Slovanský pôvod upírov

Ak sa Vám páčili naše prednášky, ale nezachytili ste všetko, nemohli ste prísť alebo ste na stránku zablúdili len šťastnou náhodou… vstúpte. Dozviete sa niečo o slovanskom pôvode upírov.

 

Odprezentované na Slavcone 2013

Súčasná masová kultúra má korene v európskej folklórnej tradícii. Slovo upír je pravdepodobne slovanského pôvodu, má spoločný základ so slovami upiri a notopiri. Slovo vampir/vampire sa spája so základom slova pero, porovnaj so staropoľským wapiory, t.j. operený, odkiaľ sa dostalo do nemčiny, francúzštiny a angličtiny.

Slovo upír je síce slovanského pôvodu, ale fenomén je celosvetový. Kultúrne prostredie, kde sa vampirizmus objavil je tzv. „šamanským regiónom“ – od Írska cez Sibír až po Ameriku.

Stará povera animistického pôvodu bola prestúpená rôznymi vplyvmi starého pohanského náboženstva, líšiaceho sa oblastne. Hoci táto povera bola od začiatku prestúpená čarodejníctvom a jeho praktikami, nakoniec ju prestúpili aj predstavy kresťanského náboženstva a ovplyvnil ju stav spoločnosti.

Pod upírmi sa vo folklóre a literatúre rozumeli zomrelí, ktorí sa živia krvou ľudí a zvierat, zo začiatku šlo o nepokojnú dušu. Príbehy mŕtvych, ktorí pijú krv živým sa vyskytujú takmer vo všetkých kultúrach na svete. Za najstarších upírov boli označení Lilith (prvá Adamova žena) alebo Kain. Ale fenomén vampirizmu existuje oveľa dlhšie a nielen v kresťanskom svete.

Ľudia už v praveku verili na upírov a iné záhadné bytosti. (ako dôsledok strachu z nákazlivých chorôb.)

Upírmi sa nazývali akékoľvek bytosti vrátane zvierat (reálne, mýtické alebo magické), ak sa živili silou, energiou alebo životom svojich obetí. Krv je symbolom života, jej odsávanie predstavuje odoberanie životnej energie.

Prirodzený vampirizmus sa vyskytuje u viacerých druhov hmyzu a zvierat. Požívanie krvi patrí k najstarším rituálnym praktikám a spája sa s predstavou o nadobudnutí novej životnej sily.

Mezopotámia a dnešný Irak

V Mezopotámii krv pútnikom vyciciaval z chodidiel horský duch Dašnavar.

V Akkadskej verzii Ištar túžila opäť stretnúť manžela Tammuza. Bohyňa sa s milencami oddávala sexuálnym hrátkam so zámerom vysiliť ich na smrť.

Lamaštu ženám prerušuje tehotenstvo a berie im deti.

India a priľahlé zeme

Niektorí bádatelia považujú za kolísku upírskeho mýtu civilizáciu z nížiny rieky Indu. Našli sa maľby a rytiny z obdobia okolo roku 5000 pred n.l. /p.k./ Zobrazujú ohyzdné tvory so zelenými tvárami a tesákmi bez konkrétnych mien.

Čína

V Číne povstáva po násilnej smrti Qiangshi, ktorého duša nenachádza pokoj. Obete trhá na kusy a zožerie ich. Zneškodniť ho môže tečúca voda, cesnak a oheň. Je to skôr zombie.

Európa

Lamia – dcéra líbyjského a egyptského kráľa Béla, podľa povesti veľmi krásna, porodila Diovi niekoľko detí. Žiarlivá Héra, Diova manželka, zabila všetky deti a ju premenila na podsvetnú príšeru, ktorá v noci vychádza, aby matkám kradla deti, zabíjala ich a pila ich krv /pripomína poludnicu zo slovanských povestí./ Zeus jej dal moc vybrať si oči z jamôk, aby mohla vidieť, aj keď spí.

Vrykolakas vzniká násilnou smrťou alebo nedbalým pohrebom a cirkevnou exkomunikáciou. Chodí domov k známym a volá ich menom. Miestni vedia, že môžu odpovedať alebo otvoriť dvere až na druhé zavolanie, pretože vrykolakas nevolá nikdy dvakrát. Metódy na zničenie sú tradičné – kôl /pribije vrykolaka k hrobu/ a odseknutie hlavy /je potrebné ju ukryť, aby ju nenašiel/. Telo sa obradne spálilo.

V Bulharsku vzniká bytosť zvaná vapir alebo ubour /podľa oblasti/. Zabiť ho mohol vampirdzhija – bulharský lovec upírov. Telo pribíja dreveným kolom alebo zlého ducha donúti vstúpiť do fľaše so svätým obrázkom a potom ju spáli.

V Poľsku a Rusku upiori a upyri útočili po poludní do polnoci!

Deštrukční vplyv svetla je oficiálne upírom pripisovaný autormi románov, hoci sú všeobecne považovaní za nočných tvorov.

Revenanstvo sa preukázateľne začalo objavovať s príchodom kresťanského spôsobu pochovávania- inhumácie, ktorá sa snaží zachovať telo pre večný život do posledného súdu. Termín vampír je najčastejší vo folklóre slovanského ľudu, označuje revenanta, ktorí pije v noci ľuďom krv.

Tu nachádzame paralelu s morou, ktorá je tiež v slovanskom folklóre. Obaja pijú ľuďom krv, ale mora je komplikovanejšou bytosťou ako upír.

Z archaickej slovanskej tradície vyplýva, že upír je mŕtvy vracajúci sa vo svojej fyzickej podobe a škodí živým. Podstatné je, že sa vracia fyzicky a fyzicky aj pôsobí.

Definícia upíra ako neživého s nerozloženým telom je absurdná, lebo do prejavu vampirizmu by museli zahrnúť aj kresťanských svetcov. A zasa na druhej strane démonická bytosť vyciciavajúca za nocí krv svojej obeti ešte nemusí byť upír.

Mora je skutočne živá bytosť, ktorej fyzická substancia duše opúšťa telo, aby škodila a trápila svoje okolie. Jedná sa často o osoby spojené s mágiou.

Aj vlkodlaci bývali zaraďovaní k upírom.

Existovala úzka súvislosť medzi démonologiou, mágiou /čarodejníctvom/ a vampirizmom. S veľkou mocou slovanským čarodejníkov bojovala cirkev veľmi dlhú dobu. Čarodejníci, či už dobrí alebo zlí, boli veľmi dôležitým sociálnym faktorom a viedli častokrát ľud proti cirkvi.

Rakúsko – Uhorsko – upírska panika začala niekedy okolo roku 1656, keď zomrel istrijský vidiečan Giurre Grando, nakoniec bol popravený ako upír. (1689 spis Valvasova)

V roku 1693 sa objavuje prvý článok v Európe venovaný upírom (strigôni)vo francúzskom časpise Le Mercure Galant. Článok je uvedený dvakrát, druhý s komentárom advokáta Marignera du Plessis s touto definíciou upíra:

Objavujú sa medzi poludním a polnocou a prichádzajú cicať krv zo živých ľudí. V noci chodia za príbuznými a priateľmi a zvierajú ich v objatí a cicajú z nich krv, čím ich oslabia a nakoniec im privodia smrť. Tomu možno zabrániť len tak, že mŕtvole revenanta, ktorá je aj po dlhšom pobyte v hrobe mäkká, pružná, svalnatá a rumenná niekto odsekne hlavu a vytrhne srdce. Z jeho tela potom vytečie veľké množstvo krvi, ktorú si niektorí ľudia miesia s múkou a pečú z nej chlieb, ktorého jedením sa chránia pred trýznením ducha, ktorý už sa potom nevracia.

Masový výskyt upírov v Srbsku v rokoch 1725 a 1731 strhol pozornosť celej Európy.

Podľa záznamu sudcov, biricov, polície, vojakov, cirkvi, lekárov a katov boli mŕtvi v hroboch v skvelej telesnej forme, tí, čo umreli ako starí, mali mladiství vzhľad, pevné svaly a napnutú kožu bez vrások, ich telá boli plné pulzujúcej krvi, nezapáchali, naopak vydávali fialkovú vôňu.

Aj keď sa 18. stor. považovalo za obdobie osvietenstva a vek rozumu, práve v tom čase vypukla masová hystéria.

Začalo to správami z východného Pruska o napadnutí upírmi 1721 a v Habsburskej ríši od 1725 do 1734.

Týkali sa Petara Blagojevića /Petar Blagojević/ dedina Kisilovy /dnes Kisiljevo/ a Arnolda Paolea /Arnont Paule/ – Medvedja.

Medzi najznámejšie a najcitovanejšie príbehy o upíroch patrí prípad Petara Blagojevića, ktorý začal po desiatich týždňoch po pohrebe navštevovať svoju ženu. Príbeh sa odohral v roku 1725 srbskej dedinke Kisilovy. Behom 9 dní napadol v spánku ďalších 9 mužov a niekoľko žien – napadol ich v posteli, zahrdúsil a slastne im vysával krv. Všetky obete do jedného dňa zomreli. Panika sa šírila. Úlohou bol poverený rakúsky štátny lekárnik menom Frombald, ktorý bol prítomný pri exhumácii. Mŕtvola nejavila známky rozkladu, zomrelému rástli vlasy aj fúzy, dokonca nechty. Stará koža povolila a pod ňou sa tvorila nová. Tvár, ruky a nohy, vlastne celé telo sa nachádzalo v dokonalom stave, oveľa lepšom ako za života. Frombald našiel v ústach mŕtvoly zbytky krvi.

Správa bola predaná novinám Wiener Diarius a 21. júna 1725 sa objavil článok o krvožíznivej mŕtvole zvanej vampír.

Dva najznámejšie prípady boli prvý krát v dejinách oficiálne zdokumentované štátnymi inštitúciami

V 1726 v srbskej Medvedji – Arnold Paule spadol z voza a zlomil si väz, mal 62 rokov. Je to nehoda vojaka, o ktorej sa diskutuje dodnes. Susedia ho veľmi nemali v láske, lebo stále rozprával, ako ho v tureckom Srbsku napadol upír, a aby sa vyhol upírskej nákaze, zjedol vraj trochu hliny z upírskeho hrobu a telo si potrel jeho krvou. Nikto mu neveril, ale pár dní po jeho pohrebe sa ľudia začali sťažovať, že ich mŕtvy napadol. Štyroch z nich usmrtil. Miestne úrady dali preto presne po 40 dňoch popud na exhumáciu. Mal krv okolo nosa, očí a uší a novo narastené dlhé nechty. Bolo rozhodnuté, že srdce mŕtvoly sa prebije špicatým kolom. Mŕtvy údajne pri exekúcii hlasno stenal a hojne krvácal.

Upadlo by to do zabudnutia, keby sa o 5 rokov neskôr v Medvedje znovu neobjavil vampirizmus.

Roku 1731 sa obyvatelia obrátili na rakúske úrady, menovite na podplukovníka Schnetznera so sťažnosťou, že v posledných mesiacoch veľa jej obyvateľov zomrelo za podivných okolností. Naviac sa v obci rozširovala záhadná nákaza, ľudia mali šialené predstavy a halucinácie. Schnetzner vyslal do obce lekára Glasera. Ten popísal, ako exhumoval v Medvedje 13 vampírok. Glaserova správa bola zaslaná vrchnému veliteľstvu cisárskeho vojska v Belehrade a predaná lekárovi regimentu Johannovi Flůckingerovi, ktorý mal zistiť spôsoby prenosu nákazy. Vojenská komisia vedená chirurgom Flůckingerom sa v obci ubytovala 7.1.1732 a vydal sa aj s pomocníkmi na cintorín. Podarilo sa mu vypátrať pôvodcu nákazy – mŕtveho Arnonta Pauleho.

Upírka Milica, 60 ročná, pochovaná 90 dní, mala v hrudi veľa tekutej krvi a vnútornosti v dobrom stave. Za živa skôr chudá a kostnatá žena bola prekvapivo zaoblená v hrobe.

Aj ostatné telá boli zachovalé.

Podľa Flůckingera sa ľudia nakazili zjedením mäsa zvierat, ktoré zabil Paule vo svojom besnení.

Glaser medzitým zaslal spis Collegiu sanitatis svojmu otcovi, nemeckému lekárovi Johannovi Friedrichovi Glaserovi, ktorý pracoval pre Commercium Litterarium. Správa vyšla 12. marca 1732 a spôsobila rozruch. Začali sa o upírky zaujímať univerzita v Lipsku a spoločnosť Academia Naturae Curiosum v Altdorfe.

Upírom boli odseknuté hlavy a spálené spolu s telami.

O upírov a vampírov prepukol nezdravý záujem, slovo slovanského pôvodu sa skloňovalo vo všetkých pádoch . O informácie o nich sa zaujímali panovnícke rody – pruský kráľ Fridrich Viliam I aj Mária Terézia, ktorá v roku 1755 nariadila svojmu lekárovi, Holanďanovi Gerardovi van Swietenovi, aby jav podrobil analýze. Neviedol ju k tomu len prípad v Medvedje, ale aj v roku 1704 publikovaná kniha Karola Schertza – Magia posthuma, v ktorej zhrnul prípady vampirizmu v českých krajinách. /1333 ako prvý prípad uvádza prípad v Blove pri Kadani, ktorý popísal Jan Neplach. Istý pastier Myslata sa po smrti túlal krajom, desil a škrtil miestnych obyvateľov. Keď mu prebodli telo kolom, odvetil vraj, že mu dali palicu, o ktorú sa môže opierať. Na pokyn cirkvi bolo jeho telo spálené. Ďalším prípadom vampírizmu v Neplachovej kronike mala byť žena z Levína v roku 1344. V noci vstávala z hrobu, škodila ľuďom a nad zabitými tancovala. Bola vykopaná, prebodnutá kolom, rynula sa z nej krv ako za živa. Zjedla viac ako polovicu svojho závoja a keď ho vytiahli bol celý zakrvavený. Vampírka sa vraj pokúšala vstať, aj keď už ležala na hranici. Drevo nechcelo horieť a tak miestni museli na radu staren doniesť škridle zo strechy kostola, potom už oheň telo ženy strávil. Neplachove prípady sú najstaršie dochované pramene vampirizmu v našej oblasti.

Rovnako Štefan Hubera z trutnovského kraja vraj chodil po dedinách a strašil ľudí, to popisuje historik Bohuslav Balbín./

V Čechách sú najznámejšou vampírskou lokalitou Čelákovice pri Prahe, ktoré sú dnes skôr označované za popravisko a Lahovice.

Na dedinách v Poľsku a Maďarsku, Sliezsku a na Morave, v Rakúsku a Lorraine vypukla skutočná upírska epidémia. Dedinčania vykopávali hroby, na telách údajných upírov vykonávali ochranné rituály.

Vážený teológ a vedec Antoine Augustine Calmet vydal v roku 1746 traktát, v ktorom priamo nepotvrdzoval existenciu upírov, ani ju nepopieral, ba skôr pripúšťal. Viacerí čitatelia vrátane Voltaira interpretovali jeho dielo ako snahu dokázať, že upíri existujú.

Augustin Calme /1672 – 1757/ napísal Pojednávanie o upíroch. Veľkým otáznikom pre Calmeta je, kto vlastne spôsobuje, aby telá ožívali? Či Boh alebo Diabol? Je to na rozkaz alebo na povolenie do boha? Je toto oživenie z jeho strany dobrovoľné alebo je to jeho rozhodnutie? Dokonca tvrdil, že sám Boh si praje zmŕtvychvstanie a blúdenie krvižíznivcov a zamýšľal sa nad tým, či Diabol obdržal od Boha takú silu a akým spôsobom.

Dom Calme uvažuje ešte o vplyve sugescie. Strach zo straty života dokáže človeka usmrtiť. Viera, že je nevyliečiteľne chorý, vedie telo k tomu, aby sa ako choré chovalo aj so smrteľnými následkami.

K rozšíreniu predstáv o záhrobnej mágii prispela aj ľudská závisť, škodoradosť a túžba po vzrušení.

Hroby sa vykopávali za asistencie farárov. Ľud bol pod vplyvom masovej démonologie, jeho nátlaku vrchnosť- štátne úrady a cirkev ustupovali.

Na cintoríne platilo právo azylu rovnako ako v kostole a spadal ako posvätné miesto /loci sacri/ pod správu cirkvi, ktorá tak musela byť prítomná pri exhumáciách.

Od roku 1784 štát nariadil presun cintorínov do extravilánu. Vo vnútri cirkvi vznikli rozpory, čí mágia zapadá pod cirkevné alebo svetské právo. Napriek tomu dali povolenie na množstvo exhumácií, lebo sa nedokázali dohovoriť s ľudom, ktorý ako v tranze požadoval odstránenie mŕtvol.

Dekrét Márie Terézie zbavil cirkev povinnosti zasahovať do procesov alebo ich akokoľvek podporovať.

1755 Mária – Terézia Dekrét o upíroch vydala zákon, že upíri neexistujú. (zakázala otváranie hrobov a hanobenie tiel.) V tom čase sa upíri v slovanskej podobe už stali súčasťou najrozšírenejších predstáv v Európe. V 18. – 19. stor. sa dostali aj do Nového Anglicka, kde sa predstavy o negatívnom pôsobení spájali s tuberkulózou.

V Poľsku sa telá tiež nerozkladali, mŕtvi vraj pohybovali ústami, očami a jazykom

Pápež Benedikt pobavene vyhlásil, že Veľká sloboda Poľska určite dáva právo, aby u nich aj zomrelí chodili na prechádzky.

V rokoch 1730 až 1770 zaujali vampiri takmer celú učenú Európu.

Slovanské predstavy o upíroch prešli do folklóru ďalších európskych národov.

Podozrenia na pôsobenie upíra vznikali, ak hynul dobytok a domáce zvieratá, zomierali príbuzní zosnulého či jeho susedia. Spájali sa s epidémiami skutočných chorôb. Upírom boli pripisované hromadné nešťastia ako napríklad mor, živelné pohromy a ďalšie epidémie. Príchod upíra do dediny zaznamenali najskôr psi, ktorí začali štekať a potom ostatné zvieratá.

/Ukrajina – počas epidémie cholery boli zaživa pochovaní niekoľkí ľudia, pretože ich susedia podozrievali z vampirizmu./

Ľudové prejavy poverčivosti a strachu z mŕtvych sa odrážajú v spôsoboch pochovávania.

Po príchode kresťanstva neboli vymetené pohanské zvyky, hlboko zakorenené vo zvyklostiach miestnych obyvateľov.

Smrť – pretrhnutie kontaktov, ktoré tvorili kontext života človeka

Obava zo smrti a mŕtvych vzbudzovala túžbu smrť odvrátiť, spoznať jej podstatu alebo sa na ňu aspoň pripraviť.

Viera, že človek sa skladá z duše a tela, dvoch neoddeliteľných častí, ovplyvnila vznik predstavy o zlej či nespokojnej duši, ktorá sa môže aj po smrti vrátiť do sveta živých.

Nezotlenie tela bolo zlým znamením a očistnú funkciu tu zohrával oheň /výnimočne voda/.

V predstavách o vzhľade upíra zohrávali úlohu choroby – ako porfýria a tuberkulóza.

Po prijatí kresťanstva sa telá mŕtvych nespaľovali. Verilo sa, že upírom sa stane osoba pochovaná bez obradov (nepokrstené dieťa), alebo zosnulý nečistým spôsobom (samovrah, popravený zločinec), osoba vylúčená zo spoločnosti, invalidi, duševne chorí, ktorých pochovávali pomimo, či človek skonavší nevhodnou smrťou – čarodejník čiernej mágie alebo jeho obeť. Návrat mŕtveho sa predpokladal 1. až 3. noc po pohrebe.

Upírom sa mohol stať v podstate ktokoľvek: aj dieťa, ktorému nebola spálená „košieľka“ – zbytky plodovej vody. Verilo sa, že ak má niekto sedem dcér, jedna z nich bude určite mora.

Zomrelý násilnou smrťou, sebevrah, človek, ktorého chovanie bolo odlišné od skupiny, človek, ktorý sa narodil na určitý sviatok či hodinu, tí všetci sa mohli po smrti stať upírmi.

Telesná odlišnosť mohla už za života predznamenávať démonizáciu po smrti.

Ale upírom sa mohol stať aj zosnulý, na ktorého padol nečistý tieň, preskočil ho pes, mačka alebo kohút. Za prejav vampirizmu bol považovaný aj penis v erekcii u zomrelého. Často sa poukazuje na spojenie smrti a sexuálneho symbolizmu.

Z vampirizmu boli podozrievaní ľudia, ktorí hneď po smrti nestuhli. Podozriví neboli pochovávaní hneď po smrti, ale sa čakalo, či ich údy nestuhnú. Pohreb sa tak odkladal aj niekoľko dní. Predpoklady stať sa upírom mali niektorí ľudia už za života, napríklad bylinárky alebo postihnutí. Podľa ľudovej viery sa telo v hrobe nerozkladalo vďaka krvi vypitej z obetí.

Podľa povesti sa každý revenant navracia aspoň raz domov rozlúčiť sa, alebo aby škodil. Nemusí nevyhnutne opúšťať hrob, môže privodiť smrť len žuvaním vlastného tela alebo odevu.

Zabrániť revenanstvu sa dalo už v dobe medzi úmrtím a pohrebom napríklad vynesením mŕtvoly oknom. Pri pohrebe záležalo na spôsobe uloženia tela do hrobovej jamy (telo sa uložilo tvárou k zemi, rubáš sa pribil klincami, utínali sa dlane, nohy a hlava, mŕtvy sa zväzoval, na truhlu sa kládli kamene) a na hrob sa vysádzala divá ruža, ktorá mala zabrániť vychádzaniu z hrobu.

Ako sa nestať upírom!

Významnú úlohu zohrávali magické úkony, akými bolo pitie krvi upíra, dymenie spálených vlasov upíra, pitie jeho hnisu rozmiešaného v nejakom nápoji.

Literatúra uvádza, že vyliečiť sa človek mohol tým, že zjedol hlinu z hrobu upíra alebo sa pomazal jeho krvou

Ešte v roku 1991 je na Slovensku zaznamenaný hrob posypaný makom!

Pohrebné rituály vidieckeho obyvateľstva starých Slovanov

Ak človek zomrel priamo v dome, bolo jeho telo omyté vodou, oblečené do posmrtného šatu alebo zabalené do rubáša a položené na drevené nosidlá alebo priamo na zem, na ktorej bolo rozprestrené rákosie alebo slama. Telo sa nikdy neukladalo na posteľ. Kládlo sa doprostred domu, kde sa ľudia so zomretými lúčia. Ak sa pohreb konal až ďalší deň, bdeli nad ním cez noc, aby ochránili dušu pred zlými duchmi a démonmi a robili jej spoločnosť, skôr ako navždy odíde. Bdenie bývalo naplnené tancom, spievalo sa a žartovalo, vládlo všeobecné veselie. Zlí duchovia boli odpudzovaní vyrezávanými drevenými maskami.

Pri vynášaní mŕtveho z domu sa uplatňovali ochranné praktiky. Mŕtvy bol napríklad vytiahnutý dierou v stene domu, ktorá bola potom zacelená. Alebo bol vynesený dverami nohami napred. Snaha zabrániť duši, aby sa vrátila bola posilnená aj obrátením nádob dnom nahor, aby sa nemohla nikde schovať. Všetko, čo prišlo do styku s mŕtvym sa spálilo alebo vypralo. Potom sa sprievod presunul k pohrebnej hranici a mŕtvy bol za náreku a chvalospevov obradne spálený. Pravidlom bývalo, že pochovaný hľadel tvárou na východ.

Pohrebné riutály vidiecekeho obyvateľstva v stredoveku

Kresťanské obce vyhradzovali priestor na pohreb pre svojich ľudí, aby neboli poškvrnené hroby, čo by mohlo zabrániť mŕtvym k vzkrieseniu v deň posledného súdu. Na cintorínoch sa nesmeli pochovávať Židia, zločinci, nepokrstené deti, vyznávači inej viery, sebevrahovia a kacíri. Pietne miesto malo rovnako ako kostol právo azylu.

Cintoríny boli ohradené, aby nemohla divá zver vyťahovať telá a vstup bol cez „lámače nôh“, železné rošty, ktoré zabraňovali vstup kopytníkom.

Po naplnení cintorína a rozpade mäkkých tkanív sa obielené kosti umiestňovali v kostniciach, často za múrmi cintorína.

Príbuzným náležala pietna povinnosť zatlačiť oči a zavrieť ústa. Mŕtveho omývali hlavne ženy, rituál bol kultovou očistou tela, rovnako ako krst. Obyčajní ľudia spávali nahí, preto ich museli po smrti obliecť do rubáša, ktorý si niektorí pod hrozbou memento mori dávali šiť už za mladi. Po umytí a zaodení sa pozostalí lúčili s mŕtvym, ktorý bol položený na márach tvárou k nebu a rukami zopätými na prsiach.

V teplých krajinách sa mŕtvy pochovával v ten istý deň ako zomrel, v chladnejších podmienkach ostal na márach ležať do nasledujúceho dňa. Zvuk zvonov a plápolajúce sviečky mali odháňať zlých duchov, okurovanie malo prebiť zápach ľudských výkalov a rozkladajúceho sa mäsa.

Problémom bdenia pri mŕtvom sa často zaoberala cirkev, lebo sa jej nepodarilo úplne odvrátiť pohanské zvyklosti. Ľudia pod vplyvom pôvodných tradícií nedodržiavali tiché bdenie v bázni a úcte, ale tancovali okolo mŕtveho, smiali sa a žartovali, čím uvádzali do rozpakov miestnych farárov. Po pokropení mŕtveho odnášali jeho príslušníci cechu na ramenách do kostola. Na čele sprievodu boli duchovní a miništranti, vpredu sa niesol kríž, kadidelnica, nádoba so svätenou vodou a svetlá. Celý sprievod sprevádzalo tlmené zvonenie zvonov. Zomrelý bol v kostole obklopený sviečkami ako znameniami nádeje na posmrtný život. V ranom stredoveku sa modlitby zameriavali na spojenie duše s Kristom, neskôr potom na posledný súd. Mŕtvy bol v kostole na márach tri dni, potom bol po omši svätej pochovaný rovnakými ľuďmi, ktorí ho niesli do kostola. V hrobe bolo telo pokropené svätenou vodu a okurované kadidlom,potom sa zahádzalo hlinou.

Okrem chudobných bol pravdepodobne každý zosnulý pochovaný v samostatnom hrobe. Chudobných pochovávali do spoločných jám, prikrytých trochou hliny. Hádzali sa tam bez ladu a skladu. Keď sa spodná vrstva mŕtvol usadila, mohli sa polohy ostatných zmeniť, čo viedlo k poverám o živých mŕtvolách. Predpisy stanovovali hĺbku hrobu, vrstva hliny mala byť vysoká jeden lakeť, inde tak vysoká ako pochovávaný človek.

V dobách epidémií sa do hromadných hrobov pochovávali všetci bez ohľadu na postavenie a majetok.

Bohatí mávali často svoju truhlu, chudobní sa pochovávali v truhle obecnej alebo na doske. Od druhého storočia sa majetní často nechávali pochovávať v sarkofágoch rôznych tvarov a ozdôb. Po odtoku telesných tekutín v podlahe sa dal sarkofág opäť použiť.

Závet býval čítaný priamo na cintoríne. Po pohrebe sa ľudia zišli na pohrebnej hostine, čím sa pozostalí uistili, že patria k sebe – do ríše živých. Na hostine sa rozdelili aj spoločenské role, žena zosnulého – vdova, deti – polovičné siroty, hlava rodiny spravidla najstarší syn.

Za izbovej teploty sa proces rozkladu začína už po 36 hodinách po smrti, pri -5stupňoch sa zastavuje. Za tuhých mrazov sa nepochovávalo, čakalo sa do skorých jarných mesiacov, keď zem trochu rozmrzla.

Optimálna teplota pre rozklad je 30 – 40 stupňov, na suchom vzduchu môže dôjsť k prirodzenej mumifikácii. Telá bez pohrebných odevov a truhly rýchlo skeletizujú. V jedľových a borovicových truhlách sa telo rozloží rýchlejšie ako v dubových. K mumifikácii dochádza v truhlách zo smrekového dreva.

Vďaka vlhkosti a nedostatočnému prístupu kyslíku sa telesné tuky menili na tvrdú hmotu propomínajúcu vosk.

Podľa súčasných noriem musí byť hrobová jama hlboká 200 cm, ale pre hygienické požiadavky postačuje 80 – 180 cm.

Lekárska starostlivosť sa ešte pred 150 rokmi obmedzovala na modlitby a obklady.

Porfýria

S príčinami predstáv o upíroch sa často spája choroba krvi, zriedkavo sa vyskytujúca, nazývaná porfýria (tzv. choroba Gunthera). Porfýria- cesnaková šťava rozpúšťa krvné farbivo a bráni organizmu v jeho vytváraní.

Má ju jeden človek zo 100 000 alebo 200 000. Je to génová patológia, ktorá sa pokladá za dôsledok incestu a je dedičná. V stredoveku bola údajne rozšírená v malých izolovaných transylvásnkych dedinách, kde boli časté manželstvá medzi príbuznými. Objaviť a popísať túto chorobu sa podarilo len v 20st. Choroba postihuje šľachy, prsty sú zakrivené, pokožka má hnedý odtieň, stáva sa tenšou a na slnečnom svetle praská. Preto mnohí pacienti majú jazvy na tvári, ktoré deformujú uši a nos. Slnečné svetlo prináša chorým utrpenie. Pokožka okolo úst a ďasien sa stenčuje, vyvoláva dojem, že zuby neprirodzene vystupujú z ďasien. Zuby majú červený odtieň. Pokožka bledne. Počas dňa sú chorí unavení, v noci sa naopak cítia lepšie. Nemôžu jesť cesnak, pretože ten ich utrpenie zhoršuje. Podľa legiend stredoveku za liek proti porfýrii považovali požívanie krvi, v skutočnosti im to ale vôbec nepomôže.

Jej názov je odvodený od porfyrinov, ktoré sú nevyhnutnou zložkou pri tvorbe myoglobulinu a hemoglobulinu. Porfyriny dávajú tráve charakteristickú zelenú a krvi červenú farbu, nazývajú sa pigmenty života. Záhadou dodnes zostáva, ako nemoc vlastne vzniká. Porfyriny sú vysoko citlivé na svetlo a v UV žiarení fosforekujú. Pokiaľ je ich stavba nejakým spôsobom narušená vznikajú porfyrické choroby. Nové výskumy poukazujú na vzrastajúci výskyt po pobyte pri mori. Prudké denné svetlo môže narušiť molekulárnu štruktúru porfyrínov. Táto nemoc človeka znetvorí. Pri pobyte na slnečnom svetle im vznikajú pigmentové škvrny. Nemocní bývajú často nadmerne ochlpení. Horná pera je stuhnutá, dáva ústam dojem vlčej tlamy s vycerenými zubami. Ochlpenie sa objavuje aj na tvári a rukách.

Cesnak podporuje príznaky porfýrie rozpustením krvného farbiva v organizme a bráni jeho opätovného vytvoreniu. Pre zaujímavosť, aj geniálny huslista Nicolo Paganiny trpel porfýriou. Je potrebné zdôrazniť, že je to genetická vada látkovej premeny.

Tuberkulóza sa šíri kvapôčkovou nákazou. Symptómy pripomínajú človeka napadnutého upírom. Choroba prepuká aj niekoľko mesiacov po smrti chorého. V hrobe potom v tele mŕtvoly hnilobnými procesmi vznikajú plyny, ktoré telo nafúknu tak, že vyzerá ako dobre živené. Otvorenie hrobu bývalo verejnou záležitosťou a bacily sa šírili ďalej. Paradoxne zabíjal rituál, ktorý mal ochraňovať.

Slezinová sneť

Postihnutí bývali dobytkári a horali, nemoc prepukávala hlavne v zime, keď hlad nútil ľudí jesť uhynuté kusy dobytka /Stana a Milica/. Choroba je prenosná z dobytka na človeka. Obete majú ťažké zvieravé pocity, akoby sa im niekto vrhal na krk a škrtil ich.

Kumulácia hrobov s protivampirickými zásahmi v rámci jedného pohrebiska býva vzácna. Objavuje sa najčastejšie v 8. a 9. stor. a začiatkom 10. stor.

Zásahy:

Telo sa vyhrabalo a spálilo

Mŕtvy bol obrátený na brucho alebo ležal v skrčenej polohe

Ruky zviazané za chrbtom

Bol pochovaný v opačnej orientácii než bolo zvykom

Prebodnutý kolom

Zavalený kameňmi

Telo násilne porušené (odseknutá alebo odkrútená hlava)

Hlava uložená do zvláštneho hrobu

Ústa zapchaté kameňmi, železom, hlinou

Telo zabalené do rybárskej siete

Do hrobu sa strieľalo šípmi. Strieľanie do hrobu sa použilo v Bešeňovej pri Šuranoch.

Ak bol človek predurčený stať sa upírom už za života, po smrti sa odstraňoval prah a dvere sa zamurovali, aby sa nemohol vrátiť. Ale stačil aj kríž na ochranu.

V hrobe alebo na ňom sa zapaľovali ohne

(niektoré zásahy mohli spôsobiť aj vykrádači hrobov)

Ak bola mŕtvola porušená ale ostali pri nej milodary – ide pravdepodobne o protivampírske zásahy.

Používal sa aj ostrý kosák, ktorý sa pokladal na krk a mal odrezať hlavu pri pokuse vstať z hrobu.

Kôň alebo dedinský blázon nechce skočiť cez hrob zosnulého, ak je v ňom upír. Ak by upír prekročil jazykovú hranicu kraja, stal by sa opäť živou bytosťou a mohol by sa znovu oženiť a založiť si rodinu. Verilo sa, že deti z toho zväzku sa narodia bez kostí alebo sa po smrti môžu stať upírmi.

Ukladanie na brucho malo spôsobiť, že sa z hrobu bude prehrabávať hlbšie do zeme a nie na povrch. Ale môže ísť aj o pochovanie zdanlivo mŕtveho. A tiež zabraňovalo zlému pohľadu, ktorí mŕtvi údajne mali, a duši, aby nevstúpila späť do tela.

V súvislosti s kresťanskou vierou sa mŕtvi pochovávali tak, aby pozerali smerom na východ a symbolicky tak očakávali vzkriesenie. Obvyklá bola západovýchodná orientácia.

V Rusku sa u niektorých Slovanov sa organizovali tzv. čierne svadby, lebo sa predpokladalo, že mŕtvoly sa môžu milovať ako ženích a nevesta. Oženili takto mŕtveho muža so ženou, ktorú potom zabili a pochovali spolu s ním.

Obyčajne stačilo pochovať dievča a chlapca, ktorí zomreli v tom istom čase.

Čelákovice

Celkovo 11 hrobov s prejavmi vampirizmu. Neďaleko bolo slovanské pohrebisko z 10. a 11. stor. a románsky kostolík. Pravdepodobne tu v 15. a 17. storočí existovalo popravisko. To potvrdzuje hlavne fakt, že mŕtvi sú pomerne mladí muži. Sú to najznámejší českí upíri.

Ústa mali upchaté, kôl vrazený medzi pažou a trupom a hlavy oddelené posmrtne. Senilní jedinci sa v hroboch nenašli. Dnešní vyznávači vampirizmu veria, že v Čelakoviciach žila zvláštna upírska rasa.

Zabíjanie upírov

Upír lepšie vidí, počuje a disponuje nadľudskou fyzickou silou. Keďže sa jedná o nemŕtveho, nemožno ho zabiť obyčajnými prostriedkami. Spôsobov ako zneškodniť upíra je hneď niekoľko:

Slnečné svetlo

Drevený kôl do srdca /najlepšie z tisu, osiky duba alebo železný/

Odseknutie, odkrútenie, odtrhnutie hlavy /praktizované najčastejšie/

Cesnak /nemôžu okolo neho prejsť/

Vetvička divej ruže /zabráni upírovi vyliezť z hrobu/

Náboženské symboly – kríž/ nemôžu sa naň pozrieť/, svätená voda /páli ich/, hostia /páli, nemôžu okolo nej prejsť/, svätené zbrane /neposvätené nemajú žiadnu moc/

Zavalenie kameňmi hrobu /hrob Belu Lugosiho bol zaliaty betónom/

Niekedy sa uvádza aj striebro /to ale platí skôr pre lykantropiu/

Telo upíra sa zmení na prach a je nevyhnutné ho rozprášiť do rieky, aby sa nemohol pomocou krvi opäť regenerovať.

Pojedanie rubášov

Upír v hrobe pojedá svoj rubáš alebo vlastné údy.

Príšerné zvuky z hrobu môžu vydávať plyny a kamene nad hrobom, ktoré môžu prelomiť truhlu. Žuvanie rubáša bolo u upírov dosť časté, verilo sa, že jeho pojedaním vraždia blízkych. Hrobári vyťahovali z úst upírov nielen odev, ale aj prsty na rukách, ojedinele boli blízko úst aj prsty nohy.

V roku 1734 vydal prírodovedec Michael Ranft traktát O grganí a mľaskaní mŕtvych v hroboch, v ktorom popisoval vampirizmus prirodzenými procesmi.

Jeho hlavným oponentom sa stal Otto von Graben zum Stein, viceprezident berlínskej vedeckej spoločnosti, ktorý predpokladal existenciu telesnosti, ktorá prechodne zaniká a má určitú schopnosť obnovovať sa.

Laurentius /získal doktorát za pojednávanie o upíroch/ prehlásil, či vraj existuje niekto, kto by bol taký obmedzený a nepotvrdil jeho názor, že vampirizmus riadi ruka Diablova, ktorá očividne koná svoje dielo?

Fenomén vampirizmu bol rozšírený po celom svete. Obava navracajúceho sa mŕtveho existuje všade.

Ale pokiaľ si upíra predstavíme ako pochovaného mŕtveho človeka, ktorý má schopnosť vyliezať z hrobu a cicať ľuďom krv, potom je tento jav evidentne obmedzený na slovanský svet.

Sú štyri teórie vzniku honov na upírov:

Sociologická – problém vidí v spoločnom hľadaní nepriateľa ako stmeľovacieho prostriedku spoločnosti.

Historická – je spojená so začiatkami kresťanstva

Medicínska – poukazuje na vieru, že upír si so sebou berie najskôr príbuzných, čo poukazuje na nemoc /tuberkulóza, mor, cholera a iné/

Mystická – vychádza z predpokladu zlej znalosti medicíny, predpokladá pohreb živého človeka, ktorý svojou vôľou priťahuje príbuzných v nádeji na záchranu.

Verilo sa, že upíri – sa neodrážajú v zrkadle. Väčšina zrkadiel mala reflexné vrstvy na báze striebra (tzv. Benátske zrkadlá) dnes už sa používa hliník a nikel.

Malé zovšeobecnenie.

Upírom sa mohli stať ľudia, ktorí mali zvláštne telesné znaky pri narodení

  • boli počatí v určitý (nejakým spôsobom) výnimočný dátum
  • boli odlúčení od cirkvi
  • pochovaní nenáležitým spôsobom
  • boli nakazení uhryznutím
  • vedeli sa premieňať na zvieratá, netopiere, vlky, potkany, motýle, pavúky, hmlu alebo červov
  • nevrhali tiene
  • nemohli vojsť do domu bez pozvania
  • nemohli prísť do kostola a na iné posvätné miesto
  • mohli byť zničení len rituálnymi praktikami
  • mali zvýšenú silu a zlepšené zmysly, schopnosť vidieť v noci. Niektorí lietali levitáciou alebo ako netopiere.
  • Mali hypnotické, telepatické alebo telekinetické schopnosti. Vstupovali do snov.

V slovanských tradíciách upíri mohli viesť dvojitý život – mohli piť krv, keď spali, pričom telo zostávalo v posteli (dvojitá duša).

U Slovanov to bola bytosť bez kostí, nosa, s červenými očami a zubami, ktorá mohla mať telo pokryté srsťou alebo zmijí jazyk.

Upírka žena, vynikala nezvyčajnou krásou, tvár mŕtvolne bledá, vlasy havranie čierne, pery červené ako krv. Neodhalený upír bol vďaka charizme neobyčajne príťažlivý.

Pôsobili v noci, strašili a škodili zvieratám (pili krv). Keby ich zasiahol slnečný lúč, rozprskli by sa na krvavú škvrnu. Ich príchod cítili psy, plašil sa dobytok.

V slovanských mýtoch mohli uzatvárať aj manželstvá a mať deti. Niekde sa mohli pohybovať aj za dňa ako obchodníci a mäsiari, do hrobu sa ukladali raz v roku.

Potomok upíra a človeka je dhampír (ak matku pred pôrodom uhryzol upír, narodí sa Blade.).

Na severe Ruska upíri krv nepijú.

U južných Slovanov prechádzali fázami vývoja. Prvých 40 dní po smrti mali podobu neviditeľných tieňov, postupne získavali silu z krvi obetí. Najskôr vyzerali ako želéovitá hmota bez kostí, postupne sa formovalo ľudské telo, identické s tým zo života. Mohli opustiť hrob a začať nový život.

Upíri boli zvyčajne muži, mohli mať manželky aj deti. Deti sa rodili buď ako upíri alebo osoby so zvláštnymi schopnosťami vidieť a zabíjať upírov (podobné schopnosti mali aj ľudia narodení v sobotu).

Rómske predstavy – ženy-upírky mohli žiť normálnym ľudským životom a vydať sa, ale postupne ničili mužov neúmernými sexuálnymi chúťkami. Muži-upíri mohli mať deti (dhampiri), ktoré sa stávali lovcami upírov.

Indická temná Kali je prívlastkom rómskej svätice Sáry, ktorej svätyňa je vo Francúzsku pod zemou, čo prispievalo k vzniku lokálnych príbehov spájajúcich kult Sáry so satanizmom a krvavými upírskymi orgiami.

Rumunské predstavy

Rumunsko je obkolesené slovanskými etnikami takže podobnosť upírov s rumunskými strigoimi nie je prekvapivá. Živý strigoi sú bosorky, ktoré sa po smrti stávajú upírmi. Upíri sa nazývajú aj moroi od slovanského mora.

Upírom sa mohlo stať aj siedme dieťa v rodine, ak všetci starší súrodenci sú toho istého pohlavia. Nešťastný osud mohol stihnúť ešte nenarodené dieťa, ak tehotná matka stretla čiernu mačku, upírom sa mohlo stať aj dieťa kňaza. Každý človek s ryšavými vlasmi a modrými očami sa mohol stať potenciálnym upírom.

Rumunskí upíri pili krv svojich obetí zo srdca alebo ich pohrýzli medzi očami. Mohyly sa po smrti nechávali aj niekoľko rokov otvorené – 3 roky dieťa, 5 rokov mladí ľudia, 7 rokov dospelý. Živých upírov spoznávali podľa toho, že nejedli cesnak, ktorý sa rozdával v kostole.

Najaktívnejší boli rumunskí upíri počas dňa sv. Georga 22.4., počas noci, keď podľa rumunských ľudových predstáv všetky zlé sily vychádzajú zo svojho útočiska. V tento deň sa cesnak kládol na okná a natierali ním dobytok.

Prvé verejné pokusy racionálne vysvetliť predstavy o upíroch sa objavujú v 18. stor. V roku 1725 Michael Ranft v knihe De masticatione mortuorum in tumulis vysvetľuje vznik viery v upírov smútkom pozostalých, ktorý môže viesť k intenzívnej melanchólii, nespavosti, víziám alebo nočným morám a napokon aj k smrti.

Osvietenstvo potiera všetky povery od nebezpečných až po tie neškodné, čo je násilné proti ľudovým mentalitám, pretože na vidieku je kosmos živým organizmom, v ktorom mŕtvy tvoria súčasť živého spoločenstva.

Giuseppe Davanzati (1774) – upíri sú videní len chudobnými a nevzdelanými ľuďmi na Morave a v severnom Uhorsku, ktorí sú pod vplyvom vína, snov alebo strachu.

Zapísané boli prípady protiupírskych opatrení na Slovensku takmer zo súčasnosti. V 19. st. na Spiši boli ľudia úplne závislí od úrody na poliach. Ak prišla neúroda, ľudia sa uchyľovali k poverám v nádeji na zlepšenie, častým cieľom hanobenia sa stávali hroby „čarodejníkov“.

V roku 1864 na Zamagurí prišla jar nečakane skoro a ľudia už začiatkom marca pracovali na poliach. Vo Vyšných Lapšoch zomrel 6. marca na následky opitosti hospodár Tomáš Maječák bez rozhrešenia, ale pretože to bol slušný človek, pochovali ho na miestnom cintoríne. Krátko nato prišlo zlé počasie a napadol sneh, ktorý zničil hotovú prácu na poli.

27. mája roku 1864 ľudia využili neprítomnosť kňaza na fare a ľudový súd asi 200 ľudí z Vyšných Lapšov a okolia tlačil na richtára, aby vydal povolenie otvoriť hrob. Hrobára a jeho pomocníkov uplatili v krčme pálenkou. Po exhumácii zistili vysoký stupeň rozkladu tela, ale tiekla z neho krvi podobná tekutina. Znovu ho zakopali za cintorínom a rozbitú truhlu spálili nad hrobom. Vec nahlásil vzdelaný kňaz František Grivaldský, farár a dekan v Nižných Lapšoch. Kvôli hanobeniu hrobu sa nakoniec vyšetrovalo 13 ľudí.

V tom istom roku 1864 na jeseň opäť prišiel skoro sneh. Občania neďalekého Lendaku si pamätali na udalostí z Vyšných Lapšov, spomenuli si na 30 ročného duševne chorého Jána Halšína, ktorý sa 19. 10. 1863 obesil. Miestny farár Jan Sill ho riadne pochoval odvolávajúc sa na jeho duševnú poruchu, ktorú preukázala aj pitva. Mladá 27 ročná žena Verona Gallliková sa postavila na čelo nespokojného davu žien a 2. októbra ich presvedčila, aby otvorili hrob a skontrolovali mŕtvolu. Pod zosnulým našli jačmeň, ovos, seno a pod hlavou zhnitý zemiak. Následný súd uznal vinnými 6 žien.

Posledný zaznamenaný prípad sa odohral v Nižných Lapšoch. Neveriaci Josef Pitoňák, zomrelý 3.08.1912 bol pochovaný farárom Františkom Kompanyikom. Po exhumácii sa niektorým zdalo, že telo nie je v polohe, v akej ho pochovali. Hrob znovu zasypali, ale prišiel nekonečný dážď. Niektorí verili, že ak ho nevykopú a nespália, bude pršať 9 rokov. S povolením richtára ho vykopali a asi kilometer od cintorína ho spálili aj s truhlou. Proces sa dostal až pred Kráľovskú kúriu a skončil až v roku 1917.

Maximálny boom upírskeho fenoménu nastal príchodom 20. stor. a jeho vstupom na filmové plátna a divadelnú scénu.

Za najväčšieho súdobého vampirológa sa pokladá doktor sociológie a magister vied Stephen Kaplan, ktorý pracuje vo Výskumnom stredisku vampírov /Vampire Research center/

Za upíra sa považuje človek, ktorý potrebuje krv fyzicky /bez nej sa mu robí zle/, nie psychicky. Podľa neho sú schopní stráviť všetky látky obsiahnuté v krvi, majú rozdielnu látkovú výmenu a priemerne sa dožívajú 120 až 150 rokov.

Vo viktoriánskom období, keď tuberkulóza a syfilis patrili k bežným nákazám, téma upírskej „choroby“ spojená s erotickými prvkami padla na úrodnú pôdu. Román ovplyvnil literárne a filmové výtvory o upíroch a tie naopak sa spätne premietajú do ľudových predstáv a občas spôsobujú lokálne upírske paniky.

V 70. rokoch minulého storočia anglické noviny prinášali správy o pôsobení upíra na Highgate Cemetery v Londýne. Medzi londýnskymi obyvateľmi sa našlo veľa lovcov upírov, ktorí naňho číhali priamo na cintoríne. Miestny obyvateľ Sean Manchester, jeden z prvých svedkov upírskeho pôsobenia dokonca tvrdil, že práve on zničil upírske hniezdo v tejto oblasti.

V roku 2004 v Rumunskku príbuzní istého Tomu Petreho v domnienke, že sa Toma stal upírom, exhumovali jeho telo, vyrezali mu srdce, spálili ho a zmiešali popol s vodou, aby túto zmes potom mohli používať ako liek.

V roku 2005 v anglickom Birmingeme sa rozšírili fámy o tom, že niekto uhryzol zopár obyvateľov.

Tak vznikajú tzv. mestské legendy.

Etnológovia na slovensku ešte v 20. st zaznamenávali potieranie verají domu a maštale cesnakom.

-soy-

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.