Kozmos zapadnutý hlboko v našej pamäti
Slovo zbierka sa pre knihu Antona Stiffela Zabudnutý vesmír celkom hodí – poviedky do nej nazbieral postupne počas takmer dvadsiatich rokov tvorby. No zároveň je takéto pomenovanie nedostatočné. Príbehy v tejto knihe sú viac než len pozhŕňané texty. Spája ich svet, v ktorom sa odohrávajú, postavy s navzájom prepletenými osudmi i atmosférická poetika sálajúca z každej stránky. Viac by sa knihu hodilo označiť za voľný epizodický román, súdržný formou i obsahom.
Preto sa mi vidí zbytočné paprať sa v jednotlivých poviedkach, skôr sa sústredím na celkovú koncepciu knihy a jej sveta. Lepšie tak vyniknú významné črty, ktoré odzrkadľujú osobitosť Tonovho autorského prístupu.
Vesmír a budúcnosť
Autorovým prvým esom je očarenie kozmickými diaľavami. Tiež som podobne postihnutý, neviem sa nabažiť hviezdnatej oblohy a mesačného svitu. Príbehy Zabudnutého vesmíru vo mne rozozvučali túžbu putovať nesmiernymi končinami kozmu, skákať po hviezdnych sústavách a objavovať neznáme planéty. A zároveň ponúkli dostatok poživne, aby môj hlad po potulkách nekonečným priestorom aj zasýtili.
S presunom v priestore úzko súvisí aj pohyb v čase. Keďže najjednoduchšie riešenie býva najspoľahlivejšie, príbehy sa odohrávajú sa v budúcnosti, do ktorej ľudstvo dospelo po ceste dláždenej technickým pokrokom. S duchovným rozvojom to tak priamočiaro nejde, ten býva skôr vlečeným bremenom, no i tak sa na ňom prejdená cesta nemôže neodraziť. Jedno, kam ho zavedie.
Nechal som sa teda preniesť do strateného výhonku ľudskej civilizácie zvaného Staničný systém. V sústave bez jedinej obývateľnej planéty ľudia dokážu existovať len v útrobách kozmických staníc. Tam žijú svoje životy, nadväzujú vzťahy a vedú vojny. Pravým protipólom je Letná planéta, raj ukrytý v nedostupnom zákutí, možno uzavretý vo svojom vlastnom vesmíre. Pomedzi osudy týchto dvoch svetov sú porozsýpané čriepky príbehov z iných miest a iných časov, ktoré obohacujú a rozvíjajú vyznenie knihy.
Technofília
Zrkadlovým odrazom náklonnosti k rozľahlému vesmíru je zaujatosť technickými výtvormi. Tono Stiffel je nadšencom vedeckého výskumu i jeho praktického využitia. Preto sa v príbehoch stretneme s vedou a technikou v najrôznejších podobách: od zákonov priestoru i času, fyziky hviezd a planét, technológií kozmického putovania i osídľovania, cez kremíkový život umelej inteligencie, virtuálne reality, po genetiku a nanotechnológie. Ba nechýbajú ani mimozemské magické zariadenia, len malý krôčik vzdialené od nadprirodzených divov.
Všetky tieto technické komponenty sú starostlivo vmontované do deja a často tvoria kľúčový prvok zápletiek, hoci občas čitateľ potrebuje na ich prelúskanie porovnateľne veľa nadšenia, ako mal autor pri písaní. Každopádne treba oceniť ich uveriteľnosť a realistický základ, ktorý texty chráni pred vŕšením pseudotechnických termínov použitých len preto, že znejú cool a smrdia po ionizovanom vzduchu a kožených bundách kozmickými vetrami ošľahaných chlapov.
Melodráma
Ak by som mal k zbierke poskladať soundtrack, namiešal by som ho z operných árií a rockových balád. Nielen kvôli tomu, že väčšina poviedok spadá do žánru vesmírnej opery. Z podstaty príbehov vyviera romantizmus sústredený na primárne témy – ohrozenie života (od jednotlivca po celé ľudstvo), záchrana i obetovanie sa, hľadanie lásky a odlúčenie.
Štýl rozprávania sa pritom vyhýba prepiatemu pátosu romantického hrdinstva i prisladenému sirupu červenej knižnice. Nie je ani filmovo vizuálny, vynecháva nepriestrelných supermanov trúsiacich drsné hlášky. Dokáže byť vecný, niekedy až kruto priamy. Ako podomácky destilovaná pálenka, v hrdle zaškriabe, no potom ľudsky zahreje aj rozclivie.
Mužských hrdinov si autor vyberá zásadne zo šedého priemeru, spomedzi nevýrazných chlapíkov vrastených do každodennej všednosti, bez superhrdinských schopností, ba takmer bez charizmy. Vytrhne ich zo stereotypu a len tak hodí do mlynčeka vesmíru, techniky a (ne)ľudskej civilizácie, aby z nich vycedil kvapky dobra i zla, ktoré v sebe ukrývajú.
Ženské postavy sa od mužských tak výrazne líšia, že si zaslúžia samostatnú zmienku.
Osudová žena
Žena a láska sú v príbehoch Zabudnutého vesmíru nerozlučne spojené. Zápletky sa poväčšine sústreďujú okolo vznikajúceho či rozvíjajúceho sa citového vzťahu dvoch postáv, hoci nie vždy je tento vzťah hlavným hýbateľom deja. Vrcholnú formu vzájomného puta môžu dvojice dosiahnuť na Letnej planéte, kde mimozemská Brána poznania umožňuje priame mozgové prepojenie muža a ženy a tým doslova zhmotňuje ich vzájomný cit.
Muži a ženy pochádzajú z odlišných planét – doslovný význam porekadla však nie je najdôležitejší ani vo vesmírnej opere. Ženské hrdinky sú zahalené závojom tajomnosti, nie preto, že by niečo zámerne skrývali, vyplýva to z ich prirodzenej podstaty. Úlohou mužských protihráčov je postupné, nikdy nekončiace odhaľovanie tohto závoja. Spoznávanie ženy sa podobá prieskumu cudzej planéty, ktorú síce bádatelia poznajú podľa fotiek z obežnej dráhy, ale až priame dotyky im odhalia kúsok z jej skutočnej podstaty.
No dotýkať sa žien je ešte riskantnejšie než vesmírnych telies. Hoci si muži môžu navrávať hocičo, od planéty sa sotva dočkajú iného citu než ľahostajnosti. Nanajvýš im napomôže k samovražde, ak nebudú brať vážne jej pravidlá. Od ženy je ľahostajnosť tou najbezpečnejšou emóciou, v ktorú môže skúsený muž dúfať. Zvlášť, ak ide o osudovú ženu.
Práve osudovými ženami sa to v príbehoch Zabudnutého vesmíru priam hmýri. Osudová deva je vždy práve jedna, vybraná a predurčená, aby sa jej cesta skrížila s mužovou. Keď ju hrdina stretne, ignorovanie je jediná voľba, ktorá neprichádza do úvahy. Pretože tá jediná žena má moc omotať ho do svojich osídiel, vyvolať v ňom príval citov a zamútiť mu myseľ. Niežeby načisto osprostel (na to sú Tonovi muži dostatočne rozumní), no túžba nadviazať a rozvíjať vzťah s osudovou ženou sa mu zavŕta hlboko do rebríčka priorít. Takto nakazení sa aj oni stávajú osudovými mužmi, hrdinami, ktorí dokážu zmeniť osudy mnohých.
Jednoduchosť s príchuťou alegórie
Rozprávanie poviedok plynie priamo a zrozumiteľne. Vyhýba sa čoraz viac rozšírenému neduhu vystavať príbeh ako hlavolam, vložiť čitateľovi do rúk zámerne zauzlené klbko, aby sa zabavil jeho rozmotávaním, či skôr strnul úžasom, keď sa v záverečnej pointe beznádejne dopletená vlna zrazu premení na sveter.
V Zabudnutom vesmíre toto nebezpečenstvo nehrozí. Priamočiarosť a úprimnosť (Česi majú na to pekné slovo bezelstnost) príbehov i postáv priam nabádajú hľadať druhoplánové významy. Tono má dosť múdrosti i skúseností, aby do textov nevložil kazateľské ponaučenia a moralizátorské výlevy. Nechal na príbehoch, aby samy rozpovedali svoje posolstvo. A úlohou čitateľa je odhaliť v nich to, čo v súzvuku rozoznie citlivé struny jeho duše.
autor článku: Zdeno Ash Mikláš
