„Poď ďalej,“ zahanbene som odstúpila od dverí.
„Máš?“ pýtal sa s úsmevom od ucha k uchu, presvedčený, že mám.
Sklonila som hlavu a zavrtela ňou.
„Neva,“ zasmial sa. „Zvládneme to.“
Pre toto ho milujem. S ním je všetko akési jednoduché. Berie veci s nadhľadom. Pozor! Nie ľahkovážne, to nie! Nech dostane vyriešiť čokoľvek, neklesá na duchu a verí, že to zvládne. A zvládne to.
Zavrela som dvere a on ma vášnivo pobozkal. Prekladače sa nám zaplietli a skĺzli z hláv.
„Tchamen ye chu xiang ai,“ povedal vo svojej rodnej reči.
„Čože?“ vyzvedala som s prekaldačom už zasa na ušiach.
„Že aj oni sa milujú,“ usmieval sa.
Keď sa prvýkrát objavil vo firme, Lu Wangová si myslela, že bude patriť jej, keď je aziatka. Vysmievala ma, že si musím nasadiť prekladač, aby som sa ho čokoľvek mohla opýtať.
Posledné štyri mesiace prekladače z hláv vôbec neskladáme. Ani on, ani ja. Chodíme s nimi úplne všade.
„Sú to staré šunky,“ nevrlo som zagánila na sluchátka na jeho hlave. „Už sme mali mať high-tec. Prisľúbili mi to na sto percent. Včera mali byť tu,“ hnevala som sa. Rozčúlila ma nespoľahlivosť japonskej donáškovej služby. Špičkový slovenský výrobok, a oni to pokašlú v koncovom bode. Myslela som, že keď im to doručia až do Yokohamy, tých pár úkonov sami zvládnu. Mala som si priplatiť. Číňania sú síce o voľačo drahší, ale zaručene najspoľahlivejší.
„Váž si ich trochu. Kedysi sa s prekladačom nedalo pohybovať. Boli napojené šnúrkou a priklincovali ťa na miesto. Dnes máme voľnosť,“ sadol si na gauč a natiahol ku mne ruku. „Poď ku mne.“
Nechala som sa stiahnuť a úplne sa stratila v jeho obrovskom náručí. Hovorí sa, že všetci Číňania sú deti Everestu, preto sú takí vysokí.
„Thamade!“ ozval sa, keď sa nám opäť zaplietli sluchátka a zošmykli sa.
„Zopakuj,“ usmiala som sa s prekladačom zasa na mieste.
„To nestojí za preklad. Stratené v šume,“ gestikuloval rukami.
Uvedomila som si, že takto to nie je dobre. „Možno by sme mali ešte počkať,“ začala som so zrakom upretým do svojich dlaní schovaných v jeho obrovských rukách.
„Nebudeme čakať!“ zavelil odhodlane. „Poznáme sa už naozaj dosť dlho a myslím, že je to vážne. Musíme vzťah posunúť, kam patrí.“
„Ale čo ak si nebudeme rozumieť?“ prerušila som jeho príliš optimistické vízie.
„Už si rozumieme aj bez slov,“ namietal a začal ma vášnivo bozkávať.
„Lenže,“ odtiahla som sa, „môže sa prihodiť toľko nevyspytateľných situácií.“
„Dobre,“ jemu rozhovor vždy pripadal ako hra. „Tak sa budeme navzájom učiť.“
„Učiť?“ neveriacky som skrčila nos. „Čo učiť?“
„Svoju reč. Ja ťa naučím po čínsky, ty mňa po slovensky.“
„To je na roky. Možno na celý život. Predsa len počkajme, kým príde zásielka,“ rozumne som argumentovala.
„Čo ak vôbec nepríde? Poznáš Japoncov. Život musíme mať pevne v rukách. Nesmieme dovoliť okolnostiam, aby ho ovplyvňovali,“ jeho krásne mandľové oči sa stiahli na tenučkú čiaročku. „Naučíme sa najdôležitejšie výrazy,“ dodal.
„Najdôležitejšie výrazy? Ako to myslíš?“ V tejto situácii mi nepripadalo dôležité učiť sa slová ako: pomoc, zachráňte ma, som smädný, hladný.
„Dôležitosť výrazu závisí od okolností, za akých sa používa. Mne momentálne napadá: ľúbim ťa, je mi príjemne, áno, ešte,“ ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu, v ktorom svietili nádherné biele zuby ako čerstvo vylovené z perlovej rieky.
„Ty!“ načiahla som sa pre vankúš a tresla mu ním po hlave.
„Myslím to vážne,“ nevyzeral, že to myslí vážne. „Naučím ťa, ako sa povie: dobre. Daj dole prekladač.“ Zložil si prekladač a vyčkával, kým to po ňom zopakujem.
Neveriacky, s pochybami, ale urobila som to.
„Chao,“ ozval sa jeho hlas. Moderné prekladače našťastie modifikujú hlas hovoriaceho, takže ma až tak nezaskočil. Výraz znel cudzo. Gestom tváre ma vyzýval, aby som to zopakovala.
„Chao,“ skúsila som.
Veľmi som ho pobavila. Nasadil si prekladač: „Nie úplne, ale nebude potrebné, aby si to správne vyslovila. Postačí, ak budeš vedieť, čo tým chcem povedať ja. A teraz vymysli, čo by mohlo v danej situácii byť dôležité pre teba.“
Trochu som sa začervenala. Ale nakoniec, veď ide o nás. „Poviem: pomalšie, a potom: rýchlejšie,“ poúčala som ho.
„Myslím, že navigovať ma môžeš aj inak. Veď prejdeme na reč tela, nie?“ objal ma do seba, aby mi zabránil opäť niečo uchopiť a trafiť ho tým. „Tak povedz: pomalšie,“ vyzval ma, keď som sa vyslobodila z jeho objatia.
Zložili sme prekladače a on sa pokúsil „pomalšie“ po mne zopakovať.
„Ješ málo halušiek,“ vysmiala som ho. „Z teba Slovák nebude.“
V skutočnosti mu halušky veľmi chutili. Odkedy som ich uvarila prvýkrát, musím ich chystať každú sobotu.
„Ešte jedno veľmi dôležité,“ rýchlo si nasadil prekladač, akoby šlo o život. Akoby si naozaj spomenul na niečo, čo výrazne ovplyvní našu budúcnosť.
„Nauč sa „počkaj“. Keď poviem „počkaj“, už nič nerob,“ vysvetľoval vážne. „Ja to poviem po našom, ty po vašom. Aby sme vedeli, dobre?“ prikyvoval si a donútil aj mňa prikývnuť. Zložil slúchadlá.
„Teng,“ zasa sa mu smiali oči.
„Počkaj,“ neopakovala som po ňom. Obaja sme to isté slovo niekoľkokrát zopakovali každý vo svojej reči. Nakoniec sme si nasadili prekladače.
„Skúsime to,“ zvážnel a pohladkal ma po tvári. „Zložíme slúchadlá, dobre?“ vpíjal sa mi do očí a čakal, čo poviem.
Mlčky som zložila prekladač a odložila ho na stolík pri gauči.
On slúchadlá obtočil okolo mojich a nechal ich vo vášnivom objatí. Zobral ma do náručia a odniesol do spálne. Jeho rozochvené pery sa ku mne približovali, keď som začula šramot v schránke.
„Počkaj!“ vykríkla som.
„Wo počkaj?“ jednoznačným gestom ukazoval na seba.
„Ty počkaj,“ prikyvovala som a postavila sa. Vystretými rukami som sa uisťovala, že neujde. Dobehla som k schránke a otvorila ju. Stála tam škatuľa. Nervne som z nej strhla baliaci papier a našla dve menšie krabičky s nápisom Essemcorp. Slovakia, novinka. Už stál pri mne. S trasúcimi sa rukami rozbalil modrú krabičku, lebo som žiadala prekladače farebne rozlíšiť. Mne ružový, jemu modrý. Vytiahli sme dlho očakávané štuplíky a zastrčili ich do uší.
„Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa,“ šepkal mi do uška, akoby som si to nevšimla.
Soyka
