„Tany,“ ozvalo sa mi pri uchu, keď som vystresovaná a natešená zároveň dvíhala hovor od pána Vlovidiča, slávneho majiteľa ešte slávnejšieho vydavateľstva.
Nebol to jeho hlas. Neveriacky som mobil strhla z ucha a skontrolovala displej. Šokovaná som ho skoro odhodila.
Aby ste tomu rozumeli. Mám starú Nokiu, na ktorej čísla treba ešte stále vyťukávať. Odmietam hladkať neživú hmotu a tváriť sa, že mi nevadí, že je oveľa objemnejšia ako staršie typy. Preto je nemysliteľné, aby sa na maličkom displeji namiesto čísla volajúceho objavil videohovor. A už vôbec nie obraz môjho manžela.
„Tany,“ zopakoval ešte raz takmer šeptom.
Len manžel ma volá Tany. Napokon s Vlovidičom si stále vykáme.
Neveriacky som sa mu prizrela. Vyzeral akosi inak. Zašlo. Spustnutý a so strniskom.
Ráno sa oholil. Chystal sa na veľmi dôležité jednanie, na ktorom mali rozhodnúť o jeho budúcnosti. Prejavili o neho záujem Japonci. Ak záujem potvrdia, manžel mi na najbližší rok odcestuje do Tokia.
Z pohľadu na displej by sa dalo usudzovať, že do Tokia nepoletí. Ale žeby mu od zármutku okamžite narástlo strnisko, sa mi videlo málo pravdepodobné.
„Som to ja,“ prikyvoval, akoby videl moju nedôveru.
„Robin?“ vyjadrila som svoj údiv aj nahlas. „Vymysleli ste nejaké super videoprepojenie na tento typ mobilu?“ váhavo som rozprávala čelom k miniobrazovke.
Manžel sa venuje programovaniu. Počítačom rozumie lepšie ako mne. Ak existuje softvér, ktorým sa cez „staré šunky“ dajú realizovať videohovory, mám ho medzi prvými. Ak neexistuje, tak práve prichádza na svet a testuje ho na mne. Až neskôr sa dostanú do predaja. Nikdy sa jeho novinkám neprestanem čudovať.
„Nie, Tany. Vymyslel som niečo zložitejšie a len kvôli tebe,“ bolo milé, čo povedal. Lenže nevyzeral, že by ho to tešilo. Stále na mňa pôsobil akosi skľúčene.
Na hodnú chvíľu sa mi bez slov zahľadel do očí. Uvádzalo ma to do rozpakov. Bolo v tom priveľa lásky. Za posledné roky sme od takých pohľadov odvykli. Obaja pracovne vyťažení, stretávame sa zriedkavejšie. Na vzájomné pozornosti sme pozabudli.
„Ani nevieš, aký som rád, že ťa vidím,“ pokračoval tým svojím bôľnym spôsobom a ja som si uvedomila, že vyzerá staro. Pribudli mu vrásky a z jeho očí sa vytratila žiara. Akoby vyhasol.
„Róbert, je ti niečo?“ situácia vyzerala byť vážna. Niečo sa muselo stať. To muselo byť viac než len Tokio.
No mal aj iné plány! Ak nevyjde Tokio, je tu ešte New York, hovoril. Hádam teraz nehodí flintu do žita?! Ja už som si naplánovala stretnutia a besedy. Vlovidič hovoril, že promo akcie a besedy sú dôležité, priťahujú pozornosť.
„Tany, neviem ako začať,“ zaváhal a zasa sa na mňa zadíval. „Neskladaj, prosím!“
Vôbec som to nemala v úmysle. Naopak. Netrpezlivo som vyčkávala, čo zo seba dostane. Vlovidič nie je práve trpezlivý. Ako sám tvrdí, všetko dosiahol vďaka tomu, že je schopný konať rýchlo. Ak sa mi nedovolá, alebo sa mu o pár chvíľ neozvem, dá prednosť niekomu inému.
„Volám ti z budúcnosti,“ začal konečne vysvetľovať môj manžel.
Ale čo to kecá?! Zlosť anektovala moje žily a zatriasla nimi. Nikdy si nevážil moju náklonnosť k fantastike. Chce ma zosmiešniť!
„Nie, počkaj,“ zdvihol si ruku pred tvár. Reagoval, akoby naozaj videl, čo robím. „Je to inak. Dnes ti zavolá Vlovidič, že tvoju knihu vydá. Len tam nechce Eline fotky, zdajú sa mu málo strhujúce. Necháš sa prehovoriť a Eline fotky odhodíš. Nikdy ti to neodpustí. Ja sa večer vrátim domov, aby som ti oznámil, že mi navrhli upísať sa Tokiu na dva roky. Zľakol som sa, Tany. Dva roky! Vyžiadal som si deň na rozmyslenie. Chcel som, dúfal som, že ma zastavíš. Že povieš, ako ma ľúbiš, ako nechceš byť bezo mňa. Lenže ty si už bola plná vlastnej vízie o úspešnej spisovateľke! Pripomenula si, aby som nezabudol z Ázie finančne podporovať tvoju webstránku. Viac nič. Vlovidič ťa zatiahne do kolotoča rozhovorov a akcií, zneužije ťa. Staneš sa jeho milenkou. Keď mi to napíšeš do Tokia, zlomí mi to srdce. Tvoja kniha bude mať neskutočný úspech. Každý kupuje príbeh Vlovidičovej najnovšej milenky. Krkavčej matky, ktorá sa ťahá po večierkoch a deti necháva u rodičov. Neprerušuj ma,“ zahriakol ma skôr, ako som stihla niečo namietať alebo dodať na svoju obranu. „Nechali sme sa pohltiť vlastnými ambíciami. Zapredali sme sa! Vlovidič v nejakej relácii povedal, že odmietol fotografie netalentovanej úbožiačky, ktorá sa snažila cez teba vyšvihnúť a za každú cenu presadiť. Nezastala si sa jej! Eli spáchala samovraždu. Spomeň si, s prvými knihami ti nadšene pomáhala. Nemali ste úspech, ale preto ste to nerobili. Boli ste spokojné a šťastné. Bola to zábava. Nenechaj sa zbahniť! V skutočnosti seriem na Tokio! Je mi ukradnutý celý svet! Chcel som ťa byť hoden…“ potreboval sa nadýchnuť.
Jeho emotívne nabité slová sa mi rozpulzovali na sluchách. Hodlala som ho obviniť, osočiť z nactiutŕhania, ale akosi sa ma zmocnili obavy, že by to všetko mohla byť pravda. Vlovidič ma začal dotláčať do vecí, ktoré ma kedysi nezaujímali. S každým ďalším krokom pomaly strácam samú seba. Neustále napredujem, no nie som spokojná.
Ešte raz som sa prizrela mužovi na malom displeji. Vyzeral ako môj manžel, mal jeho oči. Zlomené, nešťastné oči zúfalca.
„Čo naše deti?“ vyšlo zo mňa, akoby som to všetko pripúšťala.
„Betka sa v osemnástich vydala do Arábie. Jurko odišiel do Ameriky, dnes promoval. Nechcel ma ani vidieť. Vykričal mi, že nikdy nemal rodinu…“
„Ja som za ním nebola?“ zamrazilo ma. Desila ma predstava, že sa zo mňa stane samoľúby egoista, neschopný prísť synovi na promóciu. Že ma pohltí „panská sláva“ a utopím sa vo vlastnej kariére, po ktorej som nikdy netúžila.
Jeho modré oči sa zaleskli slzami. Nevyzeral staro, on starý bol.
„Vlovidič sa s tebou pohádal. Asi sto ľudí z recepcie potvrdilo, že ťa do auta odvliekol násilím. Jazdil po vplyvom alkoholu,“ nedopovedal.
V zámku zaštrngotal kľúč, otvorili sa dvere. Do miestnosti vstúpil môj manžel. Oholený a elegantný ako vždy. Nesmelo sa na mňa zahľadel a pokúsil sa o úsmev.
Rýchlo som skontrolovala jeho podobu s tou na displeji, ale pôvodný videozáznam zmizol. Vystriedalo ho Vlovidičove číslo, domáhajúce sa mojej pozornosti.
„Ako bolo v práci?“ snažila som sa upokojiť a ignorovať Vlovidičove signály.
„Ťažko povedať, ani neviem, ako to zhodnotiť,“ posadil sa ku mne za stôl a pokynul mi hlavou na mobil: „Nezdvihneš to?“
Ešte raz som sa prizrela Vlovidičovmu vnucovaniu.
Eline obrázky sú umenie. Možno nie každý im rozumie, ale ja si ich vážim.
„Nie. Za chvíľu mu zavolám. Ty povedz, čo máš nové? Ako dopadlo Tokio?“ zopakovala som svoj záujem o muža, s ktorým som chcela zostarnúť.
„Všeobecne by sa dalo konštatovať, že som dosiahol životný úspech. Požiadali ma o spoluprácu na najbližšie dva roky,“ vysypal trochu prirýchlo. „Čo ty na to? To už môže niečo znamenať,“ síce sa stále usmieval, ale ja som si uvedomila, ako strnulo sedí. Napäto čaká, čo poviem.
Kdesi som možno najskôr zdvihla Vlovidičov telefonát. Navrhol mi vydať knihu so všetkou slávou, ktorej sa jeho vydavateľstvo teší. Manžela som poriadne nepočúvala. Možno som si neuvedomovala, aký je netrpezlivý, ako očakáva, čo urobím s našou budúcnosťou.
Ale on už sa o našu budúcnosť postaral.
„Robin,“ začala som opatrne a pohladkala ho po ruke. „Neviem si predstaviť, že by som ťa dva roky v podstate nevidela.“
„Vážne?“ jeho pery sa roztiahli do spokojného úsmevu, v očiach sa zapálil plameň.
„Vážne. Nemali by sme robiť to, čo chcú iní. Robme to, po čom túžime my sami.“
„A čo tvoja kniha?“ napätosť sa mu do hlasu náhle vrátila.
Pokrčila som plecami a vytočila Vlovidičove číslo. Vypočula som si všetky jeho ovácie a nadšené návrhy.
„Prepáčte, pán Vlovidič, ale Eline fotografie úplne najlepšie vystihujú moje vnútorné rozpoloženia. Obálku meniť nebudem.“
Katarína Soyka
