Tancuj! – Katarína Soyka

Podivná predtucha jej náhle zovrela hrdlo. Starý rozheganý autobus si naposledy odchrchlal a zastal. Na konečnú to bolo ešte ďaleko, ale ako vždy, viezla sa už len ona a ujo Jožko, šofér služobne starší ako autobus sám, v svojej kategórii vyslúžilci.

Ujo niekoľkokrát skúsil kľúčom prehovoriť dožívajúcu mašinku, no nenašli spoločnú reč.

„E-e-e-e,“ autobus plačlivo odmietal naskočiť.

„Nepôjde to, Jarmilka,“ vzdal to.

Obaja teda vystúpili. Chvíľu si postáli pri borovici, Jožko pofajčieval a premýšľal.

Darmo budeme vystávať, nikto nepríde.

Nadvihol si baretku a poškriabal sa na zátylku. Odhodil ohorok.

„Zídem, hádam, do dediny,“ odpľul si bokom a pozrel sa Jarmilke do očí. „Nikto nepríde, mal som parkovať doma. Ani nezistia, že som nedošiel. Zajtra je sobota. Kto by im povedal?“ Zahľadel sa na cestu, ktorou prišli. Ďaleko je to. Kým zíde, bude noc.

„Môžeš sa pridať,“ navrhol zo zdvorilosti. Vedel, že nepôjde. K nej domov bola cesta lesom kratšia ako do dediny. A kam by aj chodila? Koho by zháňala, aby ju zaviezol na samotu? Dedinčania sa tmavého lesa báli. Všetci sa čudovali, keď tam po smrti rodičov zostala bývať. Ona bola zvyknutá.

„Ááále kde!?“ odmietavo hodila rukou a zavrtela hlavou, presne ako očakával.

Lenže na hrudi ju tlačila zvláštna úzkosť. Často sa túlala po lese. Aj do tmy sa vybrala nabrať raždia, ak bolo treba. Dnes sa necítila vo svojej koži. Les jej voľačo našepkával.

„Domov pôjdem. Rovnako si zájdeme,“ nasilu sa usmiala, aby ich oboch posmelila.

Starý šofér sa aj nadýchol, že čosi povie, nakoniec len prikývol a otočil sa na odchod.

Chvíľu sa opierala o strom a hľadela za ním. Ozaj mala chuť sa rozbehnúť a pridať sa k nemu. Lenže načo sa trepať do dediny?!

Nabrala dych a odvážne zišla z kameňmi vysypanej cesty do lesa medzi stromy, na mäkkú pôdu pokrytú nánosom ihličia. Dnes uvíta, ak čím prv dorazí domov.

Pofúklo trochu, golier bundy si vytiahla vyššie na krk. Aj tak ju striaslo. Ani nie od zimy, skôr nevysvetliteľnou obavou.

Nevdojak sa obzrela. Kto by sa do noci túlal po lese! Upokojovala srdce, ktoré sa jej dralo z hrude. Stromy a kry odrazu akoby boli cudzie, akoby ich vôbec nepoznala. Necítila známu blízkosť, len cudzotu a odťažitosť. Mala to tu poznať. Neraz sa vybrala lesom do dediny, autobus chodieval zriedka.

Zastala. Blúdila pohľadom po okolí, hľadala záchytný bod.

Otočila sa na mieste. Nastalo podivné ticho. Vietor, ktorý sa doteraz opieral do konárov a šušťal kríkmi, sa vytratil. Ochladilo sa, všetok pohyb sa zastavil. Les ju sledoval neosobne, nemo dával najavo, že k nej nič necíti.

„Len pokoj,“ povedala si nahlas, potrebovala počuť ľudský hlas.

Plytko dýchala. Obavy jej stláčali bránicu. Počkala, kým sa trochu uvoľní a dych sa zasa prehĺbi.

„Dobre,“ pochválila sa.

Opäť sa porozhliadla, tentokrát na okraji lesa rozpoznala kamenistú cestu, od ktorej sa odklonila.

„Fú,“ spokojne si vydýchla a vybrala sa zasa napred lesom.

Podivný pocit ju tlačil do chrbta. Ramenami sa kĺzal neurčitý strach, nahadzoval za krk zimomriavky. Akoby ju niekto sledoval. Cítila cudzí pohľad.

Začula kroky. Konáriky zapraskali niekde za ňou, ale keď spomalila a zastala, ostalo ticho. Obzrela sa, nikde nikto.

Možno zviera! Prehovárala sa.

Odhodlane znovu vykročila. Les zhustol, nespomínala si, žeby niekedy bývali vetvy tak nízko. Ani ťahavé výhonky malinčia nezvykli vytvárať nepriechodnú hrádzu, teraz sa jej spletali pod nohami, držali ju namieste. Predierala sa nimi, tŕne sa niekoľkokrát bolestne zabodli až do kože. Konáre sa nakláňali ako živá bytosť, zlomyseľná a zlá. Ťahali ju za vlasy, šľahali do tváre, zjavovali sa znenazdajky. Zúfalo, skoro s plačom, ich rozrážala holými rukami. Niektoré sa jej ako naschvál zamotávali do vlasov, aby ich vytrhávali v chumáčoch.

Nebolo to v poriadku, ale nechcela sa nad tým zamýšľať. O to zúfalejšie si nastavovala dlane pred tvár a dvíhala nohy v súboji o každý krok. Na niektorých miestach látka nohavíc povolila, ktorýsi bodliak jej vytrhol kus šnúrky z topánky.

„Šaliem,“ pomyslela si, no radšej ešte pridala do kroku.

Potkýnala sa a znovu vstávala, pridávala do poklusu a zasa sa potkýnala, až napokon nezadržala nevyhnutný pád. Našťastie včas nastavila dlaň, aby aspoň zmiernila dopad.

Na malú chvíľu ustrnula ako bežec na štarte, pripravený vyraziť na beh o život. Nehýbala sa. Aj les sa zlomyseľne zastavil, zvedavý, čo bude pokračovať.

Napäto počúvala ticho navôkol, zlovestné, pripravené na útok.

Pomaly sa zdvihla a opäť sa pohla. Lenže korene a konáre akoby sa pohli spolu s ňou. Rozhýbali sa, aby jej ubližovali.

Zavial studený vánok, prefúkol jej vlasy, za chrbtom opäť niečo zapraskalo. Ťažký krok neznámeho sa k nej hlučne približoval. Neobzrela sa, už si nemyslela, že niekoho uzrie. Pridala do kroku, aj do poklusu. Niečí zrýchlený dych bežal s ňou.

„Nie, takto nie!“ napomenula sa a zastala. Obzrela sa.

Temnota zvečerievania sa k nej očividne posúvala, zahrýzala sa do lesa, istá si svojím každodenným víťazstvom, postupne z neho ukrajovala. Mala poraziť deň a bola si toho vedomá. Stromy aj paprade halila do čierneho.

Smutný bude dnes večer, vetvy zakvílili vo vetre.

Jarmilka pár krokov ustúpila. Nechcela tmavej pani nastavovať chrbát. Kráčala vzad, hoci tušila, že neujde. Určite ju pohltí. S každým krokom sa natočila, aby sa uistila, že ide správnym smerom.

Už aby som bola doma!

Doma ju nikto nečakal. Nikto, komu by vyrozprávala, čo zažila. Napriek tomu verila, že známy príbytok ju prichýli v milosrdnej náruči.

Tvárila sa, že nepočuje kroky za sebou. Opatrne kládla nohu pred nohu, nedovolila koreňom, aby ju dohnali k besnému úprku.

Vietor zasvišťal, posmieval sa jej. Tancoval s vetvami svoj bezohľadný tanec.

Zacítila, akoby jej niekto uštedril buchnát do chrbta. Veľmi reálny fyzický úder. Teda niekto sa s ňou naozaj pohráva! Prudko sa zvrtla.

Nikde nikto. Temné okolie pred ňou schovávalo vinníka.

Nikto tu nie je! Presviedčala sa v duchu. Možno vetva. Zrejme sa jeden z konárov odrazil. Treba ísť ďalej.

Pohla sa vpred. Zmätene hľadala správny smer, stratila orientáciu.

Toto nie je cesta domov!

Od strachu sa otočila okolo vlastnej osy.

Kam som zašla?

Toľko sa zaoberala zúrivými konármi, až zišla z cesty! Ako mohla poblúdiť? V lese sa vyzná.

Nie, tamto! Zazdalo sa jej, že pred sebou vidí známy práchnivý peň. Vybrala sa k nemu.

Dych prenasledovateľa sa zrýchlil, pustila sa do behu. Neustále sa obzerala, počula ho tak blízko, ibaže nikoho nevidela. Šero sa pohrávalo s jej mysľou, stromy vytvárali netušené siluety, ktoré sa hýbali, pobehovali od stromu k stromu, ale keď zastala, aby sa presvedčila, schovávali sa za kmene.

Znovu sa pustila do behu, práchnivý peň bol pred ňou v rovnakej vzdialenosti, akoby ani o krok nepostúpila.

Musím k nemu zájsť. Tam sa vydýcham a rozhodnem ako ďalej.

Do chrbta dostala ďalší buchnát, silnejší. Nezastala, naopak, pustila sa do šprintu.

Vetva! Presviedčala sa proti logike.

A ďalšia, ešte silnejšia! Obzrela sa, nikto ju neprenasledoval.

Bežala ako o život, lenže ďalší buchnát si ju napriek tomu našiel, skoro ju zrazil na zem. Prudko zastala a otočila sa.

„Jožko?“ dostala zo seba pomedzi výdychy, keď sa snažila rozoznať sivú siluetu.

Nevidela tvár, spoznala len baretku.

Ticho stál, nič nehovoril.

„Rozmysleli ste si to?“ pokúsila sa nadviazať rozhovor.

„Hej,“ ozval sa s čudne priškrteným hlasom. „Navždy,“ zasmial sa, až jej hrôza prešla korienkami vlasov.

„Trochu sa túlam,“ zašepkala nesmelo. „Zotmelo sa. Nie som si istá, či neblúdim,“ posmeľovala sa hlasnejšie. Je to predsa Jožko, určite jej pomôže. „Nemáte…“ nedokončila.

Jožko zdvihol ruku, mal v nej lampáš, svietilo sa v ňom.

„…svetlo,“ dodala úplne potichu a s úžasom sledovala starého známeho.

Jeho bledá tvár sa k nej natočila, ale nepozeral sa na ňu. Oči mal zavreté. Naopak miesto, kde mali byť ústa, bolo otvorené, čierne. Ako vykrojený melón formovalo strašidelný bezzubý úsmev.

„Jožko, čo sa vám stalo?“ plač jej pretriasal slová, o krok ustúpila dozadu.

„Zatancoval som si,“ rozrehotal sa. Nepríjemne, hrozivo.

Vykrojený melón sa zväčšoval a zaberal stále väčšiu časť Jožkovej tváre.

„Zatancuješ si aj ty?“ opýtal sa škodoradostne a povýšenecky.

Jarmilka krútila hlavou a stále ustupovala.

„Mám ti svietiť?“ opýtal sa Jožko ústami, ktoré sa nehýbali. Možno z nich ani nevychádzali tie slová. Postúpil pár krokov bližšie k Jarmilke.

„Nie. Nie…“ cúvala pred ním krútiac hlavou, slzy jej zalievali líca.

„Nie?“ melón už zabral polovicu tváre, takže časť, kde mali byť oči a baretka sa vznášali osvetlené lampášom, úplne oddelené od tela. „Že nie?“ smial sa ďalej, až sa zadúšal. Černota pohltila baretku, požierala telo a nakoniec zachvátila aj ruku. Chvíľu sa lampáš vznášal vo vzduchu sám, potom blikol a zmizol.

Dievčina osamela. Svetlo, ktoré sa náhle stratilo, dalo vyniknúť temnote, do ktorej sa okolie ponorilo.

„Jarmila,“ ozvalo sa jej spoza chrbta. Ženský hlas.

Strhla sa.

Márne sa obzerám. Sú to akési podivné vidiny. Možno ich sama vytváram od strachu. Snažila sa prinútiť zdravý rozum, aby jej konanie dostal pod kontrolu.

Kde asi bol ten peň? Zahľadela sa pred seba do tmy. Temnota bývala v lese úplná. Kraľovala navôkol, nebolo vidieť ani na krok.

Asi tam! Vyrazila predpokladaným smerom. Nesmela zastať na mieste, panika by ju úplne ovládla.

„Jarmila,“ niekto na ňu volal. Bolo ich viac. Všetečné hlasy žien.

Ignorovala ich a kráčala vpred.

Zapraskalo raždie. Tentokrát akoby sa približovalo hneď niekoľko osôb hádam zo všetkých strán. Pridala do kroku, zamotala sa do úponkov niečoho ťahavého a spadla na koreň. Zaboril sa jej do dlane. Rukou prešla bolesť, pustila sa jej krv.

„Jááármilááá,“ naťahovali ženské hlasy šeptom. Posmievali sa jej.

Sedela na zemi, temnotou oslepené oči nevideli na krok.

Odkiaľsi sa objavilo drobné svetielko. Svätojánska muška. Jarmilka sa potešila.

Odrazu sa k muške pridala ďalšia a ďalšia. Stáčali sa okolo seba, stále rýchlejšie. Už vytvorili hustý roj a ich tanec formoval špirálu, ktorá náhle vybuchla ako ohňostroj. Svetielka Jarmilu obkolesili.

Niečo ju potiahlo za ruku. Aj za druhú. Vytiahli ju zo zeme, stále nikoho nevidela, len svetielka. Cudzie neviditeľné ruky ju bezohľadne poťahovali zo strany na stranu a sácali ju od dlaní k dlaniam.

„Prestaňte!“ okríkla prázdnotu pred sebou.

„Prestaňte!“ výsmešne po nej zopakoval cynický ženský viac-hlas.

„Jarmilááá,“ rozospievali sa roztopašne a vytáčali ju v piruetách.

Zazdalo sa jej, že vidí bielu hmlu. Vznášala sa vo vzduchu ako závoj. Potom ďalší. Svišťali jej okolo tváre a vždy, keď sa priblížili, sprevádzal ich ženský sarkastický smiech. Závoje sa spájali do šiat bez tela. Lietali vzduchom ako strigy na metle. Áno, tak ich vnímala.

„Poď si s nami zatancovať!“ pred tvárou sa jej zjavila tvár bez očí a úst, museli k nej patriť šaty z hmly, ktoré ju schmatli a vyhodili do vzduchu.

„Niééé!“ kričala Jarmilka, keď strmo padala dole.

Tesne nad zemou ju za nohy schmatla ďalšia priesvitná bytosť. Tentokrát videla aj jej vlasy, rovnako biele ako svetielka.

„Tancuj, dievča, tancuj!“ škriekali lietajúce šaty a temné ruky si ju podávali a vláčili tesne nad zemou.

„Nechajte ma!“ bránila sa Jarmilka, ale jej hlas zanikal v divom smiechu a svišťaní priesvitných šiat.

Potom ju spustili na zem a vynorili sa z tmy. Strapaté, priesvitné bytosti v šatách z hmly.

„Zatancuj si so mnou, Jarmila,“ priskočila k nej jedna a stiahla ju k sebe za ruku.

„Nie, so mnou!“ strhla ju druhá, až Jarmilku zabolelo v lakti.

„Moja bude!“ naťahovali sa o ňu a vláčili ju po ihličí.

Z diaľky sa ozvala strašná hudba. Zlovestné bubny, ktoré neustále zrýchľovali tempo. Divožienky dupali do rytmu a pohadzovali si Jarmilku. Podošvy topánok jej povolili, chodidlá zalievala krv, ruky si takmer necítila, vybuchovali v ťažko vysvetliteľnej bolesti. Hlava nevládala bojovať s odstredivou silou, odvisla dozadu, ústa otvorené. Oči vyvalené pred seba, neschopné uveriť, čo vidia, prestali sledovať okolie.

Znovu ju vyniesli ku konárom stromov, dostali ju nad les.

Tam si Jarmilka uvedomila, že je biely deň. Vidí stromy, rozoznáva konáre a hľadí na svoj domček, opustený a zarastený malinčím.

Takto som ho predsa nenechala!

Poobzerala sa okolo seba. Hudba stíchla, hlasy z jej hlavy sa stratili. Vznášala sa vo vzduchu a pomaličky s obavami sa spúšťala dole po vetvách ihličnatého stromu.

Šťavnatý zelený les zvučal čvirikaním vtákov, šušťal pohybom lesných zvierat a zurčal horskými potôčikmi.

Vznášala sa pomedzi stromy, papradím si prebíjala cestu k domovu.

Okolie zarástlo trávou, na okeniciach sa rozvetvili pavučiny.

Dom zíval prázdnotou, v čiernych oknách dávno vyhasol všetok život.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *