Prológ
Píše sa rok 1901. Vo francúzsku vládne fiktívny Napoleon IV, ktorý v roku 1871 vyhral Francúzsko-Pruskú vojnu. Následkom tohto, v našej histórii neuskutočneného víťazstva, teda nikdy nedošlo k Parížskej komúne, ktorá predchádzala vzniku francúzskej republiky. V cisárskom Paríži preto existuje silné anarchistické podhubie. Le Sabotage sa opiera o steampunkový žáner, z čoho vyplýva, že všetky spomínané stroje a dopravné prostriedky fungujú na parný, alebo iný alternatívny pohon.
Borduristické hnutie, ktoré zohráva v poviedke kľúčovú rolu je v podstate punkovým hnutím, ktoré reálne vzniklo v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Jeho štylizácia v Le Sabotage zodpovedá viktoriánskej dobe. Historické osobnosti ( prefekt Lépine, či spomínaní vedci), dobové reálie a udalosti zodpovedajú historickej realite. Výnimkou sú niektoré vynálezy, ako napríklad aeroped, čiže lietajúci bicykel.
Le SABOTAGE
Prvá raná myšlienka Marcela Marchetta bola dosť absurdná…
,,Mal by som si najať komorníka, alebo skôr poriadneho vyhadzovača!“ Zrod myšlienky spôsobil opakovaný, neodbytný zvuk zvonca pri dverách. Dôkazom jej absurdity boli Marchettove ustavičné finančné problémy, s čím sa spájala neschopnosť zaplatiť akékoľvek služobníctvo alebo inú pracovnú silu. Marcel bol totiž reportér na voľnej nohe, predával svoje články rôznym bulvárnym plátkom a večerníkom, čo bola práca nevďačná a hlavne slabo platená. Obýval malú manzardku v nájomnom dome v susedstve továrne na ľad na severovýchode Paríža. Dom postavený za prvého cisára pamätal lepšie časy. Teraz bol domovom robotníkov a parížskej chudoby.
Novinár prestal uvažovať o prípadných zamestnancoch a začal premýšľať, kto by ho mohol budiť v utorok o šiestej ráno. Do tretej v noci pracoval na článku o vlne robotníckych štrajkov a o neúspešnom vyjednávaní odborárov s vedením textilných tovární, vôbec sa necítil na prijímanie návštev. Návštevu domovníka, a s ňou spojené nebezpečenstvo vylúčil, nájomné tento mesiac predsa zaplatil včas…
Pretože hlas zvonca neustával a neúnavne ho vyháňal z postele, uposlúchol. Vstal, zbežne sa pozrel do zrkadla, z ktorého mu pohľad opätovala bledá úzka tvár s tmavými kruhmi pod očami, v pokrčenej košeli a veste. Marchett sa ako obvykle nestihol medzi dokončením práce a padnutím do postele vyzliecť. Narýchlo si prstami prehrabol vlasy, upravil viazanku, nasadil okuliare a hnaný zvedavosťou vykročil k dverám. Za dverami stáli dvaja páni v čiernych plášťoch a vysokých cylindroch, ktoré opäť prichádzali do módy. Prvý, starší, bol nižší strohý štyridsiatnik, druhý s okuliarmi so sklami tónovanými do fialova bol zhruba v Marcelovom veku. Ešte skôr ako uprel na Marcela svoje vlčie hladné oči a vytiahol odznak s cisárskym orlom, Marcel vedel, že má pred sebou policajta.
,,Inšpektor Perrault a inšpektor Merlot.“ Predstavil do modra oholený dlháň seba i kolegu a vlčí pohľad upieral niekam za Marcelovo plece do vnútra bytu. ,,Pán Marchett?“ opýtal sa zdvorilo Merlot. Marcel ostal chvíľu zarazený. Policajti s ktorými pri svojej práci prišiel do styku boli všetko možné, len nie zdvorilí. Buď to boli službou obdratý strážnici, alebo flics – sarkazmom a vulgarizmami prekypujúci detektívi z mravnostného. Najhorší boli inšpektori z ministerstva cisárskej cenzúry s chladnými očami a slizkým hlasom. Toto bolo niečo nové.
,,Pôjdete s nami!“
,,Kam?“
,,Na prefektúru, netreba sa vzrušovať,“ usmial sa povzbudzujúco Merlot, zatiaľ čo Perrault gánil spoza okuliarov. ,, Dáme vám pätnásť minút, môžete sa v kľude obliecť a upraviť.“
Keď po dvadsiatich minútach vyšiel Marcel v sprievode inšpektorov pred dom, jeho pohľad upútal pristavený elegantný paromobil Cromwell, s hrdým levom v skoku na kapote predĺženého kotla. Vyrábal sa vo Watt Manufactury v Glasgowe. Tento výkrik modernej techniky, plný ladných kriviek, dokázal uháňať na svojich lúčových kolesách rýchlosťou 180 kilometrov za hodinu, a bol schopný uniesť si palivo na dojazd 250 kilometrov. Na pozadí zanedbanej ulice sa s mosadznými svetlometmi a do zlatého lesku vyleštenými súčiastkami vynímal ako klenot luxusu a modernej éry.
Merlot podišiel k paromobilu, otvoril dvere a pozval gestom reportéra dnu. Ten sa trocha neisto usadil do sedadla z leštenej kože. Perrault medzitým frajersky naskočil na miesto vodiča. Odignoroval šoférsku kuklu, rukavice i okuliare, nezdržoval sa pridávaním uhlia, v kotli mal nahriatej dosť pary. Trochu cúvol a s vlčím úsmevom sa obrátil na Marcela.
,,Avant, monsieur!1“ So suverénnym výrazom prudko vyrazil vpred. Zrejme ho pobavil trochu vystrašený Marcelov pohľad, lebo vyceril zuby v spokojnom úsmeve a zaradil sa do premávky. Teda keď sa dá za premávku považovať niekoľko peších robotníkov, vracajúcich sa z nočnej zmeny, zeleninár s károu a pár čínskych a ruských prostitútok.
Marchettovi napadlo, že inšpektor sa pred ním trošku predvádza, ale potom si uvedomil, že možnosť riadiť takýto voz nemá policajt každý deň, a tak si jazdu jednoducho vychutnáva. Cromwell nemieril rovno k prefektúre, Perrault šiel veľkým oblúkom robiac tak Marcelovi vyhliadkovú jazdu zobúdzajúcim sa Parížom haliacim sa do pary a dymu. Od doby Carnotových2pokusov a meraní manchesterského pivovarníka Joulea3sa para stala súčasťou priemyslu. Od sformulovania termodynamických zákonov sirom Thompsonom4 sa para stala hnacou silou každodenného života a celej epochy.
Keď sa paromobil prehnal ulicami, ktoré už začali zapĺňať iné vozidlá, fiakre, bričky a velocipédy, zamieril k Champs-Elysées s Chalgrinovým Víťazným oblúkom, postaveným na počesť francúzskej armády. Na druhom konci námestia sa týčil nový oblúk postavený novodobými architektami Napoleona IV., ospevujúci víťazstvá pri Metz a Sedane nad Pruskom v sedemdesiatom prvom roku minulého storočia. Pred Oblúkom stál rozostavaný stĺp Prvého storočia cisárstva. Stĺp bol oslavou umenia francúzskeho sochárstva, ale do podvedomia ľudí sa dostal tým, že sa ho už niekoľkokrát pokúsili poškodiť výbuchmi bômb a púm rôzne anarchistické spolky, ktoré sa v Paríži v posledných rokoch množili ako huby po daždi.
Inokedy by si Marcel vychutnával jazdu spolu s Perraultom, ale kvôli dvom inšpektorom a ich záhadnému správaniu, sedel na pohodlnom sedadle ako na tŕní…
Po rannej prehliadke symbolov moci cisárstva odbočil Perrault k Seine a po jej nábreží dorazil k mostu Pont Neuf, ktorý spájal mesto s Ile de la Cité. Tam zastavil na ulici Rue de Lutéce pred sídlom policajnej moci. Obaja inšpektori vystúpili a viedli Marcela k jednému z bočných vchodov prefektúry. Pretože celou cestou neodpovedali na jeho otázky týkajúce sa jeho náhleho odvedenia z domu – pojem zatknutie odmietli razantne už na začiatku cesty – nepokúšal sa ich už vypytovať, ale snažil sa sústrediť na nadchádzajúce udalosti. Aj napriek snahe ho vyviedlo z miery, že ho mlčanliví sprievodcovia priviedli k dverám kancelárie samotného prefekta. Pred dverami už netrpezlivo postával Paul Grimaud, prefektov tajomník.
Na reportéra pozrel znechuteným pohľadom, chytil ho pod pazuchu a vtiahol ho do kancelárie s náznakom neurčitej naliehavosti. Vybavenie kancelárie bolo honosne zlátené, ale napriek tomu účelné. Na stene viseli obrazy všetkých štyroch cisárov a podrobná mapa Paríža, zaberajúca takmer celú stenu. Miestnosti dominoval obrovský písací stôl, zaprataný hŕbami listín, šanónov, zložiek a fasciklov, vedľa ktorého sa krčil štíhly šachový stolík ako chudobný príbuzný vedľa veľmoža. Ďalším vybavením bola kartotéka, niekoľko stoličiek a pár kresiel, ktoré určite neboli od rovnakého výrobcu. V kúte stál premietací prístroj bratov Lumiérovcov, čo dokazovalo, že polícia ide s duchom doby.
Dnu už čakali traja muži. Prvým bol policajný prefekt Louis Lépine6 v tmavozelenom žakete so zlatými epoletami a vlisovanými kvetinovými vzormi. V druhom mužovi Marcel s úžasom spoznal cisárskeho zmocnenca pre zvláštne záležitosti vikomta Fouchého. Tretieho muža v dragúnskej uniforme nepoznal, hoci neskôr ho prefekt predstavil ako plukovníka Rossela. Slova sa ako hostiteľ ujal Lépine.
,,Páni, to že sa tu stretávame je dôkazom toho, že situácia je viac ako vážna,“ otvoril schôdzku svojím energickým, silným hlasom. ,,Aby náš hosť, pán Marchett, pochopil dôležitosť situácie a svoju prítomnosť v tejto miestnosti, požiadam vás o stručné objasnenie toho, čo sa momentálne deje.“
Ako prvý si vzal slovo Fouché. So svojimi dlhými gaštanovými vlasmi, kozou briadkou a výrazne vystupujúcim nosom, podľa Marcela vyzeral skôr ako vodca nejakého anarchistického zoskupenia, než ako cisársky koroner7, ale svojimi panskými spôsobmi pôsobil pyšnejšie ako galský kohút.
,,Naše vzťahy s nemeckým cisárstvom, sú po víťazstve nad Pruskom pred tridsiatimi rokmi viac ako vlažné. Uvedomte si, páni, že biľag porážky Pruska sa prilepil ako lajno na novovzniknutý nemecký štát, čím utrpela jeho svetová prestíž. A pamäť cisárov, toho nemeckého nevynímajúc, je dlhá a pýcha a samoľúbosť ešte väčšia, “ vysvetľoval Fouché, sprevádzajúc reč živou gestikuláciou. ,,Myslím si, že všetky stavy cisárstva by si mali uvedomiť, že odvtedy, čo sme svojou nečinnosťou dovolili vznik spojeného Nemecka, máme za hranicami draka, ktorý len trpezlivo čaká na svoju pomstu. Hospodárstvo Pruska bolo vždy podmienené militarizmom, ale predstavte si teraz túto výrobno-militárnu doktrínu prenesenú na niekoľkokrát väčší štát, s omnoho väčšími prírodnými a priemyselnými zdrojmi a niekoľkokrát vyššou základňou obyvateľstva pre výrobu aj vojenskú službu. Naša vlastná cisárska armáda, je síce skvele vycvičená, ale čo sa týka Nemcov, ich výcvik je oveľa tvrdší a viac zameraný na dnešné, moderné pomery.“
V tomto bode dal slovo Fouché Rosselovi, ktorý s Grimaudovou pomocou zatemnil kanceláriu a spustil premietací prístroj. Na stene sa objavili nemeckí pešiaci, pochodujúci pred Brandenburgskou bránou v Berlíne. Infanteristi pochodovali vo vyrovnaných šíkoch, nasledovaní batériami artilérie. Po koňoch, čo ťahali lafety diel, defilovali jazdecké kone kyrysníckych a dragúnskych plukov v dokonalých zostavách. Obraz premietačky bol síce trochu trhaný, ale nemohol zakryť vojenskú profesionalitu a precíznosť. Marcel Rosselov výklad k deju na stene veľmi nepočúval, obraz ho úplne ohromil. Nad Berlínom poletovali húfy vojenských vzducholodí a sypali na mávajúce davy konfety. Bolo ľahké predstaviť si, že z nich padá smrtonosnejší náklad. Plukovník Rossel obsluhoval premietací prístroj a suchým, škrípavým hlasom menoval „ordre de bataille8“ prechádzajúcich jednotiek.
Po kavalérii mašírovala opäť pechota. Ťažkí pruskí pešiaci, v typických špicatých prilbách zvaných pickelhaube, v čiernych waffenfrockoch9 a plynových maskách, ozbrojení najmodernejšími puškami a Gatlingovými guľometmi10. Prehrmeli popod tribúnu a naháňali strach. Desiatky parných tankov nasledujúcich pechotu už v Marcelovi vyvolávali vyslovenú hrôzu. Obrázky parníkov, bojových krížnikov a ponorných parolodí už síce v Marcelovi nevyvolávali také prudké emócie, ale rozhodne umocňovali dojem z predchádzajúcich obrázkov. Obzrel sa po ostatných účastníkoch stretnutia, zvedavý, aké dojmy vyvolalo premietanie v nich. Fouché vyzeral zachmúrený, Grimaud sa tváril znudene a znechutene, Lépine sa nedíval na pohyblivý obraz, viac pozornosti venoval rozostaveniu figúr na šachovnici. V ruke držal čierneho kráľa a zamyslene ním poklepkával po stole. Keď sa znovu ozval Fouché, figúru vrátil na pôvodné miesto.
,,Naším cieľom je vyhrať tieto preteky v zbrojení, alebo ich minimálne udržať v rovnováhe. Strategickú prevahu nám zaisťujú spojenecké zmluvy a práca diplomatického zboru. Ale ako to už tak chodí, objavil sa nečakaný problém, aby som sa vyjadril metaforicky… ide o malý kamienok v súkolí mašinérie sveta, ktorý môže našu snahu zvrátiť a zničiť krehkú rovnováhu. Týmto kamienkom je taliansky finančník a priemyselník – markíz Titus Berlusconi!“ Fouché urobil vo svojom melodramatickom odhalení efektnú prestávku, ktorú využil na to, aby nechal kolovať niekoľko dagerotypií11 i novodobých fotografií. Všetky zachytávali mohutného, až tučného muža v stredných rohoch s pestovanou čiernou bradou a monoklom. Na niekoľkých obrázkoch mal na sebe ministerskú šerpu a niekoľko štátnych vyznamenaní a radov.
,,Toto je excentrický milionár, Tito Berlusconi, niekoľko mesiacov taliansky minister priemyslu, poradca kráľa, veľkopodnikateľ a burzový špekulant. Finančný dobrodruh, ktorého bezohľadné praktiky vyniesli na výslnie politického života v Taliansku. Vlastník niekoľkých tovární s tisíckami zamestnancov, známy usporiadateľ pompéznych večierkov a nespútaných orgií. Pýtate sa, čo má výstredný markíz spoločné s francúzsko-nemeckými zbrojnými závodmi?“ Fouché prerušil výklad dramatickou pauzou a významne sa pozrel na prítomných. ,,Nuž, veľa, páni, veľa…“
Ako vysvitlo z ďalšieho Foucheho vysvetľovania, doplneného detailami plukovníka Rossela, konštruktéri a mechanici v Berlusconiho milánskej fabrike, vynašli sen všetkých vzduchoplavcov. Sen, za ktorý mnohí zaplatili životmi. Motor schopný uniesť vo vzduchu stroj ťažší ako vzduch!
Vzdušný priestor napriek pokusom rôznych fantastov a čiastočným úspechom aeropedov12, pevne ovládali vzducholode. Stroj schopný lietať podľa Rosselových odhadov rýchlosťou viac ako sto kilometrov za hodinu by vo svete oblačných obrov spôsobil revolúciu a vo svete vojnových vzducholodí úplnú pohromu. ,,Najmä ak monopolný patent na výrobu takýchto strojov vlastní taký nevypočítateľný element akým je Berlusconi, ktorý sa rozhodol motory i hotové stroje predávať len jednej – a to nemeckej strane!“ Ukončil plamenný prejav Fouché.
,,A tu prichádzam ja, vikomt.“ Vstúpil do rozhovoru po prvý raz od začatia schôdzky prefekt Lépine. ,, Myslím si, že som našiel riešenie, ktoré ste tak horúčkovito hľadali. Je ním, zatiaľ len ako sprostredkovateľ, tu prítomný pán Marchett,“ kývol rukou smerom k Marcelovi. Marcel potlačil prvú reakciu, ktorou bolo obzrieť sa, či do miestnosti nevstúpil nejaký jeho menovec. ,,…Ale to sa mýlite, ja som iba bulvárny novinár, ja o zahraničnej politike nič….“
,,Áno, správne, ste novinár a jediný kontakt na osobu, ktorú potrebujeme, aby vyriešila náš problém,“ prerušil ho prefekt nečakane chladne. ,,Marchett, z oddelenia cenzúry mám na vás poriadne hrubú zložku. Píšete do novín poburujúce články hraničiace s vlastizradou. V článkoch uvádzate informácie, na ktoré by taký obyčajný škrabák ako vy, nikdy neprišiel.
Informácie vám, ako ste sám uviedli, dodával istý Jozef, parížskej polícii dobre známy a ne-po-la-pi-teľ-ný! anarchista Jozef!“ Pokračoval prefekt a v jeho hlase už po zdvorilosti nezostala ani stopa.
,,Ale ja som ho nikdy, prisahám, nikdy ani len nevidel! Oslovuje ma napísanými lístkami, správy si vždy vyberám z mŕtvej schránky, zakaždým inej…“ začal sa jachtavo obhajovať Marcel.
,,Dosť!“ ukončil Marcelovo drmolenie Lépine. ,,Máme toho na vás dosť, Marchett, tak akurát na dvadsať rokov galejí. Spolčovanie sa s nepriateľom cisárstva, voľnomyšlienkárstvo, sympatie s bordurizmom… Marchett, dobre viete ako to chodí,“ pokračoval skoro dobrácky… ,,Vy nám privediete Jozefa a ja si nespomeniem na vašu zložku. Aspoň pokiaľ udržíte svoju škrabácku ruku ďaleko od háklivých tém, ako sú sociálna nespokojnosť a cisárska rodina!“
,,Prepáčte, pán prefekt,“ vložil sa do rozhovoru Rossel, – ,,ako nám môže pomôcť jeden anarchista?“
,,Je to veľmi jednoduché, plukovník. Nejde totiž o obyčajného anarchistu. Toto indivíduum, tento Jozef, je veľmi nebezpečný! Nikto nepozná jeho totožnosť, jeho akcie sú naplánované s vojenskou dokonalosťou. Určite spolupracuje s celým anarchisticko-borduristickým hnutím. Nasadili sme naňho armádu špicľov a dva roky nemáme žiadne výsledky! Jediné, čo sa nám podarilo z jeho metód zistiť je, že určite prešiel výcvikom v légion étrangére, ale ani v miestnom archíve po ňom niet ani stopy. A poznáte legionárov, svojho brata v zbrani nezradia ani po odchode z légie. Aj tak tam pravdepodobne slúžil pod cudzím menom…“
,,Ako je možné, že si celý policajný aparát, nedokáže poradiť s jedným mužom?“ neodpustil si poznámku Fouché.
,,Tajná služba na tom nie je lepšie,“ nedal sa Lépine vyviesť z rovnováhy. ,,Nezabúdajte, že v bludisku pod Parížom sa môžu skrývať celé armády. Ostatne, momentálne sa tam skrýva pravdepodobne celé tvrdé jadro borduristického hnutia. Vikomt, obaja vieme, že toto bola stará bolesť parížskej polície i tajnej služby už v dobe Ľudovíta XIV… Bujnejúce anarchistické podhubie ukrývajúce sa v samom centre mesta. V nezmapovanej a v podstate nepreskúmateľnej spleti, od hlbokého stredoveku budovaných stôk a katakomb, žije úhlavný nepriateľ cisárstva. Ukrývajú sa tam pravdepodobne stovky podvratných živlov a cítia sa tam úplne bezpečne. Ale ak už s nimi nemôžeme bojovať, navrhujem ich využiť pre naše ciele!“
,,A ako nám ten muž môže pomôcť?“ spýtal sa opäť plukovník na to, načo bol zvedavý aj Marcel. Pocítil k vojakovi vďaku, že nemusel vysloviť otázku, ktorú mal sám na jazyku. Prefekt nad odpoveďou chvíľu rozmýšľal opäť sa pohrávajúc s figúrkami na šachovnici. Marcel si všimol, že pri odpovedi prefekt drží v prstoch čierneho koňa. ,,Je to veľmi jednoduché. Mnoho ľudí si anarchistov predstavuje len ako masu mávajúcu transparentami o rovnosti, slobode a bratstve, alebo jednotlivých fanatikov vrhajúcich pumy na korunované hlavy. Ale to je omyl, je to organizácia, ktorá má ako hydra svoje hlavy od Atlantiku až po Ural! Jednotlivec s vojenským výcvikom môže s podporou takejto organizácie vykonať požadovaný čin bez toho, aby bol neskôr spájaný s nami, s našou tajnou službou, a vôbec s Francúzskom. Nemusíme sa obávať diplomatického faux-pas, status quo medzi Nemeckom, Talianskom a naším cisárstvom, ostane zachované. Len s tým, že získame čas vyvinúť vlastné lietajúce stroje a predbehneme Nemcov v zbrojení. A čo je najlepšie, takýto človek potom zmizne ako kameň vo vode.“ Marcel si všimol, že čierneho koňa prefekt už na jeho post nevrátil, položil ho mimo šachovnice. Ani nevedel prečo, po chrbte mu prebehli zimomriavky…
,,Ale toho muža ešte nemáme!“ podotkol Fouché a z jeho hlasu zaznievala ľahká irónia. ,,To už má na starosti tu prítomný pán Marchett.“ Odvetil prefekt a jeho oči boli studené ako oči žraloka.
,,Au revoir,“ povedal po dvoch hodinách chôdze po priemyselných a chudobnejších štvrtiach Paríža Perrault. Dal do pozdravu všetko pohŕdanie, ktoré k reportérovi cítil a pustil sa dolu ulicou nechávajúc Marcela, aby sa o seba postaral sám.
,,No len bež, ty Gevaudanská beštia13 ,“ pomyslel si Marcel, i keď na druhej strane chápal policajtovo znechutenie. Marcela najprv nechali čakať bez obeda v jednej zo zadržiavacích ciel prefektúry na výsledok schôdzky Lépina, Fouchého a Rossela. Neskoro poobede sa v cele objavil Grimaud s Perraultom, ktorý mal v rukách niekoľko obálok. Grimaud úsečne vysvetlil Marcelovi ich účel. Okamžite po odchode z policajného riaditeľstva ich mal rozniesť do mŕtvych schránok v nádeji, že sa k nim záhadný anarchista dostane a dá Marcelovi odpoveď. Ak sa tak nestane, budú musieť zvážiť iné možnosti kontaktu. K schránkam bol s Marcelom do terénu vyslaný aj Perrault, čerstvo menovaný za styčného dôstojníka s reportérom. Vysoký inšpektor mal z menovania očividne radosť, asi ako z podozrenia na tuberkulózu. Navyše sa musel proti noci ,,trepať hore dole po Paríži“ a do rána organizovať nepretržité sledovanie schránok. Nie, Marcel sa Perraultovej mrzutosti nečudoval, lebo ani on k nemu nepociťoval žiadne sympatie.
Po policajtovom odchode sa rozhliadol po ulici po nejakom slušnejšom podniku, v ktorom by sa najedol. Od rána mu príšerne škvŕkalo v bruchu a na prefektúre sa o jedlo požiadať neodvážil. Nakoniec sa rozhodol pre sedliacku reštauráciu s tradičným vidieckym jedlom. Dôvod bol prozaický, z ostatných vinární, reštaurácií a tanečných lokálov okolo ktorých prechádzal sa ozýval déchet14, najnovší hudobný zázrak, ktorého rytmom pulzoval celý Paríž. Išlo o hudbu, ktorej korene siahali do Afriky a karibských kolónií, plnú jednoduchých melódií a etnických motívov s kontrastnými disharmonickými sólami, ktoré drásali uši aj nervy. K týmto podnikom už sa hrnula parížska mládež, ktorá sa štýlom obliekania snažila čo najviac priblížiť k borduristom. Bordure bolo pôvodne hnutie, ktoré propagovalo antimonarchistické a často až extrémistické názory. Samovoľne vzniklo pred rokmi v robotníckych štvrtiach a bolo prenasledované políciou. Jeho názov vznikol spojením slov bordure – okraj a ordure –odpad, darebák. Teraz však už išlo skôr o módnu záležitosť plnú výstrelkov. Dlhé vlasy u mužov, tetovanie, alebo nosenie náušníc po vzore Beduínov a Maročanov v nose, alebo perách. Ako Marcel pozoroval, najnovšie bolo populárne spletať si dlhé vlasy do ťažkých pletencov, odpozorovaných od bývalých otrokov z Jamajky.
Súčasťou odevu boli ťažké šnurovacie robotnícke topánky, ktoré nosili aj dievčatá a ženy. Topánky už ale dávno prestali byť šokujúcim prvkom. Mnoho dievčat, ktoré Marchett stretol, malo ku koženým korzetom oblečené nohavice a baret alebo cylinder, obvykle ozdobený aviatickými okuliarmi. Tie sa stali žiadaným módnym doplnkom potom, čo vzduchoplavec Santos-Dumont15, náš Malý Santos, ako ho familiárne volala verejnosť, zverejnil všetky svoje projekty na zostrojenie súkromných jednomiestnych vzducholodí a aeropedov.
Cestou cez skupinky mládeže si Marcel všimol, že doplnkom sa stávajú aj filtračné, protidymové respiračné masky, používané v továrňach. A v podzemných chodbách a stokách pod Parížom, pripomenul si prefektove slová o borduristoch v rozľahlých parížskych kanáloch…
Uťahaný čakaním vo väzobnej cele nemal chuť na hlučný dav. Prešmykol sa okolo podupkávajúceho hlúčika. Všetci chlapci aj dievčatá, čo ho tvorili, natriasali sa a vlnili priamo na ulici za zvukov piesne s pochmúrnymi a nihilistickými slovami:
„Boh žehnaj cisárovi, nás nečaká žiadna budúcnosť16.“
,,Zavrú ma už len za to, že som to počul“ zamrmlal si, obzerajúc sa, či v blízkosti neuvidí nejakého policajného donášača. Policajtov i hudby mal pre dnešok naozaj dosť. V reštaurácii, kde sa navečeral, hral iba chlapík v baretke na harmoniku. Po chvatne zjedenej večeri si dal ešte pohárik vína a premáhal chuť na druhý a tretí, čo by jeho peňaženka mohla dosť nepriaznivo pocítiť. Radšej zamával na servírku, zaplatil a znovu vyšiel na ulicu vyhľadať nejaký voľný fiaker, čo sa mu prekvapivo rýchlo podarilo. V duchu poďakoval anjelovi strážnemu za tú trochu šťastia a kočišovi zadal svoju domácu adresu. Doma sa prezliekol do pyžama a o chvíľu spal, akoby ho do vody hodil.
Nasledujúci deň sa nestalo nič, čo by porušilo zvyklosti všedných dní. Novinárov život plynul ako obyčajne. Malou, ale neveľmi vážnou zmenou boli len dva telegramy17 odoslané Perraultovi s rovnakým obsahom: Zatial nic. STOP.
Udalosti sa pohli až na druhý deň, keď si Marcel splnil povinnosť na pošte a zastavil sa v jednom menšom vydavateľstve. Ponuku o napísaní článku na tému: Nevhodná kanalizácia – zatiaľ odmietol, pripomínajúc si Lépinovu poznámku o škrabákoch píšucich o sociálnej nespokojnosti. Nebol si celkom istý, či do tejto témy nezapadá aj nedostatočná kanalizačná sieť. Proti bol argument, že Paríž, najmodernejšie mesto Európy, páchlo miestami ako žumpa. ,,V modernizácii zastaralých stôk a kanálov, snáď nič proticisárske neuvidí ani ten starý jazvec Lépine,“ hundral si ešte cestou po schodoch k bytu. ,,Hlavne sa nesmiem zmieniť o hnutí odporu, ktoré tam podľa neho sídli. Treba písať len o hovnách a smrade. To je novinárčina podľa cenzorského gusta.“
Pootvorené dvere ho neprekvapili, sem tam k nemu chodila upratovať domovníkova žena alebo dcéra, za čo si domovník počítal šesť frankov za týždeň. Miesto niektorej z upratujúcich žien však za stolom zbadal neznámeho mladého muža, ktorý bol pravdepodobne jeho rovesníkom. Sedel na stoličke, nohy v špinavých vysokých topánkach mal ležérne vyložené na stole. Marcel zdúpnel, neznámy sa žiarivo usmial a na dôkaz priazne mávol rukou na pozdrav. Keď novinár zistil, že mu od neznámeho v červenom barete a dlhom koženom redingote pravdepodobne nehrozí nejaké nebezpečenstvo, zamračil sa a v hnevlivom geste ukázal na zašpinený stôl.
,,Ach, to… To nič,“ znova sa usmial a zľahčujúco mávol rukou votrelec. ,, Chcel si sa so mnou stretnúť, Marcel Marchett, tak ma tu máš. Myslím si, že to, o čo tu ide, nie je nejaký zakydaný stôl. Je tak?“
,,Ako ste sa sem dostali?“ opýtal sa Marcel vyvedený z miery cudzincovou bezstarostnosťou.
,,Nuž, dvermi,“ zdalo sa, že ľahký pobavený úsmev tajomnému návštevníkovi nikdy nezmizne z pier. ,,Čítal som správu, ktorú mi poslal Lépine. Chce si ma kúpiť amnestiou a prázdnymi sľubmi, ale tá úloha, o ktorú žiada, znie zaujímavo“.
,,Vy ste naozaj….?“
,,Áno, som… Stále ti to ešte nie je jasné?“ opýtal sa známy anarchista a v jeho hlase zazneli už ostrejšie tóny rozčúlenia. Chcel si sa so mnou stretnúť, tak ma tu máš! Chcel som sa ťa spýtať na pár vecí. Teba, lebo som ťa doteraz považoval za dobrého novinára so záujmom o informácie a nie za Lépinovho poskoka. A miesto toho… Poďme!“ postavil sa zrazu Jozef prehadzujúc si fanfarónsky bordový šál, obtočený okolo hrdla, hoci bol len október.
,,Kam?“ spýtal sa už načisto popletený Marchett.
,,Hrdinu žiadajú o čin, tak najprv ide za vedmou, opýtať sa či má úlohu prijať,“ dostal Marcel záhadnú odpoveď a už ho nezvaný návštevník postrkoval von z vlastného bytu. Pred domom Jozef vykročil ráznym krokom dole ulicou, nestarajúc sa o to, či ho Marcel nasleduje. Ten chvíľu postál, a až potom sa rozbehol za svojím nepredvídateľným návštevníkom. Takto si ho rozhodne nepredstavoval. Zdal sa mu príliš mladý a príliš extravagantný s tým jeho dlhým, gaštanovo hnedým vrkočom, vykúkajúcim spod baretu. Na niekoho, po kom už dva roky pátra parížska polícia, vyzeral teda nanajvýš zvláštne. Vyznávač chaosu a spoločenského zmätku pôsobil dojmom, akoby bol v Paríži po prvý raz, akoby ho zaujímala a do úžasu privádzala každá maličkosť. Popri tom obzeraní a usmievaní sa na okoloidúce ženy však udržoval svižné tempo, takže mu Marcel sotva stačil. Aj reč bývalého legionára bola neobvyklá. Zdalo sa, akoby reportérov nový známy rozprával francúzštinou hodnou šľachtica, sem tam použil nejaký technický alebo vedecký termín, no vzápätí skĺzol k hrubému pouličnému žargónu. Keď Marcela asi po hodine svižnej chôdze začali poriadne bolieť nohy a prestal sa orientovať, v ktorej časti mesta sa nachádza, zastavili sa pred kedysi iste honosným, no teraz ošarpaným domom. Jozef potiahol za ťahadlo zvonca. Po chvíli otvorila Číňanka v uniforme slúžky. Na Jozefa sa usmiala, na Marcela hodila prekvapený pohľad. ,,Doveď nás za mademoiselle Sophie,“ oslovil Jozef slúžku a vkráčal do domu, akoby mu patril. Marcel ho nasledoval a drobná Aziatka mala čo robiť, aby dvojicu mužov dohonila. Podarilo sa jej to až tesne pred vchodom do salónu. Vkĺzla dnu, zatiaľčo muži zostali zdvorilo stáť predo dvermi. O chvíľu sa Sophie vrátila a posunkom ruky ich pozvala dnu.
Ťažká vôňa orientálnych tyčiniek v salóne, ktorú Marcel ucítil, nedokázala prekryť charakteristický zápach ópia. V miestnosti už čakala mladá, štíhla žena v šedej turnýre18 a čiernom korzete. Plecia a ramená jej halili čierne čipky a priesvitný mušelínový šál. Na rukách mala dlhé čierne rukavice. Táto smutná farba ladila s jej počernou pleťou a splývala s jej vlasmi, čiernymi ako polnoc. Jozef sa mierne uklonil a takmer neformálne predstavil Marcela panej domu: ,,Monsieur Marchett, Mademoiselle Olivía.“ Marcel chytil ponúknutú ruku a jemne pobozkal končeky prstov. Zahľadel sa pri tom žene, či skôr ešte dievčaťu, do tváre. Bola prekrásna, teda, na prvý pohľad. Pri bližšom pohľade do tváre mladej slečny zistil, že jedno oko má zelené a druhé hnedé. Tento rozdiel vo farbách tvoril nesúlad, ktorý vyvolával nepokoj u pozorovateľa a kazil dojem z inak krásnej tváre. ,,Mademoiselle je silné médium,“ ozrejmil Jozef novinárovi stále zahľadenému do očí hostiteľky. ,,Je členkou niekoľkých okultných spoločností, v istých kruhoch je veľmi uznávaná, aj za svoju vedeckú činnosť.“ Marcel neveriacky zakrútil hlavou. Čakal čokoľvek, ale toto ho prekvapilo. Nepolapiteľný záhadný prívrženec chaosu bol preňho hádankou. Z vyjadrení prefekta Lépina čakal ostrieľaného veterána, nie usmiateho, akoby zasnívaného mladíka. Predstavoval si odhodlaného fanatika, zatrpknutého križiaka vedúceho vojnu proti presile a starostlivo plánujúceho svoje kroky, nie človeka, ktorý koná podľa pochybných predpovedí nejakej duševne labilnej ženskej a jej nespoľahlivých predpovedí.
,,Potreboval by som sféram položiť niekoľko otázok, mademoiselle,“ otočil sa Jozef k okultistke. ,,Prosím vás, ide o dosť naliehavú záležitosť.“ ,,Ako vždy, mon chér, ako vždy,“ usmiala sa naňho Olívia a pohladila ho po líci. ,,Počkajte tu, Sophie sa o vás postará,“ povedala Marcelovi a odviedla si Jozefa za španielsku stenu v kúte salóna. Novinár sa posadil na jednu z pohoviek pri stene. Vo chvíli keď sa spoza zásteny vzniesol tenký prúžok dymu a rozsvietilo sa za ňou zelené svetlo, prikvitla do miestnosti Číňanka so servírovacím vozíkom. Ponúkla mu strapec hrozna, misku sušienok a spýtala sa ho či dá prednosť koňaku, alebo vínu. Vypýtal si pohár vody. Dostal jej celú karafu i s pohárom, potom sa slúžka vzdialila. Strhol sa, až keď sa ozval kvílivý výkrik po ktorom nasledovala akási paródia latinčiny angličtiny a francúzštiny tak poklesnutej, až ho zabolelo jeho novinárske ucho:,, Stupri affectum retardatur shit! Is illae pojebaný salaud! … One clock off nasty putain Dorana! Najskôr Piso, interficere quia antequam pulli videre solem. Cunnus! Cunnus! Zdochni!“
O chvíľu špiritiska pokračovala v nejakom neznámom jazyku, znelo to, akoby sa s niekým hádala. Aj toto nakoniec utíchlo a potom sa už miestnosťou nieslo iba tiché mrmlanie, prerušované nepravidelnými vzdychmi evokujúcimi v novinárovi celkom iné činnosti ako veštenie. Začal načúvať so zvýšeným záujmom, ale hoci sa snažil, nezachytil nič. Keď napokon utíchli všetky zvuky, Jozef vyšiel spoza paravánu, zazvonil na Sophie a keď sa objavila, nakázal jej, nech sa postará o vysilenú mademoiselle. ,,Už tu nemáme čo hľadať, poďme!“ potiahol reportéra za rukáv a pustil ho až na ulici haliacej sa do súmraku. ,,To bolo ale divadielko!“ Prerušil ticho novinár. ,, V akom to bolo vlastne jazyku? To, keď sa tam s kýmsi hádala?“ ,,Myslím, že v rómčine. “
,,Divadielko, divadielko,“ zopakoval znovu Marcel krútiac hlavou a pozorujúc plamienok zápalky, ktorou si anarchista pripaľoval cigaretu. ,,Nerozumieš tomu,“ odbil ho Jozef. ,,Ale nie je podstatné, čomu veríš.“ ,,Snáď neveríte tomu, čo vám povedala nejaká pomätená fajčiarka ópia?“ Pozrel Marcel na stúpenca bezvládia ako na blázna. ,,Povedala mi, nech si dám pozor na červenú trinástku,“ pozrel úkosom Jozef na neveriaceho reportéra. ,,A spomínala aj teba. Ty si máš dať pozor na bieleho muža.“
,,Čo sú to za nezmysly?!“ vybuchol novinár, až sa mu na nose posunuli okuliare. ,,To sú „také“ nezmysly,“ vysvetlil ochotne bývalý legionár poťahujúc z cigarety.
,,Počúvaj ma sem, odkáž Lépinovi, že to beriem. Povedz mu, že nechcem od neho žiadnu milosť ani pomoc, lebo tým by si ma chcel iba kúpiť a neskôr by ma iba využíval a možno aj zničil. Nechcem sa s ním ani stretnúť. Ale potrebujem detailnejšie informácie. Povedz prefektovi, nech mi pošle plány tej továrne. Fotografie, a vôbec všetko to, čo by som mal vedieť. Ja sa medzitým pripravím.“
,,Ako vám ich má doručiť?“
,,Prinesieš my ich ty. Do Grenoblu, o tri dni,“ usmial sa Jozef na novinára.
,,Ja?! Prečo?!“
,,Lebo ti verím???“ uškrnul sa anarchista a vyfúkol reportérovi dym rovno do tváre.
,,Nezabudni na to, čo odkazujem Lépinovi. Takže popozajtra na poludnie v Grenobli. Bon voyage!“ a rozplynul sa v tieňoch, ktoré zapĺňali ulicu.
O tri dni okolo deviatej hodiny dopoludnia vystúpil Marcel z Lyonského rýchlika, sprevádzaný inšpektorom Perraultom na grenobelskú železničnú stanicu. Už teraz tu panoval čulý ruch a organizovaný chaos. Stanica bola plná pary a hluku zo supiacich lokomotív. Nebo halili čierne stĺpy dymu z vlakových kotlov, vo vzduchu lietali sadze a začierňovali všetko a všetkých. Lépine vyzeral, akoby ho anarchistovo rozhodnutie nestretnúť sa s ním, vôbec neprekvapilo. Asi to predvídal. Zaplatil reportérovi cestu do Grenoblu a dal mu v hotovosti päťsto frankov ako fond pre nepredvídané okolnosti. Prefekt poslal Jozefovi vyžiadané doplňujúce dokumenty, ktoré mal pri sebe momentálne Perrault. Inšpektor mal prefektovi podať správu o tom, či sa reportér so záhadným novinárovým návštevníkom na stanici stretli, a či anarchista odcestuje do Lombardie. Zdalo sa, že Marcelov sprievodca služobnou cestou nie je vôbec nadšený. Celú včerajšiu cestu do Lyonu nadával a otvorene sa vyjadril, že babrákov ako Marchett majú rovno zavrieť a nieto im ešte zverovať tajné listiny. Rannú cestu z Lyonu do Grenoblu našťastie prespal, takže táto časť takmer päťstokilometrovej cesty vlakom prebehla vcelku znesiteľne. Hneď po vystúpení z vlaku sa Perrault odobral na policajné riaditeľstvo v Grenobli. Bolo slnečné počasie, ktoré po opustení sychravého Paríža pôsobilo na dušu priam osviežujúco. Marcel sa proti svojej vôli musel usmievať. Zamieril do malej reštaurácie na raňajky. Rozhodol sa, že sa prejde po meste na sútoku riek Isére a Drac. Napokon, veď mal ešte dve a pol hodiny čas. Najprv mal v pláne obzrieť si historickú budovu univerzity Josepha Fouriera19, ale rozmyslel si to. Nemal chuť vláčiť sa po meste s príručnou cestovnou taškou, ani ju nechcel odkladať v úschovni batožiny. Takže sa potuloval len v okolí stanice, utešujúc sa myšlienkou, že len čo odovzdá dokumenty, užije si výlet ako sa patrí. Zatiaľ teda len dvíhal hlavu obdivujúc výhľad na pohoria Vercor, Belldone a Chartreusse.
Pätnásť minút pred dvanástou sa postavil pred hlavný vchod stanice a čakal asi päť minút. Keď sa Perrault neukazoval, iba mykol plecom, prešiel staničnou halou a zamieril k pokladnici. Pri okienku si od zriadenca kúpil lístok na perón a zamieril von z haly, čakať anarchistu.. Do dvanástej ostávalo sedem minút.
,,Ešte sa neukázal?“ vyštekol náhle Perrault na Marcela, ihneď ako sa mu vynoril z oblaku pary. ,,Čo sa deje inšpektor? Veď podľa plánu ste nás mali sledovať z diaľky?“ spamätal sa z prekvapenia reportér vidiac na zadýchanom Perraultovi, že čosi nie je v poriadku. ,,Marrchet, modli sa, nech sa tvoj priateľ radšej neukáže. Ten idiot Lefévre čo velí grenobelským žandárom si chce vyslúžiť ostrohy tým, že chytí nebezpečného borduristu. Ledva som stihol prísť a varovať ťa, tu máš dokumenty, aj keď tuším už je neskoro!“ Perrault mal pravdu, na opačnom konci nástupišťa sa zjavila postava v dlhom koženom plášti a červenom barete, s aviatickými okuliarmi zakrývajúcimi polovicu tváre. V okamihu sa ozval hvizd píšťalky. Okolo postavy okamžite zavládol zmätok a hemženie, vyrojili sa uniformovaní policajti, aj detektívi v civile. Vrhli sa na nič netušiaceho Jozefa a zvalili ho na zem. ,,Skúsim zachrániť, čo sa dá,“ povedal Perrault, podal Marcelovi obálku a vytiahol služobný odznak. ,,Polícia Paríž!“ vykrikoval cestou k zatknutému mužovi, ukazujúc symbol svojho postavenia grenobelským príslušníkom žandárstva stavajúcim sa mu do cesty. Dobehol v okamihu, keď zatknutému strhli baret aj s okuliarmi. Okamžite pochopil, obzrel sa po reportérovi, ale ten už bol preč aj s obálkou a príručnou batožinou. Žena, po ktorej sa stále váľali členovia policajného zboru, začala po anglicky nadávať. Parížsky inšpektor zložil z hlavy cylinder, pozrel sa na ohúrených žandárov, potom na oblohu a nahlas sa rozosmial…
,,Kam ideme?“ spýtal sa Marcel Jozefa stŕhajúceho zo seba prestrojenie nosiča batožiny.
,,Hádaj!“
,,Do Milána?!“
,,Áno, ideš so mnou. Prekvapko, čo?“ oznámil zarazenému reportérovi s úsmevom legionár.
,,A ak nechcem?“
,,Ale chceš. Dobre vieš, že ako novinár takúto šancu na článok nemôžeš pustiť.“
,,Má pravdu,“ uvedomil si Marcel. ,,Určite lepšie ako podradné články o kanalizácii.“
Reportér sa teda zmieril s osudom a rozhodol sa využiť situáciu, aby sa spýtal na pár vecí.
,,Kto bola tá žena?“
,,Jedna známa,“ odbil ho anarchista. ,,Radšej zavri dvere, vlak za chvíľu odchádza, nechcem tu za jazdy zamrznúť.“ Znova si nasadil baret a obliekol sa do svojho koženého redingotu. Tentoraz si Marchett všimol, že pod ním zahaľuje vojenský odľahčený pancier so znakom skarabea na hrudi. Bol to znak legionárov slúžiacich v púšti na hraniciach s Egyptom. Pod plášťom schovával aj svoju výzbroj, ktorá sa skladala z revolvera LeMat a dlhého tesáka. Keď sa vojenský vyslúžilec (i keď Marcel naňho vytrvalo odmietal myslieť ako na veterána…) prezliekol, pohodlne oprel o batoh umiestnený za snopmi slamy, jediným nákladom vo vagóne.
,,Tak ty vystavíš svoju známu policajnej brutalite? Ženu? A čo ak ťa prezradí?“ zasypal reportér anarchistu opäť otázkami, len čo zavrel dvere na prázdnom nákladnom vozni.
,,O tú strach mať nemusíš. Je zvyknutá na nebezpečenstvo, niečo vydrží. Je to sufražetka a k tomu aventurier20. A ešte k tomu je to Američanka, takže ju prepustia, len čo predloží doklady a natára im historku o tom, že som jej za to zaplatil a išlo o žart.“
,,Myslíš, že to bude grenobelskej polícii stačiť?“
,,Jasné. Povie im, že zavolá21 na americký konzulát. Nemyslím, že by si to chcela provensálska polícia rozhádzať s diplomaciou. Američania vedia byť zlí, keď ide o ich občana.“
,,Kde si sa spoznal s americkou sufražetkou?“
,,Na cintoríne Pére Lachaise. Bola tam fotiť sangsue22.“
,,Čo?!“ neveril ušiam Marcel.
,,Áno, ona je vampire chasseur23,“ prisvedčil Jozef a začal si šúľať cigaretu.
,,Dobre, že sa kamarátiš s okultistami, to strávim, ale lovci upírov?! Vlkolaci?! Zombie?! Pred tridsiatimi rokmi celá Európa podľahla klamu a začala veriť na upírov. Potom sa na to akosi zabudlo, ale pred štyrmi rokmi ten bláznivý Angličan24 vydá knihu o upírskom kniežati a máme to tu zas!“ rozčuľoval sa reportér. ,,Ako môžeš veriť takým bájkam? Ty? Nositeľ pokroku, rozbíjač starých poriadkov?“
,,Tak… je sympatická a je mi celkom jedno, čomu sa venuje,“ odvetil akosi nesúvislo Jozef, ktorý – ako sa zdalo – premýšľal nad niečím iným a začal poťahovať zo zapálenej cigarety.
,,Kto?“
,,No ona, Dakota Lexington, vampire chasseur,“ vyfúkol veterán légie dym.
,,No veď o tom hovorím, že vampire chasseur. Už si videl telo nejakého upíra po smrti?“
,,Nie, ale to asi bude tým, že zhoria na popol nie?“ odvetil otázkou anarchista odklepávajúc z cigarety, nedbajúc na kôpky sena rozhádzané po vozni.
,,Videl si aspoň ten popol?“
,,Nie, prečo by ma mal zaujímať nejaký popol?“ ukázal borič starých poriadkov na oklepané zvyšky po cigarete. ,,Čo už je na ňom zaujímavé? Pozri, vlak sa pohol, máme asi dve, tri hodiny na hranice. Radšej sa zavŕtaj do sena a zdriemni si. Myslím, že upíri sú to najmenej podstatné, čo by ťa malo zaujímať.“
,,A čo by ma malo zaujímať viac?“ opýtal sa vzdorovito Marcel.
,,No, myslím, že najviac asi taliansky colníci. Tí sú momentálne pre nás horší ako celá kopa upírov.“
,,Ako nás chceš ukryť v tomto prázdnom vagóne?“ spýtal sa Marcel, keď ich z driemot prebral škripot bŕzd.
,,No, trik je v tom, že vagón je očividne prázdny. Tak ešte zariadime, aby sa o tom nikto nemal chuť presvedčiť na vlastné oči.“
,,No, to som zvedavý. Použiješ nejaké kúzelnícke triky? Ako v nejakom varieté?“
,,Skoro,“ usmial sa popod fúziky Jozef. ,,Použijem vedu, konkrétne, trošku chémie.“
O chvíľu počuli smerom od čela vlaku krik colníkov a treskot dverí na nezaplombovaných vozňoch. Vtedy Jozef vytiahol z vrecká kabáta dve fľaštičky, obe s čírou tekutinou.
,,Čo v nich máš?“
,,V tejto destilovanú vodu. A v tejto prekvapenie.“
Anarchista šikovne, s trochou teatrálnosti, naozaj ako kúzelník vo varieté odzátkoval obe fľaštičky a obsah jednej prelial do druhej.
,,Merde!“ nevydržal Marcel. Zápach, ktorý vychádzal z nádobky bol odporný.
,,Tesne vedľa,“ súhlasil Jozef držiac sa za nos. ,,Ale je to sírovodík. Vzniká keď zmiešaš vodu so sulfidom sodným. Rýchlo do sena, o chvíľu sú tu.“
Marcel sa zakryl so slamou a snažil sa splynúť s podlahou a nedýchať. Keď zarachotili dvere vozňa začul len dávivý zvuk a zopár nadávok o smradľavých žabožrútoch, ktorým dominovalo slovo ,,cacca“. Keď sa asi po polhodine vlak pohol a Jozef reportéra vyzval, že si už môže sadnúť, vydýchol si úľavou. Zápach už dávno vyprchal, v sene bolo opäť celkom útulne. ,,Mali sme šťastie, že nás odbavili tak rýchlo. Nákladné vlaky niekedy stoja na hraniciach aj niekoľko dní. Väčšinu plánovania mi zabralo hrabanie sa v cestovných poriadkoch. Nedáš si?“ ponúkal Jozef Marcelovi chlieb a syr.
,,Áno, rád, zo strachu, že nás odhalia, mi celkom vyhladlo.“
,,Len si daj, ja sa pôjdem vyšťať,“ povedal anarchista a namieril si to do vzdialeného kúta vozňa. Marcel sa najprv zatváril pobúrene, ale plný mechúr sa ozval aj jemu. Bolo mu jasné, že po jedle bude nasledovať Jozefov hulvátsky príklad. ,,Úplne s ním zdiviem,“ napadlo mu, keď močil do rohu vagóna a táto myšlienka ho akosi zvláštne rozveselila. Nuž, staré poriadky sa menia aj v etike.
,,Koľko máš peňazí?“ privítala novinára otázka, keď sa vrátil.
,,No, mám tu nejaké svoje a od Lépina päťsto frankov.“ Priznal váhavo. ,,Ah bon, svoje si nechaj a tie od Lépina daj mne. Budem náš financmajster.“
Peter Jelínek
