Román Seduktor je prvotinou dvoch mladých autoriek. Je prvou časťou zamýšľanej dilógie.
Túto knihu som si všimla vďaka reklame na internete a ohlasom čitateľov ešte pred jej vydaním. Román bol uverejňovaný na MT /Mám talent/ a mal množstvo pozitívnych reakcií, takže som si povedala, že to s ním skúsim.
Neviem, možno som mala veľké očakávania alebo len nie som cieľovou skupinou – predsa len už nemám „…násť rokov“ – takže z môjho pohľadu má román viacero chýb, o ktorých sa v recenzii zmienim, prezradím aj čo-to z deja, ale nezabudnem spomenúť ani pozitíva, ktoré to zachránili, bohužiaľ až v závere knihy.
Dve hlavné chyby, ktoré románu vytýkam sú: zbytočné opakovanie toho istého motívu v začiatku knihy, dokonca až šesťnásobné! A nemožnosť vcítiť sa do konania hlavného hrdinu.
O čo ide:
Hlavný hrdina – Seduktor/Sed, padlý anjel, pokušiteľ – ak chcete, tak „Majster pokúšania“ má zviesť na scestie sedem čistých detských duší. Neviem kvôli čomu, zrejme, aby si čitatelia uvedomili, aký zlý, skazený a nebezpečný hrdina je a začali sa ho báť, je tento akt pokúšania šesťkrát opisovaný, vždy s iným hrdinom, ide o iný hriech a odohráva sa v inej krajine, ale scenár je úplne rovnaký; dieťa je čisté, Seduktora nevidí, ten mu našepkáva v tú správnu chvíľu a stačí máličko, len túžba či rozhodnutie a je koniec.
Naozaj som nedokázala necítiť sklamanie z takéhoto „pokúšania“. Pre mňa to bolo jasné ako biely deň: obeť nemala absolútne žiadnu šancu, lebo netušila, že vôbec s niekým bojuje o svoj život, nevedela, o čo môže prísť a necítila strach. Je vari obžerstvom, keď si diabetik raz v živote dopraje to, čo mu celé detstvo zakazovali? Je hriechom pocítiť závisť, keď sirota vidí, ako je iné dieťa milované svojím otcom? 86 strán je venovaných rozpisovaniu pokúšania, ktoré nie je bojom o dušu, len opisom triumfu Seduktora nad slabými, chorými a osudom skúšanými deťmi.
Naozaj nič hrdinské. Sedovi nič nehrozí, nikto ho nevidí, nik ho nemôže zabiť či zapudiť – asi preto som ním začala pohŕdať. Navyše, keď dieťa akokoľvek odolávalo, trochu sa snažilo, on okamžite vybuchoval zlosťou, bol násilnícky, nadával, kričal a hnev si vybíjal na tých, ktorý sa mu priplietli do cesty – úplný maniak a nie tisícročná nadprirodzená bytosť. Ako môže niekto, kto prežil tisícky rokov vypeniť, keď mu čokoľvek nejde okamžite a hneď?! Kde je nadhľad, grácia či veľkodušnosť? – nič, len tupý pohľad jedným smerom. Ani jediný raz mu nenapadlo, že by nemal robiť, do čoho ho ktosi mocnejší núti. Nikdy nezapochyboval, nepostavil sa na odpor. Oveľa radšej by som si prečítala o tom, ako Sed vzdoruje, ako on sám bojuje proti tomu, že má tú úlohu splniť, až napokon rôznym spôsobom prehráva a prináša ďalšiu obeť v podobe ďalšej ulovenej duše – TO by bolo pokúšanie a boj.
Druhá vec:
Pokušiteľ je opisovaný ako príťažlivý muž, zvodca /asi preto si smilstvo nechal nakoniec, aby si ho vychutnal/, lovec žien, dobyvateľ ženských sŕdc… No mne pripadal ako metrosexuálny, bezohľadný nafúkanec. Sršal aroganciou, nebol v ňom ani kus empatie a pri zvádzaní bol absolútne hrozný. Muž, ktorý zažil časy Casanovu, Puškina či Vergília zvádza ženu takto:
„Ja… naozaj neznámym nedávam čísla,“ povedala zmierlivo, keď zastala oproti nemu.
„Tak to by sme sa čím skôr mali stať priateľmi, nemyslíš?“ nadhodil Sed a žiarivo sa na ňu usmial.
Keď hrdinka oplakáva smrť svojho známeho a zamýšľa sa nad svojím životom – on vie, akú má náladu a na čo asi myslí, ale vyrukuje s:
„Povedz, máš priateľa? Taká krásna žena ako ty…“
„Nie, nemám nikoho.“ Riekla a odvrátila sa.
„To je náhoda, aj ja som sám,“ prehodil veselo…
Podobnými „hlboko prešpekulovanými“ perlami zvádza Sed svoju obeť. Je dotieravý ako ovad a miestami hrdinku doslova prenasleduje, vtiera sa jej do pozornosti, kde sa otočí, tam je a nasáčkuje sa až k nej do bytu, kde svojím šarmom očarí celú jej rodinu /až na hrdinku/. Svojím správaním ma dokonale odpudil, najradšej by som ho zubami vytrhala z knihy a kopla do… Nechápem, komu môže niečo také pripadať „sexi a neodolateľné“. Navyše, počas „dvorenia“ vie čitateľ o všetkom, čo sa Sedovi preháňa hlavou – jeho plány, úlisné myšlienky, pohŕdanie obeťou, hnev, nadávky /keď ona nereaguje tak, ako predpokladal/. On nevie, čo je láska, ale hoci ju nikdy nezažil, za stovky rokov života medzi ľuďmi by sa viac nalepilo aj na bútľavú vŕbu než na neho. Hrdina je nemenný, nevyvíja sa, nič s ním nehne – koná ako robot.
Svetlý záblesk prichádza v poslednej tretine knihy – niekedy okolo strany dvesto sa objavujú dvaja noví hrdinovia, ktorí môžu Sedovi skomplikovať život /čím sú mi okamžite sympatickí/. Aspoňže Ema – hrdinka – nie je žiadna mentálna husička a nevrhá sa Seduktorovi okolo krku s komplimentmi na perách. Je to rozumné dievča a dá aj na svoj inštinkt. Ostatné ženské postavy pripomínajú skôr nadržané stádočko.
Spôsob rozprávania príbehu je svižný, ľahko čitateľný, dej je zrozumiteľný, cieľ jasný. Námet je tiež zaujímavý a páčilo sami aj to, že sa dej odohráva na Slovensku.
Naozaj veľká škoda, že hrdina bol taký nekomplikovaný tĺk bez štipky skutočného sexepílu. Nestačí niekde v opise spomenúť, že hrdina je sexi a nechať ženské osadenstvo, aby ho hltalo očami – ON bude príťažlivý len vtedy, keď si to o ňom budú myslieť aj čitatelia.
Dvom tretinám knihy sa dá všeličo vytknúť, celkový dojem však jednoznačne vylepšuje záver knihy. Príbeh má potenciál, som zvedavá, ako ho autorky uzatvoria a ako zvládnu, čo v prvom diely naznačili.
Seduktora odporúčam mladým čitateľom vo veku 14-20 rokov, tých určite zaujme.
vydavateľstvo: Ikar, 2013, prvé vydanie, projekt Mám talent
296 strán
Autorka článku: Lenona
