mohlo byť. Mali by sme deti? Ben miloval deti. Chlapček by mal oči ako on a dievčatko… Nič z toho sa však nestalo. A prečo? Aby sem jedného dňa prišiel cudzí muž a povedal mi, že ma pozná. Že ma, dokonca, miluje?“ ľútostivo krútila hlavou.
„Už nevládzem. Nemôžem takto ďalej žiť. Chcem vyslobodenie. Chcem plakať nad smrťou muža, nad jeho skutočnou smrťou! A k tomu musia umrieť aj všetky jeho spomienky.“
Odvrátila zrak.
„Prepáčte. Je to príliš osobné. Nikdy ste sem nemali chodiť.“
Vykročila k nemu. „Bude to vyzerať ako sebaobrana. Nikdy som vás nevidela, nepoznáme sa. Ste len jeden z ďalších ľudí posadnutých utkvelou spomienkou, že sú niekým iným. Lekárske záznamy to iste potvrdia.“
Umieral s myšlienkou na premárnený život. Radšej by zomrel ako Benjamín, než žil ako Oliver. Škoda, že svoju chybu už nemôže napraviť.
Lenona, 2012