Postupne vám predstavujeme autorov, ktorých poviedky boli vybrané do prvej česko-slovenskej zbierky mikropoviedok scifi a fantasy s názvom FANTASTICKÁ 55. Zbierka už vyšla, pokrstená bola na Istrocone a môžete si v nej prečítať aj poviedku od:
LENONA ŠTIBLARÍKOVÁ
Lenona nám poskytla informácie o tom, čo o nej hovoria ľudia:
Mária F. – knihovníčka Vihorlatskej knižnice: „Román „Šťastlivec“ sa mi páčil, škoda, že neplánuje jeho pokračovanie. Som zvedavá aj na jej najnovší román, úspechy Humenčanov vždy potešia.
Učiteľka angličtiny: „To dievča som sa roky snažila voľačo naučiť. Osem rokov! Osem… a výsledok? Pár nadávok, ktoré by zvládol aj mimozemšťan, skomolí tak, že si ani sama nerozumie. Preto som sa divila, že sa prihlásila na ruštinu – španielčinu na UK. Napodiv, štúdium zvládla.“
Kamarát: „Stratí sa aj v telefónnej búdke, no napokon vždy dorazí do cieľa. Nechápem, ako to robí. Asi šťastie, či čo. Hovorím jej: zaboč vpravo, vpravo! A ona? Fuk ho doľava, just vždy naopak! Keby to rúbala náhodne, tak sa aspoň občas trafí. Vždy jej hovorím: Žena za volantom – auto bez šoféra. Zázrak, že rav-ku ešte do ničoho neoprela.“
Matka: „Mrzí ma, že nerada nakupuje. Nie je normálne, aby moderná žena nechodila po butikoch a neobdivovala novú jarnú kolekciu. Nikdy na nej nevidím, čo jej kúpim. Podozrievam ju, /šepot/ že tie krásne vecičky vyhadzuje… ehmm, dáva na charitu. Ani len variť sa poriadne nenaučila. Keby aspoň písala o živote. No nie? Kto číta tie nezmysly?“
Ondrej: „Miluje čokoládu s orechmi, tyčinky Dru a bez zalievanej kávy s mliekom neurobí ani krok. Za posledné peniaze si radšej kúpi knihu než kebab – vraj, nejako bude. A naozaj, vždy nejako je.
Kamarátka Soyka: „Poznám ju fakt dobre, veď som s ňou bývala päť rokov na Šturáku. Je milá, šľachetná, múdra, pekná. Obdivujem ju.“ /Nieže to vymažeš! Toto je môj medailónik!!! Nadávaj si vo svojom./
/Soyka sa od vyššie uvedeného výroku dodatočne dištancovala, čím uvalila podozrenie na všetky ostatné výroky/
KATARÍNA SOYKA
你叫什么名字？
Soyka.
你多高？
1,62m
你的体重是多少？
Nepoviem.
你多大?
Všetky ženy sú nadčasové, nie som žiadna výnimka.
你的性格怎么样？
Predsa len som iná ako ostatné ženy, lebo viem presne, čo chcem!
Napíšem poviedku, žiadny román…
Alebo nie, napíšem román, poviedku už asi nie…
Alebo aj román, aj poviedku?
Nie, len román.
Alebo poviedku?
ANTON STIFFEL
Prvý krát pričuchol k fantastike v ranom detstve, keď ako päťročný nechtiac zahliadol časť japonského filmu o veľkom všetko ničiacom robotovi (a la Godzila robot) v poľskej TV, z čoho dostal taký panický strach, že sa týždeň chodieval schovávať do chladničky. Od detstva mal nevysvetliteľne veľkú averziu k čítaniu a svoju prvú knihu prečítal až ako 12 ročný. Bol to Alfréd Hitchcock a Traja pátrači. Potom to išlo ako lavína, za pár mesiacov prečítal všetko v mládežníckom oddelení miestnej knižnice, potom všetko v detektívnej sekcii, nato všetky cestopisy, tajne prečítal aj zakázanú literatúru pre dospelých, až sa dostal do oddelenia fantastickej literatúry a došlo mu, že toto je pre neho to pravé orechové. Bola to láska na celý život a jeho prvá SF bol román Eden od Stanislava Lema.
Neskôr začal aj sám písať poviedky a recenzie, dlhé roky pôsobil ako redaktor SF časopisu Fantázia. Niektorí vtedajší spoluredaktori ho podozrievali, že zámerne zvolil taktiku tvorby kandizovanej scifi, ktorú vyrábal pre potešenie oboch pohlaví. Bez ohľadu na to, či na tom bolo niečo pravdy alebo nie, jeho tvorba si rýchlo získala všeobecnú obľubu a veľa jeho poviedok vyšlo časopisecky, v antológiách a zborníkoch. V poslednom období sa však venuje hlavne rodine a píše už len sporadicky.
Tonove poviedky si získali aj srdce Hydier – veď majú len jedno a tak mu čoskoro vydajú súbornú zbierku poviedok pod názvom Zabudnutý vesmír. /pozn. Vydavateľstvo Hydra/
ĽUBOŠ BEBČÁK
Prvým kontaktom s fantastikou bolo Spoločenstvo prsteňa, ktoré šiel kúpiť za našetrené koruny do Žilinského Tesca. Na bicykli. Bez bŕzd. Pár kilometrov po ceste prvej triedy tam a pár späť. Keď nad tým dnes uvažuje, akoby sa to stalo v inej (alternatívnej) realite. Ten večer bol osudový…
Bolo to obdobie, keď začínal boom okolo sfilmovaného Pána prsteňov a zasiahol aj jeho. Prsteň moci ho opantal a dušu upísal fantastike.
To bolo pred desaťročím, odvtedy prelúskal množstvo fantastiky. Tolkien, Adams, Sapkowsky, Card a (najnovšie) Zelazny, sú srdcovkami, na ktoré nedá dopustiť. Jeho čitateľský záber je celkom široký, ale vo všeobecnosti ho to ťahá k literatúre (filmu a hrám), ktoré sa odohrávajú v predindustrálnej ére (dodnes sa sám seba pýta prečo).
Ako to už býva, neosta len pri čítaní, sem-tam musí niečo hodiť do textového editora. V rôznych zákutiach internetu je možné nájsť jeho recenzie, poviedky, alebo internetový mesačník (k on-line hre). Najčastejšie uverejňuje pod dvoma nickmi: Sarazin Faestred, alebo Koščej Nesmrteľný (záleží od okolností, nálady a aktuálnej situácie na Singapurskej burze).
Písanie fantasy je koníčkom, ktorému sa vytrvalo venuje bez ohľadu na kritiku a astrologické konštelácie. Občas aj niečo niekde uverejní, ale fascinujú ho ľudia, ktorí napíšu prvú poviedku a okamžite vyhrajú cenu Nebula. To, ako sa v mnohých súťažiach ukázalo, nie je jeho prípad 😀
MAREK SLABEJ
Ako sedemročný videl Hviezdne Vojny a odvtedy sa z toho šoku nespamätal. Svetelný meč dočasne nahradil bambusovým, až nakoniec prešiel k peru mocnejšiemu meča. Odvtedy z jeho klávesnice občasne vylezie fantazmagorický text – v zborníkoch Fantázia 2009 a Zárodky Hviezd mu vyšli scifi ako remeň, na webstránkach Ohnivého Pera sa zase objavuje jeho zmrdoidný westernový Bob Weston. Žije v Prahe, čo je z vesmírneho pohľadu práve tak dobré, ako akékoľvek iné miesto v okruhu 50-tich parsekov. Keď píše, tak na tradičný kofeínovo-nikotínový pohon, čo je v priamom rozpore so snahou o zdravý životný štýl. Zatiaľ vyhráva literatúra.
Naozaj vyhráva, lebo Marek Slabej sa práve stal čerstvým víťazom Martinus Ceny Fantázie za rok 2013 – poznámka Vydavateľstva Hydra.
TOMÁŠ DOSTÁL
Autor o sobě bohužel neposkytl žádné informace…on je chudák zamilovaný. Víme však, že se ve volných chvílích pokouší z hraček vymlátit místo úkrytu Kačera Donalda. A překvapivě známe i jeho motto: Kyberpunk je mrtvý, ale žije v našich srdcích!
SOŇA KOŠIČIAROVÁ
Autorka televíznych scenárov pre Slovenskú televíziu – Kovadov dar (1998), Kukoviny, Gombík. Príležitostne sa zapája do literárnych súťaží z oblasti fantastiky. V roku 2010 v rámci Ceny Fantázie obsadila s poviedkou Homo homini lupus štvrté miesto a v rámci Ceny Béla 2010 o najlepšiu hororovú poviedku druhé miesto. Poviedka Homo homini lupus bola odvysielaná taktiež v rádiu Devín v roku 2013.
VERONIKA KOŠIČIAROVÁ
Píše odkedy si pamätá a knihu považuje za najlepšieho priateľa človeka (hneď po nej mačku a posteľ). Aktívne sa zaujíma o svetovú modernú literatúru, fantastiku, mytológiu či rôzne záhady. Verí, že umením sa dá zmeniť svet. Získala tretie miesto v súťaži Poviedka Isroconu 2008 s poviedkou Ako uloviť draka publikovanej v zbierke poviedok sci-fi, fantasy a hororu IstroCon 2009, s poviedkou Úplne nahý postúpila do tretieho, finálového kola súťaže Poviedka 2009.
HANA „ELEYNE“ MATEJOVIE
„To je tam ženská?“
„Áno, to je Eleyne.“
„Ehm… nevyzerá práve, že by sem zapadla…“
„Hej, ale väčšina ľudí ju hodnotí ako tichú, slušnú a jemnú. A ona pritom povčúva rock, metal, miluje zrúcaniny a rada si zastrieľa.“
„Ešte mi povedz, že pozná Tolkiena…“
„Myslím, že doma má zbierku Tolkienových kníh lepšiu než inde v knižnici. Je doňho blázon, aj do Ruthfussa, Briggsovej, Neomillnerovej a neviem, koho ešte.“
„Vážení a dovoľte mi doplniť, že doma chová Draka.“
ANDREJ JÁCHIM
Čerstvý absolvent Fakulty architektúry STU v Bratislave, ale vyrastal na divokom slovenskom juhu – v Šamoríne. Momentálne žije a pôsobí v Bratislave. Dobrodruh, extrovert a nadšenec fantastiky. Rád píše, číta, aktívne sa venuje extrémnym športom a zastáva názor, že človek musí vedieť, o čom píše – preto sa snaží zažiť čo najširšie spektrum všetkého. Vyhral, alebo sa umiestnil na horných priečkach niekoľkých literárnych súťaží s poviedkami Biely orol (1. miesto – súťaž o najlepšiu poviedku zo sveta pohrobka 2012), V mene lásky (1. miesto – literárna súťaž Slavcon 2012, poviedka vyšla v e-časopise Jupiter, č.4), Otcov sľub (1. miesto – literárna súťaž Slavcon 2013) a esej Komu patrí naše mesto (3. miesto v literárnej súťaži SAS, British Council a združenie Archimera). Momentálne sa aktívne zapojil do projektu periodicky vychádzajúcej poviedkovej zbierky Dobrodruhovia, ktorá zachytáva príbehy skupiny hrdinov na základe odohraných dobrodružstiev v najznámejšej hre na hrdinov v Česku a Slovensku – Dračí doupě.
MATÚŠ VESELÝ
Tento svetu neznámy autor mal blízke stretnutie so sci-fi druhom už v skoršom detstve. Ako chlapec sa stretol s rasami Akty X a Hviezdna brána SG1. Dlhé roky sa bál mimozemšťanov a čertov. Na základnej škole sa mu dostala do ruky prvá sci-fi kniha, a odvtedy túži písať vedeckú fantastiku. Zúčastnil sa niekoľkých súťaží napriek otrasnej schopnosti pretavovať z jeho hlavy nekonečné vesmíry na papier. Píše, píše, píše. A snaží sa doteraz. Hlavne Gluchovskij, Dick, Bradbury, Fero Kafka a štúdium žurnalistiky na UKF v Nitre mu v tom pomáhajú. Hydra mu ako prvé vydavateľstvo publikovalo poviedku Nesmrteľný, ale Matúš aktívne publikuje na svojom Poviedkovom webe. Teda, ak máte záujem dozvedieť sa o ňom trošku viac a prečítať si z jeho klávesnice, klikajte na http://poviedkovyblog.webs.com/
ALEXANDRA PAVELKOVÁ
„Nehrajúca obrankyňa slovenskej fantastiky. Vyšlo jej 9 kníh a množstvo poviedok v antológiách a zborníkoch. V ostatných rokoch sa však písaniu beletrie venuje len sporadicky. Píše publicistické a teoretické texty a šoféruje slovenský internetový portál www.fandom.sk.“
LADISLAV „JOFRE“ OROSZ
Autor podporuje domácu a teda rozumejme slovenskú a českú komiksovú tvorbu. Ale nielen tú. Dokonca ju aj sám tvorí, lepšie povedané, píše. Už nejaký ten rôčik v nekomerčnom, elektronickom časopise BUBLINY (www.facebook.com/BUBLINY). Presnejšie od roku 2010. Má rád klasiky italo-hororu, najmä od Daria Argenta. Komiksy od Bonneliho, Crepaxa, Manaru v taliančine. Taktiež dobrú knihu. K písaniu sa dostal „pomimo tvorby“ komiksových scenárov. Dosť často mu však vyhovuje písať – akoby mal robiť síce najradšej na svete, ale často krvopotne, scenáre. Nerád sa podriaďuje trendom, pravidlám žánrov a tvorí hlavne pre radosť a pobavenie seba, ale hlavne, čitateľov…
JAN A. BRAUN
„Vidíš toho šílence na fotce? Vypadá to, jako by mu ten meč hořel.“
„No veď aj horí. Ten šialenec je najstarším larpistom na Slovensku.“
„Kolik má?“
„Päťdesiat tri.“
„To je už dobrej dědek.“
„Vieš, že ani nie. Stále sa ešte vládze vyškriabať na lokačku, ktorá je vždy na kopci. Trocha ho poznám. Väčšinou hrá magické bytosti. Keď má čas, po akcii si s nami rád posedí pri vínku. Veľa ľudí to o ňom nevie, ale počul som, že píše fantasy poviedky, a že vraj má rozpísaný aj dajaký román.“
„Co má za školu?“
„Je to matfyzák. Možno preto inklinuje k sci-fi a podobným veciam. Na facebooku som ho videl jazdiť na koni. Myslí to s tými dávnymi časmi asi vážne. Motá sa aj okolo Bagrasu.“
„To je kdo?“
„Skupina historického šermu. Raz som bol u neho doma a má celkom peknú zbierku kníh. Tolkien, Sapkowski, Asimov, Rothfuss, Heitz a čo ja viem kto ešte. Hovoril mi, že aj maľuje, ale iba na kompe, lebo, že vraj, rukou mu to neide.“
„Hm, možná, že by nebylo špatný se s ním někdy setkat.“
DODO HANES
Chlapec spod Poľany. Zamladi si obživu získaval obzeraním stromov a lesnej zveri. Preto nemá rád ľudí, čo nosia drevo do lesa, ale ani tých, čo drevo a iné poklady z lesa len tak hala-bala vynášajú. Neskôr zišiel z hôr do doliny, zhrnul si rukávy a začal programovať. Niekedy sa však len tvári, že programuje, ale v skutočnosti píše úvahy o živote, vesmíre a vôbec a potom ich posiela do rôznych novín a časopisov, kde mu ich aj uverejnia. Sem-tam mu spod klávesnice vykĺzne aj nejaká poviedka. Jeho manželka je šťastne vydatá. Stádo detí im už odrástlo, tak chovajú stádočko mačiek a psa.
MARTIN PAYTOK
Milovník brakové literatury, videoher, filmu a černého humoru, čerstvý maturant a věčný antistudent. Asi v patnácti se rozhodl, že bude psát o hrách a vydrželo mu to dodnes. On ovšem nevydržel jen u toho. Během pěti let vystřídal posty v redakcích několika herně zpravodajských médií, ale působil třeba i jako redaktor filmové sekce internetových stránek časopisu XB-1. V současnosti zastává funkci zástupce šéfredaktora na www.ingamer.cz a v dohledné době si k tomu rozhodně plánuje přibrat něco dalšího, nájem se sám nezaplatí. Co se týče vlastní literární tvorby, nejvíc ho ovlivnili a ovlivňují pánové Kulhánek, Kopřiva, Pavlovský a mezi své oblíbence dále řadí Lovecrafta, Kinga a Westlakea, z komiksu pak Ennise a Templesmitha.
INGRID RUDAVSKÁ
Autorským perom škrípe za temných nocí. Mŕtve ticho v byte rozráža občasné zúrivé ťukanie do klávesnice, zakončené ráznym „enter“, ktorým budí zosnulých zo spánku.
Blaženosť v tvári jej vyčaruje surová pečienka, ale nedeste sa, len sa jej rada dotýka, nevraždí kvôli nej. Zabíjala by len kvôli letu na pustú planétu.
Život upísala hrobárovi, odmenou jej bolo vopred dohodnuté miesto posledného odpočinku. Na náhrobok jej sľúbil vytesať: Odsúdená k nesmrteľnosti.
Okrem písania maľuje, na výstavách jej prác ste vždy vítaní. Získala prvé miesto v súťaži vyhlásenej slovenským Fandomom – „Svet na tvoj obraz 2012“.
Hrá v orchestri „Harmónia“ na husle. Okrem toho hrá na klavír, priečnu flautu, a spieva. Je členkou divadelného súboru „Atrapa“ a „Dadaboja“. Skladá hudbu a texty pre vlastnú alternatívnu kapelu „The Francees Lane“ a v death rock new wave kapele „Hysteric Helen“ spieva a hrá na klávesy. Číta takmer všade, preferuje horor a sci-fi žáner.
Jej strašidelná poviedka „Stretnutie“ vyšla v prílohe Slovenských národných novín „Orol Tatranský“. Sci-fi poviedka „Lovci“ bola uverejnená v internetovom časopise „Jupiter“ spolu s jej ilustráciami. Mikropoviedka „Diaľnica“ sa objavila v časopise „Dotyky“ a mikropoviedka „Priamy prenos“ sa dostala do finále súťaže „Sci-fi poviedka“ spoločnosti Intel.
.
MONIKA „SECENTITY“ KANDRIKOVÁ
Živí sa ako účtovníčka, ekonómka a financierka. Žije na zelenom slovenskom vidieku, vozí sa v malom modrom autíčku a má syna a dcéru, ktorí jej na každom kroku robia radosť. Vyzerá to, že vedie nudný a jednotvárny život. Omyl, veľký omyl! Tajomná bytosť Secentity, ukrytá za zjavom nezaujímavej a nudnej štyridsiatničky, nosí na kľúčenke maličkú plastovú Tardis, pozná Skinner Sweeta, Conana, Sherlocka aj Spocka a miluje blonďavého upíra Spikea, platonicky, samozrejme. Deň za dňom, pomedzi prácu a starostlivosť o rodinu, ako premožiteľka komplikácií, nachádza schodné cestičky, ktorými pašuje fantastické bytosti do svojej kabelky a počítača, pretože bez nich by sa cítila opustená.
Dávno predtým, ako si pozrela prvý seriál o upíroch a ako jej noha vkročila na prvý Con, prepadla kúzlu knižiek Žarnaya a Bullyčova, objavila béčkové horory na nemeckých satelitných kanáloch a čaro prítmia kinosály. Do siete vstúpila ako Secentity, fanynka krvavej spisby od Draculu až po Anitu Blakovú, ale aj čitateľka a pisateľka fanfiction zo sveta Buffy, premožiteľky upírov, svoje začiatočnícke práce doposiaľ nestiahla, pretože sa nerada vzdáva svojich lások.
Písanie sa jej postupne stále viac zahrýzalo do hrdla a tak sa vrátila stará závislosť, začala znovu tvoriť vlastné poviedky, síce plné záhadných svetov a zvláštnych postáv, ale v podstate o všetkom možnom, čo ju v živote postretne, čím krvavejšie, tým lepšie. Oprášila aj plány napísať poviedkový tucet o fantastických láskach a priateľstvách medzi tými najnemožnejšími pármi, či možno román o príšerách nevídaných a neslýchaných, ktorých osudy nosí načiarané vo svojom malom poznámkovom bloku. Aby príbehy ožili na stránkach pre všetkých, ktorí radi čítajú.
JANKO IŠA
Vyznáva tradičné hodnoty ako sú: násilie, právo silnejšieho či nerovnoprávnosť mužov a žien. Celé detstvo vyrastal s imaginárnym kamarátom, ktorý ho naučil jedinú vec – na svete nie sú dobrí ľudia. Je veľkým fanúšikom súkromného života Mark E. Pochu, zvykne si brávať dovolenku v práci, len aby ho mohol celé dni tajne fotiť z čiernej dodávky. Vo voľnom čase masturbuje nad tvorbou Jiřího W. Procházku.
Autor viacerých poviedok publikovaných napríklad v súťaži Ohnivé Pero, okrem iného víťaz súťaže Béla 2012 za najlepšiu hororovú poviedku. Do zborníka vydavateľstva Hydra sa dostal len preto, že sa ostatným účastníkom vyhrážal smrťou.
HORTENZIE QURU
„Kdo se to asi schovává za benátskou maskou?“
„Tahle autorka si libuje v tajemství. Ráda čte i vymýšlí tajuplné příběhy, nejlépe spojené s nejzažšími zákoutími lidské duše.“
„Jak se k tomu dostala?“
„Devět let studovala psychologii, to už člověk načerpá dost materiálu na hloubání o záhadách lidské psýchy.“
„A tím se i živí?“
„Jak se to vezme, od oboru, který vystudovala, se poněkud vzdálila. Pracuje v mediální sféře, ale tajemství a temná duševní hnutí ji nikdy nepřestala zajímat.“
„Psychologie, příběhy s tajemstvím… čemu se ještě věnuje?“
„Ráda cestuje a poznává nová místa i lidi, v umělecké sféře se neomezuje na jeden žánr a ke knihám má takřka milenecký vztah.“
„A ke svojí vlastní tvorbě taky?“
„No, říká se, že prý na svoje nejlepší literární nápady přišla ve sprše. Jen si neumím představit, jak si je tam zapisuje.“
LUKÁŠ HERMA
Narozen v květnu skvělého roku 1990 v Praze. V současnosti přebývá střídavě v Tursku, malebné vesničce ve středních Čechách, a Olomouci, centru úrodné Hané, kde studuje na Univerzitě Palackého třetím rokem práva.
Začínající autor. K psaní se dostal jako autor fanfiction, kterou zveřejňoval na různých blozích a různých internetových stránkách, postupně přešel i na tvorbu vlastní, především na krátké povídky.
Právě jedna z nich, Evropská hodinka , se v roce 2011 umístila ve finálové desítce literární soutěže AI 2051. O rok později úspěch zopakoval a umístil se na čtvrtém místě s povídkou Rozdíly biologické nemají význam.
V roce 2012 získal dvě třetí místa, první v soutěži Poviedka Istroconu s povídkou Vlkodlak ze Pstova, která byla zveřejněna v e-magazínu Jupiter, druhé potom v literární soutěži Rytiny s fantasy povídkou Skleněné vězení, která vyšla ve sborníku. Dále zabodoval v soutěži Dumky podvečerné, kde získal první místo v kategorii próza s povídkou Zahrada, princezna a červený jazyk a speciální ocenění z kategorie dumka za nejlepší epos s dílem Epos o zbabělci.
V internetovém dvouměsíčníku Drakkar mu vyšla steampunková povídka Červená Karkulka.
V roce 2013 byl publikován ve sborníku Žoldnéřů fantazie s podnázvem Knížata páry a ducha, kde mu vyšla povídka V podzemí.
Mezi jeho záliby patří samozřejmě psaní, steampunk, četba, turistika, geocashing, rekreační sport, dobrý rum a domácí slivovice.
PETRA SLOVÁKOVÁ
Narodila se v roce 1987 v Ostravě. Proto tvrdí, že na to, aby člověk začal psát sci-fi, stačí vyrůst v centru města. V raném věku začala s psaním poezie, která se objevila (a občasně stále objevuje) v různých sbornících. Mezi její prozaické úspěchy patří mimo jiné vítězství v soutěži Rokle šeré smrti (2009) s povídkou Dole, 2. místo s fanfikcí Tma v Bestfiction 2011 a 3. místo v soutěži AI 2051 s povídkou Kóma, která vyšla v časopise Pevnost. Několikrát vyhrála různé kategorie ve slovenské soutěži Dumky podvečerné a v projektu Rytiny.cz. Její povídky „Světlo ve tmě“ a „Spáči“ vyšly ve 2. a 3. antologii českého hororu. Jako první český autor zvítězila v soutěži Poviedka Istroconu 2012 se steampunkovou povídkou Vlčice, která vyšla v časopise Jupiter (3/2012). Mezi největší literární úspěchy patří vítězství v Ceně Karla Čapka 2012 s new weirdovou novelou Cvrček v krabičce, za kterou získala cenu Pulec (sborník Mlok 2012)…
Má ráda žánry jako jsou steampunk, new weird či kyberpunk. Působí také jako kreslířka a ilustrátorka pro různé časopisy a projekty.
MARTIN D. ANTONÍN
V jeho datu narození se vyskytuje spousta jedniček, což prý podle numerologie značí spisovatelský talent. Tak mu to alespoň kdysi tvrdil jeden učitel hudební výchovy. Vyzbrojen touto vědomostí a nutkavou touhou stvořit více trpaslíků se Martin rychle vrhl do psaní a dodnes se usilovně vyhýbá jakémukoliv ověřování, zda numerologie funguje, jak vlastně funguje a jestli jedničky skutečně znamenají to, co se tehdy dozvěděl. Psaní ho totiž baví a nerad by zjistil, že se na něj nehodí.
Narodil se v roce 1978. Vystudoval mezinárodní diplomacii a politologii na VŠE v Praze, aby se ujistil, že s politikou skutečně nechce mít nic společného. Alespoň dokud nepřijde i o všechny ostatní iluze. Pokud ho potkáte na ulici, jak se mátožně potácí mezi auty, prosím, odveďte ho k nejbližší kavárně či čajovně a nechte mu zavést infúzi. Publikovat začal před deseti lety – vyšly mu například romány Křivé ostří, Zelená, dva díly série Daemonica a ve sborníku Krvavá čest historická novela Saladinova lampa.
LÍVIA HLAVAČKOVÁ
Keď bola malá, učiteľka sa na ňu sťažovala, že píše škaredšie než doktorka, ale dodala, že ten sloh bol naozaj výborný. No a bolo to. Dnes už má Lívia na škrabopis oficiálny papier a zo slohov presedlala na poviedky a román. Učarovali jej fantasy knihy, detektívky a patológia a možno práve preto sa najskôr predstavila fantasy detektívkou Drozd (2007). Poviedkam sa odvtedy venovala ďalej nielen ako autorka, ale aj ako porotkyňa v rôznych súťažiach. Dnes sa však už teší na román s názvom Gwind: Nezabiješ?, ktorý vyjde v septembri a z ktorého sveta je aj krátka poviedka Bez čiernej masky.
ONDREJ TREPÁČ
Knihy sa stali jeho životom. Pôvodne chcel robiť niečo celkom iné, ale dopadlo to tak. A možno je to aj dobre. Pred vyše tridsiatimi rokmi, po skončení knihovníckej školy v Bratislave, sa zašil do novozámockej knižnice, aby medzi regálmi ukryl svoje telo Quasimoda, a už odtiaľ nevyliezol. A potom, asi tak pred dvadsiatimi piatimi rokmi zistil, že knihy sa dajú nie len požičiavať a čítať, ale aj písať. Učarovala mu fantasy, hoci dobre vedel, že jemu už nepomôžu ani žiadne kúzla. Ako autor síce veľa vody nenamútil – pár desiatok poviedok a jedna vydaná kniha ešte z človeka spisovateľa neurobí – ale i tak sa stále zúfalo snaží prilákať múzu. Obvykle neúspešne. Múzy majú rady krásnych…
HANINA VESELÁ
Narodila se v Praze, kde dodnes žije. V jedné osobě spojuje skoro neslučitelnéprofese a záliby – je historikem, právníkem, literátem a snílkem. Mezi jejídalší zájmy patří fotografie, cestování a chov „žab ve skořápkách“. Více o sobě dala vědět před šesti lety humornou fantasy Mrakulin grimoár, kterávyšla i jako ebook. Jejím prvním románem je Magnólie a démon, (Mytago,2013) vyprávějící o nekromantce-telepatce čelící invazi krvelačných zombie.Na něj volně navazuje povídka Derteonský roh (Zločin a trest, Hrys příběhem, Mytago 2011) a novela Plavenský div (Ocel a krev, Hrys příběhem, Mytago 2012). Zdá se, že Magnólii si čtenáři oblíbili, a chystají se s ní i další příběhy včetně samostatného románu. Píše také knižní recenze areportáže z akcí pro internetový f/sf portál Sarden a připravuje k vydáníromán o dračích pirátech.
MILOŠ FERKO
Jeho postavy sú časťou jeho ja. Pretože je zbabelý, ak mal by si napadnúť identitu, nuž jedine od chrbta, na najšteklivejšej z ôsmich strán spánku. Nikdy nechcel byť barbar Conan, nuž neboja sa ho ani zastrúhané ceruzky. Ego trénuje ohýbaním slamiek od chladených nápojov. Inak miluje šuchot stránok kníh, lesk šteniat , blízkosť vodných plôch a nočné vlaky. Kade kráča, lepia sa mu na päty knihy. Občas tiež sny. Medzi prsty a za ucho po dotyku fialky vodnookej. Usiluje sa písať to, čo ešte nečítal v predstihu pred zrozumiteľnosťou. Okrem podivností rázu literárneho v lete rád sliedi po hradoch a počúva kantilény českej populárnej hudby šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia prípadne country.
VÁCLAVA MOLCAROVÁ
Její život tvoří slovesa – ordinuje, píše, sedlá, zdí, venčí, točí, skáče, štukuje, čte, pádluje, operuje, běhá a drží se hesla, že všechno je jednou poprvé.
Vyšly jí dvě knihy (Když ptáčka lapají; Bratři, sestry a jiná neštěstí) a publikovala asi desítku povídek (Žoldnéři fantazie, Mlok, XB-1, atd.). Nyní píše díl do série JFK.
A nikdy nic neplánuje – plány jsou pro kočku…
MARK E.POCHA
Napriek všetkým známym faktom stále verí, že v živote sa stávajú aj dobré veci. Napríklad už za najbližším rohom môže stáť okno, ktoré sa otvára na slnkom zaliatu kvetinovú záhradu. Akurát štatisticky je to dosť nepravdepodobné.
Autor publikoval svoje temnotou pretkané texty v antológiách Ježíšku já chci plamenomet, v časopise XB1 či zborníku MLOK. Jeho poviedky sa umiestnili na finálových priečkach literárnych súťaží Cena Karla Čapka, Vidoucí, Rokle šeré smrti či Ohnivé pero. V r. 2009 mu vyšla zbierka poviedok v spolupráci s Martinom Moudrým pod príznačným názvom A bude hůř. Pokiaľ sa nebojíte tmy, navštívte ho na stránkach www.markepocha.webnode.sk
FRANTIŠKA VRBENSKÁ
Zasněná? A šťastná. Je přece s přáteli na conu, festivalu fantazie nebo podobné události – v Čechách, na Moravě, na Slovensku. Jezdí a přednáší tak už osmnáct let, měsíc co měsíc, i častěji. Snažila se podporovat malá setkání nebo akce, které začínaly, zkusila larpy. Podílela se na organizaci, skoro vždy na programu. Za ty roky si připravila kolem tři sta padesáti přednášek, každou na odlišné téma. Přinesly jí ocenění, které uděluje Československý fandom za literární, publicistické i organizační zásluhy o rozvoj žánru fantastiky.
Neumí se při vystoupení opakovat, příliš ji láká sdělit posluchačům něco nového. Od malička propadla kouzlu vyprávění a vášni pro zajímavá fakta – existuje oceán příběhů a úchvatný vesmír informací. Možná proto se nakonec stala knihovnicí: nelituje toho. Toužila režírovat film, hrát divadlo, věnovat se výtvarnému umění, zabývat se dějinami, dostat se k šermu a koním. Všechno si vlastně splnila, když začala psát.
První SF povídky jí vyšly před třiceti lety, o deset let později se objevila na pultech sbírka pověstí. Následovaly další knihy (s nimi několik literárních cen) a kratší prózy v antologiích a žánrových časopisech. Kromě odborné knihovnické publicistiky má na kontě články z oblasti teorie fantastiky, reportáže a řadu recenzí. Věčně zápasí s časem, který schází, a dilematem, zda ho věnovat tvorbě, nebo rodině, na které jí záleží. Vypadá to, že teď o pořádnou délku vyhrála její vnoučata…
