Rubenov rováš 2. časť – Monika „Secentity“ Kandriková

Na červenej šnúrke

Kostolný zvon vyzvonil šesť hodín večer na celú dedinu.

Keď Anjel Pána doznelo u Kordešov v prednej izbe sa rozhostilo najtichšie ticho. Nerušilo ho ani prasknutie ohníka, ani tiknutie. Ani Helena sama. Mladá vdova sedela na stoličke prostred izby s kolenami zrazenými k sebe a rukami v lone. Dívala sa na veľké hodiny s lesklým kyvadlom. Viseli na stene, uložené vo svojej skrinke ako v rakve. Šiestu neodbili, ručičky sa im ani nepohli. Boli dočista, dočista… bez života.

Celé hospodárstvo vypúšťalo ducha. Gazdov bič nepukal, tak si nikto nebol istý, či môže dýchať. Vrátane nej.

Na nehybné pondusovky v prednej izbe paholkovia i slúžky pokukovali s posvätnou bázňou. Vraj zastali práve v tej chvíli, keď pán domu v lese ducha vypustila, to nemôže byť s kostolným poriadkom. Majer sa im už viac nevidel byť bezpečným miestom. Išli chýry, že si ktorýsi chlapčisko dokonca skúšal požičať dukáty od Žida, aby mohol vrátiť zálohu, za ktorú bol zjednaný až do jesene.

Helena potrebovala každú ruku. Ba zišiel by sa jej i pár pracovitých dlaní navyše, lebo čo i bol jej muž ostrý ako britva, robotu si zastať vedel.

Vstala a prisunula si k stene stolček. Vystúpila naň, pretočila ručičky hodín na šiestu a strčila kľúčik na naťahovanie do otvoru v ciferníku.

Za chrbtom sa jej rozďavili dvere. Nechtiac ju zamrazilo. Vedela, že sa dozaista nemá čoho báť, jej mužský bol nadobro a navždy preč, pod štvrťkou zeme na najlepšom mieste na cintieri, ak vôbec cintier má také miesto, ale i tak sa obzrela.

Do izbice sa všuchol Vinco Balúch, Smrad, ako ho všetci volali. Kyslý zápach pomyjí a prasačích hovien sa za ním vláčil taký hustý, že ho bolo skoro i vidno. Ľudia ho nezaujímali, iba svine a ciciaky mal v merku a pokým naberali na váhe a boli zdravé, každý sa mu pratal z cesty, hovná smrdia rovnako gazdovi i paholkovi.

Prasačinec u Kordešov vlastne nebol Kordešov, bol jeho, Smradov, jeho domov v časoch dobrých i zlých. On neutekal nocovať inam ako väčšina čeľadníkov v bázni z raracha, čo sa usídlili v hodinovom stroji, svoje chrochtajúce bruchane by nikdy neopustil.

„Žiaden sa k nám nechce nechať najať,“ začal náhlivo, bez pozdravu. Konečne aj zbadal, že mu nie je na hlavu zima, strhol si baranicu a pokračoval: „Chlapom nevonia robiť robotu, čo zvýšila po gazdovi. Boja sa.“ Máličko sa zaošíval, zapreberal nohami a čiapku v ruke dobre pomädlil.“ Hovoria, že na vaše imanie kliatbu uvalilo. Najprv ste nepovili, teraz sa vám nad manželom podťatý smrek tak vyzvŕtal, akoby čardáš tancoval a vetvami ho na smrť dokaličil.“

Helena nemohla povedať, žeby priniesol práve dobré správy. Ale nebola to jeho vina.

„Ešte skúšaj, pýtaj sa.“ Šibko hopsla dolu zo stolčeka. Rozfúkané záhyby na čiernom fartuchu si prihladila dlaňami a štuchla do kyvadla, aby sa rozkolísalo. Chvíľu ho pozorovala, či si zachovalo pravidelný pohyb a potom pokračovala: „Možno sa zajtra, po veľkonočnej zábave niektorý šuhaj osmelí. Dáka pekná sukňa sa mu do srdca vreže, začne o ženbe snívať a zjedná sa. Ponúkni dobrú plácu.“

Zavrela skrinku a zastala si pred Vinca. Vďačne sa naňho usmiala. Ťažko by jej bolo zjednávať sa zajtra, vo Veľkú nedeľu po omši pri kostole a v krčme ženy nemali čo hľadať, ak si len nešli po vlastného ožrana.

„Mohli by ste si obstarať červenú šnúrku na zápästie.“

Oddaný pastúch bezpochyby myslel smrteľne vážne, čo jej tu radil. Prekvapil ju. Nečakala, že príde na pretras práve táto otázka. S dedinčanmi o kúzlach rozprávala iba vzácne, nezdieľala ich strach a oni to vždy vycítili.

„Je to len povera, Vinco,“ spochybnila opatrne, aby neurazila jeho starostlivosť. „Povera.“

„Povera-nepovera. Ak nepomôže, neuškodí.“

Nie, pastier svíň nebol uľaknutý. Dobre vedel, že prasnica mu neskape od porobenia, ale od vysilenia, keď ju bude pričasto pripúšťať. Bol viac ako ona, praktický premýšľajúci za jasným účelom. Krátkym, ale múdrym spôsobom jej naznačil ako si služobníctvo nazad do domu pritiahnuť. Ešte jej pokynul, vrazil si umastenú strapaňu z ruky nazad na temeno a zavrel za sebou dvere.

Červená šnúrka! Helena nikdy nechápala, ako môžu byť ľudia takí ľahkoverní. Ale možno by mohla naľakaných presvedčiť a sebe uľahčiť život.

Zamkla dvere zvnútra a vyzula si čižmy. Zviazala ich povrázkom cez pútka na vrchu sár, do ktorých napchala onuce a zavesila ich na klinec v zárubni. Zložila si aj šatku, zložila aj tú druhú, ktorou bolo od Imrovej smrti až dodnes prekryté zrkadlo a uložila ich obe do drevenej kasty na samý vrch na ostatné odložené oblečenie.

Špiglo zasadené v drevenom venci vyrezávaných fialkových kvetov jej vracalo bledú tvár, staršiu ako si pamätala, ale stále peknú. Čierna farba smútočnej jupky jej nikdy nepristala. Snáď celý život nosievala červené sukne a vyšívané fartuchy a celý ten čas bola pre všetkých ako neviditeľná. Pre majetky bola Imrovi zasľúbená snáď od nepamäti, už ako mladé dievča. A potom bola len Tá Chudera, čo už má muža a žiadne deti.

Zaodetá do čiernej odrazu zostala všetkým na očiach. Svet sa dočista obrátil naruby!

Už na pohrebnej omši sa nezadaní chlapi, čo jej i neboli rodina ani mužovi rovesníci, zhromaždili na samom chvoste smútočného sprievodu. Prišli sa podívať, či by sa im páčilo zaintabulovať si hodný kus majetku popod jej spodničky. A musela si priznať, že kým statočne oplakávala rozpučeného Imra, i o možnosti s niektorým z nich znovu zviazať svoj život uvažovala. Starosť o gazdovstvo nebola jednoduchá vec, pre samu ženu takmer nemožná.

Preto si dobre premerala každé nohavice, čo sa ustanovili na obhliadku a premýšľala, ktorý z tých pozberancov by sa o ňu vedel najlepšie postarať. Mohla si vybrať, starých mládencov, nedôchodčatá s páperovými fúzikmi i zrelých mužov, ktorým sa doposiaľ ani raz poriadne nezapálili lýtka, tak miesto ženských rubášov obrábali fajku. Našla i jedného vdovca, obsypaného sirotami.

Vedela byť dobrá žena a zaiste i matka. Iba si nemohla byť istá, pod ktorým klobúkom sa skrýva nadanie urobiť z nej zas a znova bitú slúžku na vlastnom. Poučená Imrovou výchovou zadúfala, že aj nadržaných ženíchov odradí kliatba.

V peci nikto nezakúril, k bosým nohám sa jej lísala studenosť ako malé ľadové mača. Rozopla si jupku a zhodila sukne. Starostlivo ich uložila na operadlo stoličky, aby sa skladanie z látky nepolámalo a všuchla sa pod páperový kopec.

Perina bola ťažká, obliečka studená a slzy slané.

„Vieš, pozorujem ťa už pár dní.“

Hlboký hlas naplnil miestnosť prudko a úplne ako storočná voda. Prekrásna černokňažníkova kabanica, vyzdobená filigránskou prácou šikovných rúk znovu zapôsobila ako učinený zázrak. Na pleciach mu ju držala veľká tepaná pracka a, ako to už k nemu patrilo, pohrával sa s rovášom. „Plačeš a plačeš… smútiš…“, húdol zamyslene a pomykal plecami.

Nečakané zjavenie Helenu neprekvapilo. Skutočné čary sú už také, neplatia na ne zatvorené dvere. Len sa lepšie zababúšila posediačky medzi vankúšmi. „Zabilo mi muža,“ zašeptala potichu. Ospravedlňovala sa podobne pred všetkými a nikdy jej to neprišlo tak veľmi nedostatočné.

„Oh… správne.“ Temný náramne pritakal. Havranie vrkôčiky mu bežali po pleciach ako živé a drobné pierka v nich sa leskli ako čierne mince, akými sa platí za posluhu v pekle. „Tuším som ho poznal.“ Obrátil zrak k plafónu a pustil sa vyčítať: „Taký dobrý muž. Hlavne k richtárovie Anči bol naozaj roztomilý, aj Francke zo dvora poriadne poobrábal jej kučeravú záhradku a malej Zuzke, čo ti včera robila večeru, dobre ponaprával faldy na lajbliku.“ Prilákaný cifrovanými číslicami hodín alebo možno iba hlasným tikotom čerstvo oživeného strojčeka si zastal na opačnej strane izby a na chvíľu sa odmlčal. „Vieš, myslel som si, že chytíš život za pačesy, a ty ďalej iba fňukáš.“

Nikdy mu z úst nevyšla otázka, ale odpoveď, samozrejme, očakával. Tak mu odpovedala: „Prišiel si ma karhať? Zasa?“ Slzila, pravda, ale len zo zvyku.

Niečo ako slabá triaška premohlo vysokú statnú postavu. Trvalo to iba chvíľu, takmer nepostrehnuteľné, ale nie pre jej pozorne sledujúce oči. Všimla si aj minule, keď sa tento cudzí chystal nanovo v prázdno rozplynúť. Ale ako vtedy i teraz sa premohol. A že ju naposledy nenaučil, aby sa ho bála a odhodlala sa mu i zarozkazovať: „Radšej by si ma mal vziať za babičkou…“

„To nepôjde, milá moja,“ uchechtol sa jej v odpoveď čierny, tam, ďaleko od nej. „Ja kosu nenosím.“

„Tak nech ti ju Smrtka požičia!“

Prst na ústach skazil Helenine posledné slová, nezostala na nich výraznejšia slabika. Tmavé oči ako lesklé bobule tajomných záhrobných plodov, vzdialené náhle len na pár centimetrov od jej tváre viac bezstarostne nevrhali úsmevy. Boli ustarané.

„Zavri ústa! Morena ťa počuje.“

Azda si len nemyslel, že ju takýmto vyľaká: „Raz každého objíme.“

„Pššt, pššt… to nemáš nič inšie, o čom by si rozprávala?!“

Striasol ju za ramená. Jeho horúce dlane priam pálili aj cez látku, ale neubližovali. Bol síce pobúrený, to áno, ale nie urazený, ani nazlostený. Iba starostlivý.

Priečilo sa jej ďalej ho pokúšať, skôr chcela odčiniť, že ho lepšie neprivítala. Chvatne začala premýšľať. Mala o čom rozprávať, čoby nie: „Potrebujem paholka. Najneskôr od pondelka musí začať s robotou na poli. Ak mi nebude mať kto poorať, budem musieť predať Kapušnice aj pole pri Brodku a lány v Chotári prenajať.“ Celá nespokojná sa na slamníku zavrtela, otočila sa mu pod rukami čelom a s kolenami pod bradou palcami bosých chodidiel zovrela hranu dosky postele na boku. „Šuňavský mi za ne núkal šesť zlatých, za oboje. Zelgát prihodil zlatku. Neviem, či je to dosť, ale ak nepredám teraz a úroda nebude, lebo neobrobím, tí nenažranci zo mňa zodrú aj ostatnú kydľu.“

Použila veľmi nevhodný príklad, odetá vo svojej poslednej spodničke, ktorá sa jej vystrčila spod periny a prevísala cez peľasť.

Černokňažník sa zadumal. „Záleží len na tom, čo sa do pondelka stane.“

„Ako to myslíš?!“

„Nuž, veď si to sama povedala. Alebo najmeš a poorieš, alebo nenajmeš a predáš. Iná cesta nie je.“

Kľačal pri jej nohách a utešoval ju. Čierny krásavec. Jej Čierny Krásavec. Hoci mu nevedela ani meno, nikdy nepočula, žeby niekto iný videl temného junáka v parádnej kabanici, čo pásol krkavce ako barany. Aj babičku z onoho sveta jej ukázal. Do srdca ju búšila sila nad všetky čary a vyhnala jej na líca rumenec. Nezadúfala, že by sa k nej ešte viac priblížil. Iba jej to zišlo na um, ako tak zovrel tie svoje prekrásne pery, zatúžila po nich. Nikdy nebola z dreva.

Ani on nie.

***

Pod parádnou kabanicou bolo teplo ako v peci. I bozkami temný vládol ako kráľ. Ľadové mača vystriedalo jeho ohnivé dvojča, vrtelo sa Helene na podbrušku a nútilo ju púšťať vzdychy do tých druhých horúcich úst. Ľahko stratila hlavu i dych a tak si z opatrnosti vyžiadala chvíľku, aby dopriala sebe i cudzincovi čas usporiadať si myšlienky.

„Nikdy som ho nepodviedla,“ s rukou na mocnom ramene a tvárou sčervenenou milostnými hrami pier bola jej výpoveď viac ako povážlivá, ale neprestala s ňou. „Imra.“

„Viem.“

„Nedá sa to – podvádzať. Ak naozaj miluješ.“ Nevenovala svoju lásku žiadnemu inému okrem svojho muža. Na druhú stranu… „Ale prisahala som Imrovi: Kým nás Smrť nerozdelí. A jeho už niet.“

Láskavá ruka sa jej zalíškala pohladením a potom jej zase zavrela ústa. „Už ju viac nespomínaj… Moju pani,“ zaprosil temný.

Helena mu to prikývnutím prisľúbila. Oprela sa o lakeť a stiahla si z hlavy čepiec. Vybrala i sponky a podperu čuby a po pamäti všetko odložila na parapet. Vlasy si rozplietla a precedila cez prsty. Záhadný mužský jej pozvanie prijal. Odstrojil sa z vrchného odevu, od krpcov i od košele. Nechal si len nohavice a všuchol sa k nej.

Pery mu voňali lesnými jahodami, malinami, medom… V prítmí, ktoré ovládlo izbu sa z jeho prítomností stával prelud, akoby sa bozkávala s nejakým svojim snom. Ale potom jedna jeho ruka šikovne rozviazala šnúrky na nohaviciach.

„Si skutočný,“ šepla v očakávaní.

„Som,“ potvrdil jej on.

Ráznym pohybom jej vyhrnul i tú ostatnú spodničku a získal si nad ňou moc, ale presne takú, akú si želala. Prenikol jej telo, prenikol jej dušu.

V kachľovej peci hlasno praskal oheň. Čierny zažal aj petrolejku, lebo sa už stihlo celkom zotmieť. Zavoňal mu papcún z hrnca na zápecku, potiahol ho nad oheň, ohrial si ho a z vešiaka na stene zvesil lyžicu.

„Nepovedal si mi, ako sa vlastne voláš?“, spýtala sa Helena cez izbu.

„Áno… nepovedal,“ odtajil on svoje meno znova, medzi dvomi hltmi.

„Odkiaľ sa stále zjavíš?“

„Odtiaľ, kam sa potom stratím.“

Nuž, asi sa toho dnes veľa nedozvie. Aspoň to skúsila.

S obavami sa opýtala ešte na poslednú vec, či ju i on neopustí ako všetci: „Zostaneš do rána?“

„Zostanem, kým nezaspíš,“ prisľúbil jej Krkavčí kráľ s plnou lyžicou pred ústami a láskavým pohľadom.

Chvíľu ďalej mlčky jedol, prázdny hrniec odložil na lavicu a s úsmevom sa zase priblížil k nej. „A chcem ti niečo dať.“ Vytiahol jej ruku spod periny. Z jeho dlane sa vyplazila vypletená červená šnúročka, ozdobená mušličkami a riečnymi perlami. Ovinula sa jej okolo zápästia a sama sa jej naň uviazala. „Táto je odo mňa rozdeliť, ochráni ťa.“

***
Dva chotáre ďalej sa vracal z krčmy Valent Kudrna.

Doma naňho čakala žena a šesť detí. Najstarší Sigmund dostal meno po českom kráľovi. Ale ako princ chovaný nebol. Kudrna ho mlátil, azda zo všetkých doma najviac. Neveril, že ho splodil. Spal s Terezou, to áno, ale ktovie koľkí ešte. Nečudo, že zostala samodruhá.

Kvôli jej slovu, ktorým mu prisúdila otcovstvo, stratil svoju ozajstnú frajerku, Anču Rafajovú. S plačom ho zapudila kvôli tomu decku, čo Tera nosila. Odišla do služby až do Bratislavy a tam sa i vydala za akéhosi fiškusa, učiteľa.

Tereza bola dobrá žena, i dobrá gazdiná, ale Valent jej nikdy neodpustil, že si ju musel vziať. Kde mohol, tam si do nej udrel. Bol i rád, keď ju bránil ten sprostý fagan, lebo ho potom mohol zdrať, že sa týždeň na zadok neposadil za nich, za oboch.

Noc bola hlboká, ale Kudrna nebol ožratý, len pár pohárikov si dal. Nechodieval do krčmy pre pálenku, chodil tam, aby sa nemusel dívať na príčinu svojho nešťastia.

Domov to mal krajom dediny, okolo cintiera. Temnoty sa nebál, ale že nemal svedomie čisté, keď na kostolnej veži zakrákal veliký krkavec, zatrnulo mu.

Bola to iba chvíľa, dvakrát sa obzrel, nič podozrivé nezbadal, tak sa ho strach zase rýchlo pustil. Veľký mesiac sa naň smial ako hrudka syra a doma ho čakala teplá posteľ a Tereza. Nikdy ho neodmietla, ani keď ju hladil, ani keď ju zmlátil. Preto ju podozrieval ešte viac. Keby necítila žiadnu vinu, nedovolila by mu, aby ju bil. Aspoň raz by sa mu postavila. Ale možno sa ho iba bála. Bol to nekonečný a nekončiaci kruh. Znechutený odpľul močku z lacného tabaku.

Mladý Sigmund pozoroval blížiaceho sa otca so slzami v očiach. Nevedel pochopiť, prečo jeho matka uprednostila násilného zlosyna pred ním a vyhnala ho z domu.

„Počul si, že u Kordeša za dvomi dedinami hľadajú paholka?“ spýtala sa ho podvečer.

„Na tom počarovanom majeri?“

„Hej,“ poopravila mu golier pod šticou a ponúkla ho: „Mal by si tam ísť a zjednať sa. Už si dosť starý. Bude to tak lepšie.“

Ani sa neodvážil požiadať ju, aby ho neposielala preč. Iba skúsil: „Čo keď sa mi tam nebude dobre vodiť, veď sú tam pri vláde čary.“

Matka sa zamyslela, to jej musel uznať. Potom vstala a z košíka s vyšívaním vybrala červenú šnúrku. Preložila ju na dvoje, aby bola silnejšia a oviazala mu ju okolo zápästia.

„S takou mocnou ochranou sa ti tam zaiste nič nestane. Neboj sa.“

„A čo ty?“

„Ja si už poradím, vždy som si.“

Nehádal sa, neprotirečil. Naoko ju poslúchol, ale nezašiel ďaleko. Obrátil sa a vrátil sa späť. Teraz sa schovával na kraji záhrady pri ich stodole a v ruke mal kameň. Keď otca zabije, nebude už matka mať dôvod vyháňať ho. Priviaže sa k jej životu, ako ho ona zaviazala k svetu tým kúskom červeného povrázku.

„Nešťastné decko.“ Ruben sa schovával pod rúškom tieňa veľkého orecha a noci len na pár krokov od mladíka, ktorému sa išiel život od základu zmeniť. Pohrával sa s rovášom, premýšľal, váhal i odhodlával sa. Potom sa rozhodol a zlomil ho. A rozplynul sa do tieňov.

Na trávu dopadol kusisko skaly ako ľudská hlava.

Starý Kudrna bez uškodenia prešiel až k dverám svojho domu a zaklopal. Otvorila mu jeho žena. Na stole ho čakal tanier teplej polievky a hodný kusisko chleba, lebo ho Tereza dávno oknom vyzerala. Kým jedol, pokukoval po izbe, čím by mohol začať zvyčajný večerný cirkus.

„Stará, tie hodiny už zase stoja!“ Odstrčil od seba prázdny tanier a začal po izbici zhľadúvať svoj zvyčajný cieľ, na ktorom by sa vyzúril za celý svoj skazený život. Keď ho nenašiel, obrátil sa spýtavo na Terezu.

„Budem ich naťahovať ja,“ odpovedala mu ona. „Sigmund ušiel z domu.“

Monika „Secentity“ Kandriková 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *