Sedela som na peľasti postele a v rukách som nervózne krútila indigovú šatku – dávny darček od môjho manžela z čias, keď sa zdalo všetko tak skvelé. Do ucha sa mi nenásilne plížili prvé tóny pomalej pesničky, ktoré romanticky dotvárali atmosféru súmraku spoza okien izby. Mala som sklon k melanchólii a práve dnes si vybrala svoj deň. Aby toho nebolo málo, pustila som si v prehrávači výberové CD s najlepšími slaďákmi.
Horko-ťažko som sa bránila, aby mi oči nezaliali slzy horkosti. Cítila som sa ako malé dievčatko vo veľkom tele, ktoré už okúsilo toľko dospeláckych roztopaší a trápení. Spomienky sa mi rojili v hlave ako komáre po vlhkom roku. Do popredia sa ryli tie horšie a zabíjali akúkoľvek snahu tých príjemnejších dlhšie sa usadiť v mojom deprimovanom mozgu.
Neviem presne, kedy sa začala čierna kapitola mojej existencie, ktorá ma tak hlboko zasiahla. Život ma nedobrovoľne dohnal k úvahám o svojom vlastnom psychickom zdraví. Teraz som si už nebola istá ničím a lomcovali mnou pochybnosti. Aj napriek tomu ma s istotou prenasledovalo nechcené poznanie, ktoré predo mnou pomaly odkrývalo neželanú realitu. Bránila som sa jej tak dlho, ako to len šlo, ale nedokážem sa večne skrývať pred do očí bijúcou skutočnosťou.
Odhodlane som čakala na svojho milovaného manžela, pred ktorým som všetko doteraz starostlivo skrývala. Nemala som silu zveriť sa mu so svojimi problémami, ale dnes nastal čas na pravdu. Bála som sa jeho reakcie, ale v záujme zachovania svojho zdravého rozumu a manželstva som to musela riskovať. Cena, ktorú som za to doteraz zaplatila bola privysoká. A nezdalo sa, že účet je konečný.
V spomienkach som sa vrátila o hodnú chvíľu dozadu:
Daniel, môj manžel, sa konečne vrátil naspäť domov z montáží. Pracoval ako majster s partiou chlapov na veľkej stavbe v Hamburgu. Ku mne sa vracal len na predĺžené víkendy raz za dva týždne, v poslednom štvrťroku len raz za mesiac, pretože práce finišovali a oni potrebovali všetko dokončiť v termínoch. No jeho misia skončila a ja som ho znova mala celého len pre seba.
Ostal doma pracovať na stavbách v neďalekom okolí. Občas sa síce stalo, že musel nejaký čas ostať ďalej od bydliska aj niekoľko dní, ale už to neboli tie nekonečné týždne ako kedysi. Počiatočná idylka sa prehupla do každodennej rutiny, ktorú som si svojím spôsobom obľúbila. Stále sme sa ľúbili a priebežne sme si navzájom prejavovali náklonnosť. Nemali sme ani vtedy ideálne manželstvo, občas nám vzťah narušila ohnivá hádka, ale nebolo to nič, čo by mohlo rozhodiť moju či jeho duševnú rovnováhu.
Dni plynuli ako voda, až ma jedného pekného dňa prekvapil Daniel v práci: „Tak miláčik, mám pre teba prekvapenie.“
Milovala som prekvapenia a on to vedel. Nič netušiaca som sa nechala zaviesť autom do susedného mesta vzdialeného asi dvadsať minút jazdy. Dobiedzala som do neho, aby mi prezradil, kam ma vedie, no nenechal sa nachytať. Mlčal ako ryba a občas na mňa šibalsky mrkol. Vzrušenie vo mne rástlo každým prejdeným kilometrom. Na zadnom sedadle som pod plášťom vytŕčal roh baliaceho papiera, do akých balia kvety v kvetinárstvach. Tušila som v tom niečo veľké, šťastím vo mne vrelo.
A naozaj to aj bolo veľké. Auto sme nechali odstavené na parkovisku pred trojposchodovým tehlovým domom klasického baníckeho štýlu. Vonku sa už stmievalo, no nemohla som si nevšimnúť nie najzachovalejší stav fasády a prístupového chodníku. Pred vstupom do domu nás čakal vyvoňaný pán, ktorý sa očividne rád na seba pozeral v zrkadle. Predstavil sa nám ako brat majiteľa bytu, na ktorý sme sa vraj prišli pozrieť.
Doslova mi padla sánka od prekvapenia. Fešnému pánkovi pred barákom som musela pripadať ako švihnutá nána. V hlave mi víril prúd protichodných myšlienok. Nevedela som v rýchlosti, čo mám povedať, tak som sa od samého šťastia vrhla na Danielovu statnú postavu. Jeho úsmev od ucha k ucho naznačoval, že nie je prekvapeniam koniec. Klincom programu bol oznam, že mi si ten byt ideme kúpiť. To som už naozaj lietala od radosti. Doteraz sme sa tlačili spolu v síce modernej a útulnej, ale predsa primalej garsónke v podkroví.
Byt bol starý, bolo v ňom cítiť mačky a starecký puch, avšak stredne veľké tri izby so samostatnou kuchyňou, kúpeľňou a záchodom ma nenechali na pochybách, že tu chcem zostať. V hlave sa mi vynárali obrázky, kde si dám kanapu, kde jedálenský stôl a akou farbou natrieme steny. Odjakživa som bola rojkom a dokázala som snívať s otvorenými očami hodiny, kým ma niekto nevtiahol späť do reality. Aj tentoraz to nebolo inak a Daniel vediac o mojom zlozvyku sa bez okolkov zapojil do debaty s bratom majiteľa, ktorá sa týkala pre mňa nezaujímavých detailoch o byte a financovaní.
V tom nadšení z novinky som len pokrútila hlavou nad výzorom celého domu, hoci za bežných okolností by som do neho bez sprievodu nevstúpila. Hnedosivý ráz budovy z vnútra nelákal na návštevu. Chodba a schodište boli zjazvené trhlinami, ktoré sa provokatívne predvádzali pod chabým osvetlením staromódnych svietidiel zavesených na stenách. Zábradlie si pýtalo totálnu renováciu, tak ako aj okná a vstupná brána. Najstrašidelnejšia sa mi javila čierna škára v podlahe, ktorá viedla do suterénu s pivničnými priestormi patriacich k bytom. Dodnes sa sama seba pýtam, prečo som nezutekala hneď na začiatku. No nečakaná radosť z oslobodenia sa z podnájmov ma vtedy načisto opantala a zastrela mi zrak.
Rozlúčili sme sa s bratom majiteľa pred ohyzdnými dverami do bytu s povestným: „Dohodli sme sa na tom, že sa dohodneme,“ a každý sa pobral svojou cestou. Tu prišla na rad kytica plná červených ruží, ktorá sa doteraz skrývala na zadnom sedadle auta. Odkedy sme vošli do bytu, úsmev mi neschádzal z pier a drobná pozornosť mi ho nadobro priklincovala k tvári.
„Nerobil som s chlapmi ako otrok preto, aby som do konca života živoril v garsónke na stratenom sídlisku,“ objasňoval my svoje plány Daniel pri čokoládovej tortičke a káve v cukrárni na námestí, neďaleko obhliadaného bytu, „Niečo zaplatíme z peňazí ušetrených, niečo si požičiame od mojich rodičov.“
„Ale bude treba niečo aj na rekonštrukciu. Byt je síce pekný, ale bývať sa v ňom nedá.“
„S tým som rátal. Spravíme si ho samy s otcom, zatiaľ budeme bývať tam, kde doteraz.“
Daniel mal očividne všetko dobre premyslené a hneď mi predložil svoj plán. Na všetko som horlivo prikyvovala, vyzeralo to tak prosto a jednoducho. Rozvášnená celým večerom som sa nevedela dočkať príchodu domov. Tam som si svojho muža pomilovala tak vášnivo ako už dávno nie.
Danielov plán rekonštrukcie bol jednoduchý a efektívny. Jediným problémom, ktorý čiastočne hatil naše sny boli financie. Po zaplatení polovice ceny za byt nám ostali peniaze len na kompletné vynovenie kuchyne, kúpeľne a toalety. Izby sme dočasne len vymaľovali a spálňu som zútulnila najviac, ako sa pri mojich obmedzených možnostiach dalo. Za mesiac sme už bývali konečne vo svojom.
Počas tejto doby som zmenila aj prácu. Zamestnali ma na internom oddelení v miestnej nemocnici ako zdravotnú sestru. Doterajšiu pokojnú pozíciu v ambulancii gynekológa sa mi nechcelo opúšťať, ale ešte menej sa mi chcelo dochádzať každý deň do iného mesta, keď som tu mala nemocnicu hneď pod nosom. Najviac mi prekážali nočné zmeny pri pacientoch, ktoré ma teraz na novom pôsobisku čakali.
Aj Daniel mal práce akosi viacej. Zákazky sa mu hromadili a rozcestoval sa po celom okolí, kde chodil zo stavby na stavbu. Niekedy som mala pocit, že sa nevidíme celé dni, i keď sme boli obaja v tom istom meste. Ja som sa vracala z práce vtedy, keď on už šoféroval niekam na montáž a naopak. Naše spoločné stretnutia často kazila nervozita prameniaca zo stresu, ktorý sme si nedobrovoľne dotiahli domov z práce.
Potom prišiel čas výčitiek, najmä z Danielovej strany. Vadilo mu, že ho zanedbávam, že sa už takmer ani nevidíme a zhovárame sa len vďaka telefónom. Náš spoločný voľný čas akoby prestal existovať. Ani náš intímny život nestál za veľa, čo som ja až tak tragicky nepociťovala. Jemu ako chlapovi to očividne viac chýbalo. Počas noci sme sa síce stretali v jednej posteli, ale každý sa po ťažkom pracovnom dni striktne držal svojej polovice postele.
Musela som s ním v mnohých bodoch súhlasiť. Nastal čas na zmenu nášho spolužitia – čo sa ale ľahšie povedalo, ako vykonalo. V prvý spoločný večer, ktorý sa nám naskytol, som sa rozhodla oživiť spomienky na náš vzťah kedysi. Prichystala som výborné bravčové kotlety s naším obľúbeným rizlingom, a túto hostinu sme mali zakončiť vášnivým sexom hneď na jedálenskom stole. Samozrejme, celé to skončilo fiaskom.
Jedlo bolo výborné, našej nálade však chýbala prepotrebná vášeň. Jedálenský stôl sa z toho tentoraz vyzul, išlo sa na vec klasicky v spálni na našej starej posteli. Obaja sme boli príliš unavený a príliš sme sa na to tešili, až sa naše radovánky zmenili na nudnú večernú povinnosť. Daniel ma priľahol bez kúska fantázie, snažil sa otrepanými pohybmi hore a dolu priviezť ma k orgazmu. Ani jeden z nás dvoch si to napokon neužil, len čo sme sa ešte viac otrávili. Bez slova sa potom zo mňa zviezol na svoju polovicu matraca a beztrestne zaspal. Ja som sa neudržala a do vankúša som vyliala svoju horkosť nad strateným večerom, ktorý mal byť pripomienkou mladosti.
Niekedy v tom čase, po prisťahovaní sa do nového bytu a po zmene pracoviska, začali ma prenasledovať zvláštne sny. Najčudnejšie na tom bolo, že tento druh snov som predtým nemávala, a ak aj hej, tak veľmi sporadicky. Pomenovala som si ich sama pre seba erotické fantázie. Vôbec som nemala potrebu sa s nimi nikomu chváliť, tobôž nie Danielovi. Ráno som sa po takej imaginárnej súloži budila príjemne unavená, ale s úsmevom na perách. Pravdupovediac, môj nočný milenec nemal tvár, ba ani telo. Bol len vzduchom, ktorý do mňa vnikal pod rúškom noci ohnivo ako neukojiteľný žrebec, alebo sa so mnou maznal nežne a pomaly ako skúsený znalec ženskej túžby. Nikdy som si priebeh milovania nepamätala detailne, ostávali vo mne iba silné okamihy, ktoré ma dokázali naozaj rozpáliť či priviesť k vrcholu.
Možno práve tieto okamihy sa stali zabijakom nášho manželského sexuálneho spolužitia. I keď od začiatku som tomu neprikladala veľký význam, v skutočnosti som od Daniela očakávala to, čo sa mi dostávalo v snoch: Túžila som po letmých a zároveň rozpaľujúcich dotykoch na mojich erotogénnych miestach. Chcela som cítiť jeho rozkokošený jazyk na mojich perách a krku, ako pomaly schádza nižšie až k mojim stehnám, líška sa s ich vnútornou stranou, až skončí na v bode, kde sa spájajú v jedno. Strašne som si vedela užívať ten tlak v rozkroku, ako sa vlní vnútri môjho lona a zahŕňa ho svojou plnosťou.
Žiaľ, nedostávalo sa mi to v takom rozsahu a prestala som o to javiť záujem v reálnom živote. Vlastného manžela mi v tom čase nahradil milenec bez tela a duše, ktorý ma obdaroval presne tým, čo mi chýbalo. Niekedy sa u mňa nezjavil celý týždeň, inokedy si ma zobral do svojej moci aj niekoľko dní po sebe. Nie raz som sa pristihla večer pred spaním, ako sa teším na nasledujúcu noc a nové dobrodružstvá. Myslela som si, že to nie je úplne normálne, ale nemohla som si pomôcť.
Daniel akoby vycítil moju nechuť a snažil sa ju napraviť. Pre mňa už bolo neskoro, totálne som o neho stratila záujem, čo sa týkalo fyzickej lásky. Stále som ho milovala z celého srdca a bol mojím jediným vytúženým mužom, no prešla ma totálne potreba mávať s ním sex, ktorý sa zmenil na nudnú frašku. Na moje prekvapenie sa rýchlo vzdal a pridal sa k mojej hre, keď sme sa noc čo noc otočili k sebe chrbtom. Ba časom sa prestal úplne domáhať fyzického zblíženia.
Stali sme sa kamarátmi spojenými v manželstve.
Bola som posadnutá nocou a všetkým, čo mi prinášala do života. Zážitky zo snov boli čoraz zreteľnejšie a jasnejšie. Neraz som si pamätala všetko od príchodu môjho milenca až po jeho odchod. No najviac ma samozrejme zaujímal čas medzi tým, ktorý som si užívala ako nenásytná puberťáčka. Mala som pocit, že už to nie je ani sen, ale skutočnosť a ten neznámi je akýmsi orgazmatickým anjelom. Tak som si aspoň mohla ospravedlniť neveru voči svojmu manželovi, ktorá aj tak nebola skutočnou. Ale o to možno horšou, ako by býval náhodný románik s lekárom počas nočnej služby, ktorý by rýchlo upadol dostratena pod váhou nasledujúcich dní a povinností.
Každá minca má dve strany, ako zvykla vravievať moja nebohá matka, tak ani môj prípad nebol výnimkou. O čo intenzívnejšie boli moje sny, o to menej sa mi dostalo počas nocí odpočinku. Hltala som každý jeho dotyk ako dar v čase, ktorý bol určený na oddych. Ráno som chodila síce s úsmevom na perách, ale predsa oťapená po nedostatku spánku. Nastal čas, keď som si musela priznať pravdu. Ja som totiž nočného návštevníka začala prežívať s otvorenými očami a sen razom prestal byť snom, ale zvláštnou realitou. Toto priznanie sa samej sebe ma vôbec nevydesilo, skôr upokojilo. Zobrala som túto ako skutočnosť tak samozrejme, ako prijmete materské povinnosti po narodení svojho dieťaťa – s trochou strachu, ale hlavne s láskou.
Počas milovaní som nespala, vnímala som každý dotyk, chuť na ústach a šteklenie v rozkroku. Nebola som úplne pánom svojho tela, neovládala som svoje svaly a musela som sa prispôsobovať želaniam môjho neviditeľného spoločníka, ktorý mal nado mnou absolútnu moc. Jediným prejavom môjho vedomia boli slastné vzdychy pri vzrušení, ktorým ma opantával. Snažila som sa ich zadržiavať, ale postupne som si uvedomila, že to nemá zmysel. Daniel, spiaci vedľa mňa, absolútne nereagoval na prašťanie roštov pod matracom, na ktorom som sa zvíjala podľa vôle svojho panovačného milenca, nie to na moje jemné ševelenie pri orgazme.
Svoju bezmocnosť pri nočných radostiach som spočiatku nevnímala negatívne, vôbec mi to nevadilo. Rada som aj predtým nechávala iniciatívu hmotnému mužovi, preto som bez okolkov prijala hru sexuálnej hračky. Tajomný duch s génmi Casanovu ma uspokojoval na plnej čiare a ja som nemala potrebu nič meniť na mojej tajnej zábavke, ukrytej pred mojím drahým perinou a nočnou tmou.
„No nič netrvá večne, najmä nie veci príjemné!“ s ironickou radosťou tvrdila moja mama vo svojich najlepších rokoch.
Teraz môžem potvrdiť pravdivosť, ktorú v sebe nesú tieto kruté slová. Ani môj zaliečavý orgazmatický anjel v skutočnosti nebol až takým anjelom, za akého som ho považovala. Už len to, že prichádzal, kedy sa jemu zachcelo a robil si so mnou, čo sa jemu zažiadalo, nemalo v sebe nič anjelské. To som si však v dobe vzplanutia sexuálnych túžob nepripúšťala. Nechcelo sa mi počúvať skryté varovania, ktoré na moje zastreté oči vyskakovali spoza rohu.
Nie vždy sa mi páčilo to, čo so mnou stváral na matraci. Keďže ma mal v absolútnej moci, nemohla som sa priečiť jeho vôli a moje šepotavé prosby nechal rozpustiť v tme nad mojím rozhaleným telom. Občas ma zatlačil príliš silno do matraca, až som cítila jeho klát takmer v maternici. Alebo sa rozbehol ako parný stroj a prirážal ako zmyslov zbavený tak drsne, že som z toho zážitku mala akurát hlavotras. Jeho túžby boli stále odvážnejšie a agresívnejšie. Zopárkrát som sa zobudila s hlavou ponorenou vo vankúši a zadkom vystrčeným k povale. Odzadu som cítila tvrdosť imaginárneho údu, ako sa so mnou hrá na psíčkov bez môjho zvolenia.
Podvedome vycítil, že sa mi tieto jeho maniere nepáčia a vtedy sa snažil udobriť si ma prehnaním láskaním. Dodatočne, alebo niekedy ešte pred jeho hriešnymi chúťkami, ma uspokojoval ostatnými nástrojmi lásky, ktoré vyrastajú z dlaní alebo z hrtana. Po takomto ospravedlnení som mu nevedela neodpustiť jeho fantázie, ktoré sa síce nezhodovali s mojimi, ale ako trpezlivá milenka som ich svojím spôsobom milovala.
Popri mojom paralelnom nočnom živote prebiehal život denný, ktorého najdôležitejšou súčasťou bolo manželstvo s Danielom. To pozvoľna upadalo a my sme sa stále viac odcudzovali. Za spoločným stolom som zasnene hľadela pred seba a čakal na príchod večera, zatiaľ čo môj muž sa otrávene hrabal v jedle a tešil sa na televízor. Musím priznať svoju veľkú časť viny za to, že som ho začala zanedbávať a sústredila som sa skôr na moju paralelnú realitu, ktorý sa odohrával po zhasnutí všetkých svetiel v byte.
Moja odmeranosť sa pretavila so nových zvykov môjho manžela. Nikdy predtým to nebol krčmový typ chlapa, radšej po práci prišiel domov, akoby si mal zabehnúť s kolegami na pivo. No moja zmena ho donútila neponáhľať sa ku mne a začal sa pravidelne ukazovať v bare na neďalekom námestí. Nepil veľa a chvalabohu ani pravidelne, ale jeho pivné návštevy naberali na intenzite. Nemala som potrebu brániť mu v tom. Žiaľ, jediné, čo som mu z tých návštev vyčítala, bol hrozný puch piva z jeho úst, ktorý otrávil vzduch v celej spálni. V duchu ma jeho nový zlozvyk škrel viac, ale nemala som dostatok síl a chuti proti nemu zakročiť. Príliš som sa nechala pohltiť imaginárnym životom a medzitým som strácala svoj skutočný.
Aby toho na mňa nebolo málo, nároky môjho milenca stúpali každým dňom. Navštevoval ma už takmer každú noc, ktorú som trávila doma v posteli. Jeho agresivita sa postupne stupňovala a ani jeho rozkošné udobrovania s dodatočným orgazmom mi neprinášali želanú útechu a uspokojenie. Nočné návštevy ma začali otravovať, no nevedela som ich zamedziť. Stala som sa jeho sexuálnou otrokyňou bez vlastnej vôle. Rozvalená na posteli s nohami do Véčka som sa nechala divoko súložiť neviditeľným prízrakom a dýchať pri tom pivný dych vedľa mňa chrápajúceho manžela.
Nevyspatá som sa ráno budila podráždená a nepridávala som tým dobrý vietor do vzťahu s Danielom. Keď sa vyskytla možnosť ťahať celonočnú zmenu za kolegyňu, bola som medzi prvými, ktoré sa hlásili na záskok. Paradoxne, po nočných som spávala lepšie a život nočného vtáka mi začal celkom vyhovovať. Odhliadnuc od príplatkov za prácu v noci, som si takto dokázala umelo zrušiť schôdzky s milencom. Navštevoval ma totiž výlučne po tme, cez deň som sa mohla slobodne vyspať bez toho, aby ma zobudilo prirážanie do matraca.
Načas mi to vychádzalo pomerne dobre, nočný návštevník obmedzil svoje príchody naozaj minimálne a ja som sa začala konečne po dlhom čase cítiť ako normálna žena. Sporadické príchody môjho orgazmatického anjela som prešla nevšímavosťou a odležaním si svojich pár minút. Cítila som sa ako šľapka, ktorá poslúži svojmu účelu a so zaťatými zubami nechá klienta odísť. Prekvapujúco som necítila žiadnu hanbu, možno trocha poníženia v tomto bezmocnom stave.
Predčasne som si však gratulovala k čiastočnému úspechu. V manželstve sa mi vodilo stále horšie. Daniel ma obviňoval z hocakých malicherností, bol urážlivý a panovačný ako malý jedináčik, ktorý sa dožaduje pozornosti rodičov. Intuitívne som vytušila, že čoraz častejšia práca v noci ho dráždi. Akoby sa bál priamo do očí mi povedať, že by ma mal radšej večer doma, ako má byť v prázdnom zväzku so ženou, ktorá hneď po večerných správach uteká preč z domu za povinnosťami.
Neraz som mala slzy na krajíčku a chuť zveriť sa niekomu s mojím hrozným tajomstvom, ale vždy som sa zdržala. Nik by mi aj tak neuveril. A nemohla som sa predsa sama usvedčiť s nevery s duchom. Za to by ma buď zavreli do blázinca alebo ak by mi nejakým zázrakom Daniel uveril, vypoklonkoval by ma z bytu von. Statočne som mlčala a umárala sa sama so svojimi trápeniami.
Jeden z mnohých príjemných letných dní sa začal hádkou a skončil potupou. Lenivo som sa naťahovala na posteli pri otvorenom okne a nechala na seba dopadať lúče slnka spoza vysokého topoľa pred domom. Nemusela som sa nikam náhliť, pretože som začínala službu až poobede. Vychutnávala som si ľahký ruch ulice a rozmýšľala nad darčekom pre môjho milovaného, ktorý mal osláviť narodeniny nasledujúci deň. Musím ho bezpodmienečne kúpiť ešte dnes pred začiatkom zmeny. Mali prísť aj jeho rodičia, takže som chcela mať všetko pripravené pre ten deň tip top.
Daniel vstal už podráždený a jeho náladu bolo počuť až ku mne z kuchyne, odkiaľ sa ku mne doniesol treskot riadu o drez. Vždy, keď som začula tento druh hrmotu, vedela som, že je lepšie sa mu vyhnúť z cesty. Neviem prečo mali muži potrebu vlastnú nervozitu pretavovať na zbytočné trestanie všetkého neživého, čo im prišlo pod ruku.
„No ja len dúfam, že už máš všetko na zajtra nachystané, keď si tak veselo lebedíš v posteli!“ vykrikoval po mne ironicky.
„Len sa neboj drahý, mám všetko pod kontrolou,“ snažila som sa ho upokojiť tým najmedovejším hláskom, akého som bola schopná.
„Naozaj?“ nedal sa naštartovaný Daniel, „chladnička je prázdna a ty ešte poobede ideš do práce. Neviem, kedy chceš stihnúť napiecť tie koláče, ktoré si mi sľúbila.“
Musela som premáhať rastúcu podráždenosť vo mne a odvetila som mu čo najmilšie: „Všetko je vyrátané na sekundu – všetko stíham.“
Podišla som v nočnej košeli za ním na chodbu pred odchodom do práce. Zachmúrený bol ako nevyspatý čert a keby som ho nepoznala tak dobre, bála by som sa, že od neho vyfasujem minimálne jednu facku. Nahla som sa k nemu a dala pusu na jeho nehybné ústa zarovnané do priamky.
„Mám zajednanú u Vierky celú krabicu tvojich najobľúbenejších zákuskov.“
Odtiahol sa odo mňa ako po údere a v jeho očiach som opäť mohla prečítať detskú výčitku.
„Zase si sa na mňa vysrala,“ zasipel, „chcel som ich od teba, nie od nejakej Vierky.“
Prekvapená jeho reakciou som krok ustúpila aj keď som vedela, že ruku by na mňa nikdy nedvihol. S očami vypúlenými ako ikry som čakala, ako sa to vyvinie. Z predchádzajúcich skúseností som ho radšej potichu nechala vybúriť sa.
„To si mi mohla rovno povedať a zobral by som Vás všetkých do cukrárne. Hlavne, že si sa dobre ponaťahovala na posteli!“
Potom sa zvrtol na päte a tresol za sebou dverami. Mňa nechal stáť ohúrenú na chodbe. Stále som si nevedela zvyknúť na tie jeho nezmyselné výbuchy plné zlostnej energie. V poslednej dobe sa množili ako šváby v špinavom byte. Nemohla som im zabrániť. Ako náhle sa dostal do hádavej nálady, schytala by som to plnou parou aj za krivo nasadené okuliare na hlave.
Príjemná nálada z krásneho slnečného dňa bola preč a mne neostávalo nič iné, len všetko hodiť za hlavu a vybrať sa do mesta. Musela som nakúpiť všetko potrebné na zajtrajšiu oslavu a vymyslieť darček, ktorý si aj tak nezaslúžil. Nechcela som riskovať ďalšiu zámienku na hádku a nemohla som dopustiť ani vyčítavé pohľady jeho rodičov, ktorí mu zastali stranu za každých okolností.
Doobedie zbehlo rýchlo ako dobrý film. Taktiež poobedná zmena, ktorá sa mi navyše natiahla kvôli urgentnej situácii na oddelení. Z práce som sa dostala až niečo po polnoci a cestou domov som si spokojne mohla užívať krásnu letnú noc. Dokázala by som sa flákať po meste až do rána, ak by som nemusela vstávať zavčasu a pripraviť rodinné posedenie.
Doma som si dala vlažnú sprchu, ktorá ma zbavila starostí z uplynulého dňa a šupla som sa pod paplón. Príjemnú únavu mi narušil ťažký dych môjho manžela. Cítila som tam pivo zmiešané s nedefinovateľnými destilátmi. Isto pochádzali z oslavy, ktorú si večer doprial s kolegami a kamarátmi v jeho obľúbenom bare. Jeho skrivenú tvár od spitého spánku osvetľoval mesiac derúci sa cez pootvorené žalúzie do izby. Znechutená som sa mu odvrátila chrbtom a sledovala som na stene oproti mne tiene, ktoré mi kreslili svetelné lúče sem tam prejdúceho auta po ulici. Bolo mi neuveriteľne smutno a hľadala som chybu, kde sa to všetko krásne pokazilo. V polodepresívnej nálade som sa potopila do nie najhlbšieho spánku.
Niečo ma dusilo. To bola prvá vec, ktorú som si uvedomila hneď po drsnom zobudení sa. Hlava sa mi opierala v nemožnom uhle o čelo postele a tvrdé drevo tvorilo zábranu, aby mi neznáma sila nevrazila temeno do steny. Nemohla som sa ani pohnúť, akoby ma priľahol betónový kváder. Rozďavené ústa mi vypĺňala akási hmota, ktorá kmitala hore a dole. Dlhá neviditeľná vec tvrdej konzistencie mi v pravidelnom divokom rytme tlačila mandle až do hrdla a mňa naťahoval dáviaci reflex. Chrchlala som od bolesti a nemožnosti dýchať.
Bolo mi strašne horúco. Rýchlosť a sila niečoho v mojich ústach naberala na intenzite, ktorá sa pre mňa stávala neznesiteľnou. Hlava mi bolestivo narážala o drevo a ja som očakávala poslednú chvíľu môjho života. Slzy mi stekali dole lícami prúdom a pred očami som mala svetelné záblesky na pozadí čierno-čiernej tmy. Nechutná a teplá hmota obalená v kožovitom obale sa mi nárazmi vrážala stále hlbšie do hrdla.
Keď už bolo prirážanie na maximálnej možnej rýchlosti, ústnu dutinu mi zaplavil teplý výstrek, ktorý mi vohnal neznámu tekutinu priamo do pažeráka. Tlak na moje hrdlo poľavil. Aj keď som stále nemala voľné ústa a stŕpnutý jazyk mi ležal na sánke pod teplou váhou, ktorá sa jemne trhala ako svalový reflex nohy zrazeného psa. Inštinktívne som prehltla beztvarú tekutinu, inak by som sa zadusila. Jej zvyšky sa rozliali po ďasnách, zuboch a jazyku, kde zanechávali nepríjemnú telovú pachuť mužského semena.
Stále som sa nemohla ani pohnúť, chrchľavo som sa dýchala cez nozdry ako kôň po pretekoch. Napínalo ma do kašľa, ale pľúca nezaberali na vrodené reflexy, akoby boli pod vládou inej bytosti a nie môjho mozgu. Niečo v mojich ústach pomaly mäklo a zmenšovalo sa. Pri každom trhnutí mäknúceho votrelca mi na jazyk dopadali kvapky hustej tekutiny. Po chvíli, ktorá sa mi zdala ako večnosť, sa mi ústa uvoľnili a ja som sa zároveň stala paňou svojho tela.
Nekontrolovateľne som sa rozkašľala a musela som sa prehnúť cez okraj postele, pretože som čakala, že sa povraciam. Nevyšlo zo mňa našťastie nič, takže koberec obišiel bez ujmy. No dusivý kašeľ, ktorý mi nedovoľoval poriadne sa nadýchnuť, ma držal skoro desať minút. Doteraz nechápem, ako to môjho manžela nezobudilo. Keď som sa konečne spotená upokojila, zviezla som sa z postele na zem, kde som ostala kľačať na štyroch ako zbitý pes zavretý do búdy. Plnými dúškami som naberala svieži nočný vzduch do pľúc.
Cítila som sa strašne zle po fyzickej, ale ešte horšie po psychickej stránke. Mandle a podnebie prechádzajúce do hrdla ma bolelo. Na temene sa mi určite pod vlasmi vytvorila bolestivá modrina. Tenká pokožka na vnútornej strane pier utrpela tiež svoje pod tlakom a nárazmi na predné zuby. Odpudzujúca chuť sa mi držala na jazyku ako lepidlo. Hnus ktorý mi zišiel dolu hrdlom sa mi nepodarilo vykašlať a tiahol sa po ňom ako nevysmrkateľný hlien.
Bolo mi jasné, čo sa stalo. Bola som znásilnená. Ten tlak v ústach bol neviditeľný penis môjho orgazmatického anjela. Cítila som sa nekonečne ponížená a najhoršie na tom bolo, že som sa o tom s nikým nemohla porozprávať. Bola som pošpinená duchom, ktorého som si sama žiadala. Odpor voči sebe samej vo mne rástol ako nádor. Ak by som v tej chvíli mala pri sebe nejakú zbraň, určite by som sa aspoň pokúsila o samovraždu.
Ubolene som sa postavila na nohy a hmatkajúc pred sebou som sa dovliekla do kúpeľne. Radšej som ani nezažínala, pretože ostré svetlo lampičky nad zrkadlom by ukázalo zronenú ženskú tvár s červenými opuchnutými očami a špinavými lícami. Nechala som do nej prúdiť chabé svetlo mesiaca cez otvorené dvere. Tmavohnedé vlasy sa jašili krížom krážom ako po búrke a pri každom pohybe mi ako naschvál padali do tváre. Vodou som si chytro vypláchla ústa niekoľkokrát, no nepomohlo to zbaviť ma nepríjemnej pachuti v ústach a slizu visiacom v hrdle.
Musela som zabiť tu hnusnú chuť na jazyku, ktorá mi tak zlovestne pripomínala chvíle prežité prednedávnom v spálni. Najlepším riešením sa mi videlo odobrať sa do kuchyne a vyloviť niečo na jej potlačenie v chladničke. Pomaly, aby som niekde nenarazila, som sa predierala smerom ku kuchyni.
Z chladničky som vylovila fľašku rumu, ktorým som si hneď vypláchla ústnu dutinu. Pokúsila sa aj vykloktať si hrdlo, ale alkohol nepríjemne pálil, iba čo som s kašľom vyprskla obsah úst do drezu. Po tejto očiste som si zronená naliala statočnú dávku do pohára a sadla si na okno. Smutne som hladila mesiac pohľadom a telepaticky sa mu žalovala. Spať som už nemohla. Nielen zo strachu z návštevníka, ale celkovo zo zúfalstva, ktoré ma ovládlo a nedovoľovalo mi uvoľniť sa. Poza strechy protiľahlých domov sa začala drať na svetlo sveta fialkovastá žiara prichádzajúceho dňa.
Zastretým zrakom som sledovala pozvoľna utekajúcu tmu pred novým dňom. V mysli mi vírili myšlienka jedna za druhou, rozlietané ako kŕdeľ vrabcov. Jedno mali všetky spoločné – v centre ich záujmu bol nevysvetliteľný nočný milenec a jeho posledný výstup. Pomedzi to sa preplietal prízrak spoza okna. V hlave som mala taký zmätok, že som už ani nevedela, čo je skutočnosť a či sa mi tieto veci naozaj len neprisnili. A ak je to len zvrátený sen, prečo ma Boh trestá takýmito nočnými morami?
Unavená, pomätená a vystrašená z mátoh okolo mňa a ešte viac zo seba som si urobila rannú kávu a pustila sa do práce. Zamiesila som ľahké cesto na domácu dobošku, aby som dnes urobila radosť svojmu manželovi. Práca ma našťastie odvádzala od myšlienok na hrôzostrašnú noc, no nie úplne. Občas som sa v nejakej činnosti zasekla a do očí mi vyhŕkli slzy. V hrdle som zacítila pachuť neviditeľného semena a musela som sa napiť nejakej limonády, aby som sa jej zbavila. Tak ako som od chvíle znásilnenia nezaplakala, tak ma plač prekvapoval ráno pri pečení v nepravidelných intervaloch.
Ráno sa Daniel prihrnul s vinovatým výrazom do kuchyne, čo bol neklamný znak, že má riadnu opicu. Privítala som ho čerstvým pečivom, ktoré som stihla ešte pred jeho zobudením ísť kúpiť. Tieto jeho stavy po preflámovanej noci mali niečo do seba. Vtedy bol ako z masla, strašne zraniteľný a v starých dobrých časom aj veľmi prítulný. Hlavne sa snažil byť užitočný a ja som to aj využila. Po dlhom čase sme spolu prežili celkom príjemné doobedie, ktoré mi kazila len spomienka na predošlú noc. Robila som však všetko pre to, aby na mne nebolo nič vidieť.
Hostia prišli presne včas, neskorý obed prebiehal v srdečnej atmosfére. Drobné darčeky a gratulácie urobili Danielovi radosť a ja som sa tešila s ním. Po obede som všetkých usadila do obývačky ku káve a netrpezlivo vyčkávala Vierku, ktorá mi mala doniesť koláče a tortu. V kuchyni, kde som odkladala zo stola, na mňa zrazu dosadla strašná únava. Musela som si sadnúť, aby som to predýchala. Aj by som tam zaspala priamo na stoličke, ak by nezazvonil bytový telefón, kde sa ozvala moja kamarátka aj so sľúbenými maškrtami.
Čokoládová torta Daniela prekvapila ešte viac ako ostatné darčeky a od radosti začal ulievať každému drinky. Aj ja som sa konečne pridala k spoločnosti. Jedným uchom som počúvala ich hovor, druhá polovica môjho vedomia doháňala zameškaný spánok. Niekoľko krát som sa pristihla s mikrospánkom a musela som sa osviežiť v kúpeľni, aby som sa nezložila rovno na koberec. Nenormálne pomaly mi utekal čas rodinnej oslavy a kútikom oka som pomkýnala hodinové ručičky, aby sa točili rýchlejšie. No tie ako na potvoru išli presne podľa svojho rozpisu jázd.
Po nekonečnom a prehriatom popoludní sme si dali ešte spoločne ľahkú večeru a chlapi sa rozhodli, že zabehnú na pohárik do baru v meste. Svokra sa mi ponúkla, že mi pomôže s riadom. Nepotešilo ma to, dúfala som, že všetci vypadnú z bytu a ja si budem môcť v pokoji aspoň na chvíľku zdriemnuť. S neskrývanou nevôľou som pristala na dobre mienenú pomoc.
„Čo sa deje, drahá?“ vyzvedala svokra.
„Nič sa nedeje,“ zahrávala som loptu do autu, „malo by sa niečo?“
Tohto som sa najviac bála. Ale bola to moja chyba, mala som sa viac snažiť, aby som vyzerala mlado a šťastne, akoby ma všetky problémy sveta obchádzali. Teraz zo mňa moje starosti kričia ako reflexná vesta a ja tu stojím pred svokrou, ktorá vytiahne želané informácie aj od mŕtvoly v márnici.
„Neviem, koho tu chceš vodiť za nos,“ spustila obviňujúco, „chodíš tu ako prízrak, si vychudnutá na kosť. Myslíš že sme si nič nevšimli? Za všetko môžu tie tvoje nočné!“
Akoby mnou prebehlo stádo červených mravcov, tak ma striaslo pri pichľavom pohľade svokry počas jej príhovoru. V prvej sekunde ma napadlo, ako sa mohla dozvedieť o mojom tajomnom milencovi. Potom mi trklo, že myslela nočné zmeny v nemocnici. Ale to už bolo neskoro, moja prehnaná reakcia bola na svete a ona si ju nemohla nevšimnúť.
„Hm!“ zatiahla a zachmúrila sa na mňa.
Vedela som, že je zle. Odvrátila som sa od nej a rýchlo som niečo odkladala do chladničky, len aby som nemusela čeliť jej všetko odhaľujúcemu pohľadu.
„Máš tam milenca?“
Mala som chuť začať sa hystericky smiať. Trafila klinec po hlavičke, akurát že si pomýlila miesto a čas. Milenec si chodil ku mne domov, keď jej synáčik púšťal sliny spokojnosti do vankúša. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa zbavila nepohodlnej debaty.
„Prosím ťa, čo si to o mne myslíš? Jasné že nie! Proste nočné mi tak vychádzajú a basta. Musím predsa niečo robiť!“
Moja tiráda sa asi minula účinku, lebo ten obviňujúci pohľad na mne stále visel a nechystal sa odísť.
„No keď v tom nie je iný chlap, je v tom iná žena?“
„Čože?“ zvýskla som prekvapením, takýto slovný zvrat som od konzervatívnej ženy nečakala.
„No, či nemá Daniel nejakú inú? Vieš, nedá sa nevšimnúť, že to medzi vami neklape a ja by som sa nečudovala, ak by ste už spolu nespávali. Tak je tam niekto tretí?“
Musím priznať že smer, kam sa debata uberala, by mi v inej situácii bol nechutne nepríjemný, no teraz som ho vítala ako spasenie. Ale zmienka o domnelej milenke môjho muža ma trocha rozrušila. To by bol posledný klinec do rakvy môjho zdravého rozumu. Rovno by ma mohli zababušiť do zvieracej kazajky a zavrieť do domova bláznov.
„Prečo myslíš, že ba mal mať? Ja o žiadnej neviem.“
„Len sa pýtam. Lebo vidím, že sa medzi vami niečo stalo. Von s pravdou, mne nemusíš nič skrývať.“
„Keď ja ti neviem, proste to už nie je čo bývalo. Každý máme svoju prácu a doma sa len trpíme ako spolubývajúci,“ povzdychla som si v náhlom návale úprimnosti.
„Už dávno ste mali mať dieťa! To by ste mali iné starosti a neriešili by ste svoje unudené egá.“
Tak a sme doma – pri najobľúbenejšej téme mojich svokrovcov. Túžili po vnúčati ako bezdomovci po streche nad hlavou. Pílili nám s tým uši hneď od druhého dňa, čo sme si navliekli obrúčky na prsty. Roky bežali a oni sa ich dožadovali stále naliehavejšie akoby išlo o zachovanie panovníckeho rodu.
„Neviem, či toto bude cesta…“
Svokra mi ani nedala dokončiť vetu: „Ty nevieš, ale ja viem, že to je cesta. Porozmýšľaj nad tým, pretože inak stratíš muža. Chlap potrebuje byť k žene niečím pripútaný. Ak nie je, uletí ako vták. A ver mi, najlepšou reťazou je syn. A čím viac ich je, tým je ten zväzok pevnejší.“
Nevedela som, čo na to povedať. Nemala som chuť omieľať staré známe vety o nepripravenosti nás oboch, o nedostatku peňazí a tak podobne. Toto starký nebrali ako argument a pálili do nás o to viac, o čo srdnatejšie sme sa bránili. Chcela som to prejsť mlčaním a táto taktika sa mi opäť vyplatila.
„Porozmýšľaj o tom! Ja viem, že si myslíš, že som stará a otravná, ktorá už nemá prečo ráno vstať z postele a toto by bol aspoň nejaký dôvod tešiť sa z nového dňa. Čiastočne je to tak. Ale je to aj pre vaše dobro, inak sa váš život premení na ruinu.“
Nemo som ju nechala vyrozprávať sa, pričom som zívala ako pavián. Už mi bolo jedno čo hovorí, potrebovala som sa jej zbaviť. Nutne som si potrebovala ľahnúť. Akoby vyslyšala moje tajné prosby, svokra sa po našom krátkom rozhovore pobrala domov. Ak by som vládala, tak by som si od radosti poskočila, ale radšej som namiesto toho zvolila sprchu a posteľ. V podvedomí ma strašila predstava príchodu nočného milenca, ale únava bola silnejšia ako ja. Nedbala som na obavy akokoľvek opodstatnené a zaspala som ešte skôr, ako som dopadla na voňavý vankúš.
Zase ten tlak na celom tele. V polospánku som si neuvedomovala dosť jasne, čo sa to so mnou deje. Hlavu som mala ponorenú vo vankúši, tak natlačenú, že som ledva dokázala dýchať. Tvárou som bola pootočená k spiacemu Danielovi. Vlasy som mala rozhodené ako svätožiaru. Odporný alkoholový dych ma ovieval a ešte zhoršoval už tak obmedzené možnosti dýchania. Vedela som, že je pri mne. Cítila som ho na sebe, ako ovládol moje telo a nedovolí sa mi ani hnúť. Pokúsila som sa o zúfalý vzlyk, ale bezúspešne. Odpoveďou mi bolo spokojný výraz na opitej tvári môjho manžela.
Vnímanie sa mi jasnilo len veľmi pomaly. Bezmocná som habkala po kúsku vzduchu a čakala, čo sa bude diať. Až keď som si uvedomila tlak na zadnej časti tela, pocítila som svoj zadok visiaci vo vzduchu. Kľačala som na kolenách a chrbát ohnutý v oblúku až k vankúšu, kde spočívala moja hlava. Nohy som mala rozkvačené s dostatočnou medzerou medzi stehnami. Svaly absolútne nespolupracovali s mojim mozgom a s radosťou sa nechali viesť vôľou neviditeľného milenca.
Nárazová ostrá bolesť mi vyrazila nervovými zakončeniami v konečníku. Znova a znova sa niečo hrubé a tvrdé prebíjalo k hrubému črevu. Jemná pokožka okolo análneho otvoru sa bránila proti násiliu, no márne. Votrelec sa prebil do vnútra a silou sa mi vŕtal vo vnútri. Trel sa ako bláznivý, vôbec nebral ohľad na moje nemé protesty. Suchá koža nevydržala to tempo a vznikali na nej trhlinky, ktoré sa naplnili pramienkami krvi.
Nemohla som ani plakať, ani kričať. Ostalo mi len ponížene čakať na koniec nadržaného vyčíňania. Bolesť bola neznesiteľná, nedostala som žiadnu možnosť si ju aspoň trochu vyventilovať. Agresívna rýchlosť mi trhala konečník na franforce. Aby toho nebolo málo, silu prírazov zvyšoval na maximum a ja som nemala ďaleko od toho, aby moja hlava neskončila zakliesnená v rošte držiacom matrac. Nekonečný čas sexuálneho harašenia sa naťahoval a ja som dúfala, že od bolesti omdliem. Nebolo mi to dopriate, musela som si vychutnať utrpenie až do konca. Asistovala mi pri tom spokojne chrapkajúca tvár milujúceho manžela, ktorého žena bol priamo vedľa neho opäť kruto znásilňovaná.
Tlak vo mne po najintenzívnejšom narážaní citeľne ochabol. Tvrdosť vo mne mäkla v trhaných intervaloch až úplne zmizla a otvor konečníku sa mohol vrátiť do pôvodného tvaru. Spotená bolesťou som sa zvalila na bok. Moje potláčané vzlyky sa razom dostali na povrch. Schúlená do klbka som sa triasla na celom tele pod ich taktovkou. Zranené srdce mi prudko krvácalo a jeho utrpenie zďaleka prevyšovalo to fyzické.
Po niekoľkých minútach som sa odvážila vstať. Odtackala som sa do kúpeľne, pričom som stehná držala čo najďalej od seba. Každý krok mi spôsoboval nesmiernu bolesť. Jemné kvapky krvi zašpinili posteľnú bielizeň a cestičku smerom ku kúpeľni. Vo vani som si na poranené miesto pustila prúd studenej vody. Zaštípalo ma to, ale nebolo to až také hrozné, ako ma to bolelo počas aktu. Ľadová voda mi urobila dobre. Ošetrila ranky a trošku ich aj znecitlivela. Tampónmi som si naniesla hojivú masť na potrhanú pokožku. Nebola to jednoduchá a bezbolestná operácia, ale musela som ju zvládnuť sama. Neubránila som sa niekoľkým bolestným výkrikom, ktoré som tlmila uterákom v zuboch.
Bola som psychicky na dne a bála som sa ísť spať. Nikdy za mnou síce neprišiel viackrát za noc, ale aj tak som bola vydesená predstavou postele a spánku v nej. Cítila som sa stratená a uväznená v moci posadnutého sexuchtivého démona, ktorého som kedysi nazvala naivne orgazmatickým anjelom. Teraz toto pomenovanie znelo riadne ironicky a nebiť bolesti na zadku, aj by som sa tomu zasmiala. No namiesto smiechu prišiel znova liečivý plač, ktorý slzami vyplavoval bolesť z môjho vnútra von.
Vyplakaná a ošetrená som sa potichu presunula do prázdnej kuchyne. Jedine mesiac prejavoval akú takú známku života mimo zhasnutých domov v okolí. Beznádej sa krížila so sebaľútosťou a sebaspytovaním, pomocou ktorého som chcela identifikovať vinníka. Stále som sa ale vrátila k samej sebe ako jedinej príčiny svojich útrap. Ak by som si ho nepripustila od začiatku k telu, nesedela by som teraz s roztrhaným zadkom sama hlboko v noci v kuchyni a nerevala do utierky na riad.
Problém s nočnou agresiou som sa pokúsila vyriešiť najjednoduchším spôsobom, na aký som prišla. Rozhodla som sa prestať spávať v noci, čo vôbec nebolo jednoduchou úlohou. Nočných zmien bolo neporovnateľne menej ako ranným a poobedných, nie to ešte voľné dni, ktoré som nemohla celé prespať a noci prebdieť. Aby si Daniel nič nevšimol, chodievala som spávať s ním, ale hneď ako som spozorovala, že zaspal, odkradla som sa do kuchyne, kde som sa snažila prežiť noc bez ujmy.
Prvé noci sa mi to darilo uskutočňovať pomerne úspešne. Čerstvé spomienky na násilie a stále poranená pokožka na konečníku mi dodávali silu nepodľahnúť pokušeniu prespať noc ako každý normálny smrteľník. Strach z nočného návštevníka bol čím ďalej, tým väčší. Rany na duši sa hojili o to ťažšie, že som si ich musela liečiť sama a nemala som nikoho, kto by mi s tým pomohol.
No ponocovanie sa odrazilo na dennom živote. Spánok cez deň nie vždy prichádzal v úvahu, mávala som kopec iných povinností, či v práci alebo doma. Únava sa stala mojím každodenným spoločníkom. Chradla som ako fyzicky, tak aj psychicky. Daniel sa ma začal strániť ešte väčšmi ako doteraz. Je pravdou, že ja sama som ho od seba odtláčala, pretože som sa pred ním cítila nečistá a opovrhnutia hodná. Primár oddelenia ma vyzýval, aby som si zobrala dovolenku a dala sa dokopy. Ja som ho nepresvedčivo presviedčala, že je všetko v poriadku a len bohvie, akým zázrakom som v práci nespôsobila nijakú tragédiu.
Bojovala som proti svojmu telu podpornými liekmi, ktoré načas pomohli. Ale nič netrvá večne a každý raz bude musieť splatiť svoj dlh voči prírode. Stalo sa teda aj to, čoho som sa najviac obávala. Zaspala som v noci za stolom v kuchyni, keď som tam čakala na príchod rána. Samozrejme že nočný návštevník nenechal na seba dlho čakať. Našťastie môj čerstvo uzdravený konečník nechal na pokoji, jeho zlostný sexuálny výbuch si odniesla vagína, ktorá ma bolela ešte hodnú chvíľu po tej noci.
Snažila som sa zo všetkých síl vyhnúť sa spánku cez noc, ale ten si predsa našiel cestičky ako ma ovládnuť. A s ním prichádzal aj votrelec s neutíchajúcim apetítom po mojom tele. Čím viac som sa mu snažila odoprieť potešenie vybúriť sa na mne, tým viac sa mstil za premrhané noci, keď som sa mu vyhýbala. Ja som si na pamiatku divokých nocí odnášala jazvy na intímnych miestach. Zúfalstvo, ktoré ma zvieralo stále tuhšie vo svojom náručí, ma ubíjalo. Už som bola len slabou karikatúrou samej seba. Hnusila som sa sebe a nevládala som sa na seba pozerať ani v zrkadle.
Najviac ma mrzelo, že ma Daniel začal úplne ignorovať. Teraz, keď som potrebovala oporu, sa mi aj ten najbližší človek obrátil chrbtom. Nespávali sme spolu, takže nemohol visieť modriny, ktoré sa mi pravidelne objavovali na vnútornej strane stehien. Nemohol však nevidieť ľudskú trosku, ktorá s ním bývala pod jednou strechou a kedysi jej sľuboval večnú lásku. Ostala som úplne sama s duchom bez hmoty a duše, ktorý bol mojím otrokárom.
V jeden deň sa objavil doma Daniel s nezvyklou správou: „Dostali sme s chlapmi rýchlu zákazku niekde pri Kodani. Mal by som tam stráviť minimálne jeden mesiac. Je tam veľa roboty, takže sa bude makať šesť až sedem dní v týždni. Domov sa dostanem, až tam skončíme.“
Takúto dlhú reč som od neho už dávno nepočula. Prekvapilo ma to, ale nezapôsobilo. Keďže sme si už boli úplne cudzí, jeho dlhodobú neprítomnosť som nebrala ako tragédiu. Správu som prijala s pokrčenými plecami a želaním všetkého dobrého. Za pár dní sa zbalil a odfrčal ďaleko na sever zarábať peniaze. Ostala som sama tak, ako som bola sama aj doteraz.
Slnko už zašlo za strechy protiľahlých domov a ja som stále zvierala indigovú šatku namiesto amuletu pre šťastie. Utrela som si vyšlú slzu a obrátila hlavu k hodinám na nočnom stolíku. Spomienky na mňa doľahli ako oceľový plát a tlačili ma do temných myšlienok. Netrpezlivo som očakávala tento deň, ktorého som sa tak bála a zároveň vítala, pretože ma mohol oslobodiť od predošlých trápení. Dúfala som, že sa stane bránou vedúcou k novej, lepšej kapitole nášho života.
Po šiestich týždňoch bez manžela som ešte stále úplne nedozrela na závery, ku ktorým som došla počas jeho neprítomnosti. Jeho odchod mi pomohol otvoriť oči a uvedomiť si ťaživú pravdu, ktorej som sa tak dlho bránila uveriť.
Po Danielovom odchode do Dánska som pokračovala v Odysey nespatia počas nocí len pár dní. Jeden deň na rannej šichte som sa po obednej pauze zrútila únavou a primár ma poslal z práce preč s varovaním, že ak sa nedám dokopy, odídem nastálo. Chcel ma poslať aj na vyšetrenie k psychiatrovi, našťastie sa mi podarila vyhovoriť mu to. Zbitá a zahanbená som sa odvliekla domov a vyčerpaná som sa zrútila do postele.
Bez ujmy som prespala celú noc a do dňa som sa prebrala až niekedy v polovičke dopoludnia. Ten deň som bola svieža ako už dávno nie a konečne som sa aj najedla s chuťou medveďa po zimnom spánku. Celý deň som sa venovala sebe a radostiam, ktoré si vieme mi ženy užiť len vtedy, keď muž zmizne na celý deň z domu. Krásny deň uzatvoril príchod večera a strach z prichádzajúcej noci sa vrátil. Vydržala som zo sebazaprením byť hore dlho do noci, ale spánok ma prekvapil v obývačke na kanape, kde som ležala zabalená v deke pred televíziou.
Zobudila som sa až so slnkom a úsmevom na tvári. Celú noc ma sprevádzal krásny sen z detstva, keď som ešte verila na duchov – ochrancov, víly a Ježiška. V ňom ku mne pod rúškom noci prichádzala tajomná bytosť a ja som ju kŕmila svojimi vlasmi, ktoré ostali na hrebeni po večernom česaní. Ona sa mi odmenil tým, že ma strážila celú noc pred temnotou, ktorú so sebou priniesli hviezdy a mesiac. Čudné na tom všetkom bolo to, že sa mi tá ohyzdná bytosť nebridila, prejavovala som jej rovnakú náklonnosť ako susedovmu šteniatku, ak nie dokonca väčšiu.
Odvtedy som do postele chodila večer čo večer bez obáv. Za pár týždňov som nabrala stratené kilogramy, modriny na stehnách a hlave sa zahojili. Vačky pod očami sa taktiež porúčali do ríše zabudnutia a zo zrkadla konečne na mňa hľadela spokojná a vyrovnaná žena, ktorú som poznala kedysi. Až teraz som si uvedomila, ako som zanedbávala domácnosť. Prach na nábytku bol všade, kuchyňa si pýtala kompletné vyčistenie a zvyšok bytu vrátanie ocápaných okien na tom nebol o nič lepšie. S vervou som sa pustila do upratovania, prania a zútulňovania nášho príbytku. Táto činnosť mi príjemne vyplnila čas, čo som dostala od primára na zotavenie sa.
Len s bolesťou v srdci to nebolo tak jednoduché. Šrámy spomienok sa zaryli veľmi hlboko do mojej duše a pred každým osamelým večerom vyplávali na povrch, aby mi sa mi pripomenuli. Vtedy ma pochytila melanchólia sprevádzaná plačom a sebaspytovaním. Ešte že dni som mala vyplnené činorodou prácou, ktorá ma odvádzala od nepríjemných myšlienok na moje poníženie a násilie páchané tajomnou silou.
Návrat do práce sprevádzali obdivné pohľady kolegýň a kolegov, ktorí mi blahoželali k spätnej premene na starú dobrú a najmä večne vysmiatu sestričku v belasej uniforme. S nevídanou chuťou som sa pustila do svojich povinností a uľahčovala som pobyt pacientov na oddelení najviac, ako som vládala. Odmenou mi bol dobrý pocit a spokojný spánok počas nocí, prípadne dní po nočnej zmene.
No čas príchodu Daniela sa blížil a mnou lomcoval nepokoj. Uvedomila som si so šokujúcou istotou jedno, ten duch nebol hocikto. Sprevádzal ma každým dňom aj vo svojom fyzickom tele – nebol to totiž nik iný, ako môj manžel, ktorý si takto astrálne plnil svoje manželské povinnosti. Preto nemal potrebu fyzického kontaktu so mnou. Vybúril sa na mne v noci pomocou svojho nehmotného tela a potom nemal potrebu láskať si ma počas bdenia.
Nevedela som si síce odôvodniť presne, ako to všetko fungovalo, ale potreboval mi byť na blízku. Až teraz som si spojila zdanlivo nesúvisiace skutočnosti. Vždy, keď odišiel na pár dní za prácou z domu, duch ma nechal na pokoji a aj v tých časom na začiatku, keď som si jeho spoločnosť užívala, sa neobjavil. Dokonca som sa ho snažila umelo vyvolať, ale nič nepomáhalo a ja som sa smutná prevaľovala bez nočnej košeli celú noc na posteli. Nijak som si to vtedy nespájala s manželovou neprítomnosťou.
Ďalšou nemenej podstatnou skutočnosťou bol alkohol, ktorého si Daniel zvykol dopriať po večeroch viacej. Keď mal takto vypité, jeho duch omámený výparmi sa stával agresívnym zverom, ktorému išlo len o to uspokojiť si svoje chúťky. A pravdou bolo, že si vypil čím ďalej, tým viac a častejšie. A to stupňovalo jeho drsnosť v sexe, ktorého výsledkom boli moje znásilnenia. Chlípnosť, ktorej by sa inak v reálnom živote nedopustil, teraz prepukla vo svojej plnej sile v jeho predstavách.
Poznanie mnou otriaslo ako zemetrasenie. Milovaná bytosť ma dokázala beztrestne przniť počas toho, ako si spokojne odfukovala do vankúša. A mala sa vrátiť za chvíľu domov, aby pokračovala vo svojom ťažení za mojím telom. Strach, hnus a hrôza mi postavil do pozoru všetky chĺpky na mojom hladkom tele. Horúčkovito som rozmýšľala nad spôsobom, ako čeliť tejto skutočnosti. Ako sa s tým mám vyrovnať? Ako mám zabrániť tomu, aby v tom pokračoval? Tieto otázky boli hlavnou témou dňa, zatiaľ čo nevytúžený návrat manžela domov sa blížil raketovou rýchlosťou.
Otázkou zostávala jedna podstatná vec, ktorej odpoveď bola kľúčová v našom vzťahu do budúcnosti. Bol si vedomí toho, čo robí počas spánku? Alebo to bolo len niečo z jeho temného vnútra, čo nevedel ovládnuť a vybíjalo si svoj sexuálny chtíč takýmto spôsobom, keď sa mu to nedostávalo prostredníctvom fyzického tela? Alebo ešte lepšie by stálo za to pýtať sa, či jeho bdelé vedomie dopustí tieto útoky na moje telo. Ak by na poslednú otázku znala odpoveď NIE, musela by som urobiť všetko pre to, aby som zachránila manželstvo.
Indigová šatka zapletená do mojich prstov ma svojím zvláštnym spôsobom upokojovala a dodávala mi silu. V hlave som si postupne usporiadala všetko, čo som vedela a rozhodla sa zabojovať v prvom rade o svoje zdravé manželstvo. Nechcela som prísť o Daniela, ale zároveň som nechcela byť terčom jeho neukojiteľných zvrátených chúťok. Neodbytne som sa zaoberala otázkou manželovej vedomej duševnej participácie na násilí, ktorého sa dopúšťal. Kľúčová odpoveď neprichádzala a ja som vedela, že sa ju nedozviem inak, ako konfrontáciou s manželom.
V duchu som samu seba presviedčala, že všetko, čo sa stalo počas krutých nocí, nebola vôľa Danielova, ale nejakej temnej sily, ktorá ho ovládala počas spánku a dovolila mu zmeniť sa na násilníka. Poučená minulosťou som však musela ísť na vec opatrne, aby som sa opäť nezamotala do osídel zlých síl, ktoré ku mne prišli najprv ako anjel a až keď bolo neskoro, prejavili svoju diabolskú povahu naplno. Teraz som nesmela pripustiť nechať sa zviesť touto cestou.
V hlave mi stále zneli slová mojej svokry a ja som jej nechcene musela dať za pravdu. Musím na to ísť cez dieťa. Ale začať musím od úplného začiatku a obnoviť regulárny vzťah s manželom, kde nesmie chýbať ani pravidelné oduševnené milovanie. Tak sa nám po čase, keď si budem istá jeho nevinou, podarí splodiť potomka a zároveň odbremením Danielovu dušu od sexuálneho strádania, takže sa už nebudem musieť báť nočných návštev jeho zvráteného duchovného tela. Dúfala som, že toto je tá cesta, ktorá ma dovedie k šťastiu.
Inak budem musieť odísť. Nie postupne, ale naraz. Zbaliť sa a zmiznúť bez rozlúčky, pretože ak by nočný návštevník odhalil moje úmysly, takmer s istotou som vedela, že by sa mi pomstil tým najkrutejším spôsobom, akým by bol schopný. U nikoho by som nemohla hľadať pomoc a pochopenie. Nik by mi aj tak neuveril, že ma znásilňuje astrálno môjho vlastné manžela, zatiaľ čo on sám pokojne spí vedľa mňa.
Začula som štrngot kľúčov vo dverách. Môj osud sa pomaly napĺňal a ja som vedela, že dnešná noc bude tá, ktorá mi dá odpoveď na otázku, kam sa poberie môj život a sním aj Danielov. S napätím som naklonila hlavu za zvukom v temnejúcom byte.
Peter Kalva
